Vďačnosť v ťažkých časoch

, 03.07.2019 06:00

"Je veľmi ťažké čeliť pravicovým extrémistom alebo politikom ako Donald Trump, ktorí ešte aj dnes popierajú alebo ignorujú hrozby klimatických zmien a ich dôsledky riešia vyvolávaním strachu alebo represiami. O to je však myšlienka na vďačnosť a lásku k nepriateľovi akútnejšia: všímať si toho druhého, nech je to ktokoľvek, znamená brať ho vážne,“ hovorí benediktínsky mních, brat David Steindl-Rast. Do Bratislavy prišiel na pozvanie Teologického fóra na prednášku o spiritualite, vďačnosti, kresťanstve dneška, cirkvi a alternatívach.

Autor: Wikipedia/Verena Kessler

V jednom rozhovore s vami ma zaujala vaša odpoveď na otázku, ako sa konfrontujete so skostnatenou stránkou katolíckej cirkvi. Odpovedali ste, že ste Viedenčan a diplomat. Čo to znamená, byť Viedenčanom?

Hovorievalo sa, že jedna z charakteristík Viedenčanov je tá, že šťastní sú len vtedy, keď môžu na niečo hromžiť. Okrem toho bola Viedeň dlho hlavným mestom európskej diplomacie, od polovice 18. storočia tam fungovala diplomatická Tereziánska akadémia, na Viedenskom kongrese sa po napoleonských vojnách rozhodlo o ďalšom usporiadaní celej Európy, bola zmierovacou zónou napätí medzi Východom a Západom a podobne. Myslím si, že v tom ovzduší konfliktov a zrážok kultúrnych vplyvov sa pestovala aj akási zvláštna schopnosť hovoriť pravdu tak, aby neurážala. Aby skôr slúžila ako východisko na hľadanie porozumenia a riešení. Aj ja, ako správny Viedenčan, som často hromžil, najčastejšie však na to, čo som pokladal za nedostatky vlastnej tradície. Riešením nie je zrušenie tradície, ale vyzdvihovanie toho, čo sa z nej oplatí ďalej rozvíjať. To je umenie diplomacie.

Čo je jeho podstatou?

Moja stará mama veľa cestovala a navštevovala rôzne dôležité úrady, pretože doručovala diplomatickú poštu. My deti sme ju smeli sprevádzať a boli sme na ňu veľmi pyšné, pretože sa nám páčilo, ako jej všetci vzdávali úctu. Pýtali sme sa, čo musíme urobiť, aby sme sa aj my mohli stať diplomatmi. Odpovedala: „Musíte sa naučiť zachovať tajomstvá.“

Naučili ste sa to? Uchovávať tajomstvá môže byť dvojsečná zbraň, napríklad vtedy, keď sa v inštitúcii tají niečo, čo by sa diať nemalo.

Vedieť uchovať tajomstvo neznamená klamať. Vyrastal som v medzivojnovej Viedni, môj otec mal kaviareň. Kaviareň bola najdôležitejšia kultúrna a intelektuálna viedenská ustanovizeň, pretriasalo sa tam úplne všetko, chodili tam ľudia všetkých politických názorov. Kaviareň bola pre mňa ako ihrisko, ako dieťa som tam s otcom trávil veľa času a videl som, ako otec čelí narastajúcemu napätiu, hoci som tomu presne nerozumel. Nacisti vtedy zavraždili kancelára Engelberta Dollfussa, pretože rozpustil rakúsku NSDAP, aby zabránil pripojeniu Rakúska k Nemecku. Môj otec, na prvý pohľad typický viedenský kaviarnik, bol Nemec, a moja mama, hoci bola vychovávaná v rímskokatolíckej viere, mala židovský pôvod. V kaviarni sa dalo dozvedieť o všetkom, ale v tom čase nám to už mohlo uškodiť a bolo lepšie niektoré detaily zmeniť na tajomstvo, usilovať sa ho zachovať a hoci neskôr, ale pochopiť jeho zmysel.

Stefan Zweig v pamätiach Svet včerajška píše o Viedni ako o kedysi tolerantnej, nadnárodnej metropole, ktorá sa však pred druhou svetovou vojnou zmenila na úbohé, provinčné nacionalistic­ké mesto.

Sociálne nepokoje a stupňujúci sa fašizmus sa v našej rôznorodej rodine prijímali s veľmi rôznorodými reakciami. Hoci moja mama nenosila židovskú hviezdu, mnohí príbuzní radšej nevychádzali na ulicu, ustavične sme si museli na niečo dávať pozor, niektorí ľudia z môjho okolia sa zas, naopak, otvorene tešili z nemeckej okupácie. Jedna demagógia striedala druhú, ale ja aj moja rodina sme sa akoby zázrakom najhorším veciam vyhli. Napriek ustavičnému strachu som však aj so súrodencami mal šťastné detstvo, myslím si, že sme šťastie často prežívali oveľa viac ako dnešné deti. Len sme akosi nemysleli na to, že raz dospejeme. Mnohí moji rovesníci zrazu, keď mali šestnásť, sedemnásť rokov, boli mŕtvi. Vo vojne som stratil oveľa viac priateľov z ranej mladosti, ako ich prežilo.

Napriek tomu hovoríte, že ste boli šťastný.

Myslím si, že do istej miery bolo šťastie vec vnútorného rozhodnutia. Vojna vrcholila, prišlo bombardovanie zo všetkých strán, báli sme sa Rusov aj Američanov, všetko okolo bolo v troskách – a život pritom pred nami. Ako adolescenti sme čítali veľa náboženskej literatúry jednoducho preto, že ju nacisti zakazovali. Tak som sa dostal aj k myšlienkam svätého Benedikta. Benedikt z Nursie pred pol druha tisícročím formuloval myšlienku, že človek by mal mať ustavične smrť pred očami, známe „memento mori“.

Smrť však ľuďom skôr naháňa strach.

Aj my sme sa báli. Ale vtedy som pochopil, že možno preto sme dokázali byť takí šťastní, že sme „mali smrť neustále pred očami“, podvedome sme žili pre prítomnosť. Je to jedna zo zásadných regúl benediktínskeho rádu. Mať na pamäti smrť vlastne znamená mať dôveru v život. Strach je prirodzený, ale dôverovať životu znamená odvahu prekonávať ho. Svätý Benedikt nabádal žiť tak, akoby každý deň života bol ten posledný. Toto vedomie by v nás nemalo vyvolávať úzkosť, ale, naopak, nás oslobodzovať od vecí, pre ktoré na prchavosť života zabúdame a ukracujeme sa tak o šťastie všímania krás každodenného života. Na mňa „memento mori“, ktoré som objavil počas vojny, zapôsobilo tak, že som vedel, že ak chcem byť v živote šťastný, musím sa stať benediktínom.

Preto ste vstúpili do kláštora?

Kláštory, ktoré som v Rakúsku poznal, ma príliš neoslovili, ale bol som očarený pôvodnou náukou sv. Benedikta. Bola pre mňa ako pre hudobníka partitúra skladby, ktorú nikdy nikto neuviedol. Nepoznal som však žiadneho benediktína, ktorý by tak naozaj žil. Keď som s rodinou prišiel do USA, to prostredie mi bolo cudzie, ale katolíci boli v menšine, a možno aj preto mnohé komunity praktizovali vieru v oveľa úprimnejšej, pôvodnejšej podobe. Kláštor Mount Saviour bol v tomto zmysle možno európskejší ako kláštory v Európe.

Čo bolo v tej pradávnej benediktínskej „partitúre“ hodné očarenia, z ktorého sa stala životná filozofia?

Uváženosť, miera. A najmä princíp každodenného načúvania Božiemu hlasu, načúvanie ľuďom, krajine, prírode. Pre mňa bola najčarovnejšia prostota, život v súlade s rytmom prírody. Ale aj to, že neexistovali hierarchie, všetci sme si boli rovní. Mnísi sú v cirkvi, ktorá je vybudovaná na prísnych hierarchiách, ako šťuky v rybníku plnom kaprov, do ktorých stále štuchajú a spochybňujú ich autoritu. Niečo ako lojálna opozícia.

V Bratislave ste uviedli preklad svojej knihy Vďačnosť – srdce modlitby. Nielen v kresťanskom svete je známa vaša filozofia vďačnosti, ste významným hlasom dialógu medzi náboženstvami a kultúrami. Čo znamená byť vďačný v čase, keď ľudstvo zoči-voči očividnej kríze doterajších inštitúcií, politickej, náboženskej a klimatickej kríze čelí nebývalému strachu z neistoty?

Byť vďačný znamená nebáť sa a mať dôveru v život. Kedy inokedy to potrebujeme viac, ak nie teraz, keď politické okolnosti čoraz väčšmi pripomínajú predvojnovú atmosféru? Každý z nás je konfrontovaný s tajomstvom života tak, ako sa deje. Ak sa života bojíme, nedokážeme nič zmeniť. Ak mu však dôverujeme, môžeme byť každý okamih vďační za príležitosť, ktorú nám život ponúka. Je veľmi ťažké čeliť napríklad pravicovým extrémistom alebo politikom ako Donald Trump, ktorí ešte aj dnes popierajú alebo ignorujú hrozby klimatických zmien a ich dôsledky riešia vyvolávaním strachu alebo represiami. O to je však myšlienka na vďačnosť a lásku k nepriateľovi akútnejšia: všímať si toho druhého, nech je to ktokoľvek, znamená brať ho vážne.

Ako byť vďačný za zlé veci alebo za chyby?

Za utrpenie nie sme vďační, keď sa nám však niečo zlé stane, môžeme byť vďační za príležitosť, ktorá z toho vzniká, za to, čo nám ten okamih daruje. To je napríklad príležitosť niečo sa naučiť, z niečoho sa poučiť alebo sa proti tomu vzbúriť. A význam osobnej vzbury proti neprávosti musím podčiarknuť. Mám vo zvyku opakovať zásadu „zastav sa, poobzeraj sa a choď ďalej“. Keď človek vstúpi do seba, dokáže jasnejšie posúdiť, čo mu okamih ponúka. Je to spirituálna prax ako každá iná, ako zen, ako joga… Všetky duchovné smery majú za cieľ naplno žiť pre okamih. Nehovorím, že je to ľahké, dôvera v život je aj prejavom sily človeka, odvaha prekonávať strach. Ale je to veľmi jednoduché pravidlo a ponúka veľkú slobodu duše. Šťastie nie je to, čo nás robí vďačnými. Ak sme však vďační, môžeme byť šťastní.

Opakovane narážate na problém cirkevnej hierarchie, hovoríte o potrebe rovnosti, zmene autoritatívnych mocenských štruktúr.

Keď mi na začiatku tohto tisícročia navrhli založiť internetovú sieť s cieľom šírenia filozofie vďačnosti, zmyslom bolo aj „recovering catholics“, teda niečo ako návrat k podstate katolicizmu, znovunájdenie zmyslu byť kresťanom katolíkom. Nemožno si zakrývať oči pred tým, že jednou z príčin odklonu od spirituálnych hodnôt, ale najmä od inštitúcie cirkvi, je jej neschopnosť reagovať na vývoj spoločnosti inak ako tým, čo sme v úvode nazvali skostnatenosťou, ľpením výlučne na formálnych prejavoch. Ľudia prestali načúvať Božiemu hlasu nielen preto, že nevedia načúvať sebe, ale aj preto, že sa necítia vypočutí cirkvou. Hierarchické štruktúry trestajú, ale nepočúvajú. Cirkev je inštitúcia, ktorá ako každá iná inštitúcia postupne zabúda na svoj pôvodný zmysel a stáva sa, že sa usiluje už len o to, aby sa udržala. Vidíme to na univerzitách, na lekárskych a vedeckých inštitúciách, ale aj politických hnutiach, vrátane revolučných. Kvôli niečomu vznikajú a majú zmysel, ale v okamihu, ako sa zmenia na mocenskú štruktúru, popierajú pôvodný zmysel svojho vzniku.

Je riešením odstránenie autority?

Riešením je rozložiť hierarchiu moci. Pyramídu založenú na princípe vykorisťovania a útlaku, pretože vidíme, že ženie k zániku nielen ľudskú spiritualitu, ale aj spoločnosť s medziľudskými vzťahmi, prírodu a životné prostredie. Potrebujeme lepšie načúvať a spolupracovať. Autoritu treba, naopak, podporiť – autorita neznamená oprávnenie k moci, vo svojom pôvodnom význame je to základ uváženého poznania a rozhodovania. Mať úctu k autorite znamená mať úctu k uváženému konaniu, nie však k moci ako takej.

Konzervatívne kresťanské kruhy, nielen katolícke, však v nabúravaní hierarchií vidia liberalizáciu, ktorá je podľa nich priamym útokom na vieru, ohrozením spoločnosti. Je nejaká nádej, že sa to zmení?

Keď som bol mladý, v povojnovom svete sa vyvinul veľký tlak na sociálnu zmenu, a to aj zo strany cirkvi, ktorá už bola bežnému človeku priveľmi vzdialená. Sám som bol ešte v Rakúsku členom mládežníckeho katolíckeho hnutia, ktoré už tridsať rokov pred Druhým vatikánskym koncilom začiatkom 60. rokov požadovalo zmeny starých dogiem a doslovného výkladu Biblie. Bežný kňaz vôbec nemohol predniesť vlastnú modlitbu, to robili len protestanti. Pápež Ján XXIII., ktorý koncil zvolal, bol úžasne obľúbený pápež, celý svet doňho vkladal svoje nádeje. Súčasný pápež je tiež obľúbený, ale Ján XXIII. bol symbolom demokratizácie, ktorá v 60. rokoch prebiehala na všetkých úrovniach spoločnosti. Získal si srdcia kresťanských demokratov, kresťanských liberálov aj svetské sociálne hnutie. Aj preto, že vyzýval na dialóg medzi cirkvami a spoločenskými vrstvami a trochu zmiernil aj centralistický princíp. Vatikán začal väčšmi tolerovať liturgické obmeny v katolíckych spoločenstvách v Afrike alebo v Ázii, kde boli prispôsobené miestnym podmienkam. Prečo by mali napríklad Afričania oslavovať Boha podľa stredovekého byzantského dvorského rituálu? Majú predsa svoj vlastný spôsob. Zdalo sa, že sa prístup Vatikánu bude ďalej vyvíjať, že prídu ďalšie zmeny.

Celospoločenský dialóg sa však všeobecne skončil rokom 1968…

Demokratizačné hnutia mladých boli politicky potlačené v rôznych kútoch sveta, od Československa po Mexiko. Nádej, ktorú svetu spolu s Druhým vatikánskym koncilom dali, sa teraz upierala na Latinskú Ameriku, kde sa práve v ten rok konala konferencia v kolumbijskom meste Medellín. Katolícki duchovní Latinskej Ameriky hovorili o teológii oslobodenia, ktorú pomenovali ako teológiu náboženského pluralizmu, cirkev chudobných. Sami sa považovali za pokračovateľov Druhého vatikánskeho koncilu.

Ale teológia oslobodenia bola považovaná za „marxistický blud“, jej predstavitelia perzekvovaní alebo vraždení. V čom sa zásadne líšila od postojov oficiálnej cirkvi?

Áno, známy je postreh Doma Héldera Pessoasa Câmaru z Brazílie, že keď dáva chudobným chlieb, nazývajú ho svätcom, keď sa pýta na príčiny chudoby, nazvú ho komunistom. Teológia oslobodenia situovala do centra pozornosti človeka. Požadovala aktívny prístup k zmene hierarchizovanej sociálnej nespravodlivosti smerom zdola. K súcitu s trpiacim blížnym pridala otázku: Čo je príčinou utrpenia blížneho, ako to zmeniť? Ako to môžem urobiť ja sám?

Súčasný pápež ešte ako Jorge Maria Bergoglio v Rade latinskoamerických biskupských konferencií v období studenej vojny povedal, že komunizmus aj kapitalizmus by mali byť odmietnuté, pretože obe ideológie sú vybudované na materializme. Pokúša sa pápež František o zmenu doterajších mocenských pomerov v cirkvi a o náboženský pluralizmus?

Pápež František je veľkou nádejou dnešného sveta a naozaj sa usiluje o oslabenie pyramídy moci. Svet je tomu oveľa viac naklonený, ale nie je jednoduché meniť štruktúry fungujúce po stáročia. Ľudia si zvykli, že svet tak funguje. Práve teraz, zoči-voči klimatickej a migračnej kríze a napätiu medzi náboženstvami, by sme sa mali oveľa nástojčivejšie riadiť pravidlom zastať – poobzerať sa – ísť ďalej. Pýtať sa na príčiny, nielen hasiť dôsledky. V podstate to znamená vrátiť sa k Ježišovmu učeniu, pretože Ježiš nabádal k spolupráci, k načúvaniu druhým.

Prečo sa nám to nedarí?

Zo strachu. Všetky zlé ľudské reakcie a rozhodnutia vyplývajú zo zotrvávania v strachu, napríklad zo zmeny. Je to prirodzená emócia, mala by však byť príležitosťou na odvahu. Zotrvávať v strachu znamená prijať zbabelosť, nedôverovať životu.

Veľa veriacich sa odvracia od cirkvi aj pre sexuálne škandály súvisiace zväčša so zneužívaním detí. Čo s tým môže cirkev urobiť?

Považujem za absurdné, aby v 21. storočí cirkev trvala na dodržiavaní celibátu, aby sa kňazi nemohli ženiť. Zároveň však nedokážem jednoznačne povedať, že príčinou tohto katastrofického fenoménu v cirkvi je len celibát. Obávam sa, že opäť ide predovšetkým o zneužívanie moci, ktorá pramení z hierarchickej štruktúry inštitúcií ako takých – vrátane inštitúcie cirkvi. Podobne to platí pri vzťahu k sexuálnym menšinám alebo k ženám. Neexistuje žiadny dôvod, aby boli inak orientovaní ľudia odmietaní alebo dokonca aby nemohli byť v katolíckej cirkvi ženy vysvätené za kňaza. Sú to témy, ktoré sa vo Vatikáne veľakrát diskutovali a nikdy nikto nepomenoval príčiny, prečo by to tak nemohlo byť.

Aj mnohí radoví veriaci by to asi brali ako priame oslabenie náboženských zásad.

Ak chce kresťanstvo prežiť, aj ak chce prežiť cirkev, malo by svoje trvanie podmieniť ustavičným obnovovaním sa, reagovaním na aktuálne potreby sveta. Tradícia sa dá udržiavať ako tvorivý proces, nie opakovanie dogiem, ktorých význam je vyprázdnený. Nikto by nemal byť hluchý ku kritike zvnútra ani zvonku, inak stučnie ako ten kapor.

Ľudské práva a práva prírody sa za krátkych pár rokov stali najpálčivejšou témou. Môžu v meniacom sa svete zohrať úlohu vo vnútornom dialógu a v dialógu medzi náboženstvami?

Náboženské systémy vznikali ako isté etické kódy a myslím si, že otázka etiky je vždy dôležitejšia ako náboženstvo zmenené na inštitúciu. Viac ako o dialóg medzi náboženstvami by malo ísť o dialóg medzi ľuďmi, ktorí sú súčasťou odlišných kultúrnych a náboženských systémov. Ak hovoríme o ľudských právach, musíme hovoriť aj o ľudských povinnostiach. Je pravda, že inštitucionali­zované náboženstvá im často stoja v ceste. Od inštitúcií by sme však nemali len niečo čakať; máme povinnosť sami k ich zmene prispievať. Dôverou k životu môžeme podobu spoločnosti meniť na základe rešpektu, nie podporovaním nenávisti, ktorá je vždy len prejavom strachu. Spája nás spoločný ľudský osud a potreba prírody, bez ktorej sa nedá žiť. Ako aj potreba spirituality. Nie každý človek potrebuje náboženstvo, ale každý potrebuje spiritualitu – vnímanie tajomstva života.

Brat David Steindl-Rast (1926, Viedeň)

  • Študoval umenie, antropológiu a psychológiu.
  • V roku 1953 vstúpil do benediktínskeho kláštora Mount Saviour v USA, kde dlhodobo pôsobil.
  • Patrí medzi svetoznáme hlasy dialógu medzi náboženstvami, dlhé roky praktizoval aj zen-buddhizmus, nadviazal spoluprácu s dalajlámom, Eckartom Tollem alebo indickým duchovným učiteľom, zakladateľom organizácie Integrálna joga Swamim Satchidanandom.
  • Pôsobí ako duchovný učiteľ a propagátor filozofie vďačnosti.
  • Je autorom viacerých kníh, napríklad Skrze Teba som sám sebou (Ich bin durch Dich so ich)
  • Založil medzinárodnú Sieť pre vďačný život (Network for grateful living).
  • V roku 2018 vyšla v slovenčine jeho kniha Vďačnosť, srdce modlitby (prel. Elena Bakošová).
  • Žije pri Salzburgu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#viera #náboženstvo #David Steindl-Rast #benediktíni
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk