Massimo Polidoro: Rád lúštim Leonarda

, , 29.06.2019 06:00
Massimo Polidoro
Massimo Polidoro Autor:

Massimo Polidoro popularizuje vedu v talianskej televízii aj na youtube. Vyštudovaný psychológ vedie tiež taliansky spolok skeptikov, kde bojuje proti iracionalite a konšpiráciám. Napísal už 50 kníh, v ktorých často objasňuje svet cez záhady, pričom tú poslednú venoval Leonardovi da Vinci. O svojom slávnom rodákovi mal v Bratislave počas festivalu Dolce vitaj originálnu prednášku. Pozná aj jediný zachovaný Leonardov kuchársky recept!

Do Bratislavy ste prišli s prednáškou o Leonardovi da Vinci, ktorého predstavujete veľmi pútavo. Máte s ním nejaké styčné body? V čom je vám najbližší?

Už od detstva ma Leonardo fascinoval. Keď som o ňom v televízii videl film, zdalo sa mi, že je to úžasná postava. Mal toľko talentov! Začal som sa oňho viac zaujímať. Počas dospievania som priam zhltol každú knihu, čo som o ňom našiel. A neskôr, keď som sa začal živiť písaním, som o ňom aj ja sám napísal knihu. Som autorom mnohých kníh, tá najnovšia, nazvaná Leonardo – tajný život rebelského génia, je už päťdesiata v poradí.

Ako je možné napísať toľko kníh? Veď sám ste v marci oslávili len päťdesiatku.

Nuž, s písaním som začal skoro. Prvú knihu som napísal ako osemnásťročný, bola o histórii spiritualizmu. Vždy som však túžil napísať knihu o Leonardovi, a keďže tento rok v máji uplynulo 500 rokov od jeho smrti, nadišiel ten správny čas. Zvolil som si však iný prístup než všetci ostatní. Samozrejme, o Leonardovi vyšlo množstvo kníh, ktoré sa venujú jeho umeniu, architektúre, vynálezom. Nikto z autorov sa však Leonardovi nevenoval ako človeku. Preto som si povedal, že práve ja napíšem knihu o tom, aký bol Leonardo – očami jeho žiaka Francesca Melziho. Vytvoril som memoáre, v ktorých Francesco rozpráva príbeh Leonarda. Všetko, o čom píšem, sa naozaj stalo, nie je to žiadna fikcia. Leonardo tam rozpráva svojimi vlastnými slovami. Počas písania knihy som sa celkom ponoril do mysle Leonarda, pretože som cítil, že tento príbeh musí byť iný než všetky predošlé. Robievam často prednášky pre študentov, ale Leonardo si zaslúži niečo mimoriadne.

Trošku ste ušli našej otázke, čo máte spoločné s Leonardom. Nie je to aj plávanie proti prúdu?

Istým spôsobom áno, v Taliansku som totiž zodpovedný za spolok CICAP – združenie skeptikov, hlavne vedcov a filozofov, ktorí bojujú proti iracionalite a bludom v spoločnosti. Celosvetovo majú skeptici okolo 50 000 členov…

Áno, poznáme českých skeptikov združených v spolku Sisyfos…

Sisyfos je naša obdoba. Takže v talianskom CICAP ideme proti prúdu, pretože väčšina ľudí chce veriť v nadprirodzené javy. My skeptici im hovoríme: pozrite sa, na vaše tvrdenia nie sú žiadne dôkazy. Takže nás nemajú veľmi radi. Ale aby som sa vrátil k Leonardovi, druhá vec, ktorá ma s ním spája, je zvedavosť. Som zvedavý na všetko, mám všestranné záujmy, takže Leonardo je pre mňa príkladom, ktorý treba nasledovať.

Čo si myslíte o Leonardovej všestrannosti záujmov?

Jeho všestrannosť je ohromná, veď 500 rokov po jeho smrti o Leonardovi stále hovoríme. Tak neuveriteľne predbehol svojich súčasníkov, mal toľko záujmov a talentov, že musí zaujímať každého umelca, maliara, filmára, hudobníka, režiséra, historika, vedca, kohokoľvek.

Vo svojej prednáške o Leonardovi spomínate aj to, že hral na lutne. Ako ste to zistili?

Od Giorgia Vasariho, to bol prvý historik, ktorý sa Leonardom zaoberal. Vasari píše, že Leonardo neprišiel prvýkrát do Milána ako maliar, ale ako hudobník. Vyrobil si lutnu z lebky koňa. Bola namaľovaná nastrieborno a mala úžasný zvuk. Leonardo hral, spieval a improvizoval.

Aj vy viete spievať a hrať na hudobnom nástroji?

Áno, viem hrať, ale nie na lutne, no na klavíri a na gitare.

Čím sa vaša kniha o Leonardovi končí?

Leonardovou smrťou. Jeho žiak Francesco bol s Leonardom až do smrti, zdedil všetky jeho zápisky a priniesol ich naspäť do Talianska. Leonardo totiž zomrel vo Francúzsku. Francesco sníva o tom, že by z Leonardových zápiskov urobil knihu. Podarí sa mu však vydať len jednu, o maľovaní. Všetky ostatné zápisky – o geológii, vode, lietaní, staviteľstve a architektúre, mapách, anatómii, biológii a iných odboroch, ktoré da Vinciho zaujímali, sa po Francescovej smrti postrácali. Francesove deti totiž papiere predali, čím sa tisíce zápiskov stratili.

Je Leonardo pre Talianov stále zaujímavý alebo máte s prednáškami o ňom úspech skôr v zahraničí?

Nie, nie, pre Talianov je nesmierne zaujímavý. Ak tento rok prídete do Talianska, skoro v každom meste majú nejakú výstavu spätú s Leonardom. Vznikajú o ňom filmy, šou, televízne špeciály, výstavy, nové knihy – je stále veľmi prítomný a živý. Jednoducho, pre Talianov je veľká atrakcia.

Autoportrét Leonarda da Vinci.
Autoportrét Leonarda da Vinci. Autor: SHUTTERSTOCK

Koľko sa o Leonardovi učíte v školách?

Nie veľa. Študuje sa akurát Leonardovo umenie, ale v škole už sa skoro nič nehovorí o jeho vynálezoch. Učí sa, že spolu s Michelangelom a Raffaelom patril k najväčším renesančným umelcom. Vytvoril Poslednú večeru, Giocondu čiže Monu Lízu, tam sa to končí. Jeho život sa v škole nerozoberá.

A pritom je naňho každý Talian hrdý.

Áno.

Na Slovensku sme mali nedávno televíznu súťaž Najväčší Slovák, vy ste nevolili Najväčšieho Taliana? Leonardo by iste bol horúcim kandidátom.

Nie, takúto anketu sme nemali. Ale Leonardo by medzi našimi národnými osobnosťami určite nechýbal.

Pred časom bol v Bratislave aj váš rodák Matteo Strukul, autor knižnej ságy o Mediciovcoch. Tiež nás prekvapil tvrdením, že Taliani nevedia veľa o Mediciovcoch, lebo sa o nich tiež v škole neučia…

Nedávno bol v televízii seriál o Mediciovcoch, z neho sa mohli veľa dozvedieť. História Talianska je taká preplnená kráľmi, pápežmi, umelcami, poetmi, že pamätať si to všetko nie je ľahké.

A to všetko je príležitosťou pre vás, aby ste Leonarda popularizovali.

Presne tak.

Ste podobne všestranný ako Leonardo – robíte veľa veci – píšete, vystupujete, venujete sa objavovaniu nezvyčajného…

Áno, mám na youtube seriál Strane Serie – Nezvyčajné príbehy. Na youtube totiž môžem získať mladé publikum, ktoré väčšinou nepozerá televíziu alebo nečíta knihy. Práve som nahrával príbeh o konšpiračných teóriách týkajúcich sa pristátia na Mesiaci. V júli totiž uplynie 50 rokov od pristátia človeka na Mesiaci. Skúmal som všetky argumenty tých, čo tvrdia, že ľudia na Mesiaci nikdy nepristáli. Vysvetľoval som im, prečo sa mýlia.

Polidorova kniha.
Polidorova kniha. Autor: SHUTTERSTOCK

Prečo?

Ich hlavným argumentom je, že vlajka na Mesiaci na fotkách a videách akoby viala vo vetre. Ako je to možné, keď na Mesiaci nie je vietor? A ja im hovorím, pozrite sa, keď vlajku pripevňovali na žŕdku – museli ju zároveň pripevniť na ešte jednu vodorovnú tyčku, inak by vlajka visela pozdĺž tyče. Takže vlajka neveje vo vetre, ale je upevnená na dvoch tyčiach.

Vaša práca v skeptickom spolku teda nie je len zábava, ale skôr boj proti poverám?

Pracujeme vedeckými metódami. Bojujeme napríklad proti šíreniu fake news, nepravdivých správ o zdraví, bojujeme proti falošným liečivám, ktoré ponúkajú chorým ľuďom rôzni šarlatáni. Ľudia so zdravotnými problémami riskujú vlastný život, keď takýmto šarlatánom uveria. Chceme v ľuďoch vzbudiť kritické myslenie, najmä u detí – chceme, aby boli inteligentnejší než dnešní dospelí.

Akí boli dnešní mladí gymnazisti, ktorým ste prednášali o Leonardovi?

Veľmi milí, Leonarda poznali zo školy, boli z bilingválneho talianskeho gymnázia a nedávno preberali práve renesanciu a učili sa o Mediciovcoch, o Machiavellim a podobne.

Verí v Taliansku veľa ľudí konšpiračným teóriám?

Možno ich nie je veľa, ale existujú a sú veľmi hluční. Na sociálnych sieťach je dnes totiž ľahké vyvolať rozruch. Napríklad pred niekoľkými mesiacmi bolo stretnutie Spoločnosti plochej zeme. Všetky televízie chceli nakrúcať o týchto bláznivých ľuďoch, ktorí si myslia, že Zem je plochá. Táto hlúposť tak získala veľkú publicitu, ale keď prišli na stretnutie, našli tam len troch ľudí. Novinárov bolo dvadsať!

Ale vy skeptici tiež využívate sociálne siete…

Iste, musíme. Bláznivé myšlienky a nepravdy sa však šíria jednoduchšie ako vedecké fakty.

Hrad Ludovica il Mora z rodu Sforzovcov v...
Hrad Ludovica il Mora z rodu Sforzovcov v Miláne, ktorý 20 rokov zamestnával aj Leonarda da Vinci. Autor: SHUTTERSTOCK

Vraj ste aj fanúšikom mágie. Aký je rozdiel medzi „serióznou mágiou“ a primitívnymi fámami?

Mágia je formou umenia, neslúži na to, aby ste ovládali prírodné živly. Je to len predstavenie a kúzelník ako David Copperfield, s ktorým sa poznám, je vlastne hercom – v skutočnosti nelevituje. Priznáva, že je to trik, ale krása z jeho vystúpenia a umeleckého dojmu je skutočná.

Kým teda vlastne ste? Ste skôr vedec, básnik, spisovateľ?

Som určite spisovateľ, ale rád si hovorím popularizátor vedy a histórie umenia.

Máte aj oponentov? Nebojíte sa ich? A nepotrebujete občas aj bodyguardov?

Ľudia, ktorí šíria fake news, samozrejme, nie sú radi, ak vyvrátite ich hlúpe tvrdenia. Ale nebojím sa, pretože takíto ľudia síce sú veľmi agresívni na facebooku či iných sociálnych sieťach, ale pod falošným menom. Nikdy neprídu osobne pod vlastným menom.

Napísali ste aj knihu Leonardov poklad, ktorá mala vraj veľký úspech medzi školopovinnou mládežou. V čom bola táto kniha o Leonardovi iná oproti vašej najnovšej určenej pre dospelých?

Kým Leonardo – tajný život rebelského génia hovorí o skutočnom da Vinciho živote, táto kniha pre mládež bola dobrodružný román. Rozpráva o dvoch deťoch – Leovi a Cecilii v dnešnom Miláne, ktorí hľadajú stopy vedúce k pokladu, čo Leonardo skryl kdesi v Miláne. Preto skúmajú všetko, čo s Leonardom v Miláne súvisí – nástennú maľbu Posledná večera aj Leonardove zápisky, skladajú akési puzzle, aby našli poklad. Samozrejme, sú tu aj zlí ľudia, ktorí sa chcú k pokladu dostať prví. Samozrejme, nakoniec deti poklad nájdu.

A čo je Leonardov poklad?

Chcete to vedieť? Nie je to zlato ani peniaze, žiadne cennosti, ale kresba jeho matky a list matke. A čo je najčudnejšie, v mojom príbehu nájde Leonardo spôsob, ako nahrať ľudský hlas. V 19. storočí dokázal Edison zaznamenať hlas na voskový valec fonografu, nepotreboval na to elektrinu, a ja som si vymyslel, že Leonardo takýto prístroj zostrojil ešte pred Edisonom. Na konci knihy deti pomocou tohto voskového valca počujú Leonardov hlas. Ten im povie, že najcennejšia vec zo všetkých je láska.

Ešte by nás zaujímalo, či máte v histórii nejakú podobne úžasnú ženu ako bol Leonardo, Michelangelo a ďalší vaši velikáni.

Hm, mali sme veľa mimoriadnych žien – skvelou maliarkou, ktorá žila o jedno storočie neskôr ako Leonardo, bola Artemisia Gentileschi. Pre ženy bolo ťažšie stať sa maliarkami, pretože od nich sa neočakávalo, že sa stanú umelkyňami. Bolo to zriedkavé, takže tie, ktorým sa to podarilo, boli naozaj mimoriadne. Gentileschi sa narodila v roku 1593 v Ríme a zomrela v roku 1653 v Neapole. Potom musíte dlho čakať, dokonca ani v 19. storočí ešte nebolo na scéne veľa umelkýň. Objavia sa až v 20. storočí, ale skôr než maliarky objavíte performerky.

Na vašej prednáške tiež zaznelo, že Leonardo nosil dlhé vlasy aj dlhú bradu. Bolo to vraj dosť nezvyčajné…

Niektorí ľudia vtedy nosili dlhé vlasy, iní dlhé brady, ale zriedkavo oboje. Leonardo s dlhými vlasmi a bradou teda vyzeral ako antický filozof a ľahko ho spoznali všade, kam prišiel. Zrejme chápal, aké dôležité je byť ľahko rozpoznateľný.

Čiže rozumel aj marketingu?

Pravdepodobne áno, vytvoril si tak svoju značku.

Boli ste vraj jediný pedagóg na Fakulte psychológie Univerzity v Miláne, ktorý vyučoval psychológiu súvisiacu s anomálnymi zážitkami. Znie to tajomne. O čo išlo?

To znamená, že som študentom vysvetľoval, prečo veríme čudným veciam. Väčšina z nás má nejaké zvláštne zážitky. Napríklad myslíme na priateľa a v tej chvíli zazvoní telefón a volá nám práve tento priateľ. Alebo sa nám niečo sníva a sen sa nám splní. Prípadne ideme na nejaké miesto a zdá sa nám, že sme tam už boli. Takéto a mnohé ďalšie veci sa dajú psychologicky vysvetliť. Alebo je tu fyziologické vysvetlenie, napríklad pre deja vu. Často ho spôsobuje to, že vidíte isté miesto a mozog to registruje skôr, ako si uvedomíte, čo vidíte. Takže keď sa snažíte spomenúť si, či ste toto miesto už videli, už máte spomienku naň, hoci ste si ju práve vytvorili. Preto sa vám miesto zdá povedomé. Veľa vecí sa dá vysvetliť a ja som chcel študentom psychológie dať nástroje, aby dokázali svojim pacientom vysvetliť, že zrejme nevideli ducha ani ich neuniesli mimozemšťania, ale existuje nejaké logické vysvetlenie.

Mali ste prednášky nabité študentmi?

Áno, mal som stovky študentov, tento kurz bol veľmi populárny. To znamenalo, že keď boli skúšky, bol som na univerzite celé dni, aby som všetkých vyskúšal.

Stane sa vám, že niečo neviete vysvetliť?

Určite áno. Stane sa, že niekto ku mne príde, povie mi príbeh, čo sa mu stalo a žiada odo mňa vysvetlenie. A ja odpoviem: neviem, nebol som tam. Nemôžem vám to vysvetliť, môžem urobiť hypotézu, čo sa stalo, ale nemôžem si tým byť istý.

Keby sa všetko vysvetlilo, svet by bol nudný.

Presne tak. Práve v tom je krása vedy, že hľadá záhady. Toho, čo nevieme objasniť, je veľa. Takže mám veľa práce.

Massima fascinuje nielen krása, ale aj záhady...
Massima fascinuje nielen krása, ale aj záhady spojené s Leonardovou Poslednou večerou. Autor: SHUTTERSTOCK

Na čom práve pracujete?

Na mnohých veciach. Píšem novú knihu, tentoraz o zvláštnych miestach. Už vlani som napísal Atlas záhadných miest v Taliansku, veľmi dobre sa predával, takže vydavateľ ma požiadal napísať Atlas záhadných miest vo svete. Takže aké záhadné miesta máte tu na Slovensku?

Máme veľa miest, kde sa zjavovala Panna Mária, v pohorí Tribeč sa údajne záhadne strácali ľudia, na Čachtickom hrade žila Krvavá grófka Báthory…

Ó, lady Báthory poznám. Je to z Bratislavy ďaleko?

Asi hodinku cesty autom, okolo sto kilometrov, vyberte sa tam na výlet. A máme aj plno miest, kde straší. Chcete ich preskúmať?

Bolo by to pekné, možno nabudúce.

Zaoberáte sa záhadnými miestami a vydávate časopis Mágia. O čom je?

Je to o umení mágie, o iluzionizme, ktorému sa venoval aj Houdini. Mimochodom, on je z Maďarska. Písal som jeho biografiu, takže som bol aj v Maďarsku.

Aké záhadné miesta v Taliansku ste zaradili do vášho atlasu?

Napríklad v Toskánsku je jeden kopec, kde je kameň, v ktorom je zabodnutý stredoveký meč. Je autentický, pravdepodobne to bol meč križiaka, z ktorého sa neskôr stal mních, a tak tam nechal svoj meč. Zaujímavé je, že je to z čias, keď sa do Európy dostali legendy o kráľovi Artušovi. V Taliansku máme prvý basreliéf na dverách kostola, kde je zobrazený kráľ Artuš s rytiermi, z 11. storočia. Je to najstaršie stvárnenie Artušovho príbehu na svete, dokonca staršie ako v Anglicku. Potom máme miesta, kde sú vzácne pozostatky ako Turínske plátno či krv svätého Januária v neapolskej katedrále. Máme hrady známe kvôli duchom alebo iným anomáliám, kniha mapuje takéto miesta.

Pomáhate vraj aj pri odhaľovaní tajomných zločinov.

Napísal som knihu aj o tajomných krimipríbehoch, ale odhaľovanie zločinov nie je moja práca. Písal som napríklad o Jackovi Rozparovačovi alebo o iných príbehoch, ktoré sa odohrali v Taliansku.

A ešte nám povedzte niečo o sebe. Kde žijete?

Som z Milána, to je veľmi európske, moderné a bohaté mesto – myslím na kultúru, kde je veľa výstav a dobrej módy.

Kvôli svojej práci zrejme musíte stále čosi študovať.

Áno, stále. Chodím do archívov a knižníc, snažím sa chodiť na miesta, o ktorých píšem. Keď sa zaoberám Leonardom, musím poznať všetky miesta s ním späté – kde sa narodil, kam chodieval. V Miláne stále máme originálny hrad Ludovica il Mora z rodu Sforzovcov, ktorý vládol milánskemu vojvodstvu a 20 rokov zamestnával na svojom dvore aj Leonarda da Vinci. Je skvelé ísť tam a vidieť, čo videl Leonardo. V Miláne tiež môžete vidieť Poslednú večeru, ale dostať sa do dominikánskeho kláštora Santa Maria delle Grazie nie je také ľahké. Dnu pustia naraz iba 15 ľudí a musíte si lístky rezervovať mesiace vopred.

Čo vás najviac zasiahlo napríklad na Poslednej večeri?

Okrem krásy aj príbeh tejto maľby. Leonardo si vybral veľmi nešťastný spôsob maľovania – olejovú techniku. Steny kláštora boli veľmi vlhké a celá maľba utrpela kvôli použitiu experimentálnych organických farieb ešte za Leonardovho života veľké škody, objavili sa jemné prasklinky. Neskôr sa farby začali zo steny odlupovať. A keď Napoleon prišiel do Francúzska, jeho vojenské oddiely si z miestnosti s Poslednou večerou urobili stajne pre kone. Potom sa kňaz rozhodol, že potrebujú do steny dvere, a tak ich urobili práve do centrálnej časti maľby, kde boli nohy Krista. Počas druhej svetovej vojny v roku 1943 padla bomba práve na kláštor a zničila južnú stenu refektára, našťastie nepoškodila Leonardovu maľbu. Najviac ma však fascinuje to, že každá jedna postava, každý apoštol vyjadruje celkom odlišný výraz. Jeden sa bojí, ďalší je zúrivý, Leonardo dokáže sprostredkovať všetky pocity vo výraze tváre, tela a najmä rúk. Hovorieval svojim žiakom, aby študovali spôsoby, ako nemí ľudia vyjadrujú svoje pocity. Tí sú totiž majstrami vyjadrovania.

Kto je vaším prvým čitateľom?

Niekedy moja žena, ale nie vždy, pretože píšem veľa a ona má tiež veľa práce. Mám však dvoch, troch priateľov, ktorým môžem veriť. Nepovedia mi: ó, krása, ale skôr: zaujímavé, ale tu je čosi nejasné.

Aj vaša žena píše?

Nie, pracovala na marketingovom oddelení vydavateľstva. Teraz pracuje pre festivaly – literárne aj festivaly jedla.

Vedia talianske ženy ešte variť?

Varíme obaja – nevarím len špagety. Aj rizoto, lazane, bifteky a steaky aj rôzne polievky.

To je dôležité, pretože ľudstvo upadá aj vo varení.

Mňa varenie baví, zvlášť po tom, čo celý deň píšem, je to dobré rozptýlenie. Rád po dlhom rozmýšľaní robím niečo rukami.

Apropo, vedel variť aj Leonardo?

To je zaujímavé, existujú tvrdenia o tom, že vedel variť a vymýšľal recepty. V skutočnosti na to nie je žiadny dôkaz. V celých Leonardových spisoch sa našiel len jediný recept, a to veľmi zaujímavý. Má totiž len tri ingrediencie: vodu, citrón a cukor.

Veď to je limonáda!

Presne tak. A Leonardo píše: toto je dobrý nápoj na leto.

A veru má pravdu. Apropo, ochutnali ste už nejaké slovenské jedlo?

Žiaľ, ešte nie, hostitelia ma vzali do talianskej reštaurácie. Dúfam, že ešte ochutnám niečo slovenské.

Massimo Polidoro

Narodil sa 10. marca 1969 v talianskom meste Voghera. Psychológ, spisovateľ, novinár, televízny moderátor, spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ talianskeho spolku skeptikov CICAP. Od roku 1989 sa venuje skúmaniu záhad. Trinásť rokov viedol časopis Scienza&Paranormale (Veda a paranormálne javy), roku 2004 založil časopis Mágia, ktorý dodnes riadi. Spolupracuje so skupinou Focus, s týždenníkom Oggi, s americkým časopisom The Skeptical Inquirer. Napísal 50 kníh, napríklad Atlas záhadných miest v Taliansku, Záhady a poklady Vatikánu, Dobrodružstvo Kolosea, Veľké záhady dejín, ale aj detektívku Minulosť. Jeho knihy boli preložené do 12 jazykov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#veda #Leonardo da Vinci #Massimo Polidoro
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku