Ako sa vaši budúci rodičia dostali do koncentráku v Seredi, kde sa potom spoznali?
Ich zoznámeniu predchádzal tragický osud takmer všetkých členov rodiny z obidvoch strán. Takmer všetkých v marci a apríli 1942 deportovali zo Slovenska. Moju matku a jej mamu odvliekli do Serede v auguste 1942, otec narukoval do pracovných vojenských oddielov, kam posielali niektorých Židov. Keď ich rozpustili, poslali ho v októbri 1942 do Serede.
Pripomeňme účel tamojšieho koncentráku.
Bol to spočiatku pracovný tábor, ale neskôr aj z stadiaľ vypravovali transporty do nacistického tábora smrti v Auschwitzi. V Seredi zhromažďovali Židov, aby vyrábali veci potrebné pre Slovenský štát. Stará mama ako vyučená krajčírka robila v krajčírskej dielni, otec vyučený automechanik v nej opravoval šijacie stroje. Matka najprv drela na stavbe, potom ju presunuli do kancelárie v lágri, aby pracovala ako stenografka. Bývali to hrozné časy pre nich, ale otec, ktorý mal zmysel pre humor, po skončení vojny vedel zažartovať o minulosti.
Ako?
Hovorieval, že v Seredi bol veľký šéf, lebo mal pod sebou veľa podriadených – až pätnásť šijacích strojov.
Keď sa v Seredi zoznámil s vašou budúcou matkou, bola to láska na prvý pohľad?
V prvom rade treba povedať, že v čase mieru by sa takmer určite nespoznali.
Prečo? Veď mali židovský pôvod.
To bola pravda, ale matka pochádzala z ortodoxného židovského prostredia a, naopak, otec žil v liberálnom židovskom priestore, kde sa na zbožnosť nijako nedával dôraz. V tej dobe sa takíto Židia z odlišného zázemia zvyčajne nestretávali. Zrazu sa obaja dostali do hrozných podmienok, ktoré existovali v Seredi. V jednej miestnosti sa tiesnilo okolo 40 väzňov, ktorí spávali na drevených pričniach a cez deň dreli bez toho, aby dostali čo i len jednu korunu. Pochopiteľne, že mladí ľudia v Seredi hľadali nejakú blízku osobu, a tak si títo dvaja ľudia našli cestu k sebe. Obaja boli slobodní, ona mala 22 rokov, on bol o šesť rokov starší. Zaľúbili sa do seba, o štyri mesiace sa zosobášili. Ja som sa im v tábore narodila 9. marca 1944.
Situácia v Seredi sa zmenila po vypuknutí Povstania v auguste 1944.
Väzňov vtedy zrazu prestali strážiť, mohli odísť. Mamička po vojne spomínala, že to bol krásny slnečný deň. Rýchlo po Povstaní – 30. augusta 1944 – sa otvorili brány v Seredi. Pripomínalo jej to obrázok z jednej židovskej knihy o dávnom úteku Židov z Egypta. Do svojich domov alebo bytov však nemohli ísť, lebo počas holokaustu sa do nich nasťahovali iní ľudia. Židia preto odchádzali tam, kam ich oči viedli, niekam, kde dúfali, že by mohli nájsť bezpečie tak, že ich niekto k sebe prichýli.
Čo urobili vaši rodičia?
Obaja s mojou starou mamou a so mnou, mala som vtedy šesť mesiacov, sa pobrali do Hlohovca. Verili, že tam nájdu nejakú pomoc, pretože z tohto mesta pochádzali moja matka a babička. Prišli do školy, kde sa skrývali Židia z východu; jedlo im do nej nosieval školník pán Heriban. Lenže sa báli, že po utečených zo Serede by mohli začať pátrať gardisti a odvliekli by všetkých. Moja mama, ktorá bývala utiahnutá, sa však vzoprela. Povedala, že túto školu stavali jej rodičia a že nikam nepôjde s bábätkom. Nakoniec sme podľa jej spomínania prespali v škole tri noci. Školník nám našiel rodinu pri Hlohovci v obci Svätý Peter. Boli to manželia žijúci v sedliackom dome, ktorí nás u seba potom skrývali až do oslobodenia na jar 1945. Bývali sme u nich v pajte, kde bola hlinená podlaha a nekúrilo sa tam.
Nevyskytlo sa žiadne riziko, keď ste sa skrývali u týchto sedliakov?
Stalo sa niečo iné. Na Slovensko prišiel Hitlerov pobočník Alois Brunner, začalo sa s raziami. Vyšiel rozkaz, že všetci, čo utiekli zo Serede, sa musia vrátiť. Otec povedal, že pôjdeme nazad. Babička vyhlásila, že nikam nepôjde. Rodičia ma v kočíku vzali na železničnú stanicu v Hlohovci, aby sme odcestovali do Serede. Keď sme čakali na vlak, prifrčal na bicykli chlapec, ktorý býval v tom sedliackom dome. Došiel s odkazom od mojej starej mamy, že žena s dieťaťom sa musí vrátiť a muž nech si robí, čo chce, ak nechce zostať. Nakoniec sme sa všetci traja pobrali späť. Neskôr sme všetci traja pochopili, že starká nám v tej chvíli vlastne zachránila život.
Ako?
Lebo všetkých, čo sa vrátili do Serede, potom poslali do transportov. Od jesene 1944 do marca 1945 stadiaľ deportovali 15-tisíc Židov. Dovedna v jedenástich transportoch. Niektorých odvliekli do Terezína, ale väčšinu do Auschwitzu, kde ich nacisti po príchode hneď zavraždili v plynových komorách. Vrátim sa k tomu, ako sme žili vo Svätom Petri. Mali sme strechu nad hlavou, ale štyri hladné krky museli z niečoho žiť. Našťastie sa otcovi podarilo nájsť si prácu. Zo Serede sme odišli s prázdnymi rukami – len v tom, čo sme mali oblečené, a s modlitebnými knižkami mojej babičky. Nič viac.
Foto: Archív Emílie Kleinovej
Otec pracoval potajomky?
Nie. V zafúľaných montérkach sa otec vybral do Hlohovca, lebo ho tam nikto nepoznal, pretože pochádzal z Piešťan. Zamestnal ho majiteľ malej autodielne. Dobrá duša, lebo tento pán vedel, že môj otec utiekol zo Serede. Mohol tak zarábať pre rodinu na potraviny. Krajec čerstvého chleba so soľou bola moja najväčšia pochúťka, čo platí doteraz.
Kedy ste sa dožili oslobodenia?
Hlohovec a okolité obce oslobodili 1. apríla 1945. Vrátili sme sa do tohto mesta, kde bol dom mojich starých rodičov z matkinej strany. Tí, čo ho obývali, si, samozrejme, mysleli, že Židia, ktorých stadiaľ vysťahovali, sa už nikdy nevrátia. Čudovali sa, že sme prišli. Muž, ktorý žil v dome, tvrdil, že patrí jeho rodine. Môj otec bol silák. Vyšportovaný, lebo pred vojnou plával aj boxoval. Stačili dva-tri údery, chlap padol na zem a marš preč!
Konečne vám nastali pekné časy.
Začala sa nová kapitola, keď do domu prišla aj stará mama. Nefajčí sa v sobotu počas sabatu, neje sa žiadne bravčové mäso, nemieša sa mliečne s mäsitým. Kuchynské riady na toto a na iné. Keď je sabat, toto sa nesmie a tak ďalej. Babička bola úžasný človek, ale správala sa ako generál. Prísne dodržiavala židovské pravidlá a rituály. Môj otec, naopak, bol židovský liberál. Dovtípite sa, ako sa cítil, keď mu stará mama vyčítala, že sedí doma, keď treba ísť do synagógy. Mal iný pohľad na život. Povedal mojej mame, aby sme odišli za novým životom do Bratislavy. Skončilo sa to však rozvodom.
Čo ho zapríčinilo?
Matka nechcela odísť. Vravela svojmu mužovi, že jej otca odvliekli do koncentráku, rovnako jej dvoch krásnych bratov. Jeden mal 19 rokov, mladší iba 16 rokov. Nacisti všetkých zavraždili. Mamičke zostala len jej mama. Vysvetlila manželovi, že ju nemôže nechať samu. Zostali sme, my tri, v Hlohovci, otec odcestoval do Bratislavy, kde si našiel novú lásku. Rozvod prebehol úplne pokojne. Sudkyňa sa čudovala, prečo sa prišli rozviesť, keď do súdnej sieni vkročili tak, že sa viedli pod pazuchou. Obaja zostali zadobre aj po rozvode. Manželstvo sa zmenilo na kamarátstvo a môj otec nás pravidelne navštevoval v Hlohovci. Ani babička, ani mama o ňom nikdy nepovedali jedno zlé slovo.
O babičke ste sa zmienili, že sa správala ako generál, ale pritom bola úžasná.
Páčilo sa mi napríklad, že neznášala klebety. Keď k nám niekto prišiel na návštevu a chcel klebetiť, zahriakla ho. To oni nech mi nehovoria. Onikala totiž. Veď nech si každý robí, čo sám uzná za vhodné. Riadila sa zásadou, že aj človek, ktorý má málo, musí z toho niečo dať tým, čo sú ešte chudobnejší. Žili sme v Hlohovci veľmi skromne, ale keď prišla nejaká chudobná židovská kamarátka mojej babičky, musel sa prestrieť stôl. Urobila sa káva s mliekom, natrel sa chlebík. Stará mama mi nedala dve koruny do kina, ale chudobným známym zakaždým dala päť alebo desať korún.
Presuňme sa do vašej dospelosti. Čo rozhodlo, že ste išli študovať na lekársku fakultu?
Mama bola po rozvode samoživiteľka, nemala vysoký plat. Chcela mať istotu, keby sa jej, nedajbože, niečo stalo, aby som mohla stáť na vlastných nohách. Neposlala ma preto na gymnázium, ale na zdravotnícku školu, aby som si v prípade potreby ešte ako mladá našla prácu v zdravotníctve. Pochopiteľne, že po tejto strednej škole som išla študovať medicínu. Štúdium som zvládla, začala som robiť v nitrianskej nemocnici. Krátko som pracovala na oddeleniach chirurgie a psychiatrie, potom dva a pol roka na patológii. Bola to pre mňa vynikajúca škola anatómie, vykonala som viac ako 500 pitiev.
Čomu ste sa potom venovali?
Parenterálnej výžive. Ide o výživu pacientov pred veľkými operáciami. Ak pacient nie je dostatočne saturovaný bielkovinami, urobíte operáciu a on zomrie. Vykonáte síce skvelý zákrok, ale hojenie neprebieha. Čiže išlo o nutričnú prípravu pacientov pred dôležitými operáciami. Boli to ľudia, ktorí nemohli jesť, pretože mali rakovinu pažeráka. Výživa sa im preto musela dávať cez žilu. Bolo to v období, keď vo Švédsku našli spôsob, ako spracovať tuky, aby sa mohli dať do žily. Urobila som ašpirantúru o tejto téme. Neskôr atestáciu z onkologickej chirurgie. Viedla som poradňu pre ženy s rakovinou prsníka. Som šťastná, že som bola pri tom, keď sme začali robiť operácie bez amputácie prsníkov.
Kedy to bolo?
Začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia. V súčasnosti sú také zákroky vo svete samozrejmé, ale vtedy to bola novinka. Mávala som spory so šéfkou onkologickej chirurgie, ktorá nástojila na amputácii, lebo podľa nej v opačnom prípade bude ohrozený život pacientky. Naopak, ja som presadzovala ohraničený zákrok, aby ženy o prsník neprišli. Práca v nitrianskej nemocnici ma napĺňala šťastím a našla som si kamaráta. Muža s dvomi deťmi, od ktorých odišla matka alkoholička. Neboli Židia, ale kresťania. Deti, ktorým chýbala výchova od nezodpovednej matky, nevedeli držať príbor v rukách. Pomáhala som im, ako sa dalo. Učila som ich správať sa slušne, zabezpečila som im doučovanie. Nakoniec obe deti – chlapec a dievča – vyštudovali na vysokých školách. Mne sa však jedného dňa zrazu zrútil svet.
Čo sa stalo?
Matka mi večer telefonovala, že si sadla pred televízor a nevidí na jedno oko. Druhý deň som ju zobrala do očnej ambulancie. Primárka povedala, že ide o problém so sietnicou. Treba ísť na operáciu, ktorú vedeli robiť len v Bratislave. Operovali ju v lokálnej anestézii, do večera som sedela pri nej. Poprosila ma, aby som ráno prišla pomôcť jej umyť sa pred veľkou vizitou. Keď som došla, všetky pacientky z nemocničnej izby sedeli na chodbe. Nechoďte tam! Preboha, čo sa deje?! Aj teraz sa mi trasie hlas… Mamička sa ráno posadila, aby zišla z postele, a v sekunde bola mŕtva. Spadla na zem, dostala embóliu. Kričala som od zúfalstva tak, že by ma mohli počuť až v Hlohovci. Totálny šok. Mama bola zdravá, zrazu smrť.
Čo je naša úloha? Aby zomierajúci nebol sám a aby odchádzal v pokoji.
Ako táto tragédia zmenila váš život?
Prvú noc po jej smrti som nespala ani jednu minútu. Chodila som v hlohoveckom dome z miesta na miesto. Čo mi tu zostalo? Porcelán? Obrazy? Koberce? Nič. Úplne nič. Duša domu sa totiž stratila. Boli sme na seba neskutočne nadviazané. Žili sme ako dve telá s jednou dušou. Tú noc som sa rozhodla, že všetko nechám. Cítila som to tak, akoby som potrebovala začať žiť na inej planéte. Vybrala som si Izrael. Aj preto, že tam žilo viacero slovenských Židov z Hlohovca, ktorých som poznala ešte z mladosti. Veľmi mi po príchode pomohli. Do Izraela som prišla v roku 1993, keď som mala 50 rokov.
Podarilo sa vám uchytiť sa v medicínskej oblasti?
Našťastie áno. Najprv som chodila na intenzívny kurz hebrejčiny, lebo som ovládala len jej základy. Na ďalšom kurze som sa učila, ako sa po hebrejsky píše chorobopis a podobne, skrátka išlo o odborné lekárske výrazy v tomto jazyku. Získala som potom lekársku licenciu. Skúšky neboli ľahké, ale zvládla som ich. Veľa imigrantov s titulom MUDr. ich neurobilo, preto sa mohli zamestnať len ako strední zdravotnícki pracovníci.
Aký odbor ste si vybrali?
Krátko som pracovala na chirurgii, rýchlo som si však uvedomila, že toto nebude pre mňa. Imigrantka, už päťdesiatnička, ťažko sa presadím. Nikdy som si nepotrpela na to, aby ma oslovovali šéfka, ale vždy som chcela pracovne byť vpredu, nebyť na chvoste. Spomenula som sa na slová matky, ktorá hovorievala – vezmi si to, čo iní nechcú, a urobíš z toho zlato. Zobrala som si preto onkológiu. Pamätám sa, že aj v Nitre nad ňou mnohí ohŕňali nos, keď si mladí lekári vyberali, kde chcú pôsobiť. Osem rokov som robila v ambulancii so zameraním na rakovinu prsníka, tri roky som chodila na geriatriu, dva roky som navštevovala univerzitu, kde som sa učila o paliatívnej liečbe. Nemám deti, ale pacienti, o ktorých som sa začala starať, sa stali vlastne mojou rodinou. Teraz sú to tí, čo neležia v nemocnici.
O akých chorých ide?
Sú to rôzne prípady. Spoločné majú to, že naďalej žijú doma. Ľudia, ktorí sa bez pomoci iných nedokážu dostať k lekárovi. Takí, čo sa chcú o nich starať príbuzní, čiže chorí, ktorých rodina nechce umiestniť do zdravotníckeho zariadenia. Či už ľudia napojení na dýchacie prístroje, trpiaci demenciou, alebo deti s vážnym postihnutím – napríklad mozgovým. Rodičia ich chcú mať stále u seba, nedajú ich do ústavu, postarajú sa o ne zo všetkých možných síl. Sú to ľudia, pred ktorými smrť stojí na dohľad. Vediem aj študentov, ktorých učím, ako treba postupovať.
Čo im zdôrazňujete?
Prednášku začínam takto: V živote sú dve veci veľmi dôležité. Narodenie a smrť. Kto sa narodí, ten aj zomrie. Čo je naša úloha? Aby cesta na koniec bola čo najpríjemnejšia. Aby zomierajúci nebol sám a aby odchádzal v pokoji. To je naša úloha. Aby nemal bolesti. Vyliečiť ho nedokážeme, ale môžeme zabezpečiť, aby jeho cesta bola čo najmenej bolestná. Platí to však nielen o zomierajúcich, ale aj o ich príbuzných.
V akom zmysle?
Váš blízky odíde na druhý svet, vy tu zostanete. Potrebujete mať pocit, že pre milovanú osobu ste urobili čo najviac. Aby ste mohli ďalej žiť bez výčitiek. Naopak, s vedomím, že či už matku, otca, alebo dieťa ste s láskou doopatrovali až do konca; že váš blízky zomrel doma vo svojej posteli, bez bolesti, že sa nedusil pred smrťou. Každý človek má právo na to, aby zomrel v pokoji. Aby ho potom pochovali a dostal náhrobok s vyrytým menom. Bože, koľko blízkych z rodiny som mala, čo ich zavraždili tak, že zmizli zo sveta bez stopy.
Traumu si určite nesiete celý život. Mimochodom, tento rozhovor s vami je vôbec prvý, ktorý ste poskytli médiám.
Nie som pomstychtivý človek. Necítim nenávisť, ale o hrôzach vojny som prehovorila preto, lebo nechcem, aby sa vraždenie zopakovalo. Rešpektujme sa. Nepozerajme sa škaredo na niekoho len preto, že je inakší. Nenávisť plodí násilie. Ešte chcem povedať jednu veľmi dôležitú vec.
Akú?
Keď som sa narodila 9. marca 1944, v rovnaký deň esesáci likvidovali v Auschwitzi takzvaný rodinný tábor, v ktorom boli ženy, deti. Všetky, niekoľko tisíc, poslali na smrť do plynových komôr. Možno z detí, ktoré zabili v deň, keď som prišla na svet, by boli skvelí lekári, vedci, učitelia. Uvedomila som si, že som tu vlastne namiesto nich. A mojou úlohou je pracovať a splniť aspoň malú časť toho, čo by dokázali, keby zostali nažive.
