Jana Dukátová: Divoká voda je mojím osudom

, 25.08.2019 06:00
jana dukátová, kajak,
Kajakárka Jana Dukátová. Autor:

Kajakárka Jana Dukátová sa chystá na budúcoročnú olympiádu v Tokiu. Chce zabojovať o medailu. Povzbudením jej je aj ročná dcérka Lívia, ktorá obohatila život vodáčky o nové pocity aj povinnosti. Jana Dukátová celé leto trénuje, ale vie si pri vode aj poležať a „chytať bronz“, lebo na lodi sa opaľovať nedá. Rada aj napečie a navarí, lebo verí, že domáca strava športovcom prospieva. Je rozvážna a má cit pre vodu.

Váš život je spätý s vodou. Ako prežívate horúce letá? Bojíte sa, že v riekach bude málo vody? Sledujete s napätím, aké sú stavy vody na Slovensku?

Mám to šťastie, že väčšinu času trávim pri vode, a tak aj horúce letá prežívam ľahšie. Aj tak si však všímam, že v posledných rokoch zmenu klímy cítiť aj u nás. Príroda trpí veľkými suchami a výkyvmi teplôt. Odráža sa to, samozrejme, aj na riekach, ktorých na Slovensku nemáme málo. Mojou rodnou riekou je Dunaj a jej stavy som kedysi aj pravidelne sledovala na internete.

Chodievali ste k Dunaju len tak alebo to bol hneď vodácky záujem?

Bývali sme na Poštovej ulici v centre Bratislavy a k Dunaju sme chodievali na prechádzky, buď sme išli cez Starý most, alebo sme sa previezli propelerom a išli sme do Sadu Janka Kráľa. Niekedy sme sa vydali po nábreží smerom k PKO. Tam sme sa mohli vylietať, čo bolo perfektné. Dunaj som vtedy vnímala len ako krásnu a mohutnú rieku, ktorá dodáva mestu život a ktorá skutočne tečie. Sú mestá, ktoré majú tiež svoje známe rieky, ako napríklad Londýn alebo Praha, ale Dunaj je iný. Má dynamiku, tečie pomerne rýchlo, a tým je krásny a zvláštny.

Bývate stále blízko vody?

Aj teraz bývam v Bratislave, v Starom Meste. Je úžasné, že pár zastávok cesty električkou z centra je Karloveská zátoka. To je celkom iný svet! Tam keď človek príde, ani nemá pocit, že je v Bratislave. V detstve som nastúpila na električku a o chvíľu som už bola v krásnom prostredí. Chodila som na tréningy, ale my sme tam trávili aj víkendy a prázdniny. Vo vodáckom klube sme mali stále nejaký program. Aj sme si vedeli urobiť program ako väčšie deti. Opekali sme si na ostrove a podobne. Vždy niečo bolo.

Pri niektorých športoch mamy deťom asistujú. Bolo to tak aj u vás?

Rodičia ma do lodenice priviedli. Mali sme susedov, ktorí do lodenice chodili a raz nás tam pozvali. Keď som videla tú zátoku a lode – bolo to ako z dobrodružných kníh – zostala som očarená. Nevedela som sa vynadívať na množstvo vodákov, ktorí tam jazdili na dunajskom ramene. Veľmi ma to lákalo. Začala som tam chodiť pravidelne a hneď sa ma ujali trénerky. Keď sme išli na preteky, to sa vyrážalo skoro ráno, mama ma odprevádzala, ale inak nie. Na tréningy som chodila sama, každý deň po škole som naskočila na električku, išla som tých päť zastávok a už som bola v inom svete. Základnú som mala na Hlbokej, potom som chodila do Rače na Strednú školu knihovníckych a informačných štúdií a nakoniec na Filozofickú fakultu na Šafárikovom námestí.

Materstvo je tá najkrajšia vec na svete a žiaden iný životný úspech by mi ho nevedel nahradiť.

Zostali ste už v tej pôvodnej lodenici? Máte tam kamarátky?

Ja som vyrastala v lodenici, ktorá má veľkú tradíciu. Tatran Karlova Ves bol mojím prvým oddielom. Je to skutočne nádherná historická lodenica, ale neskôr som prešla do vedľajšej, ktorá sa špecializuje na divoké vody. V Karloveskej zátoke je viac lodeníc pokope. Celá bratislavská vodácka komunita je tam sústredená. A dievčatá, s ktorými som trávila detstvo v lodenici, sú moje najlepšie kamarátky. Stále sa stretávame a máme si čo povedať. Nie je to už tak často ako kedysi, každá má svoj život, ale vodáctvo zostáva v ľuďoch navždy. Sú to priateľstvá na celý život.

Kde ste ešte spoznávali prírodu? Stačila vám Karloveská zátoka? A ako to je dnes – chodíte v tradičnom zmysle slova do prírody?

V detstve sme s rodinou trávili veľa času v záhrade a v okolitých lesoch. Bavilo ma objavovať prírodu, dokonca som mala príručku mladého skauta Reného Kaysera Priateľ lesa. Aj dnes ma to viac ťahá k outdoorovým športom. Kanoistika na divokej vode sa už síce jazdí viac na umelých tratiach než na riekach, ale stále má príroda – a hlavne počasie – na náš šport vplyv. V rámci tréningu trávim čas v prírode na bicykli alebo v zime na bežkách. Keď sa dá, zajazdím si rada na snouborde či v lete na windsurfe.

Viete v prírode aj leňošiť? Len tak ležať a opaľovať sa pri mori?

Počas roka nemám momentálne možnosť leňošiť, skôr keď sú dovolenky, a to je október. Vtedy sa skončí sezóna a dá sa oddychovať. Strašne rada oddychujem pri vode. Nájdem si miesto niekde na juhu, kde je ešte teplo a nemám tam tréningové povinnosti. To je úžasné: Pre mňa je voda aj veľký relax a som rada, ak sa dostanem k vode aj po sezóne.

Ale asi sa tam neopekáte? Vy ste asi opálená dosť z tréningov?

No, musím niečo dobiehať, lebo na divokej vode sa človek tak pekne neopáli! Tam nie ste v plavkách. Pred zimou ešte musím nabrať bronz.

Dnes sa všade viac dbá aj na vzhľad. Tenistky sú napríklad ako missky. Šminkujú a češú sa aj vodáčky pred pretekmi alebo je to zbytočné a voda všetko aj tak zmaže?

Nie je to až také zbytočné! My síce sme na vode dobre zamaskované, ale človek príde do cieľa, dá dolu prilbu, samozrejme, vlasy mokré, treba s tým aspoň narýchlo niečo spraviť. Každá žena chce byť pekná. Našťastie existujú aj vodeodolné šminky.

A ako to je dnes – môže akékoľvek dieťa prísť do lodenice a zaujímať sa o tento šport?

Myslím, že nie je žiadna lodenica, kde by nebrali deti. Nie sme taký rozšírený šport ako hokej alebo futbal, ale myslím, že každý, kto príde, je vítaný.

Má Slovensko pre vodákov dosť riek a lodeníc?

Vodáctvo má na Slovensku dlhú tradíciu. Trať s divokou vodou v Liptovskom Mikuláši je napríklad jedna z prvých na svete. Trénuje sa ale na mnohých ďalších miestach, kde vyrastajú nové generácie vodákov. Na Slovensku máme veľa lodeníc, kde stretnete nielen profesionálnych športovcov, ale aj rekreačných vodákov, ktorí tu trávia voľný čas pri vode, robia spoločné oslavy a podobne.

Pre vás je osudová Divoká voda v Čunove. Zmenil tento areál vodácky život na Slovensku?

Keď otvorili areál s divokou vodou v Čunove, boli sme sa tam s maminou a so sestrou pozrieť. Divoká voda ma uchvátila. Mala som vtedy už dobré skúsenosti s kajakom na hladkej vode, keďže som bola členkou oddielu v Karlovej Vsi, a veľmi som zatúžila vyskúšať si to aj na divokých perejach. Ešte v tom roku som prestúpila do oddielu divokej vody. Areál v Čunove zmenil môj život, ale aj celý vodný slalom na Slovensku. Bola to trať so svetovými parametrami a umožnila vychovať u nás veľmi silnú generáciu vodákov.

Vy ste vraj nikdy nechceli byť len profesionálnou športovkyňou a vyštudovali ste vysokú školu, ktorá nemala športové zameranie.

Nikdy som nevnímala šport ako povolanie, bolo to pre mňa hobby. Postupne som sa síce prepracovala až do profesionálneho športu, ktorý ma momentálne aj živí, ale aj tak veľmi dobre viem, že športová kariéra netrvá večne, a preto som vyštudovala aj vysokú školu. Pri športe môže jedno zranenie znamenať koniec. Neviem presne, aké povolanie ma čaká po skončení športovej kariéry. Nechávam to asi skôr na príležitosť, aká sa naskytne. Lákalo by ma možno aj ostať nejakou formou pri športe, ale určite nie ako trénerka.

Vyštudovali ste knižničnú a informačnú vedu, znamená to, že rada čítate?

Mám veľmi rada knihy. A aj keď som milovník nových technológií, verím, že klasickú knihu nič nenahradí. Čítanie je pre mňa veľký relax a veľmi by som si priala, aby som mala na knihy viac času. Voľné chvíle sú momentálne popri športe a bábätku u mňa skôr zázrakom.

Vy ste však diplomovku písali o internete – o optimalizácii webových stránok. Čo konkrétne ste tam vnášali?

Môj odbor bol orientovaný na spracovanie dát a informačné toky. Diplomovku som si vybrala zameranú na internet, ktorý je stále viac zaplavený množstvom informácií. Nájsť v tej spleti to, čo človek práve potrebuje, nie je jednoduché. Moja práca bola zameraná na webové stránky a na to, ako ich upraviť, aby boli pre určité kľúčové slová ľahko vyhľadávateľné.

Snívali ste vždy o tom, že budete aj mamou? Čo by ste vedeli obetovať kariére a čo už nie?

Materstvo je tá najkrajšia vec na svete a žiaden iný životný úspech by mi ho nevedel nahradiť. Vždy som sa tešila na toto obdobie, ale netušila som, že to bude až také silné. Áno, samozrejme, mala som a stále mám v živote aj iné ciele a sny, momentálne stále ešte aj tie športové. Ale som veľmi šťastná, že som nepremeškala toto krásne životné obdobie a že máme dcérku.

Kajakárka Jana Dukátová.
Kajakárka Jana Dukátová. Autor: Marcelo Maragni/Red Bull Media House

Zdá sa, že vy ste rozvážna, všetko vám ide pokojne a plánovane. Máte aj krízy? Ako ich zdolávate?

Plánujem veľa a všetko. Používam papierový diár a celoročný harmonogram mám v počítači. Nie vždy to vychádza, ale v živote je aj improvizácia a funguje krízový manažment. Mám to šťastie, že sa s partnerom v tomto dobre dopĺňame. Som typ, ktorý veci analyzuje. V prípade krízy alebo neúspechu mi vždy pomôže, ak nájdem príčiny, naplánujem riešenia a získam novú motiváciu.

A aké máte napríklad výchovné metódy? Chcete odovzdať dcérke niektoré hodnoty a skúsenosti, ktoré vám dali rodičia?

Hoci nie som zo športovej rodiny, mala som doma vždy veľkú podporu. Mamina, aj keď to nemala sama jednoduché, ma v športe podporovala, ako sa dalo. Sestra sa tiež dala na tento šport a tvorili sme aj tandem. Moja mama hrala volejbal, tancovala v Gymniku, mala pohybový talent, ale nebola profesionálka. Otec je z umeleckých kruhov, je fotograf a tiež ma ovplyvnil zasa v tomto smere. A teraz už viem, že šport mi dal veľmi veľa. Formoval moju osobnosť, naučil ma cieľavedomosti, trpezlivosti, samostatnosti, naučil ma, že nič nie je v živote zadarmo, a preto si myslím, že šport je pre dieťa nielen pohybovou aktivitou, ale aj formou výchovy. Tieto hodnoty by som raz chcela odovzdať aj svojej dcérke. A vôbec nemusí byť profesionálnym športovcom.

Vraj úspech vo vodnom slalome nezaručujú svaly, ale cit. A výkon vraj ovplyvňuje aj povaha a nálada pretekára. Máte súťaživú povahu od prírody alebo sa viete aj naladiť tak, aby ste boli dravá?

Vodný slalom vyžaduje naozaj cit pre vodu. Povaha a mentálna odolnosť majú obrovský vplyv na športový výkon. Môžete byť najlepší na svete, ale pokiaľ neudržíte nervy na uzde v rozhodujúci moment, je to celé nanič. V profesionálnom športe rozhodujú absolútne detaily, centimetre, stotiny sekundy. A nie sú to len detaily počas športového výkonu, ale aj to, čo prebieha na brehu a v civilnom živote. Mladá generácia je veľmi dravá a udržať s ňou krok nie je jednoduché.

Mladí sú dravší, ale hovorí sa, že aj mľandravejší, lebo veľa času trávia sedením pri počítači. Prejavuje sa to v športe?

Tých telesne zdatných je dnes možno menej ako v minulosti, ale doba je skutočne iná. Z tých dobrých, ktorí majú predpoklady, však určite stále vyrastajú draví športovci, schopní dosiahnuť ciele. Možno je ich menej, keby sme rátali štatisticky, ale kvalita vie byť vysoká u tých niekoľkých jedincov, ktorí chcú niečo dosiahnuť.

Prečo vy sama nechcete byť trénerkou?

Veľa ľudí sa ma pýta, či budem trénerkou, ale ja – po tom, čo som strašne veľa cestovala a trávila čas so športom, tak s ním skončím a budem sa radšej venovať rodine. Trénerstvo je rozcestovaná profesia. Dní, ktoré človek strávi mimo domova, je veľmi veľa.

Ste teda aj domácky typ? Máte nejaké záľuby? Aj varíte?

Kedysi ma veľmi bavilo kreslenie a maľovanie. Kreslila som rada zvieratá. Baví ma skôr pečenie ako varenie, ale aj varím. Som zvyknutá na domácu stravu. Profesionálny športovec musí vedieť, čo v strave má, z čoho sa varilo. Varenie je u nás bežná vec, ale pečenie je pre mňa potešenie.

Čo pečiete toto leto?

V lete štrúdľu alebo rýchly ovocný koláč, ale v zime pečiem veľa. Najmä pred Vianocami. Mojou špecialitou sú vanilkové rožky. Je to piplavé, ale od tých nikdy neodstúpim. Mám recept bez vajíčka a sú výborné.

Spomenuli ste, že ste kreslili zvieratká. Mali ste nejaké?

Nie, to si nemôžem dovoliť. Som málo doma. U mňa dokonca už raz aj jeden kaktus zahynul. A to už je čo povedať.

Dá sa trénovať na olympiádu s malou Líviou? Pomáha vám partner, ktorý je zároveň aj vaším trénerom?

Tvoríme vodácku dvojicu, trénuje ma a cestujeme stále spolu. Tak sa to dá zvládnuť aj s malou. Keby sme neboli obaja zainteresovaní v športe, bolo by to oveľa zložitejšie. Takto je šanca, že sa môžem vrátiť do vrcholového športu. Dobre sa dopĺňame. Nie je to jednoduché, ale je to výzva. Finišujeme prípravu na olympijskú kvalifikáciu do Tokia 2020. Aj keď je to len niečo vyše roka od narodenia našej dcérky, snažím sa dostať do čo najlepšej formy a pokúsiť sa kvalifikovať na svoju tretiu olympiádu. Je to pre mňa obrovská výzva. Na poslednej olympiáde v Riu de Janeiro som skončila tesne štvrtá. Keby som vtedy získala medailu, dnes by som už asi nejazdila. To štvrté miesto ma ale priviedlo k rozhodnutiu pokračovať ešte štyri roky a pokúsiť sa o účasť v Tokiu.

Jana Dukátová

Kajakárka Jana Dukátová.
Kajakárka Jana Dukátová. Autor: archív Jany Dukátovej

Narodila sa 13. júna 1983 v Bratislave. Po začiatkoch ako rýchlostná kanoistika sa v 14 rokoch začala venovať vodnému slalomu. Na svojom konte má viac ako dve desiatky cenných kovov z vrcholných vodnoslalomárskych podujatí ako kajakárka aj kanoistka. Je dvojnásobnou majsterkou sveta (2006 v K1, 2010 v C1), európskou šampiónkou (2010 v K1) a štyrikrát vyhrala celkové hodnotenie Svetového pohára v kajaku (2009, 2010, 2011, 2013). Predstavila sa aj na dvoch olympiádach. V Riu obsadila 4. priečku, na OH v Londýne bola šiesta. Má dcérku Líviu a jej partnerom je jej tréner a manažér Róbert Orokocký.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Olympijské hry #Jana Dukátová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku