Islandský režisér Benedikt Erlingsson vo svojom poslednom filme Žena v boji (Woman at War) o 50-ročnej ekoteroristke vtipným spôsobom pracuje s témou, ako môže jednotlivec pomôcť planéte. Nedávno vystúpil na 54. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch s výčitkou voči kolegom. Filmy by sa mali podľa neho nakrúcať ekologickejšie. A presne o to sa usiloval aj váš filmový štáb počas nakrúcania filmu Stand Up. Čo vás k tomu viedlo?
Téma ekologického žitia a väčšieho rešpektu voči prírode a jej zdrojom je niečo, čo riešim v osobnom živote už niekoľko rokov. Snažím sa svojou malou troškou prispieť k zlepšeniu. Keď som si kupovala byt pred ôsmimi rokmi, trvala som napríklad na košoch na separovaný odpad v kuchyni. Môj sedemročný syn už dnes vie presne, čo má kam odhodiť. Sú to drobné veci, s ktorými prirodzene žijem. Ale priznám sa, že ma samu nenapadlo začať to riešiť aj v práci, vo filme.
A čo bolo tým impulzom?
Prednášky organizácie Green Screen, ktorej členom je aj naša novootvorená Slovenská filmová agentúra. Začali sa tomu venovať Zuzana Bieliková a Eva Pospíšilová. Na niekoľkých prednáškach nám zahraniční hostia ukázali príklady, ako zelené nakrúcanie v Európe funguje. V mnohých krajinách sa už stáva normálnou súčasťou audiovizuálneho života. A to ma veľmi povzbudilo.
Podporujú krajiny zelené nakrúcanie?
V niektorých je už zahrnuté v systémovej podpore pre filmy, v grantoch, obzvlášť v regionálnych fondoch. Na nakrúcanie chodia zelení koordinátori, ktorí pomáhajú štábom s udržateľnosťou produkcie, sledujú dodržiavanie pravidiel. Jednou z prednášajúcich bola Petra Csefalvayová z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky (INCIEN). Vedela som, že odpad je na Slovensku problém, ale po jej prednáške som zostala zhrozená. Práve sme chystali nakrúcanie filmu Stand Up, celý štáb bol slovenský, nakrúcať sa malo len vo dvoch mestách, v Bratislave a vo Zvolene. A tak som si povedala, že by sme mohli otestovať, ako prví na Slovensku, základné pravidlá ekologickej produkcie filmu.
Foto: TOMÁŠ HALÁSZ
Je bežné nakrúcanie filmov neekologické?
Trúfam si povedať, že pokiaľ s tým filmári zámerne nepočítajú, tak to nie je ekologické. Nakrúcanie nie je bežný pracovný deň, ale jeho zhustená forma. Čo znamená množstvo ľudí, ktorí trávia veľa hodín na jednom mieste, je tam často aj veľa napätia. A skôr sa myslí na to, ako členom filmovému štábu pripraviť podmienky tak, aby zvládli podať enormný výkon. Ako im priniesť pohodlie. Pridajte si k tomu veľa časových limitov, obmedzení spojených s lokáciami či časovými dispozíciami hercov. Do nakrúcania vstupuje veľa ďalších premenných, a tak ekológia, šetrnosť k prírode sa ocitajú na chvoste. Na zelené nakrúcanie sa treba vopred dobre pripraviť. Všetci členovia štábu musia súhlasiť s tým, že do toho idú, pretože to môže obmedziť ich pohodlie.
Ako konkrétne však nakrúcanie filmov zaťažuje prostredie?
Z predchádzajúcich nakrúcaní si pamätám napríklad na obrovské objemy odpadu, ktoré sme každý deň vynášali z pľacu. Keď bol catering na pľaci, jedlo sa nosilo v rôznych škatuľkách, používali sa jednorazové riady a to všetko sa hádzalo do jedného koša. Rovnako obrovské množstvo plastových fliaš s vodou, ktoré sme museli nakúpiť a často neskôr aj napoly dopité fľaše vyhodiť. Zakaždým sme riešili, kam to vlastne všetko vyhodíme. Ono sa to nezdá, naše produkcie mali len 30 až 50 členov, a aj napriek tomu zanechávali za sebou neuveriteľné množstvo odpadu. A pritom existujú produkcie aj so 150-členným štábom a viac. Teraz sme sa pokúsili najmä predchádzať tvorbe odpadu. A ako prví sme na pľaci zaviedli koše na separovaný odpad.
A čo doprava?
S týmto sme mali asi najväčší problém. Predtým sa často stávalo, že jeden šofér prešiel veľa kilometrov, aby priviezol jedného herca a potom ho zase odviezol. Čo nemožno označiť za ekologické. Preto sme sa na tomto nakrúcaní snažili všetkých motivovať, aby prišli vlakmi, MHD spojmi, na bicykli, pešo. Jedno z pravidiel sa týkalo car poolingu. Keď sme nakrúcali v Bratislave, organizovali sme zvozy pre štyroch, piatich ľudí z jedného miesta.
Foto: BRANISLAV TOMŠU
Vytvorili ste zelené desatoro. Desať základných a ľahko zapamätateľných pravidiel. Netlačili ste scenáre, aby ste zbytočne nemíňali papier. Každý si mal priniesť vlastný hrnček na kávu a používať jednu fľašu na vodu. Využívali ste kostýmy z predchádzajúcich nakrúcaní alebo z druhej ruky. Fajčiari nesmeli hocikde odhadzovať ohorky, fajčilo sa iba na vyhradenom mieste. Ako to bolo s dodržiavaním?
Musím sa priznať, že tohto som sa bála. Ale nakoniec som bola veľmi príjemne prekvapená. Cítila som podporu. Našli sa aj takí, čo boli ticho, možno nesúhlasili, ale aspoň proti tomu nebojovali. No ak niekto niečo povedal nahlas, tak to bolo skôr pozitívne alebo vtipné.
Foto: Katarína Krnáčová
A vydržalo vám to počas celého nakrúcania?
Prvé týždne boli na tom lepšie. Neskôr sa motivácia trochu vytrácala, ako sa menili lokácie, rástla únava. Snažila som sa ľudí motivovať. Organizovali sme napríklad internú hru – príď na pľac MHD alebo na bicykli, odfoť sa a dostaneš odmenu! Dosť sme sa na tom zabavili. No aj napriek tomu bolo dodržiavanie pravidiel čoraz náročnejšie. A vtedy som si uvedomila, že keby bol štáb ešte väčší či dokonca poskladaný z viacerých krajín, ako to bežne býva pri koprodukciách, tak by som to už nezvládala. Pochopila som, ako veľmi sú potrební zelení koordinátori, ktorí už pracujú v iných európskych krajinách.
Objaví sa takáto profesia aj na Slovensku?
Snažíme sa vychovávať prvých zelených koordinátorov, ktorí budú motivovať filmárov, dohliadať, aby na pľaci bolo všetko, ako má byť. Ktorí budú trpezlivo a jasne komunikovať s ľuďmi a všetko vysvetľovať. Bude to veľmi dôležitý člen filmového štábu. No zelené nakrúcanie by malo byť podporené aj legislatívne. Produkcie, ktoré sa oň snažia, by mali byť pri financovaní zvýhodnené, keďže si to vyžaduje zvýšený výdaj energie, práce a často aj financií.
Čo medzi členmi štábu najviac zarezonovalo?
Posledná veta zeleného desatora – základný princíp, ktorý funguje ako základ na zníženie odpadov: dobrovoľná skromnosť. Toto je niečo, čo vo mne zostalo a čo považujem za správnu cestu. Zníženie vlastných nárokov na pohodlie a komfort, ktorého tu máme na rozdávanie a viac, ako potrebujeme. Netreba na to veľa. Mnohí ľudia sa boja, že začať žiť ekologickejšie bude vyžadovať obrovské zmeny v ich každodennom živote. Niekedy však stačí len trochu znížiť vlastné nároky a dosah na prírodu môže byť obrovský.
Ľudí ste motivovali aj drobnými poznámkami, nazvali ste ich Green Note a boli na rôznych pokynoch k práci. Čoho sa týkali?
Vybrala som rôzne zaujímavosti zo sveta i zo Slovenska. Napríklad bežný Slovák spotrebuje najviac igelitiek v Európe. Až 466 ročne. Američania vyhodia každý rok dosť plechoviek na to, aby sa dostali na Mesiac a späť 20-krát. Niektoré mali priamu súvislosť s nakrúcaním – jedna zrecyklovaná sklenená fľaša dokáže rozsvietiť žiarovku až na štyri hodiny.
Svetla a energie sa týka vaše posledné pravidlo. Málo dosvecovania, nepoužívanie vysokoenergetických lámp, žiaden agregátor na naftu. Prejavilo sa to aj v estetike filmu? Využili ste viac prirodzeného svetla?
Tento bod sme mali vopred dohodnutý. Aj preto, lebo celé nakrúcanie bolo nízkorozpočtové. Vedeli sme, že si nemôžeme dovoliť veľkú svetelnú techniku. Čomu sme prispôsobili kamerovú techniku, spôsob snímania aj nasvecovania. Som presvedčená o tom, že sa to vôbec neprejaví na výsledku. Veď dnes sa už nakrúcajú krásne filmy na mobil bez akéhokoľvek umelého osvetlenia. Kvalitná vizualita filmu nezávisí od počtu kamiónov s osvetlením. No len samo znižovanie svetiel nie je jedinou cestou. V západných krajinách využívajú napríklad nízkoenergetické lampy a tiež agregáty na solárnu energiu. Zatiaľ neviem o tom, že by sa dal takýto agregát prenajať na Slovensku.
Dopad zeleného filmovania nie je zanedbateľný. Projekt Green Screen bol spustený len pred dvomi rokmi. A už za ten čas sa vďaka šetrnejšiemu prístupu filmárov z agentúry Film London podarilo v 24 londýnskych štvrtiach znížiť emisie uhlíka o vyše 16 percent. Máte aj vy odhad, koľko ste ušetrili?
To je zatiaľ v našich podmienkach ťažko merateľné, keďže nemáme merania, koľko emisií uhlíka sa u nás vyprodukuje počas klasického nakrúcania. Nemáme to s čím porovnávať. No ak by som si dala tú námahu, vedela by som to porovnať v počtoch prenajatých áut, šoférskych hodín, minutých pohonných hmôt, v množstve vytlačeného papiera, minutých tonerov, balených vôd, odpadov, jednorazových nádob. Prvá vec, ktorú som sa snažila riešiť, bola voda. Každému členovi štábu sme kúpili fľašu, do ktorej si celý čas naberal vodu. Celé nakrúcanie prebiehalo v meste, kde je všade pitná voda. Každý sa staral o svoj pitný režim. A v tomto bol viditeľný rozdiel. Výrazne sme znížili počet plastových fliaš, ktoré štáb potreboval.
Prepašovala sa udržateľnosť nejako aj do samotného príbehu Miša, ktorého stvárnil Ondrej Kovaľ a ktorý túži byť prvým profesionálnym stand-up komikom na Slovensku?
Nie, pred kameru sa to nedostalo. Na to už nezvýšil čas (smeje sa). Vlastne v niečom predsa len áno. Podarilo sa nám nadviazať partnerstvo s dvomi firmami, ktoré vyrábajú tašky a batohy, ktoré sme potrebovali do filmu. Obe spoločnosti vedú svoju činnosť k trvalej udržateľnosti, k šetrnému prístupu k prírode a jej zdrojom a k férovému prístupu k zamestnancom a biznisu. Ich tašky a batohy nosili naši herci a herečky pred kamerou, takže v tomto zmysle áno, niečo z toho „zeleného“ bude aj na plátne.
Presunuli členovia štábu podobné zásady aj do osobného života?
Keď som sa ich na konci výroby pýtala, ako to vnímali, veľa z nich sa priznalo, že sa doma už dávno riadia podobnými pravidlami. Majú jednu fľašu na vodu, separujú odpad. No mali veľký problém preniesť tieto pravidlá do pracovného života, lebo tam sa to nedodržiavalo. Človek to doma robí, príde do práce a akoby na to zabudol. Takže mnohí zelené nakrúcanie uvítali. A verím, že sme trochu namotivovali aj tých, ktorí boli zo začiatku trochu skeptickí. Mohli by na to prejsť aj ďalšie produkcie. Verím tiež, že základné pravidlá nášho zeleného desatora by našli uplatnenie aj v akomkoľvek inom pracovnom odvetví, v iných firmách, kde pracuje veľa ľudí na jednom mieste.
Podarilo sa vám inšpirovať ďalších filmárov?
To považujem za podstatné, je dôležité začať, vyskúšať a inšpirovať iných, pozrieť sa na tému z iného pohľadu a podať skúsenosti ďalej. Viem o ďalších produkciách, ktoré sa na to chystajú. Nie je ich zatiaľ veľa, no keď sa pripojí druhá, tretia, tak sa z toho stane štandard. Už to nebude niečo, čo bude vnímané ako obmedzovanie komfortu, ale niečo, čo je platnou súčasťou nakrúcania. A to sa dá dosiahnuť iba tak, že sa zapoja viacerí producenti a podpora zeleného nakrúcania bude systematická, bude tam aj externá motivácia. Pretože snaha o zelené nakrúcanie so sebou môže prinášať aj vyššie náklady. Ak sme už napríklad museli použiť jednorazové riady, uprednostnili sme kompostovateľné. A tie sú oveľa drahšie ako obyčajné plastové.
Foto: STANISLAV KOLLÁR
Budete takto postupovať pri všetkých nasledujúcich filmoch?
Určite. S kolegyňami zo Slovenskej filmovej agentúry a s Petrou Csefalvayovou z INCIEN pripravujeme zelený manuál pre slovenskú kinematografiu. Chceme ponúknuť zelených koordinátorov, ktorí budú mať skúsenosti aj so zeleným nakrúcaním v zahraničí. Malo by sa to riešiť systematicky a rada by som bola toho súčasťou. Zhovárala som sa s riaditeľom Audiovizuálneho fondu Martinom Šmatlákom, akým spôsobom by sa to mohlo premietnuť do pravidiel. Posúva sa to.
Návštevníci festivalu v Karlových Varoch si mohli pozrieť ďalšiu udržateľne nakrútenú snímku – Narušiteľ systému (System Crasher) od Nory Fingscheidtovej. Ide o trend?
Dúfam, že áno! Iniciatíva Green Screen je skvelá. Spája producentov, zástupcov fondov, kostýmových návrhárov, vedúcich výpravy a ďalších filmových profesionálov. Prichádzajú s nápadmi, ako napríklad vybudovať scénu z dielcov z prírodných materiálov, ktoré sa po nakrúcaní nemusia vyhodiť, možno ich rozobrať a znovu použiť. Rekvizitári používajú ekologické farby. Videla som aj mnohé inovátorské postupy v rámci cateringu počas nakrúcania a podobne.
Vrátim sa ešte k filmu Žena v boji. Keď sa režiséra pýtali, čo ho inšpirovalo, povedal, že cvičenie NATO na Islande. Islandská vláda navrhla, aby vojaci cvičili akciu proti environmentalistom protestujúcim proti priehrade. Bol z toho šokovaný a postupne zisťoval, že vo viacerých krajinách environmentalistov vnímajú ako nepriateľov štátu, spoločnosti. Nestretli ste sa s niečím podobným, keď ste vo filmárskej brandži začali presadzovať ekoriešenia?
Otvorene nie. Nikto ma verbálne neoznačil za „bio-eko-raw“ teroristku. Ak si to niekto myslel, tak si to nechal pre seba. Ale mám pocit, že sa o tom začína rozprávať vo viacerých oblastiach. A verím, že pohľad na ľudí, ktorí sa snažia o ekologickejšie žitie, ako na zelených bláznov máme už za sebou. Už si to nemôžeme dovoliť. Planéta je naozaj v hroznom stave, z viacerých zdrojov prúdia upozornenia, že život na planéte môžeme zabiť. Nedávno, 29. júla, bol deň, keď ľudstvo začalo žiť na ekologický dlh. Pol roka! Pred pár rokmi bol tento deň v decembri. Stále viac ľudí si tieto hrozby uvedomuje.
Režisér Erlingsson vidí v súčasnom „veku zábavy“ nebezpečenstvo. Podľa neho, hoci sa klimatická kríza prejavuje stále viac, homo sapiens na ňu dostatočne nereaguje. Ako to vidíte vy?
Úplne s ním súhlasím. Preto musíme vniesť šetrnosť do každej oblasti života. A každý musí začať od seba. Nedávno som videla kreslený vtip. Človek na prvom obrázku drží fľašu a pýta sa – čo dokážem urobiť s jednou fľašou, ak ju vyhodím do separovaného odpadu? Na ďalšom obrázku boli tri bodky a dôvetok – toto si povedalo 7,4 miliardy ľudí na Zemi (podľa stránky worldometers.info je to už 7,7 miliardy, pozn. red.). Nemôžeme sa dať znechutiť tým, aký rozdiel urobí jedno malé nakrúcanie na Slovensku. Nenahováram si, že naša filmová produkcia teraz zachráni planétu, ale keď čím viac ľudí prispeje svojou malou troškou, tým väčší dosah to bude mať. Počula som pozitívne správy, že aj veľké hollywoodske produkcie pripravujú zelené nakrúcanie. Kvapka v mori je stále väčšia.
Katarína Krnáčová (1979), producentka
Foto: Andrej Barát, Pravda
- Je členkou Európskej filmovej akadémie (EFA) a Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA).
- Podieľala sa na filmoch Môj pes Killer (2013), ktorý bol kandidátom na Oscara za Slovensko, ďalej na filmoch Slovensko 2.0 (2014), Ďakujem, dobre (2013), Afganské ženy za volantom (2009), Ženy môjho muža (2009).
- Jej ostatný film Piata loď získal viacero prestížnych ocenení, na MFF Berlinale cenu Krištáľový medveď za najlepší film sekcie Generation Kplus, na Silk Road IFF v Číne cenu Najlepší hraný film, na slovenskom Art Film Feste Hlavnú cenu za najlepší film, tiež tri slovenské národné ceny Slnko v sieti za najlepší scenár, kameru a scénografiu.
- V súčasnosti dokončuje postprodukciu detského hraného filmu Leto s Bernardom a začína postprodukciu filmu Stand Up. V štádiu vývoja pripravuje ďalšie tri koprodukčné filmy.