Nedokážeme uveriť, že vlastnoručne zničíme planétu

Ján Markoš je posledných desať rokov najzdatnejším slovenským šachistom. Neanalyzuje však len pohyb na čierno-bielej doske. Ako lektor kritického myslenia učí ľudí, ako narábať so slovami, s vetami a textom, ktoré podobne ako v šachu pešiaci, strelci a veže dokážu v spoločnosti narobiť "paseku". Nevedie ich pritom k zdrvujúcemu víťazstvu nad všetkými, ale ku kľúčovému okamihu, ktorý by mal nastať v každej mysli. K schopnosti uznať si vlastný omyl. A to je neľahká úloha pre jednotlivca, nieto pre celú spoločnosť.

17.07.2019 06:00
debata (32)
Ján Markoš. Foto: Andrej Barát, Pravda
ján markoš Ján Markoš.

Britský spisovateľ indického pôvodu Salman Rushdie, autor Satanských veršov, tvrdí, že sloboda slova by mala byť absolútna. Vy nesúhlasíte. Prečo?

Salman Rushdie tento výrok povedal v situácii, keď bol po napísaní Satanských veršov prenasledovaný za údajnú urážku islamu. Za to, čo napísal, mu reálne hrozila fyzická likvidácia zo strany militantných islamistov. V tomto kontexte sú jeho slová pochopiteľné. Sám slobodu slova bránil takpovediac vlastným telom. Predsa však s jeho výrokom nesúhlasím. Niektoré slová či vety sa totiž môžu stať predstupňom násilia, môžu páchať celkom reálnu škodu. Napríklad agresívne prejavy v internetových diskusiách. Alebo dehumanizujúce výroky politikov.

V čom sú podľa vás problematické?

Urážlivé slová môžu viesť až k tomu, že sa určitá skupina ľudí ocitne v priamom fyzickom ohrození. Môže byť na nich páchané násilie. Stalo sa to v histórii viackrát. Počas holokaustu, genocídy v Rwande, ako aj pri ďalších tragických udalostiach. Nie každá dehumanizujúca reč vedie až k násiliu, ale každá preň určitým spôsobom pripravuje pôdu. Slová a činy sa od seba v skutočnosti veľmi nelíšia Aj slovom je možné ubližovať, aj slovo môže byť zbraňou. A tak, ak sú zakázané niektoré činy, nevidím dôvod, prečo by nemali byť zakázané aj niektoré slovné prejavy. Mnohé už dnes na Slovensku zakázané sú, napríklad popieranie holokaustu, hanobenie alebo nebezpečné vyhrážanie.

Lenže v čom spočíva väzba medzi slovom a hrozbou fyzického násilia?

Dehumanizácia je spôsob vyjadrovania sa o človeku alebo o skupine ľudí, pri ktorom im upierame ich ľudské vlastnosti. Keď napríklad hovoríte o národnostnej menšine ako o parazitoch či ako o nádore na tele spoločnosti. O Židoch sa hovorilo ako o kusoch. Hutuovia v Rwande hovorili o Tutsioch ako o šváboch. Podobné prejavy vytvárajú pôdu na to, aby mohli byť títo ľudia obraní o svoju ľudskú dôstojnosť i svoje práva a následne, aby mohli byť aj fyzicky napádaní.

Prečo je dehumanizácia všade tak prítomná?

Rád by som porozprával o jednej scéne z gynekológie, ktorá sa skutočne stala. Ba čo viac, stáva sa opakovane v mnohých ambulanciách po celom Slovensku. Žena príde do ambulancie a povedia jej, aby sa vyzliekla a pripravila sa na vyšetrenie. Potom však začne dostávať rôzne otázky: Máte nejaké ťažkosti? Kedy ste mali poslednú menštruáciu? Takýto rozhovor môže trvať chvíľu, ale aj niekoľko minút. Povedzte mi, čo by to toho lekára stálo, keby sa s touto ženou, svojou klientkou, porozprával, kým je ešte oblečená? Prečo ju musí nútiť, aby takýto rozhovor absolvovala bez spodnej bielizne? Ako je možné, že lekár, ktorého prvoradým cieľom má byť blaho jeho pacientok, je schopný byť až tak neuveriteľne neempatický? Dehumanizácia môže mať viacero koreňov. A jeden z nich sa často vyskytuje pri pomáhajúcich profesiách. Únava a vyhorenie. Už nemáte kapacitu vnímať toho druhého človeka ako ľudskú bytosť.

A riešenie?

Ľuďom, ktorí trpia vyhorením, treba pomôcť. Lenže niekedy môže byť príčinou dehumanizácie i prostá arogancia. Ako keď si profesor zavolá všetkých svojich študentov na ústnu skúšku a nechá ich celý deň čakať v sparnom letnom dni na chodbe, kde posedávajú dve, tri hodiny, šesť hodín. Prečo im neurčí presný harmonogram, kedy ktorý študent má skúšku absolvovať? Niekedy dehumanizačné prejavy cynicky používajú politici, novinári či mediálni poradcovia na to, aby vedome rozdúchavali nenávisť, delili spoločnosť a vytvárali v ľuďoch pocit ohrozenia, ktorý následne pretavia do volebného zisku. Koreňov dehumanizácie je veľa, ale vždy je za nimi dobrovoľná rezignácia vnímať druhého človeka ako rovnocenného.

Idete v úvahách hlbšie. A zamýšľate sa podobne ako nemecký logik Gottlob Frege nad tým, či ľudia skutočne rozumejú významu slov. Či skutočne poznajú slová aj zvnútra. Podľa vás naozaj Slováci často nerozumejú tomu, čo hovoria?

Zoberme si slovo sneh. Na príklade troch ľudí z rozličných národov môžeme ukázať, ako rozdielne môže byť porozumenie slova sneh. Napríklad obyvateľ africkej Kene považuje sneh za niečo, čo občas vidí na vrcholku vzdialenej hory. Pre Bratislavčana to môže byť poprašok, ktorý párkrát za rok odstráni zo svojho auta. Pre Inuka, ktorý žije na severe Kanady celý život, je sneh prostredím, v ktorom prežíva svoje dni a roky. Keď sa títo traja rozprávajú, môžu všetci tvoriť zmysluplné vety, v ktorých bude slovo sneh, ale jeho skutočné porozumenie bude u Keňana a Slováka oveľa menšie ako u Inuka. To, čo sa dá povedať o slove sneh, platí napríklad aj pri slove rakovina. Úplne inak vníma toto slovo človek, ktorý má rakovinu, a inak ten, ktorý ju pozná nanajvýš z filmov. Alebo slovo sloboda. Človek, ktorý za ňu trpel vo väzení, má úplne iný pohľad ako človek, ktorý slobodu dostal zadarmo do vienka.

Chápe Róm z osady významy slov „ľudské práva“ a „dôstojnosť“ lepšie ako človek zo strednej vrstvy?

To je ťažké povedať. Chápe ich inak. Je možné, že v istom zmysle ich vníma bezprostrednejšie ako človek zo strednej vrstvy. Napríklad Rómovia, ktorých zbili policajti v Moldave nad Bodvou, majú veľmi intenzívny prežitok toho, že ich ľudské práva boli popreté práve tými, ktorí ich majú za povinnosť chrániť. Dovolím si povedať, že väčšina ľudí zo slovenskej strednej vrstvy taký intenzívny zážitok nemá a dúfajme, že ani mať nebude.

Dá sa z toho nejako poučiť?

Konkrétne v prípade razie v Moldave nad Bodvou by sme mali veriť ľuďom, ktorí tam boli a ktorí ňou trpeli. Nemali by sme mať pocit, že len preto, že zarábame viac či máme formálne lepšie vzdelanie ako títo Rómovia z osady, tak automaticky celej veci rozumieme lepšie. Nie my, ale oni tam boli, oni majú bezprostredný zážitok. Toto pravidlo, totiž že je potrebné hovoriť vždy s ľuďmi, ktorí majú k danej veci najbližší vzťah, platí aj všeobecne. Keď hovoríme o pomoci dôchodcom, mali by sme sa zhovárať priamo s dôchodcami. Keď pripravujeme rozhodnutie, že päťročné deti majú povinne chodiť do škôlky, mali by sme nechať vyjadriť sa rodičov, učiteľov, riaditeľov a tiež zástupcov rómskych komunít, v ktorých je návštevnosť škôlok menšia. Keď sa zhovárame o slobode, mali by sme sa baviť s ľuďmi, ktorí v roku 1989 stáli na tribúnach či ktorí boli za svoje politické presvedčenie prenasledovaní.

Používate zaujímavé výrazy ako napríklad erózia zmyslu. Alebo prirovnávate kognitívnu disonanciu (zjednodušene ide o nesúlad v poznaní, ktorý človeka až bolí) ku kamienku, ktorý sa dostane do tela perlorodky. Ten nedokáže obaliť ako zrnko piesku a zahynie. Nachádzali ste inšpiráciu v prírode?

Je užitočné, ak dokážeme aj zložité veci povedať jednoduchým jazykom. Mám rád texty, ktoré sú jednoduché, ale nie sú banálne. A metafory sú skvelým spôsobom, ako to docieliť. Preto som sa snažil ku každému javu, ktorý chcem opísať, nájsť nejakú metaforu, ktorá sa ľahko zapamätá a je dostatočne výstižná. Časť z nich som nachádzal v prírode, niektoré v ľudskej spoločnosti, keď napríklad prirovnávam autorstvo článku k puncovej značke na šperku. No nedá sa povedať, žeby som cielene vyberal prírodné metafory.

Čo je to erózia zmyslu?

Slová sú nástrojmi na prenášanie významu alebo zmyslu. Ako každý iný nástroj, aj slová môžu svojmu účelu slúžiť dobre, horšie, alebo sa môžu úplne pokaziť a potom neprenášajú žiaden zmysel. Keď niekto začne hovoriť, automaticky predpokladáme, že vyjadruje myšlienky, jeho slová vyjadrujú nejaký obsah. Často to tak však vôbec nie je. Ľudia často hovoria bez toho, aby príval ich slov obsahoval akúkoľvek myšlienku. Vtedy dochádza k erózii zmyslu v reči. Príval slov ako voda zmetie všetko zmysluplné z jazyka. Zostane iba púšť, prázdno.

Pravda je často posledným útočiskom ľudí, ktorí sú najzraniteľnejší.

Ako sa to deje?

Miznutie zmyslu v reči možno dosiahnuť dvomi spôsobmi. Prvým je cenzúra, keď niekto, kto má plnú moc, zakazuje hovoriť o určitých veciach alebo pomenúvať veci pravými menami. Toto sa deje skôr v diktatúrach. V demokraciách sa vyskytuje najmä opačný jav, ktorým je akési zahltenie množstvom slov. Keď zahltíme verejnú debatu nadbytkom nezmyselných slov, tých pár slov, ktoré v sebe nesú posolstvo, môže ľahko zmiznúť. Nie je náhodou, že v dnešnej verejnej diskusii sa často presadzujú politici, ktorí hovoria často bez toho, aby čokoľvek povedali.

Mohli by ste byť konkrétnejší?

Dobrými príkladmi sú český premiér Andrej Babiš či slovenský predseda parlamentu Andrej Danko. Sú schopní drmoliť celé vety bez toho, aby bolo možné nájsť v nich jasný zmysel. Tento jav funguje zaujímavým spôsobom. Keď neviete, čo presne daný politik povedal, máte určitú voľnosť dokresliť či domyslieť si jeho prejav vlastným spôsobom. A tak si rôzni ľudia môžu Dankov prejav vo vlastnej mysli dotvoriť do súladu so svojimi prianiami. V mysliach rôznych voličov môže Danko povedať rôzne prejavy. Keby hovoril jednoznačne, používal jasné slová, jasné formulácie, tento jav by nebol možný.

Erózia nehrozí len krajine, ale aj jazyku. Foto: Jack Dykinga
3erozia Erózia nehrozí len krajine, ale aj jazyku.

Prečo je pre spoločnosť nebezpečné, ak v jazyku eroduje zmysel slov?

Pretože pravda je často posledným útočiskom ľudí, ktorí sú najzraniteľnejší. Keď chce nejaký politik vládnuť neobmedzene nad celou spoločnosťou, je preňho dôležité, aby sa k ľuďom nedostali pravdivé informácie. Žiadny politik ani dnes dlhodobo neustojí to, ak všetci ľudia v danej krajine jasne vidia, že klame, kradne, podvádza, pácha násilie. Preto sa títo politici musia pokúsiť zahaliť tento fakt do zmesi poloprávd a lží. A to sa často deje tak, že prívalmi rôznych slov a falošných správ zakryjú skutočný stav vecí.

Naša myseľ dotvára realitu, bez ohľadu na našu vôľu, alebo ako tvrdíte – bez toho, aby si pýtala dovolenie. Je to užitočná alebo zradná vlastnosť?

Aj užitočná, aj zradná. V 99 percentách prípadov v bežnom živote ide o nevyhnutnú vlastnosť, bez ktorej by sme sa nezaobišli. Napríklad, keď šoférujeme auto a cesta mizne za zákrutou, nezastaneme a nevystúpime, aby sme sa pozreli, či cesta pokračuje. Jednoducho predpokladáme, že je to tak a veľkou rýchlosťou vojdeme do zákruty. Dotvárame si realitu, automaticky rátame i s vozovkou, ktorá za zákrutou pokračuje. Keď si nalievame kávu do šálky, neprezeráme si hrnček zo všetkých strán. Stačí nám ho vidieť iba z jednej strany, naša myseľ si automaticky dotvorí celú šálku, aj s časťami, ktoré práve nevidíme. Alebo keď sa idete v noci vo vlastnom byte napiť do kuchyne. Idete takpovediac naslepo. To, čo nevidíte, si dotvárate spomienkami. Túto vlastnosť, totiž že ľudská myseľ si stále dotvára realitu, však dokážu využiť politickí marketéri, reklamné agentúry a ľudia, ktorí sa pohybujú v mediálnom priestore.

Ako?

Tým, že zverejnia iba časť informácie, predpokladajúc, že cieľová skupina si vo vlastnej mysli automaticky dotvorí zvyšok. Napríklad, keď poviete, že v dedine na južnom Slovensku na poli kradlo o polnoci zemiaky šesť tmavých postáv, mnoho ľudí si tú informáciu automaticky dotvorí a hneď predpokladá, že ide o ľudí z rómskej komunity. Ale banálny fakt, že v noci sú všetky postavy tmavé, a teda že môže ísť o zlodejov akejkoľvek farby pleti, to zíde na um málokomu. Keď by ste však človeka, ktorý zámerne vypustil takúto správu, konfrontovali s tým, že je rasista, ohradí sa. Povie – ja som predsa nenapísal, že tam bolo šesť Rómov, písal som o šiestich tmavých postavách. Formálne je teda z obliga, predsa však dosiahol v mysliach svojich čitateľov efekt, ktorý chcel.

Ako sa však brániť proti sofistikovaným pokusom o manipuláciu?

Musíme si uvedomiť, že naša myseľ nie je evolučne stavaná na to, aby primárne hľadala pravdu. Náš mozog, tak ako každý iný orgán v našom tele, je skôr stavaný na to, aby pomohol svojmu majiteľovi prežiť. Preto sa stále mýli, dopúšťa sa chýb, ktoré nazývame kognitívnymi skresleniami. Fungujú tak, že nás chránia pred nepríjemnými informáciami, ale zároveň nám pokrivujú jasné videnie sveta.

Ako sa tieto chyby prejavujú?

Jednou z nich je vyhľadávanie súhlasu alebo po anglicky confirmation bias. Človek podvedome vyhľadáva a uprednostňuje informácie, ktoré zapadajú do jeho svetonázoru, a ignoruje informácie, ktoré doň nezapadajú. Tak si na sociálnych sieťach, ale aj v reálnom živote vytvára vlastnú realitu. Všetci by sme mali rátať s tým, že naše mozgy a mysle sú chybové, vždy také budú. Nie je to nič ponižujúce, ide o prostý fakt, ktorý sa týka všetkých ľudí na svete. Nemali by sme preto brať svoje názory príliš vážne. Musíme sa naučiť myslieť pomaly, pýtať sa aj iných ľudí na názor, hľadať vzájomné porozumenie. Pravda neraz predstavuje mnohohlas. Keď sa viacero ľudí o nejakej téme porozpráva, napokon sú spoločne schopní vidieť celú vec komplexnejšie, ako by to dokázal jednotlivec. Ideálne pritom je, keď ide o čo najrozdielnejších ľudí. Keď mladí hovoria so starými, muži so ženami, boháči s chudobnými, ľudia z vidieka s ľuďmi z mesta.

Majú ľudia čas myslieť pomaly?

Otázkou je, čo vlastne chceme konzumáciou informácií dosiahnuť. Mnoho ľudí pristupuje k informáciám ako k určitému druhu zábavy. Ráno si otvoria noviny, prečítajú si nejaké správy, naštvú sa, potešia sa. Dostanú svoju dávku emócií, podobne ako keď si pozreli nejaký seriál. Potom si môžu dopiť kávu a začať pracovať, osviežení prívalom nových informácií. To je spôsob konzumovania informácie, ktorý je síce zábavný, ale vlastne nepomáha ani danému človeku, ani spoločnosti.

A ako by sa mal zmeniť prístup?

Omnoho užitočnejšie je sústrediť sa iba na jednu určitú tému. Čiastkový problém, ktorý človeka zaujíma, a v ňom ísť do veľkej hĺbky. Veď väčšinu informácií, ktoré kolujú vo verejnom priestore, môžem vedome ignorovať, pretože s nimi aj tak nemám čo urobiť. Keď sa napríklad Juraj Lukáč z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK rozhodol pred rokmi chrániť slovenskú divočinu, tak sa dnes venuje do hĺbky informáciám o povoleniach na výrub, o zonácii Tatier, o stavoch vlka, životnom cykle lykožrúta. Ale už nebude určite rovnakým spôsobom a s rovnakou intenzitou sledovať napríklad dianie na Blízkom východe.

A to je v poriadku?

Je. Je nás veľa, každý si môže vybrať tému, ktorú považuje za podstatnú. A jedine tým, že pôjde do hĺbky, môže priniesť reálnu zmenu. Takisto by som navrhoval uprednostňovať informácie, ktoré sa nás týkajú priamo a dokážeme s nimi niečo urobiť, informácie z lokálneho kontextu. Informácie z tej časti ľudského poznania, ktorej naozaj rozumieme. Môžeme napríklad ignorovať to, čo mala oblečené Trumpova manželka na štátnej návšteve v Kanade. Na zápis zo zasadnutia zastupiteľstva v našej obci by sme sa však mali pozrieť, pretože sa nás bezprostredne týka.

V novej knihe Sila rozumu v bláznivej dobe sa priznávate k tomu, že ste takto sám do hĺbky pátrali po procesoch, ktoré súvisia s klimatickou krízou. To ste predtým naozaj nevedeli, čo sa skrýva za globálnym otepľovaním?

Takmer sa to hanbím povedať. Ja som toho veľa o klimatickej zmene nevedel, kým som začal písať túto knižku. Dôležitým momentom pre mňa bolo, keď som sa zhováral s mojím otcom, profesorom fyziky. Bol šokovaný tým, že absolútne nerozumiem fyzikálnemu procesu, ktorý prináša klimatickú zmenu. Nevedel som, ako celý tento mechanizmu funguje, akú úlohu v tom vlastne zohráva oxid uhličitý – CO2. V kapitole Cudzie a známe je zhutnený, ale pravdivý opis procesu môjho poznávania tejto témy.

Domnievam sa, že veľa ľudí netuší, akú úlohu zohráva CO2. Neskúsili by ste to čo najprístupnejšie a najjednoduchšie vysvetliť?

Dobre. Vezmime si taký Mesiac. Teplota na ňom kolíše z extrému do extrému. Keď naň svieti Slnko, má jeho povrch horúcich 127 stupňov Celzia. Keď sa však to isté miesto ponorí do tieňa, jeho teplota klesne na mrazivých mínus 270 stupňov Celzia. Prečo? Lebo Mesiac je nahá planéta, nemá žiadnu atmosféru, ktorá by zadržiavala teplo. Naša Zem atmosféru má. Atmosféra je obal z rozličných plynov, vodnej pary a ďalších zložiek. Funguje úplne rovnako ako kabát pre človeka. Preto v noci Zem nevychladne tak veľmi ako Mesiac. A cez deň sa tak veľmi neprehreje. Nie je však jedno, aké zloženie atmosféra – kabát – Zeme má. Asi by ste nechceli chodiť v lete v páperovej bunde. Potili by ste sa, bolo by vám zle, nakoniec by ste pravdepodobne skolabovali. Rovnako nie je jedno, aké zloženie má atmosféra Zeme. Pri určitom zložení atmosféry je teplota na Zemi stabilná. No keď atmosféru zmeníme spôsobom, že funguje ako páperová bunda v lete, začne sa povrch prehrievať. Kľúčovú úlohu v tomto procese zohrávajú skleníkové plyny ako oxid uhličitý a metán. Keď je týchto plynov v atmosfére viac, tak teplo, ktoré naša Zem vyžaruje, neprenikne von do vesmíru, ale odrazí sa od molekúl týchto plynov späť na povrch Zeme a zohrieva ju. Podobne ako páperová bunda nepustí teplo z nášho tela von do priestoru. A čo teraz robíme? Vypúšťame príliš veľa skleníkových plynov do atmosféry. Hrozí preto, že celá planéta sa bude potiť, prehrievať, až napokon skolabuje.

Deformuje klimatická kríza aj jazyk? Objavuje sa viac zvrátenej logiky, aby ľudia ospravedlnili nečinnosť?

Myslím si, že klimatická kríza je krásnym príkladom toho, čo sa nazýva kognitívna disonancia. Ide o neschopnosť prijať informáciu, ktorá je bolestivá alebo nezapadá do doterajšieho poznania človeka, národa, či v tomto prípade celého ľudstva. My nedokážeme prijať, uveriť, že by sme vlastnými silami mohli zničiť celý náš svet. Celú planétu. Všetci vedci vám povedia, že je to tak. Keď sa dočítate nejaké opačné informácie, tak sú to naozaj takmer vždy usvedčiteľné lži. Celá vedecká komunita sa zhodne, že klimatická kríza je skutočná, že ide o nesmierne závažnú vec. Napriek presviedčaniu vedcov je pre nás však ťažké prijať tento fakt. Už aj preto, že by sme museli drastickým spôsobom zmeniť náš životný štýl. A to sa, samozrejme, nikomu nechce.

K čomu by ste to prirovnali?

Je to podobná situácia, ako keď mnohí z nás ignorujú fakt, že sú smrteľní a žijú spôsobom, ktorý im môže privodiť napríklad rakovinu. Povedzme fajčiari. Alebo ľudia so sedavým spôsobom života, ktorí si zvyšujú riziko infarktu. Nechcú uveriť, že smrť, rakovina, infarkt sa môžu týkať aj ich. Tento stav kognitívnej disonancie je pritom ideálnym podhubím na to, aby sa šírili rozličné falošné správy. Vznikali falošné naratívy, falošné slová, ktoré povzbudzujú ľudí – nebojte sa, nič sa nedeje. Budú vám tvrdiť, že klimatická zmena je len výmyslom kohosi v Bruseli alebo v Amerike. Žiaľ, nie je to tak. Práve preto si myslím, že je dôležité porozumieť tomu, čo spôsobuje klimatickú zmenu v atmosfére. Aby ľudia dokázali pochopiť, ako veľmi im popierači klimatickej krízy klamú.

Hoaxy a nezmysly sa dobre šíria vďaka novým technológiám. Nie je to zrejme jediná príčina. Čo ak tá hlavná spočíva v tom, že celý mediálny on-line priestor a biznis sa dnes podriadili jednoduchému pravidlu – že dnes sa zarába len na počte kliknutí?

Pre redakcie novín, ktoré sa snažia o pravdivosť, je veľmi nepríjemné, že s nástupom internetu ich príjmy výrazne klesli. Ľudia si dnes omnoho menej kupujú tlačené noviny. Čakajú, že si na internete prečítajú ich obsah zadarmo. Navyše internetová reklama nie je príliš dobre platená. Je preto faktom, že mnohé redakcie bojujú o prežitie. A aby získali väčšiu popularitu, často skĺzavajú do určitej bulvarizácie. Tento jav je však celosvetový. Nejde iba o problém Slovenska. Na Slovensku je však mediálny trh dosť malý, redakcie to teda majú ešte o niečo ťažšie.

Ako sa z toho dostať von?

Verím, že existujú dve cesty. Jedna z nich je tá, že ľudia, ktorí čítajú obsah na internete, by mali zaň aj platiť. Aby umožnili redakciám, aby boli slobodnejšie voči zadávateľom reklamy, prípadne voči iným donorom. Druhou cestou je posilnená nezávislosť verejnoprávnej televízie a rozhlasu. To sú presne tie inštitúcie, ktoré sa o reklamu až tak zaujímať nemusia, keďže sú platené z našich daní a poplatkov. Preto môžu do verejného priestoru vnášať aj menej populárne, ale predsa dôležité témy. A my občania by sme mali veľmi opatrne a s veľkou pozornosťou sledovať to, keď sú z týchto médií vyhadzovaní kvalitní novinári a keď celková kvalita a nezávislosť verejnoprávnych médií klesá.

Ale čo treba celkovo spraviť, aby sme, použijem opäť váš termín, nemali z demokracie „facebookokraciu“?

Je veľmi dôležité tlačiť na firmy silné v oblasti internetu a sociálnych médií, aby dodržiavali pravidlá platné na Slovensku i v Európskej únii. Aby dbali na súkromie svojich užívateľov, aby sa nepodieľali na šírení poplašných správ a aby neplatili za pridruženú reklamu tvorcom hoaxov. Ide však o beh na dlhé trate. Internetové giganty ako Facebook, Google sú dnes veľmi silné. Spomeňme napríklad, že Facebook chystá vlastnú menu, ktorá má potenciál naštrbiť menový systém na celom svete. Tieto giganty sú schopné pomocou lobingu presadiť všeličo. Ale predsa je dôležité na štátnej úrovni na ne tlačiť, aby dodržiavali pravidlá. Takýto tlak z času na čas prináša úspech.

A na osobnej úrovni?

Je dôležité nestať sa digitálnym narkomanom. Sociálne siete nás k sebe pútajú niekoľkými spôsobmi závislosti. Jednak vyvolávajú závislosť ako akákoľvek iná droga. Ponúkajú nám v pravidelných intervaloch drobné dávky uspokojenia, a tým si nás podmaňujú. Existuje však aj sociálna závislosť. Pozná ju každý rodič, ktorý chce dieťaťu v tínedžerskom veku obmedziť sociálne siete. Keď všetci kamaráti zostanú pripojení, z takéhoto dieťaťa sa môže stať outsider. Hľadanie slobody vo vzťahu k sociálnym médiám je tak neľahkým bojom.

Naznačujete, že ak si má človek zachovať integritu, mal by byť schopný spochybniť vlastné presvedčenie, alebo inak – uznať si omyl. Prečo?

Celá disciplína kritického myslenia má za cieľ to, aby sme, slovami Václava Havla, žili v pravde. Aby sme sa dostávali k pravde čo najbližšie. Ak nie sme schopní priznať si chybu, že sme sa niekedy v minulosti mýlili, tak sa z kritického myslenia stane skôr bič na názorových oponentov a spreneverí sa svojmu cieľu. Nerozmýšľam predsa o svete preto, aby som sa len utvrdzoval vo svojich minulých omyloch či predsudkoch. Naopak, premýšľam preto, aby som tieto omyly dokázal korigovať, pokiaľ je to nevyhnutné. Nikto sa predsa nerodí vševediaci, z času na čas sa mýlime všetci.

Profesorka globálneho vzdelávania Vanessa de Oliveira Andreotti spochybňuje Descartovu vetu: Myslím, teda som. Mali by sme ju aj podľa vás spochybniť?

Pre mňa je rozhodujúce, aký je vzťah medzi našou úrovňou poznania a našou schopnosťou chrániť slabších, neubližovať tým, ktorí sa nemôžu brániť. Celkovo sa starať o svet. Bezpochyby dnes vieme o svete oveľa viac ako kedykoľvek predtým. A zároveň sme schopní bezprecedentnou rýchlosťou ničiť našu planétu. Ubližovať státisícom ľudí. Máme krásne knihy plné poznania, ale máme aj zbrane hromadného ničenia. Zdá sa, že neexistuje priama súvislosť medzi tým, že čím viac poznáme, tým sa stávame lepšími, ohľaduplnejšími, zrelšími ľuďmi. Zdá sa teda, že poznanie samotné nás nespasí. Je dôležité mať aj naplnené blízke vzťahy: s rodinou, priateľmi, prírodou. Zápasiť s vlastnými démonmi a nutkaniami. A prijímať svet s pokorou.

Ján Markoš (1985)

šachový veľmajster, lektor kritického myslenia

  • Slovensko reprezentoval na štyroch olympiádach. Medzinárodným majstrom sa stal v roku 2001, titul veľmajstra získal v roku 2007.
  • Vyše desať rokov je najsilnejším slovenským šachistom.
  • Je autorom knihy Beat the KID o kráľovskej indickej obrane, najnovšie napísal knihu Sila rozumu v bláznivej dobe.
  • Jeho knihe Pod hladinou: 33 kapitol o tajomstvách šachu vlani udelila Anglická šachová federácia prestížnu cenu Book of the Year Award (Kniha roka).
  • Dva roky učil na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave, v rokoch 2013 až 2016 viedol Sokratov inštitút, projekt pre nadaných vysokoškolákov.

© Autorské práva vyhradené

32 debata chyba
Viac na túto tému: #šach #kritické myslenie #Ján Markoš