Cestujete po svete a objavujete ľudí, ktorých remeselné umenie má cenu zlata a je v dnešnom svete masovej výroby čoraz unikátnejšie. Priblížite naším čitateľom, z čoho pramení váš záujem?
Už niekoľko rokov, presne jedenásť, máme spoločne s mojou manželkou blog pod názvom Parisian Gentleman. Za tie roky sa nám podarilo presadiť sa medzinárodne. Blog je k dispozícii vo francúzštine, ale prekladá sa aj do angličtiny, španielčiny či čínštiny. Na to, aby niečo podobné dokázalo fungovať, však potrebujete obsah a jeho súčasťou je práve objavovanie výnimočných majstrov po celom svete. Presne to už niekoľko rokov robíme. Objavujeme odborníkov na módu – krajčírov, obuvníkov, výrobcov doplnkov, klobučníkov alebo hodinárov, alebo výrobcov koženého tovaru, skrátka majstrov svojho remesla po celom svete. Nezaujíma nás však klasické ready-to-wear, odevný priemysel. Naša snaha vždy smerovala ďalej. K odevu, ktorý je umením, vzniká ako jedinečný artefakt pre konkrétneho zákazníka. K remeslu, ktoré je také ukážkové, až sa stáva výnimočným a priam umeleckým. Našou úlohou je poskytnúť týmto ľuďom hlas, širší dosah. Práve prostredníctvom blogu a niekoľko rokov už aj prostredníctvom vlastného kanálu na Youtube, ktorý sa volá Sartorial Talk. Myslím si, že práve takto im vieme pomôcť rásť alebo minimálne prežiť. Pretože remeslo nie je ľahká vec.
Stretli sme sa v krajčírskom salóne Maximilian Mucska Tailors, ktorého práca vás celkom očarila. Ako ste pána Mucsku a jeho dvoch synov, ktorí mu pomáhajú s biznisom, objavili?
Vlastne som ich neobjavil ja, ale moja manželka. Ukázala mi fotografie ich prác na internete a navrhla, že by sme mali niečo s nimi urobiť. Skontaktovali sme sa a bratia Mucskovci nás pozvali na jeden event do Bratislavy. Následne z toho vznikla spolupráca, keď som si u ich otca dal ušiť uniformu – mám rád tento špecifický odevný štýl. Asi je odvážne tvrdiť, že sme sa stali priateľmi, ale za ten čas, čo spolupracujeme, sa medzi nami vytvorili veľmi dobré vzťahy.
V krajinách, ako je Slovensko, Česko či Poľsko, poznamenal remeselnú výrobu komunizmus. Súkromné dielne boli zakázané, vlastne neexistovali. Vnímate rozdiel medzi našimi končinami a napríklad Francúzskom, odkiaľ pochádzate?
Celkom úprimne poviem, že v bývalých komunistických krajinách nie je veľa krajčírskych ateliérov, ktorých tvorba by sa dnes pohybovala na špičkovej medzinárodnej úrovni. Viem, že pán Mucska počas komunizmu pracoval pre operu ako tvorca kostýmov. Tu na Slovensku je to práve on, kto má potenciál dosiahnuť až na úroveň vychýrených dielní vo Francúzsku či Veľkej Británii, teda krajčírskych veľmocí. Jeho dielňa dokáže byť veľmi variabilná. Vedia ušiť odevy, ktoré v sebe nesú britskú eleganciu. Ušijú bezchybný oblek v talianskom uvoľnenejšom štýle. A myslím si, že práve to k nim môže lákať klientelu z celého sveta.
Disponujete takou mocou, že dokážete pritiahnuť zákazníkov zo zahraničia k majstrom, ktorých ste objavili práve vy?
Možno sa to neudeje za pár dní, ale väčšina ateliérov a dielní, s ktorými sme spolupracovali, má skúsenosť nárastu zákazníkov. Prichádzajú za nimi ľudia z Ázie, Ruska či Francúzska. Jedným dychom však dodávam, že ide o veľmi úzku klientelu ľudí. Špecifický segment výroby odevov na zákazku, ktorému sa v rámci blogu venujeme, mapuje podobným spôsobom možno ešte päť ďalších ľudí na celom svete. Nehovorím teraz o blogeroch, ktorí si krátia voľný čas, alebo o ľuďoch z Instagramu. Tí, ktorí nás sledujú, vnímajú krajčírske umenie, remeselnú tvorbu ako vyššiu formu odevu, niečo výnimočné. Našli si nás práve preto, lebo o také niečo majú záujem. Nielen záujem čitateľa a diváka, ale aj záujem zákazníka. Je to možno päťdesiattisíc ľudí na celom svete.
Kde je dopyt, zvyšuje sa výroba. Ale je tu ešte otázka kvalifikovanej pracovnej sily. Nie je problém, že v dnešnom svete ubúda kvalitných krajčírov? Že sa už málokto učí za obuvníka alebo chce manuálne pracovať s kožou?
Existuje dosť ľudí, ktorí poškuľujú po tomto type práce. Mnohí sú fascinovaní dokonalosťou a remeselným umením. Lenže stať sa dobrým krajčírom či obuvníkom si pýta roky a roky tvrdej práce. Nestane sa to zo dňa na deň. Je pravda, ako vravíte, že dnes je čoraz ťažšie nájsť kvalifikovaného človeka na podobné pozície. Ak by sa napríklad podarilo salónu Mucskovcov medzinárodne presadiť a chceli by zväčšiť produkciu, predpokladám, že budú čeliť problému zohnať kvalifikovaných zamestnancov. Ale niečo podobné sa deje už aj vo Francúzsku, v Taliansku.
Existuje riešenie?
Ak to chceme zmeniť, musíme zmeniť aj pohľad na tieto profesie. Vo Francúzsku ubudlo technických škôl a často sú synonymom škôl pre tých, ktorí to nezvládli dotiahnuť nikam inam. Akoby vás onálepkovali, že nie ste dosť dobrý na čísla, alebo nezvládate naučiť sa tisícky poučiek. Často sa tomu smejem, keď hovorím so zákazníkmi krajčírskych salónov, ktorí na jednej strane oceňujú remeselné majstrovstvo na novom obleku, ale jedným dychom dodávajú, že zo syna chcú mať právnika alebo lekára. Pre mnohých je toto len manuálna práca, život robotníka. Lenže mnohí ľudia, ktorých som spoznal pri svojich cestách – či už je to Maximilián Mucska tu na Slovensku, Lorenzo Chifonelli v Paríži, alebo Antonio Panico v Neapole – to sú muži, ktorí nešijú iba obleky, oni tvoria kus umenia. Snažím sa roky ukázať ľuďom význam remeselnej práce. Ale je nepochybne aj úlohou štátu, aby podporoval technické odvetvia, vytvoril lepšie podmienky pre študentov aj profesionálov, ktorí sú schopní ich viesť a učiť.
Vy združujete komunitu pol milióna čitateľov, medzi nimi sa nachádzajú tisícky takých, ktorí dokážu krajčírske umenie aj zaplatiť. Oceňujú exkluzivitu, kvalitu alebo práve to spomenuté „umenie“?
Všetko ide dnes rýchlo, všetko je instantné a okamžité. Krajčírstvo, šitie topánok na mieru a odvetvia venované umeleckej remeselnej tvorbe prinášajú do života opäť pocit uvedomenia si váhy času. Čo znamená čakať, čo vlastne znamená o niečom snívať. V neposlednom rade tiež nesú v sebe schopnosť objaviť a porozumieť tomu, čo sa skrýva za ich tvorbou. Ak je niekto ochotný zaplatiť tisícky eur za oblek, ale nerozumie, čo v sebe obsahuje jeho výroba, zdá sa mi to vulgárne. No ak niekto utratí toľké peniaze, a navyše rozumie, čo si kupuje – vidí hodiny potu, krvi, boľavého chrbta v krajčírskej dielni, hodiny práce, expertízu a majstrovské umenie – nekupuje si len výnimočný kus odevu či výnimočné topánky. Kupuje si niečo, čo presahuje bežný materiálny svet. Niečo priam transcendentálne.
Foto: Thames & Hudson
Je úroveň všeobecného vzdelania a schopnosť chápať a oceniť remeselné majstrovstvo v dnešnom svete dostatočná? Máte bohaté cestovateľské zážitky z rôznych kútov sveta, čo vám hovoria?
Žijeme vo svete, ktorý je nevzdelaný, neláskavý, je násilný a rýchly, chýbajú mu hodnoty. A myslím si, že to nehovorím ako starý namrzený muž, ktorému sa všetko nové zdá zlé. Skrátka je fakt, že svet sa dosť zmenil. V našich životoch existuje niekoľko vecí, ktoré musíme nanovo objaviť. Mnoho ľudí má pocit, že dnes je všetko na dosah. Ale v skutočnosti tie najdôležitejšie veci nestoja rovno pred nami a nezískame ich len tak, že po nich siahneme, že ťukneme do mobilného telefónu alebo ich zaplatíme bankomatovou kartou. Veci, na ktorých naozaj záleží, musíme získať časom – vedomosti, vzdelanie, mravy, porozumenie pre iných – tomu všetkému sa musíme naučiť. Považujem to aj za hlavné posolstvo mojej práce. Pri všetkej tej hektike a snahe pozerať sa stále dopredu sa v nás rodí aj potreba pozrieť sa občas späť. Zastaviť sa a istým spôsobom sa vrátiť.
Nedá sa však neopýtať – necítite aj vy tlak podľahnúť rýchlosti doby? Blogom sa darilo pred ôsmimi-desiatimi rokmi, potom odrazu nastúpil Instagram a potreba informácie sa vytratila. Jej jediným nositeľom sa stáva vizuál, fotka s pár riadkami textu. Ako sa dá v takom svete prežiť?
Andy Warhol už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia hovoril, že každý bude mať tak pätnásť minút slávy. Tak to vidím s Instagramom. Myslím si, že to je nástroj, ako sa z nikoho môže stať niekto. Respektíve pomôže s vytvorením ilúzie, že niečo znamenáte. Nie je nič výnimočné, ak si nakúpite sledovateľov. Často sa stáva, že vás sledujú ľudia, ktorí to nerobia z radosti či záujmu, ale skôr z negatívneho popudu. Ja, moja manželka Sonja, syn Greg, všetci sme tvrdo robili na tom, aby sme vytvorili takmer polmiliónovú komunitu. Trvalo nám to jedenásť rokov a vieme presne, koľko úsilia to stojí, čo je za tým. Na konci dňa sa spýtajme, kto si bude pamätať chlapca v bielom saku z Instagramu? Veď sú ich tam tisícky, na nerozoznanie jeden od druhého. Na našom blogu sme dosiaľ publikovali milión slov, nakrútili sme desiatky videí plné informácií, realizovali sme fotenia, píšem knihy, za svoju autorskú činnosť som dostal tri tituly. Myslím si, že stopy, ktoré po nás majú zostať, tu už sú. Mám 56 rokov a už nemusím nikomu nič dokazovať. Aj náš blog má instagramovú stránku. Je to niečo, čo je dnes súčasťou fungovania v on-line priestore. Ale bez slov by som nemohol existovať. Ak chcete zanechať stopu, nemôžete sa spoliehať len na Instagram. Ľudia túžia vidieť aj niečo iné ako len vaše fotografie.
Foto: Thames & Hudson
Hugo Jacomet (56)
Francúzsky novinár, bloger, spisovateľ, ale tiež kratívny tvorca videí o odevnom štýle. Preslávil ho najmä blog The Parisian Gentleman, vďaka ktorému sa neskôr jeho fotografie a komentáre objavili v magazínoch ako GQ, Pen Magazine či v novinách The Financial Times. Je tiež autorom dvoch kníh pod názvom The Parisian Gentleman a The Italian Gentleman.