Slovenský vojak v rozhodujúcej chvíli na správnej strane

, 29.08.2019 06:00
snp, slovesnké národné povstanie, partizánsky...
Hoci najvýznamnejšou ozbrojenou silou SNP bola armáda, nemožno znižovať význam partizánskeho hnutia. Na fotografii partizánsky oddiel Stalin na obhliadke terénu. (1944/1945). Autor:

Tisov režim prišiel postupne o dôveru značnej časti Slovenskej armády vrátane jej dôstojníckeho zboru. Vojsko sa stalo pred 75 rokmi rozhodujúcou silou protifašistického povstania. Hovoríme o tom s Jozefom Bystrickým z Vojenského historického ústavu v Bratislave.

Čo vás priviedlo k štúdiu dejín SNP? Máte vari aj v rodine niekoho, kto sa priamo zúčastnil Povstania?

Pracujem ako vojenský historik, venujem sa obdobiu druhej svetovej vojny, pôsobeniu slovenskej armády v nej a protifašistickému ozbrojenému odboju doma i v zahraničí. Nuž a Povstanie bolo vyvrcholením domáceho odboja, z čoho logicky vyplýva, že jeho poznaniu prikladám osobitný význam. Ale áno, časť histórie Povstania je aj súčasťou histórie mojej rodiny. Môj otec bol totiž príslušníkom povstaleckého letectva, po porážke Povstania so spolubojovníkmi ustúpil do hôr, neskôr padol do nemeckého zajatia a oslobodenia sa, ako aj mnohí ďalší povstaleckí vojaci, dožil v zajateckom tábore v Kaiserstein­bruchu.

Aké miesto a úlohu mali v SNP vojaci a aké partizáni? Pýtam sa aj preto, že za tých 75 rokov, ktoré uplynuli od Povstania, sme zažili u nás obdobia, keď sa dávalo do popredia raz partizánske hnutie a inokedy povstalecká armáda.

Všeobecná zhoda historikov na tom, že najvýznamnejšou ozbrojenou silou SNP bola armáda, trvá prinajmenšom od celoštátnej vedeckej konferencie uskutočnenej pri príležitosti 20. výročia Povstania v Smoleniciach v júni 1964. Je nespochybniteľné, že vojaci boli spracovateľmi vojenského plánu Povstania a ako prví začali klásť odpor nemeckým okupačným jednotkám, ktoré 29. augusta prichádzali do priestoru Žiliny.

Kto všetko tvoril povstaleckú armádu?

Zásluhou vojakov, ktorí dobrovoľne vstúpili do radov povstaleckej armády, ale aj záložníkov, ktorí sa jej príslušníkmi stali v priebehu dvoch mobilizácií vyhlásených Slovenskou národnou radou v septembri 1944, armáda bola najpočetnejšou zložkou ozbrojených síl Povstania. Navyše príslušníkmi povstaleckej armády sa stali aj vojaci dvoch útvarov československého vojska vytvoreného v Sovietskom zväze, a to 1. československého stíhacieho leteckého pluku a 2. československej paradesantnej brigády. Povstalecká 1. československá armáda na Slovensku, napriek nedostatkom vo výzbroji, vo výcviku jednotlivcov a jednotiek, v odbornej pripravenosti časti príslušníkov veliteľského zboru a vo vedení bojovej činnosti bola hlavnou oporou obrany povstaleckého územia. Niesla najväčšiu ťarchu bojov počínajúc prvým dňom Povstania a končiac obranou v okolí Banskej Bystrice.

Sila partizánskeho hnutia je teda precenená?

Neexistuje žiadny dôvod na znižovanie alebo až popieranie významu účasti partizánov v bojoch na rôznych úsekoch povstaleckého frontu. Ich nezanedbateľný podiel na obrane povstaleckého územia dokumentujú napríklad boje pri Telgárte, pri obrane Turca, ako aj na ďalších bojiskách.

Dodnes možno počuť hlasy, že partizáni svojím konaním neraz Povstaniu a jeho reputácii škodili, že napríklad nebyť svojvôle niektorých partizánskych veliteľov sa SNP nemuselo začať predčasne a pod. Ale je vôbec možné ozbrojené národné vystúpenie bez podobných prvkov živelnosti, spontánnosti alebo neorganizovanosti?

Nárast početnosti partizánov a ich aktivity na konci júla a v auguste 1944 nepochybne prispeli k urýchleniu zásahu nemeckých vojsk a tým aj začiatku Povstania. No nebol to jediný faktor, ktorý v tomto smere vplýval na rozhodovanie nemeckého velenia. Významnú úlohu zohralo približovanie sa frontu k hraniciam Slovenska, povstanie v Rumunsku a prechod rumunskej armády do boja proti nemeckým vojskám, ale aj nedôvera nemeckého velenia voči slovenskej armáde, prejavujúca sa už od leta 1943. Svoju úlohu zohrala aj živelnosť, a to nielen v konaní partizánov, ale aj miestnych odbojových činiteľov. Príkladom sú udalosti, ktoré sa krátko pred vypuknutím Povstania stali napríklad v Sklabini, Ružomberku, Martine a v Brezne. Živelnosť a spontánnosť však nesprevádzala len vznik Povstania na Slovensku, ale aj iných povstaní, a to nielen v rokoch druhej svetovej vojny, ale aj v dávnejšej minulosti.

Známe sú však aj veľmi temné prejavy tejto živelnosti…

Tak ako nie je možné popierať význam účasti partizánov v bojoch na povstaleckých frontoch, nemožno ani zamlčovať, že niektoré partizánske jednotky, respektíve ich jednotliví príslušníci, sa dopustili deliktov voči civilnému obyvateľstvu, najmä nemeckej národnosti. To, pochopiteľne, poškodilo predovšetkým reputáciu samotného partizánskeho hnutia, no v konečnom dôsledku aj celého Povstania.

Vie už dnes historická veda všetko o príčinách zlyhania dvoch východoslovenských divízií?

Zlyhanie východoslovenských divízií, presnejšie ich nezapojenie sa do Povstania, bolo dôsledkom viacerých subjektívnych i objektívnych faktorov. Najpodstatnejšie medzi nimi boli nedostatky v činnosti ilegálneho Vojenského ústredia v personálnych a organizačných prípravách na zapojenie týchto divízií do plnenia úlohy, podľa ním spracovaného vojenského plánu Povstania. Do vypuknutia Povstania nespracovalo žiadne usmernenia a predbežné rozkazy, ktoré by vytvárali potrebné predpoklady na organizovaný prechod jednotiek tohto vojenského zoskupenia do aktívnej činnosti po vydaní hesla na začatie bojových akcií.

Generál Ján Golian.
Generál Ján Golian. Autor: archív Vojenského historického ústavu

Prečo sa nezapojila do SNP Bratislava a väčšina vojenských posádok na západe Slovenska?

Súbehom subjektívnych i objektívnych príčin došlo aj k nepripojeniu sa k Povstaniu posádky v Bratislave a posádok v ďalších mestách na západnom Slovensku. Geografická poloha Bratislavy, keď Petržalka patrila k nacistickému Nemecku a Záhorie do tzv. Schutzzóny, vylučovala, aby sa stala súčasťou Povstania na dlhší čas. Predpokladalo sa, že pri priaznivom vývoji situácie by jednotky jej vojenskej posádky mohli mesto udržať dva až tri dni a potom by ustúpili k vojskám na povstaleckom území. Vojenským vedením príprav Povstania v Bratislave podplukovník Ján Golian poveril podplukovníka Dezidera Kišša-Kalinu, ktorý spolupracoval s veliteľom Obvodu ochrany proti lietadlám Bratislava podplukovníkom Rajmundom Šmardom a veliteľom bratislavského strážneho práporu majorom Jánom Kovačovičom. Koncom júna 1944 sa Kišš dozvedel, že nie on, ale major Kovačovič je poverený vedením príprav v Bratislave, a že jeho Golian poveril velením západnej oblasti, do ktorej patrili posádky v Bratislave, Trnave, Hlohovci, Nitre a Topoľčiankach.

Nebolo už neskoro na takého personálne zmeny?

Veď práve, navyše krátko pred vznikom Povstania došlo k ďalšej zmene, keď za povstaleckého veliteľa bratislavskej posádky Golian namiesto Kovačoviča určil prednostu operačného oddelenia Ministerstva národnej obrany (MNO) majora Štefana Murgaša. O tomto svojom rozhodnutí však neinformoval ani ilegálnu Slovenskú národnú radu, ani podplukovníka Kišša. Okolo poludnia 29. augusta došiel na bratislavské posádkové veliteľstvo telegram Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, nariaďujúci v posádke vyhlásiť bojovú pohotovosť. Telegram prevzal nadporučík Ján Belovič a odovzdal ho plukovníkovi Alojzovi Králikovi, ktorý v tom čase zastupoval oficiálneho veliteľa posádky podplukovníka Kolomana Brezányho. Králik síce bojovú pohotovosť vyhlásil, ale zároveň žiadal od Goliana vysvetlenie telegramu. No Golian ho odkázal na Kišša a Murgaša. Nasledovalo stretnutie s Kiššom, počas ktorého plukovníka Králika telefonicky volal prezident Tiso a nariadil mu, aby bez jeho súhlasu nevydával žiadne rozkazy. Zmeny dôstojníkov, ktorí mali viesť prípravy na zapojenie bratislavskej posádky do Povstania, vyústili do stavu, že po vyhlásení hesla na začatie Povstania nikto z nich funkciu povstaleckého veliteľa neprevzal.

Čo sa odohrávalo ďalej?

Podplukovník Kišš v noci z 29. na 30. augusta opustil Bratislavu a počas cesty do Banskej Bystrice usmernil dianie v trnavskej posádke a pozitívne ovplyvnil posádku v Topoľčanoch pri rozhodovaní o prechode na stranu povstalcov. Major Murgaš, posledný Golianom určený povstalecký veliteľ bratislavskej posádky, predpoludním 30. augusta odišiel z poverenia prezidenta Tisu a Čatloša do Trnavy, kde presviedčal dôstojníkov tamojšej posádky, aby zostali verní vláde a Nemcom nekládli odpor.

Prečo dali ruky preč od plánov Povstania západní spojenci?

Plán ilegálneho Vojenského ústredia ani Čatlošov plán vojenského prevratu západní spojenci nekomentovali. No vznik Povstania uvítali, vyslovili mu politickú podporu okrem iného aj tým, že povstalecké ozbrojené sily uznali za súčasť československej armády a vojsk protifašistickej koalície. V priebehu Povstania na povstalecké územie vyslali svoje vojenské misie a povstalcom poskytli aj materiálnu pomoc. Jej rozsah bol však limitovaný viacerými faktormi.

Ktorými?

Rozhodujúca úloha medzi nimi patrila priorite ich hlavných vojensko-politických cieľov v európskom priestore. Táto skutočnosť zásadným spôsobom vplývala na činnosť a možnosti organizácií, ktoré realizovali špeciálne operácie na územiach krajín okupovaných Nemeckom a krajín jeho spojencov. Išlo o britský Úrad pre špeciálne operácie (Special Operations Executive – SOE) a americký Úrad pre strategické služby (Office of Strategic Service – OSS). Až do konca roka 1942 boli zvláštne operácie v Európe doménou britského SOE. Od roku 1943 sa ťažisko ich realizácie začalo presúvať na americký OSS, a to najmä vo vzťahu k dodávkam materiálu a jeho prepravy pre hnutia odporu vo Francúzsku a v Stredomorí, zatiaľ čo SOE si zachoval prioritu v oblastiach severnej Európy.

Na tom sa však veľa nezmenilo ani po otvorení západného frontu…

Po vylodení spojeneckých vojsk v Normandii sa Československo ocitlo v poradí krajín, na ktoré upriamoval pozornosť britský Úrad pre špeciálne operácie, až za severným Talianskom, Juhosláviou, Gréckom, Albánskom, Poľskom a Rakúskom. Bolo to v čase, keď na Slovensku prebiehali prípravy na Povstanie. O jeho pláne, spolu s požiadavkou na materiálnu pomoc, informovalo československé Ministerstvo národnej obrany v Londýne velenie SOE pred koncom prvej polovice júla 1944. V reakcii na žiadosť o poskytnutie materiálnej pomoci však britské ministerstvo zahraničných vecí rozhodlo, že sa nemá nič podnikať, dokiaľ s tým nebude súhlasiť sovietska vláda. Ešte predtým ako Angličania podmienili pomoc Povstaniu sovietskym súhlasom, prišla ponuka od Američanov. Československá vojenská správa však rokovania s Angličanmi považovala za rokovania so západnou skupinou spojencov a vzdala sa možnosti samostatne rokovať s príslušnými americkými orgánmi.

Do čoho napokon vyústila britská pomoc?

Úrad pre špeciálne operácie informoval 9. septembra britské ministerstvo zahraničia, že niekoľko letov na Slovensko by mohol zabezpečiť v rámci svojej bežnej činnosti. Návrh sa stretol so súhlasom pod podmienkou, že nepôjde o dodávku zbraní, ale zdravotníckeho materiálu. Jeho doprava na povstalecké územie spolu so spojovacím materiálom, v celkovej hmotnosti asi 1¤650 kilogramov, sa uskutočnila 18. septembra a 7. októbra. Po potlačení Povstania štátny minister na ministerstve zahraničia Richard Law na otázku poslanca parlamentu, či Veľká Británia nemohla dodať na Slovensko výzbroj v rozsahu zodpovedajúcom jej možnostiam preto, že Československo sa nachádza v ruskej sfére vplyvu, odpovedal: "Nie pane. Rozhodovanie o zdrojoch, ktoré máme k dispozícii, sa riadi strategickými faktormi a technickými obmedzeniami.“

S americkou pomocou Povstaniu to bolo podobné?

Nie celkom, dodávky povstalcom uskutočnené americkým Úradom pre strategické služby predstavovali podstatne väčšiu pomoc a súviseli najmä s odsunom zostrelených amerických letcov nachádzajúcich sa na povstaleckom území. Prvá z týchto dodávok sa uskutočnila 17. septembra a obsahovala asi šesť ton zbraní, munície a výbušnín. Druhá dodávka zbraní a iného vojenského materiálu, v celkovej hmotnosti 18 ton, nasledovala 7. októbra. Ďalšie americké dodávky sa už neuskutočnili, hoci stredoeurópska sekcia OSS presadzovala, aby jej veliteľ spojeneckých vojsk v Stredomorí anglický generál Henry M. Wilson pridelil potrebný materiál a lietadlá. Generál Wilson to však odmietol s odôvodnením, že Československo nespadá do jeho sféry.

Traduje sa, že s podporou SNP pomerne dlho otáľala aj Moskva. Zodpovedá to skutočnosti?

Musím povedať, že je to v rozpore s historickou realitou. Vieme, že prvá letecká zásielka materiálnej pomoci prišla na povstalecké územie už 4. septembra, o dva dni priletela na Tri Duby sovietska vojenská misia a 8. septembra 1944 vojská Červenej armády spolu s 1. českoslo­venským armádnym zborom začali útočnú Karpatsko-dukliansku operáciu. Sovietske velenie umožnilo presun 1. čs. stíhacieho leteckého pluku na povstalecké územie, ku ktorému došlo 17. septembra, a po krátkom nasadení 2. čs. paradesantnej brigády do bojov v Karpatsko-duklianskej operácii zabezpečilo letecký presun jej jednotiek k povstaleckej armáde. Sovietske lietadlá v priebehu Povstania na povstalecké územie dopravili vyše 639 ton vojenského materiálu a vyše 2-tisíc osôb.

Už ste sa zmienili o pláne Ferdinanda Čatloša na vojenský prevrat. Ako hodnotíte kontroverznú postavu tohto ministra Tisovej vlády a generála? Bol vôbec jeho plán reálny a myslel ho úprimne?

Čatloš ako jediný z najvyšších predstaviteľov Slovenskej republiky hľadal cestu odpútania Slovenska od nacistického Nemecka a jeho prechodu na stranu protifašistickej koalície. V tomto zmysle spracoval plán vystúpenia armády proti nacistickému Nemecku a režimu vládnucemu na Slovensku. Jeho podstata spočívala v uskutočnení štátneho prevratu, nastolení vojenskej diktatúry, ukončení vojny proti ZSSR, v likvidácii nemeckých vojenských jednotiek na Slovensku, v uvoľnení karpatských priesmykov pre Červenú armádu a vo vypovedaní vojny Maďarsku. Tento plán dokonca vo forme písomného dokumentu odoslal do Sovietskeho zväzu lietadlom, ktoré tam odletelo 4. augusta 1944 s delegáciou ilegálnej Slovenskej národnej rady a Vojenského ústredia. Nakoľko jeho konanie bolo prejavom skutočnej zmeny postoja ku kolaborácii Slovenskej republiky s nacistickým Nemeckom, alebo išlo skôr o alibizmus, na to existujú rôzne názory. Ak zoberieme do úvahy jeho pôsobenie ako ministra národnej obrany dovtedy, ale aj počas prvých dní Povstania, osobne sa prikláňam k druhej verzii.

Generál Rudolf Viest.
Generál Rudolf Viest. Autor: archív Vojenského historického ústavu

Z akého dôvodu?

Z politického hľadiska bol Čatlošov plán úplne nereálny. Jeho vojenská časť spočívala na predpokladoch, ktoré nedostatočne zohľadňovali vývoj situácie na východnom fronte a skutočné možnosti slovenskej armády.

Mali Nemci o situácii v slovenskej armáde pred Povstaním presné informácie alebo protifašistické vystúpenie jej značnej časti i dôstojníckeho zboru proti režimu ich prekvapilo?

Archívne dokumenty dokazujú, že nemecké velenie vedelo o narastajúcej nespoľahlivosti slovenskej armády i rýchlo sa rozvíjajúcom partizánskom hnutí. Žiadny dosiaľ známy dokument však nenasvedčuje, že by malo konkrétnejšie informácie o prípravách Povstania. Pred koncom júla a na začiatku augusta 1944 sa sovietsko-nemecký front posunul do blízkosti severovýchodných hraníc Slovenska približne na vzdialenosť 40 až 50 kilometrov a Slovensko sa stalo nielen bezprostredným zázemím nemeckých frontových vojsk, ale perspektívne aj ich významným ústupovým priestorom. Preto nemecká strana dianie na Slovensku intenzívne sledovala a v podstate už od polovice augusta 1944 upozorňovala, že ak slovenské orgány nezvládnu vývoj situácie, bude nutný nemecký zásah.

A čo Jozef Tiso? Bol taký naivný či dôverčivý, že nevedel, čo sa mu robí za chrbtom – na ministerstve a v celom v rezorte národnej obrany?

Aj prezident Tiso nepochybne vedel, že armáda prestáva byť oporou režimu, že v nej silnejú protinemecké nálady nielen v prostredí mužstva, ale aj medzi dôstojníkmi. Musel vedieť aj to, že v armáde sú dôstojníci spolupracujúci s domácim i so zahraničným odbojom. O prípravách Povstania ilegálnym Vojenským ústredím či o Čatlošovom pláne vojenského prevratu však nevedel. Dosiaľ sa v slovenských ani v zahraničných archívoch nenašiel žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o opaku.

Podnes nie je všetko jasné okolo tragického osudu dvoch povstaleckých generálov – Rudolfa Viesta a Jána Goliana. Prečo vlastne padli do zajatia. Bola to zrada?

Už krátko po skončení vojny sa uskutočnilo oficiálne vyšetrovanie udalostí spojených so zajatím povstaleckých generálov v Pohronskom Bukovci 3. novembra 1944. V jeho priebehu vypočuli viacero osôb. Medzi inými napríklad horára Jána Babiaka, ktorý oboch skrýval, generálov Júliusa Noska a Michala Širicu a brata generála Viesta Ing. Ivana Viesta. Práve na jeho žiadosť prebehla v novembri 1946 v Pohronskom Bukovci dokonca rekonštrukcia zajatia. Podľa svedectva horára Babiaka, ktorý sa jej zúčastnil, úkryt generálov Nemcom prezradil neznámy vojenský lekár v hodnosti podplukovníka. Podľa ďalších informácií, ktoré od obyvateľov obce získal generál Širica, tento lekár bol na ceste medzi Bukovcom a Sv. Ondrejom Nemcami zastrelený. O zrade vojenského lekára hovoril na svojom vypočúvaní v Berlíne aj generál Golian. Ako uviedol, v noci z 2. na 3. novembra sa tomuto podplukovníkovi urobilo veľmi zle. Majitelia domu, v ktorom sa ukrýval, zo strachu, že zomrie, ho vydali Nemcom a on pri vypočúvaní prezradil úkryt generálov.

Sú aj iné verzie?

Pri vyšetrovaní okolností zajatia Viesta a Goliana sa armádne spravodajské orgány zamerali aj na zistenie totožnosti nadporučíka, ktorý mal Nemcom oznámiť informácie o pohybe generálov. V auguste 1946 dospeli k záveru, že k zajatiu nemuselo dôjsť, nebyť zrady nadporučíka, člena propagačného oddelenia v Banskej Bystrici menom Tordai, ktorý SS-Hauptsturmban­nführerovi Kottgenovi z pluku Schill ponúkol spoluprácu a udal smer presunu generálov.

Čo nasledovalo po ich zajatí?

Nemci zajatých generálov eskortovali do Banskej Bystrice a odtiaľ do Bratislavy. Tam ich vypočúval SS-Sturmbannführer Josef Goltz. Na vypočúvaniach sa zúčastňoval aj veliteľ nemeckých vojsk nasadených proti Povstaniu generál Hermann Höfle, náčelník Pohotovostnej skupiny SiPo a SD SS-Obersturmbannführer Josef Witiska a nemecký štátny minister v Čechách a na Morave Karl H. Frank. Rozhovor so zajatými generálmi Nemci umožnili aj predsedovi slovenskej vlády Štefanovi Tisovi a šéfovi Úradu propagandy Tidovi J. Gašparovi. 10. novembra dopravili generálov do Viedne a odtiaľ vo zvláštnom vagóne rýchlikom do Berlína, kde ich až do polovice februára 1945 vypočúvali na Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti. O ich ďalšom osude nie sú k dispozícii žiadne nemecké ani iné dokumenty.

Čo však predpokladajú historici?

Predpokladá sa, že oboch transportovali do koncentračného tábora vo Flossenbügu, kde ich popravili. V tomto tábore, ktorý bol považovaný za likvidačný, bolo totiž od apríla 1944 vykonaných viac ako 1 500 rozsudkov smrti. Na začiatku apríla 1945, keď sa k nemu začali približovať americké vojská, tu oddiel SS popravil napríklad generála Hansa Ostera a admirála Wilhelma Canarisa, ktorí boli zapletení do pokusu o odstránenie Hitlera v júli 1944. Tábor bol oslobodený 23. apríla 1945 jednotkami americkej armády, ktorá jeho objekty od začiatku júla 1945 do marca 1946 využívala ako zajatecký tábor pre príslušníkov SS.

Napriek tomu pátranie po osudoch povstaleckých generálov pokračuje …

… hoci ho začalo už bezprostredne po vojne vtedajšie Ministerstvo národnej obrany, presnejšie 2. (pátracie) oddelenie Hlavnej správy obranného spravodajstva a 2. (spravodajské) oddelenie Hlavného štábu. V súčinnosti s nimi pátral aj Úrad československého delegáta v komisii Spojených národov pre vojnové zločiny. Prvé konkrétnejšie informácie sa vojenské spravodajské orgány dozvedeli z hlásenia majora Jána Staneka o oslobodení politických väzňov českej a slovenskej národnosti z Flossenbürgu americkou jednotkou na začiatku apríla 1945. Na ich základe MNO nariadením z 26. júna 1945 poverilo vedením pátrania Veliteľstvo československých jednotiek v Taliansku. Popri ňom prebiehalo aj pátranie prostredníctvom československej vojenskej misie pri spojeneckom velení. Okrem orgánov MNO sa pátraním zaoberal aj repatriačný odbor Ministerstva ochrany práce a sociálnej starostlivosti. V spolupráci s majorom Graftom z americkej pátracej služby ho vykonával styčný dôstojník repatriačného odboru kapitán Schein.

O aké osobné svedectvá sa vyšetrovanie mohlo opierať?

Viaceré informácie o osude generálov poskytol bývalý väzeň v koncentračnom tábore vo Flossenbügu príslušník francúzskeho odboja Armand Mottet. Podľa jeho svedectva boli slovenskí generáli popravení v druhej polovici marca 1945. Inú verziu úmrtia generálov uviedol Tido Gašpar v liste Čatlošovi z 15. júna 1967. Tvrdil v ňom, že po vojne mu v americkom tábore traja Nemci povedali, že v berlínskej väznici boli so slovenskými generálmi, že väznicu západní spojenci zbombardovali a bomby zničili trakt, v ktorom sa obaja generáli nachádzali. Pri tom údajne obaja zahynuli. Hľadanie odpovedí na otázky kde, za akých okolností a kedy presne generáli zahynuli, pretrváva až do súčasnosti s nádejou, že najmä v nemeckých a amerických archívoch by sa mohli nachádzať dosiaľ neznáme dokumenty.

Od Povstania uplynulo trištvrte storočia. Neobávate sa, že mladej generácii už veľa nehovorí, a po tom, čo sa pominú jeho poslední priami účastníci, už pomaly nebude s kým výročia SNP oslavovať?

Nie že sa toho obávam, ale sa s tým aj stretávam, a to najmä počas prednášok a besied so žiakmi posledných ročníkov základných škôl a študentmi gymnázií. No chcem veriť, že ani potom, keď už medzi nami nebudú žiadni priami účastníci SNP, nebudú jeho výročia len dátumom v kalendároch, ale aj príležitosťou, aby si aj budúce generácie pripomínali jednu z najvýznamnejších kapitol našich dejín, obete a hrdinstvo ľudí, ktorí ju tvorili.

Jozef Bystrický (1950)

vojenský historik

Jozef Bystrický.
Jozef Bystrický. Autor: Ivan Majerský, Pravda

V rokoch 1973 – 1990 bol postupne odborným asistentom a docentom katedry dejín a vojenského umenia na vojenských vysokých školách.

V rokoch 1990 – 1994 pôsobil ako vedecký pracovník Vojenského historického ústavu v Prahe a Oddelenia vojenských dejín Slovenska vo VHS v Bratislave.

Od roku 1994 až podnes pôsobí takmer nepretržite ako vedecký pracovník vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave, z toho v rokoch 1994 – 2001 a 2003 – 2008 ako jeho riaditeľ.

Vo vedeckej činnosti sa dlhodobo zaoberá dejinami druhej svetovej vojny s dôrazom na čs. vojenský zahraničný odboj, ozbrojený protifašistický odboj na Slovensku, výstavbu a nasadenie slovenskej armády v rokoch 1939 – 1945.

Je autorom a spoluautorom mnohých kníh a publikácií na túto tému.

Spolu s historikom Mariánom Uhrínom pripravil výstavu Armáda v Povstaní, ktorá je do konca augusta t. r. inštalovaná vo Dvorane Ministerstva kultúry SR v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenské národné povstanie #Ján Golian #75. výročie SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku