Hra pre tvoje modré oči pred 60 rokmi a dnes

15.08.2019 06:00
Ľubomír Feldek,
Ľubomír Feldek. Autor: ,

Pred šiestimi desiatkami rokov sa udiala dnes len ťažko predstaviteľná vec: cenzúra dala príkaz zošrotovať celý náklad pôvabnej knihy pre deti; uchovalo sa len zopár vzácnych exemplárov. Hra pre tvoje modré oči, veršovaná rozprávka mladého autora Ľubomíra Feldeka nevyhovela cenzorom z viacerých dôvodov. "Hú! Dnes v noci / V čiernom vreci / Ukradne ťa kmín. / Ukáže ti fúru vecí, / Vletí cez komín." Zapríčinili to azda už tieto prvé verše?.. Aj o tom sa pozhovárala so svojím otcom jedna zo štyroch dcér Ľubomíra a Oľgy Feldekovcov, fotografka Anna Lara, ktorá dlhé roky žije a tvorí v Prahe a zavše zavíta do Bratislavy navštíviť rodičov.

Anna Lara: Tohto roku je to šesťdesiat rokov, čo bola v roku 1959 zošrotovaná prvá, už v roku 1957 napísaná knižka Hra pre tvoje modré oči. Tá negatívna udalosť však naštartovala pozitívny vývoj. Ukončila obdobie socialistického realizmu, ktorý sa pokúšal zošnurovať aj literatúru pre deti, a začala sa písať jej nová, slobodná éra. Pohnutý osud tvojho debutu je v slovenskej literatúre pre deti historickým medzníkom. Využime jeho okrúhle výročie a porozprávajme sa o ňom.

Ľubomír Feldek: Dovoľ mi však najprv malú korektúru. Hra pre tvoje modré oči nebola mojím debutom.

AL: Čo ním bolo?

ĽF: Veršovaná rozhlasová hra Mahujá, krásna Cigánka.

AL: Kedy vznikla?

ĽF: Takisto v roku 1957. A nielenže som ju vtedy napísal, ale v tom istom roku jej vdýchli život už aj herci. Viem na deň presne, kedy sa to stalo. Mal som dvadsať rokov a osem mesiacov, keď – 9. júna 1957 – hru odvysielal Slovenský rozhlas. Dramaturgoval ju Ladislav Lajcha, režíroval Jozef Dánai a jednotlivé úlohy boli obsadené takto: Mahujá – Eva Kristínová. Naderčánd – Vladimír Durdík. Homrá – Gustáv Valach. Máinká – Samuel Adamčík. Matka – Frída Bachletová. Sluha – Marián Gallo. Rozprávač – Mikuláš Huba. V ten deň, 9. júna 1957, som sa stal dramatickým básnikom.

AL: Bol si z toho šťastný?

ĽF: A bodaj by nie. Veď hru som napísal ešte ako študent Vysokej školy pedagogickej a v čase jej odvysielania som bol iba v III. ročníku. Navyše ma postretlo aj ďalšie šťastie.

AL: Aké ďalšie?

ĽF: Mal som šťastnú ruku, keď som si ako námet svojho dramatického debutu vybral bengálsku ľudovú baladu. Umožnila mi vytvoriť zaujímavý vzťah medzi dobrom a zlom. Hrdinkou hry bola krásna Mahujá, ktorú ukradol jej rodičom Cigán Homrá. Jeho som však nenapísal ako zápornú postavu. Homrá Mahuju ľúbi. Vychováva ju otcovsky. Keď sa potom už dospelá Mahujá zaľúbi do Naderčánda a keď s ním utečie, Homrá ich prenasleduje. Keď ich dostihne, prebehne medzi ním a Mahujou takýto dialóg nad spiacim Naderčándom:

HOMRÁ. Odpustím ti, Mahujá, a vrátiť sa k nám smieš,

keď ho touto otrávenou dýkou prebodneš.

MAHUJÁ. K tomu činu tvoje slová ťažko donútia ma.

Mám prebodnúť Naderčánda? Prebodnem sa sama.

ZVUK. (Hudba.)

HOMRÁ. Ó, Mahujá, tvojím pravým otcom nebol som!

Stal som sa ním, lebo som ťa získal únosom.

No u mňa si vyrastala potom od kolísky.

Ako otec s dcérou sme si dlho boli blízki.

Ešte raz sa na mňa pozri spopod čiernych rias,

alebo ten otrávený hrot aj do mňa vraz!

Vykopte jej hrob, Cigáni, bratia moji v bôli,

na brehu, kde zahynula proti mojej vôli.

I ja vám dám zbohom – idem hľadať osud vlastný,

lebo ani ja už nikdy nemôžem byť šťastný.

MÁINKÁ. Choď, brat Homrá.

Čo však máme s Naderčándom spraviť?

NADERČÁND (prebúdza sa). Moje šťastie je len pri nej!

HOMRÁ. Môžete ho zabiť.

Po rokoch nadvlády čierno-bielej „estetiky“ socialistického realizmu mohol ten záverečný, krutý a zároveň dojímavý monológ hrdinu hry pôsobiť na poslucháčov oslobodzujúco.

AL: Aký ohlas mala tvoja hra?

ĽF: Neviem. No potešilo ma, že si ju všimli dámy vo vydavateľstve Mladé letá a zakrátko po jej odvysielaní mi ponúkli interné redaktorské miesto. Vysoká škola pedagogická nebola proti, a tak som od jesene 1957 popri štúdiu aj redaktorčil a začala sa nová kapitola môjho života.

AL: Spojená aj so vznikom tvojej knižky pre deti Hra pre tvoje modré oči. Keď o nej hovorievaš, spájaš jej vznik s obdobím chruščovovského odmäku. Môžeš aj teraz stratiť o ňom pár slov?

ĽF: V roku 1953 zomrel Stalin a na jar roku 1956 sa v Moskve konal XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Stalinov nástupca Chruščov na ňom demaskoval Stalinove zločiny. Zdalo sa, že po období studenej vojny prichádza zmena, na ktorú čakal celý svet, a ruský spisovateľ Erenburg nazval to obdobie „odmäk“ (po rusky „óttepeľ“). Žiaľ, „odmäk“ netrval dlho – iba do jesene. Už v septembri roku 1956 prepuklo v Budapešti povstanie a Chruščov sa vrátil k stalinským metódam, potlačil povstanie tankami a bolo po odmäku.

AL: Ako si teda máme vysvetliť, že často spomínaš – ako na obdobie odmäku v našej kultúre – až na roky 1957 – 1958?

ĽF: Treba si to vysvetliť fázovým posunom.

AL: Ako to myslíš?

ĽF: Každý videl dokument z roku 1986 o havárii raketoplánu Challenger. Na nebi je raketoplán už roztrhnutý na tri kusy. No na zemi sa príbuzní astronautov ešte usmievajú a mávajú. To je fázový posun. Chruščovovský odmäk sa skončil na jeseň 1956, no na Slovensku sa vtedy ešte len začal. Začala vychádzať Mladá tvorba. Debutovali Rúfus a Válek. Začali písať kritici Bžoch, Petrík, Šútovec. V hudbe zažiaril Ilja Zeljenka. Vo výtvarnom umení galandovci. K tomu rátam aj svoj štart. Ako spolupracovník rozhlasu, a hlavne potom, keď som sa popri štúdiu zamestnal v Mladých letách, som mával nazvyš aj pár korún. Býval som na priváte na Gunduličovej ulici a na kávu som chodieval do Štefánky.

AL: S kým si sa tam stretával?

ĽF: Občas sa mi pošťastilo sedieť v jednom boxe aj s takými osobnosťami ako Ján Smrek alebo Emil Boleslav Lukáč. No hlavne som sa tam skamarátil s Miroslavom Válkom.

AL: Aj keď bol medzi vami vekový rozdiel takmer desať rokov?

ĽF: Pár vecí nás aj napriek tomu zbližovalo. Napríklad problémy našich otcov. Válkov aj môj otec pykali za svoju politickú minulosť v Demokratickej strane. Miroslav Válek bol nedoštudovaný, pracoval v akomsi roľníckom časopise, do práce dochádzal z Trnavy a zo Štefánky, kde sa cestou zo stanice zastavoval na kávu, sa do neobľúbenej redakcie neponáhľal.

AL: Kedy ponúkli Válkovi miesto v redakcii Mladej tvorby?

ĽF: Šéfredaktor Mladej tvorby Milan Ferko mu ho ponúkol približne v rovnakom čase, ako mne ponúkli redaktorské miesto Mladé letá.

AL: Vráťme sa k súťaži na leporelá v Mladých letách.

ĽF: Vo vydavateľstve mi dali úlohu získať čo najviac účastníkov do práve vypísanej súťaže na leporelá. Kde inde som si ju mohol splniť lepšie ako v Štefánke? Válek ma v Štefánke zoznámil s ďalšími Trnavčanmi – básnikmi, čo sa grupovali okolo Mladej tvorby. So svojím švagrom Jozefom Mihalkovičom. S Jánom Ondrušom. S Jánom Stachom. Ich všetkých – a takisto ďalších mladých básnikov z okruhu Mladej tvorby – som nahovoril na účasť v tej súťaži.

AL: A čo ty? Ty si sa na nej zúčastniť nemohol?

ĽF: Mohol. Seba zmobilizovať som však takmer zabudol. Až 30. novembra 1957, v deň uzávierky súťaže, som sa s písankou a ceruzkou vybral z Mladých liet do kaviarne…

AL: Do Štefánky?

ĽF: Tentoraz som potreboval pokoj, a tak som sa vybral do kaviarne Palace. Nebol tam voľný box, musel som si prisadnúť k pánovi, ktorý čítal noviny. Ešte som ani nezačal písať a on mi už spoza novín nakukoval do čistej písanky.

AL: Ako to bolo s tým HU?!

ĽF: Napísal som na prvú stranu písanky veľké HU!, pán sa naľakal, skryl sa za noviny a o dve hodiny bola napísaná a potom aj včas odovzdaná Hra pre tvoje modré oči. Odvtedy každému, kto sa ma pýta, ako by mal začať písať, radím napísať na prvú stranu veľké HU! Potom to už pôjde samo.

AL: Ako sa skončila súťaž?

ĽF: Vyhrala ju Stachova Čokoládová rozprávka, Válkove Kúzla pod stolom a moja Hra pre tvoje modré oči sa podelili o tretie miesto. Hneď po vyhlásení výsledkov sa mi podarilo s vedúcim výtvarnej redakcie Mladých liet Lacom Kyseľom dohodnúť, že víťazné knihy budú ilustrovať mladí výtvarníci z Hložníkovej školy. Stacha a Válka dostal na ilustrovanie Albín Brunovský. Moju Hru pre tvoje modré oči Miro Cipár. Aj oni boli vtedy ešte študenti. A teda aj oni – podobne ako my básnici – debutovali v žánri ilustrácie pre najnižší vekový stupeň.

AL: Dve silné generácie – jedna literárna, druhá výtvarnícka – debutujú v takomto žánri? Ako vysvetlíš takúto kuriozitu?

ĽF: Veľmi jednoducho. Po prvé, vývoj dopredu sa zvyčajne nezaobíde bez návratu dozadu. Socialistický realizmus v rokoch 1948 – 1956 likvidoval kultúrnu pamäť. Nenávidel najmä modernu 20. storočia. (Vyraďoval ju z knižníc, zvešiaval zo stien, niektorých modernistov likvidoval aj fyzicky.) Jedným z programových cieľov mladého slovenského umenia bol v období toho odmäku teda nielen návrat k európskej moderne, ale aj návrat k jej záľubám. A medzi tie záľuby patril aj pohľad na svet „očarenými detskými očami“. Veď aj Apollinairov Zvieratník či Nezvalova Abeceda boli leporelá pre dospelých.

AL: A po druhé?

ĽF: V roku 2001 som mal tú česť prehovoriť na otvorení výstavy slovenskej knihy pre deti vo Florencii a svoj prejav Rozprávka nás zachránila som ukončil slovami: „Rozprávka, zdedená ústnym podaním, to je ten spoľahlivý základný kameň, na ktorom všetci staviame. Rozprávka, ktorá zachránila slovenský národ a jeho reč v dávnoveku, nás totiž zachraňuje stále znova. Zachránila nás aj počas tých štyridsiatich rokov, ktoré sme absolvovali v socializme. Bola bezpečným azylom pred neslobodou a ideológiou a vďaka nej slovenská literatúra pre deti aj slovenská knižná grafika a ilustrácia vyšli z toho obdobia zázračne nedotknuté.“

AL: Nedokazuje však práve príbeh tvojej zošrotovanej Hry pre tvoje modré oči, že to s tým azylom mohlo byť aj trochu inak? Hoci dve knižky z tých troch spomenutých sa podarilo vydať, tvoju tesne pred vyjdením zošrotovali. Prečo?

ĽF: Malo to širšie súvislosti. Súviselo to aj so zákazom Trnavskej skupiny v apríli 1958. A potom: v auguste 1958 som neprešiel tzv. celoštátnymi previerkami a vyhodili ma z Mladých liet. Prikázali mi napraviť si kádrový profil dvojročným pobytom vo výrobe. A mal som zavretého otca.

AL: A čo užšie súvislosti? Nezdôvodnili zošrotovanie aj nejakými textovými dôvodmi?

ĽF: Zdôvodnili. Keď som sa v roku 1959 stal pomocným robotníkom v tlačiarni Pravda, obsluhoval som tam jeden z najjednoduchších strojov na svete – obťahovací lis, ktorému sadzači hovorili „pres“. Mojou úlohou bolo odobrať od sadzača stĺpec kovovej sadzby a preniesť ho na pres. Potom stúpiť na pedál a uviesť do pohybu valec s farbou. Keď valec naniesol na sadzbu farbu, spúšťal som nohu z pedála a kládol som na sadzbu vlhký papier. Potom šla noha znova na pedál a prichádzal ďalší valec, ktorý pritláčal papier na sadzbu. Keď valec prešiel a písmená kovovej sadzby sa odtlačili na papier, stĺpcový obťah bol hotový, a mohol som ho odniesť na prečítanie do kancelárie.

AL: V knihe Prekliata Trnavská skupina si napísal: „Jednoduchá práca – len, ako každá práca, aj táto v sebe skrývala čertovo kopýtko súťaživosti.“

ĽF: Presne tak. Na prese som sa striedal s ďalším pomocným robotníkom, mal prezývku Puki a vrodenú zručnosť. Vďaka nej nestúpal na pedál dva razy, ale iba raz, a obťah kládol na sadzbu pri stále dookola bežiacich valcoch v tej jedinej sekunde, ktorú na to mal medzi odchodom jedného a príchodom druhého valca. Nejaký čas som študoval každý jeho pohyb, a napokon som usúdil, že to dokážem aj ja. Tak sa moje účinkovanie pri obťahovacom prese skončilo. Dodnes mám naň spomienku na prstoch, ktoré mi ostali medzi sadzbou a pritláčacím valcom.

AL: Prerušila som ťa však – pri tej ceste do kancelárie.

ĽF: Raz, keď som niesol ešte vlhký obťah do kancelárie, cestou som si ho prečítal a zistil som, že je na ňom kritika mojej knihy Hra pre tvoje modré oči. Bol pod ňou podpísaný nejaký Hronský a mala vyjsť v najbližšom čísle týždenníka ÚV KSS Predvoj. Ten Hronský bol nejaký pracovník ÚV KSS. V skutočnosti sa volal inak, meno Hronský bolo vymyslené.

AL: A publikoval kritiku na tvoju knižku ešte skôr, ako vyšla? To sa robilo?

ĽF: Bežne nie, ale v periodikách, ktoré patrili pod kompetenciu ÚV KSS, sa to robievalo.

AL: Aký to malo zmysel?

ĽF: Taký, že po vyjdení kritiky už nevyšla kritizovaná kniha. Hru pre tvoje modré oči najprv z roku 1957, ktorý bol uvedený v jej tiráži, presunuli na rok 1958 – ten nájdeme na obálke. No ani v roku 1958 nevyšla. A v roku 1959 ju zošrotovali. Zachovalo sa len niekoľko exemplárov, ktoré sú dnes zberateľskou raritou.

AL: Čo také hrozné ten Hronský tvojej knižke vyčítal?

ĽF: V pamäti mi uviazla hlavne formulácia „balamutenie detského čitateľa“.

AL: Čo tým balamutením myslel?

ĽF: Myslel tým fantáziu, básnickú metaforu. A, prirodzene, aj politickú chybu. Spomínam si, že cenzúra vtedy citovala z Hry pre tvoje modré oči tieto vety: „Číňanky majú šikmé oči, vidia šikmý svet. Tam, kde ty vidíš rovinku, ony vidia briežok a môžu sa všade sánkovať.“ A potom som bol obvinený z rasizmu.

AL: Tak vidíš! O tom azyle, ktorý si tak vychválil, totalitná cenzúra vedela – a vedela sa aj postarať, aby ani azyl metafory a rozprávky nebol celkom bezpečný!

ĽF: Ak aj o ňom vedela a ak sa aj usilovala zničiť ho, zo spätného pohľadu je jasné, že sa jej to nepodarilo. Moja Hra pre tvoje modré oči je dnes v čítankách. A moji priatelia Miroslav Cipár a Albín Brunovský sa zaradili k svetovej ilustrátorskej špičke. Aj ich pričinením vzniklo Bienále ilustrácií Bratislava a Bratislava sa stala hlavným mestom svetovej ilustrácie.

AL: Tu by sme mohli aj skončiť – ak nechceš náhodou ešte niečo povedať.

ĽF: Náhodou ešte chcem. Príbeh zošrotovanej Hry pre tvoje modré oči, príbeh zakázanej Trnavskej skupiny a ďalšie udalosti, ktoré to sprevádzali, dočasne zatienili môj dramatický debut Mahujá, krásna Cigánka.

Tanečnica cvičí.

Vidíš bielu tyč?

Na tej bielej tyči

cvičí ako nič.

Tak zneli verše o tanečnici v Hre pre tvoje modré oči. Pochybujem však, že si niekto všimol, že tá tanečnica mala o pár mesiacov staršiu dvojníčku, ktorá sa volala Mahujá a o ktorej som napísal verše veľmi podobné:

Keď sa dievča začne šplhať na vysokú tyč,

Naderčánd má strach, že spadne, nechce vidieť nič.

Nevšimol si to asi nikto, tak si na to dovoľujem poukázať aspoň teraz.

AL: Prečo chceš ukončiť náš rozhovor poukazom na to, že si začínal a že aj dnes si najmä dramatik?

ĽF: Pretože chcem čitateľov Pravdy pozvať do Slovenského národného divadla, kde sa hrá moja hra Nepolepšený svätec. Hra o veľkej postave našich moderných dejín – o disidentovi Silvestrovi Krčmérym. Zaiste, smieme si pripomínať aj príbehy zošrotovaných kníh. Ale vždy musí naša úcta patriť predovšetkým v 50. rokoch minulého storočia zošrotovaným ľuďom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľubomír Feldek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku