Filmárka Daniela Krajčová: Faisal je ako jeden z nás

, 10.08.2019 06:00
faisal, daniela krajčová,
Faisal a Daniela sa stretávajú aj po dokončení filmu Persona grata. Autor:

Výtvarníčka a filmárka Daniela Krajčová sa s Afgancom Faisalom, o ktorom nakrútila animovaný film Persona grata, spoznala v utečeneckom tábore v Rohovciach. Faisal sa chcel dostať do Nemecka, kde mal príbuzných, ale osudom sa mu stalo Slovensko. Zostal a je u nás rád. O Faisalovi aj o filme nám porozprávala Daniela Krajčová.

Čo bolo prvým podnetom na nakrútenie filmu Persona grata? Poznali ste Afganca Faisala alebo ste mali najprv zámer nakrútiť snímku o utečencoch a predstaviteľa ste hľadali?

Prvý raz som sa dostala do tábora v Rohovciach, kde sú ubytovaní žiadatelia o azyl, v roku 2009. Vtedy som tam ako dobrovoľníčka začala chodievať pravidelne, párkrát za mesiac, čo trvalo asi rok. Už som zamýšľala vytvoriť animáciu spolu s utečencami, ktorí sú tam ubytovaní. Bola som doktorandka na Vysokej škole výtvarných umení, zaujímala som sa o animáciu, kresbu, ale aj o sociálne presahy skutočnosti do výtvarného umenia. Aj po dokončení inej animácie tohto druhu – Slovenčina pre žiadateľov o azyl z roku 2010 – som sa k téme vracala. Buď ma oslovili, alebo som sa o to snažila aj z vlastnej iniciatívy.

Ako to v tábore vyzeralo? Chceli sa s vami utečenci vôbec baviť?

V tábore bola naozaj depresívna nálada, čakanie je veľmi dlhé, ľudia sú frustrovaní. Nemajú tam žiadnu náplň ani program. Ja som ich zapájala do kreslenia, fotenia, rozprávali sme sa. Niektorí sa pridali, iní nie. Tí, čo sa zapojili, to brali ako arteterapiu, vytrhnutie zo stereotypu. Niektorí v tábore už boli celé roky. Ak aj azyl nedostanú, znova oň totiž žiadajú a čakanie pokračuje. Po čase som si získala ich dôveru. Vracala som sa k nim. Trvalo to možno aj rok.

Vtedy tam ešte Faisal nebol, ale aj tie stretnutia ste zaujímavo využili práve v animácii Slovenčina pre žiadateľov o azyl. Čím ste ju ozvláštnili?

Animácia je usporiadaná podľa lekcií slovenčiny, gramatické cvičenia zo slovenčiny som upravila tak, aby ich obsahom boli skutočné vety zo života utečencov, aby sa ich obsahovo týkali a vyjadrovali to, čím žijú a o čom hovoria. Napríklad: (Ako sa máš? Zle, stále čakám… a podobne.) Aby boli o ich skutočných problémoch. Prišli aj na prezentáciu do Bratislavy a veľmi dobre si rozumeli s prítomnými.

Zábery z animovaného filmu Persona grata, ktorý...
Zábery z animovaného filmu Persona grata, ktorý sa v kinách premieta s islandským filmom A dýchajte pokojne.

Neskôr ste spoznali Faisala, hlavného hrdinu vášho filmu Persona grata? Čím vás upútal?

V rokoch 2013 – 2015 som znova chodievala do tábora v Rohovciach a vtedy som spoznala aj Faisala. Bolo to asi v roku 2014. Faisal ma upútal svojou otvorenosťou, snahou komunikovať, pozitívnym prístupom. Bol veľmi mladý, vyzeral tak detskejšie, ale už vedel po slovensky. V roku 2015 dostal doplnkovú ochranu (to je legálne povolenie pobytu, ale nie je to azyl a rôzne sa predlžuje) a začal žiť v Bratislave. V tom čase som aj ja začala uvažovať, že spracujem jeho príbeh ako krátky film. Aj keď som dovtedy už robila iné príbehy utečencov, väčšinou mali experimentálnejšiu formu, nebol to kinematografický spôsob rozprávania.

Znamenalo to teda posun. Museli ste sa aj viac pripravovať? Naštudovali ste si niečo o Afganistane, alebo – vychádzate vo filme len z Faisalovho rozprávania?

Vychádzala som hlavne z jeho rozprávania, ale hľadala som si informácie o Afganistane, o jeho rodnom meste Herát, o architektúre, o jedle.

Podobá sa kreslená postava črtami tváre na skutočného Fajsala?

Nepodobá. Zámerne som si pre film zvolila veľmi výraznú štylizáciu, z ktorej by malo byť jasné, že postava nie je realistická. Faisalovi som kreslila trojuholníkovú hlavu. Počas prípravy filmu som viackrát zmenila výtvarné návrhy. Najskôr som plánovala kresliť Faisala realistickejšie, ale zámerná štylizácia – až do akejsi naivnej detskej kresby – dáva filmu, myslím, väčšiu údernosť.

Je to naozaj tak – pripomína detskú kresbu, spontánnu, bezprostrednú. Charakterizuje to postavu. Je Faisal stále taký – dôverčivý, úprimný? Zmenilo sa niečo v jeho živote, po tom, čo ste robili film? Kedy ste vlastne začali na projekte spoločne pracovať?

Práca na filme je veľmi zdĺhavá, hoci – samotná tvorba animácie mi trvala asi najmenej. V roku 2015 som zbierala materiál, o rok som dostala štipendium od Audiovizuálneho fondu na vývoj filmu, a tak som spolu s Renátou Mitašovou vytvorila scenár. Fond ale ďalej výrobu nepodporil, tak som ho o rok neskôr zanimovala vďaka štipendiu od Fondu na podporu umenia. V roku 2017 som oslovila aj hudobného skladateľa Michala Novinského, či by nechcel pre film vytvoriť hudbu. Bola som šťastná, že ponuku prijal. Znova sa ale rok čakalo, kým bola dokončená hudba. No ale už je leto 2019 a – film sa dostáva do kina.

A čo zatiaľ Faisal? Ešte predáva koberce na bratislavskej Obchodnej ulici?

Samozrejme, Faisalov život plynul ďalej. Ja som v príbehu filmu spracovala jeho osudy do roku 2016. Medzitým začal študovať na strednej škole. V podstate sa však jeho život veľmi nezmenil. Stále žije v Bratislave, snaží sa študovať popri práci. Stále má doplnkovú ochranu. Stretávame sa občas pri rôznych príležitostiach alebo sa stretneme náhodne. Pracuje na Obchodnej.

Zábery z
		animovaného filmu Persona grata,
		ktorý...
Zábery z animovaného
		filmu Persona grata,
		ktorý...
+3Zábery z animovaného
		filmu Persona grata,
		ktorý...

V akom štádiu videl film o sebe? Čo povedal na vaše spracovanie jeho osudov? Na svoju podobu vo filme?

Videl film vo finálnej podobe. Pre kvalitu zvuku nahrávky jeho rozprávania musel nahovoriť všetko nanovo, a to vo fáze, keď už bola animácia hotová. Film sa mu páči.

Svoj komentár k filmu hovorí po slovensky. Pôsobí ako jeden z nás. To je úžasné a milé. Milé je aj to, že film tlčie ako srdce. To ma zaujalo aj po technickej stránke – obrázky ako keby fakt dýchali. Ako sa to dosahuje?

Animácia je vytvorená maľbou na priesvitnú fóliu. Jednotlivé obrázky som maľovala na animačnom stole, nad ktorým mám umiestnený fotoaparát. Obrázok som namaľovala, odfotila a znova premaľovala tak, aby vznikol zamýšľaný pohyb. Niekedy celú kompozíciu, niekedy len časť obrázka. Pri maľovaní farbou na priesvitnú fóliu farba vytvárala zvláštny efekt, nepriliehala úplne na fóliu, odskakovala. Tento efekt sa mi však páčil, zámerne som ho vo filme použila.

Šarkan je vo filme použitý zrejme aj ako symbol Afganistanu. Oni radi púšťajú draky, poznáme to aj z knihy Majster šarkanov od Khaleda Hosseiniho. Čo ste ešte do filmu dali typicky afganské?

Púšťanie šarkanov je v Afganistane naozaj veľmi rozšírené. Je to známy symbol. Faisal sám mi rozprával, že ako chlapec púšťal s kamarátmi a s rodinou šarkany. Je to súťaž, do ktorej sa zapojí celé mesto, všetci púšťajú šarkany zo striech domov, snažia sa prerezať šnúru na cudzích šarkanoch, a tak súťaž vyhrať. Snažila som sa použiť vo filme typ architektúry jeho rodného mesta, zobraziť školu tak, ako mi ju on opísal. Rovnako jedlo. Snažila som sa kombináciou obrazu a hovoreného slova vyrozprávať príbeh tak, aby bol zrozumiteľný a zároveň nechal priestor aj pre divácku predstavivosť.

Zvolili ste si zaujímavú tému – osudy utečencov. Ako budete pokračovať? Na čom pracujete teraz?

Mám jedenapolročného syna Jožka a triapolročného syna Krištofka. Obidvaja sú zatiaľ doma, takže väčšinu dňa sa venujem im. Snažím sa ale popri materských povinnostiach pracovať toľko, aby som bola spokojná aj po tejto stránke. Stále niečo robím. Minulý rok sme napríklad vydali s Ligou za ľudské práva komiksovú knihu pre deti Uletenci o piatich utečencoch na Slovensku a ich príbehoch.

Nedávno ste mali výstavu, na ktorej vás diváci videli v inej polohe, než je film…

Áno, začiatkom roka som vystavovala maľby na látke. Znázorňovala som Mapy priateľstiev viacerých osôb, tiež utečencov žijúcich na Slovensku. No a s výtvarníkom Otom Hudecom v lete – v rámci Projektu Karavan – tvoríme s deťmi na Luníku IX v Košiciach krátke animácie, maľovali sme drevený objekt, ktorý momentálne putuje po Slovensku v Potulnej galérii, Nomadspace. So Slovenskou katolíckou charitou pripravujem zasa kreatívne informačné animácie pre utečencov.

Ako ste sa dostali k umeniu vy? Povedzte nám svoj príbeh.

Pochádzam zo Žiliny. Moji rodičia sú obaja výtvarníci, akademickí maliari, takže som v umeleckej rodine vyrastala. Keď som si na gymnáziu mala vybrať, na akú vysokú školu pôjdem, akosi prirodzene mi prišla na um aj Vysoká škola výtvarných umení. Začala som študovať architektúru, v treťom ročníku som bola na stáži v Mexiku, čo ma veľmi obohatilo. Po návrate som sa rozhodla prestúpiť na voľnejšie umenie. Neskôr som bola na stáži vo Francúzsku, kde som sa aj prvý raz dostala k téme utečencov.

Daniela Krajčová so svojimi synmi Jožkom a...
Daniela Krajčová so svojimi synmi Jožkom a Krištofkom. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Rozumiete im? Nechce už ísť Faisal do Nemecka? Prečo chcel ísť najprv tam?

Faisal cestoval z Afganistanu sám, pôvodne chcel ísť naozaj do Nemecka, lebo tam žije jeho rodina. Ale keďže ho polícia zastavila na Slovensku a tu požiadal o azyl, rozhodol sa zostať u nás, napriek všetkým ťažkostiam. Musel sa naučiť po slovensky, začal študovať, našiel si prácu a zvolil si jednoduchý normálny život.

Rád sa o tom s vami rozprával?

S Faisalom som sa veľa stretávala, veľa sme sa rozprávali predtým, než som začala písať scenár. Faisal, keď som ho prvý raz stretla, vedel už dobre po slovensky. Komunikatívnosť má v povahe, je veľmi priateľský a otvorený. Chce, aby mu ľudia rozumeli a snaží sa vždy vyjadriť to, čo cíti a čo má na srdci. Chce sa rozprávať.

Zábery z animovaného filmu Persona grata, ktorý...
Zábery z animovaného filmu Persona grata, ktorý sa v kinách premieta s islandským filmom A dýchajte pokojne.

Ako ste chystali zvukovú stránku filmu? Páči sa vám spôsob, ako význam a obsah filmu podchytil hudobník Michal Novinski?

Áno! Hudba Michala Novinského prispela k emocionálnemu prežívaniu príbehu. Bola som z nej nadšená. Najskôr sa nahrala hudba a spev dvoch Afgancov, ktorí žijú v Bratislave, veľmi pekne spievajú a hrajú (ich mená sú aj v záverečných titulkoch filmu). Michal Novinski tieto piesne potom použil pri vytvorení finálnej hudobnej zložky filmu. Film dostal vďaka hudbe silný emocionálny náboj, pomáha divákovi ľahšie sa vžiť do príbehu.

Máte rada orálnu, pamätníkmi a svedkami vyrozprávanú, históriu?

Orálnu históriu mam veľmi rada. Často a rada pracujem s hovoreným slovom. Vizualizujem ho.

Máte aj vy rodinné zázemie, napríklad takú babku ako Faisal vo filme? On sa na starú mamu často obracia a cituje ju. Je to babka ako naše babky a človek aj vďaka tejto postave príbeh viac precíti.

Som zo Žiliny. Moji rodičia, ktorí sú, ako som už spomenula, výtvarníci, pracujú aj s keramikou a ich prácu si veľmi vážim. Obaja ma vždy podporovali, veľmi mi pomáhajú, najmä teraz, keď mám malé deti. Som im veľmi vďačná. Žiaľ, nemám starých rodičov, čo mi je veľmi ľúto. Rozprávanie mojej starkej z otcovej strany som ale spracovala v diplomovej práci a v krátkej animácii. V jej dome som nainštalovala obojstranné obrázky, s ktorými som vo filme pracovala. Najradšej sa vyjadrujem obrazom a tým spôsobom som si uctila moju aj Faisalovu starú mamu. V životoch máme všetci veľa spoločného.

Daniela Krajčová

Daniela Krajčová, výtvarníčka a animátorka.
Daniela Krajčová, výtvarníčka a animátorka. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Narodila sa 14. júla 1983 v Žiline. Študovala na Vysokej škole výtvarných umení a Vysokej škole múzických umení v Bratislave, absolvovala študijný pobyt na Universidad Veracruzana v Mexiku, kurz animácie na University of West England v britskom Bristole, v rámci európskej dobrovoľníckej služby bola na programe artist in residence vo francúzskom Fougeres a inde. Tvorí na rozhraní výtvarného umenia a animovaného filmu. Venuje sa maľbe, kresbe, animácii a aktivitám zameraným najmä na minoritné či diskriminované skupiny obyvateľstva, projekty Marketplaces Morelos v Mexico City o mafii a trhovníkoch, projekt Nach Wien o slovenských ošetrovateľkách v Rakúsku (2012), projekt Varuj o Rómoch v obci Ilija (2012), zaujíma sa o lokálnu históriu židovskej komunity v mestách Topoľčany, Banská Štiavnica a Žilina. Filmy: Hladina (2009), Blue Red (2011), Dôvod zostať (2016) – šesť príbehov, šesť intímnych portrétov imigrantov a imigrantiek, žiadateľov o azyl na Slovensku. Aktuálne sa v kinách premieta jej animovaný film Persona Grata spolu s islandskou snímkou A dýchajte pokojne. Získala viacero ocenení, napr. v rokoch 2007, 2009 a 2011 bola finalistkou Essl Award, 2008 získala prémiu Igric a zvíťazila na videofestivale Videorats v slovinskom Celje, 2009 dostala prvú cenu na festivale minútových filmov Azyl.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#utečenecká kríza #slovenské filmy #migračná kríza #Daniela Krajčová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku