Skrývala sa pred Hitlerom, objavila starodávny svet

, 14.09.2019 06:00

Ako dievča prežila tri roky v úkryte, aby sa vyhla deportáciám do nacistických koncentrákov. Eva Grossmannová je rodáčka z predvojnového Československa, kde vyrastala v Olomouci. Otec chcel pred vypuknutím vojny emigrovať do Brazílie, ale jej matka si nepripúšťala nebezpečenstvo: „Presviedčala ho, že aj keby sa čokoľvek zmenilo, tak predsa žene s dvoma deťmi nikto nič zlé neurobí," povedala pre Pravdu 88-ročná Grossmannová, ktorá už niekoľko desaťročí žije v Izraeli, kde sa stala uznávanou archeologičkou.

Eva Grossmannová.
Eva Grossmannová. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Čo zvlášť pekné si pamätáte z detstva?

Veľmi rada som mala rodný Olomouc. Vyrastala som v dvoch svetoch. Jeden bol kresťanský, druhý židovský.

Neprejavovalo sa náboženské napätie medzi nimi?

Vôbec nie. Obidve rodiny spolu výborne vychádzali. Kresťanské Vianoce a židovský Pesach sa slávili spolu. Neexistovali nijaké náboženské spory. Židovská časť rodiny sa správala trochu pobožne, kresťanská minimálne. Starý otec, ktorý sníval o štúdiu architektúry, ma brával na Vianoce do kostola, ale nie aby som si všímala náboženstvo, ale aby som vnímala architektúru.

Na starých rodičov zo židovskej vetvy si ako spomínate?

Aj druhý dedko bol úžasný, láskyplný. Vlastnil veľký statok. Často ma ráno zobral ku koňom. Naučil ma, ako im podať kocku cukru, aby ma nepohrýzli. Prízvukoval síce, že je to pre ne nezdravé, ale veľmi im to chutí. S malou sestrou sme sa tešili na obdobie Vianoc, keď nás zababušil do kožušiny a vyrazili sme na cestu.

Kam?

Vytiahol dlhočizné sane, zapriahol kone. Ťahali nás od fary k fare. Starý otec brával veľké vrecia. My dve sme si mysleli, že sú v nich hračky. Vravel, že pán farár najlepšie vie, ako to rozdeliť. Mal mlyn, ktorý kúpil okolo roku 1915; neskôr som pochopila, že vo vreciach nosieval múku. Takto počas sviatkov pravidelne pomáhal chudobným.

Otec a matka boli akého náboženstva?

Mamička bola kresťanka, ktorá prestúpila na židovskú vieru, ale urobila to len preto, že si veľmi vážila rodinu môjho otca. Nerozhodla sa tak z náboženských dôvodov. Išlo iba o úctu. Nejedávali sme kóšer stravu. Úprimne: až keď som prišla neskôr do Izraela, dozvedela som sa, čo je vlastne kóšer. Konvertovanie na židovstvo spočívalo naozaj len v tom, že mamička chcela urobiť radosť židovskej rodine svojho muža. Bohužiaľ, nakoniec sa stalo osudným, že ju v matrike viedli ako židovku a nás, jej dcéry, úrady tiež registrovali ako židovky.

To sa už posúvame k druhej svetovej vojne.

Ešte nie. Otec v roku 1936 pracovne išiel do Hamburgu. Na vlastné oči videl, čo sa deje v nacistickom Nemecku. Mal strach z budúcnosti. Mojej mame navrhol, aby celá rodina načas odišla do Brazílie, kde žil jeho bratranec. Hovoril, že tam prečkáme, než sa to azda upokojí, vyrieši. Emigrácia by nebola problémom, rodičia mali peniaze.

Čo povedala vaša matka?

Presviedčala ho, že aj keby sa čokoľvek zmenilo, tak predsa žene s dvoma deťmi nikto nič zlé neurobí. Otec to však videl inak. V roku 1939, v poslednej možnej chvíli, emigroval do Palestíny, respektíve do budúceho Izraela. My, dve dievčatá a mamička, sme zostali v Olomouci.


Pozrite si video TV Pravda, na ktorom Eva Grossmannová spomína na obdobie pred druhou svetovou vojnou, na dva svety, v ktorých vyrastala: jeden kresťanský, druhý židovský.


Ako sa pozerala na jeho odchod od rodiny?

Škaredé slovo mu nepovedala, chápala ho. V nebezpečnom roku 1939 už veľmi dobre videla, že emigrácia znamená pre neho východisko pred neodhadnuteľným rizikom. Tušila, že pre Židov začína byť čoraz horšia situácia. Mamička bola vedená na úradoch ako Rakúšanka, preto verila, že sa jej nič nestane, rovnako ako dcéram. Bola presvedčená, že jeho odchod je len dočasný. Nikto si vtedy nedokázal predstaviť, že sa chystá šialené Hitlerovo vyčistenie Európy od Židov… Matka sa však s mojím otcom musela rozviesť. V jeho neprítomnosti.

Prečo?

Bol to účelový rozvod. Poradil jej ho jeden gestapák, ktorý na príjemné prekvapenie rôzne pomohol mnohým ľuďom. Upozornil ju, že ak zostane vydatá, budú na ňu pozerať ako na židovku. Nič by jej nepomohlo po anšluse Rakúska, že s jeho občianstvom je takzvaná správna Nemka. Ak sa rozvedie, naopak, úrady ju budú považovať opäť za kresťanku. Ešte jej aj poradil, ako má postupovať na súde, aby jej žiadosť vyzerala opodstatnene.

Čo to znamená?

Vypočula ho, na súd si zobrala ako svedkyňu svoju tetu, ktorá klamala, že židovský manžel ju týral. Bez naťahovačiek dosiahla rozvod. Lenže nám dvom – sestre a mne – to neskôr nebolo nič platné. Podľa norimberských zákonov sme totiž obe boli židovky. V druhom ročníku som musela odísť zo školy, prišlo predvolanie do transportu. Nám dvom, na matku sa rozkaz nevzťahoval.

Čo urobila?

Ukryla nás v dome u kresťanského starého otca. Svojich známych, ktorí sa vypytovali, kde má dcéry, balamutila, že sme už odišli v transporte. Celé tri roky som prežila až do konca vojny u dedka. Nemohla som síce nikam ísť, ale po porážke nacizmu som pochopila, že to bola vlastne rekreácia v porovnaní s tým, čo sa dialo v koncentračných táboroch. Musela som sa skrývať, ale mám pekné spomienky. Niekedy som prenocovala medzi kozami, ku ktorým som sa túlila, aby ma zohrievali. Aj som ich viackrát podojila.

Okrem najbližších príbuzných ste nemali kontakt s nikým?

Mala som. S rovesníkom – s chlapcom, ktorý sa volal Zdeněk Stárek. Jeho rodičia vlastnili dom s pozemkom o dva domy ďalej. So Zdeňkom som sa poznala už predtým. Otca mal žida, matku kresťanku, čiže ako v mojom prípade. Jeho rodičia dali zapísať deti do matriky bez vyznania. Takže Zdeněk mal pokoj, ďalej chodil do školy. Jediný v okolí vedel, že sa so sestrou skrývame u starého otca. Občas preliezol plot, aby mi priniesol knihy, ktoré som si pred mamičkou schovávala. Netušila totiž, že Zdeněk o mne vie.

Mesto, v ktorom sa narodila Eva Grossmannová...
Mesto, v ktorom sa narodila Eva Grossmannová (rodená Fromowitzová): Olomouc na dvoch starých pohľadniciach spred roku 1920. Autor: Miroslav Čaplovič, Pravda, Reprofoto

Otec sa vrátil po skončení vojny domov?

Pricestoval späť do Československa. Po prevrate vo februári 1948 komunisti znárodnili náš mlyn. Otec šípil, že nič dobré ľudí nečaká ani po nástupe novej totality. Prízvukoval, že čert zober mlyn, nájdime si nový život v Izraeli. Emigrovali sme.

Začiatky boli v prvých rokoch izraelskej existencie nepochybne ťažké.

Poviem to inak. Ľahké určite neboli, ale nemôžem použiť slovo ťažké.

Prečo?

Lebo sme žili slobodne. Spolu, celá rodina. Sloboda zrazu zatienila všetky ťažkosti. Žili sme v obci, ktorú okolo roku 1935 založili nemeckí sionisti. Boli sme päť rokov bez elektriny. Jediná studňa nestačila pre všetkých, lebo prichádzali ďalší emigranti. Ráno a večer sme dostávali obmedzené množstvo vody. Zrejme si poviete, že to bolo ťažké, ale opakujem, že pocit slobody zatieňoval problémy. Napríklad aj to, aké sme mali skromné obytné priestory.

S malou rozlohou?

Žilo sa v miniatúrnych dvojdomoch. Každá rodina mala 27 štvorcových metrov. Jeden židovský chlapík nedokázal žiť v podmienkach, ktoré som opísala, a vrátil sa radšej do komunistického Maďarska. My všetci štyria, opakujem ešte raz, sme však boli spokojní. Sloboda! Neľahké nové začiatky, ale mohli sme robiť, čo sa nám zachcelo. More bolo vzdialené od obce iba tri kilometre. Peši sme chodievali na krásnu pláž. Izrael mal v roku 1949 len 700-tisíc obyvateľov. V krajine bez preplnených pláží sme mohli nahí ležať na pobreží a zaplávať si.

Ako ste sa v Izraeli dostali k tomu, že sa z vás stala archeologička?

Hnevalo ma, že nemám žiadne vzdelanie. Ako by som aj mohla, keď som sa osemnásťročná vydala, ja hlúpa! (smiech). Vstúpila som však do krásneho manželstva. Porodila som syna, po ňom druhého. Šťastná matka. Ale stále ma hnevalo, že mi chýba vzdelanie. Keď mal starší syn 13 rokov, s manželom sme sa ho pýtali, či chce robiť bar micva. (Je to označenie pre nábožensky dospelého židovského chlapca aj pre prechodový rituál, ktorý sprevádza dosiahnutie náboženskej dospelosti, a pri ktorom je chlapec prijatý za plnoprávneho člena náboženskej obce, pozn. red.) Povedal, že o to nestojí. Nemieni dodržiavať všelijaké pravidlá len preto, aby dostával darčeky. Môj muž sa rozhodol, že ho pošle do Ejlatu, čo je mesto na pobreží Červeného mora, aby sa naučil potápať. Každý večer som telefonovala riaditeľovi potápačského klubu, lebo mi búšilo srdce od strachu, či je syn v poriadku. Zakaždým ma upokojil, že všetko je fajn. Syn sa uchytil, dokonca už ako tínedžer rozdával rady mladším chlapcom o potápaní. Milé, pekné, ale chcela som, aby si spravil maturitu. Keď sa začal na ňu pripravovať, povedal mi, aby som si ju urobila aj ja.

Zjavne vás prehovoril.

Súhlasila som, veď som túžila získať nejaký papier o vzdelaní. Maturitu som robila externe. Spravila som ju, keď maturoval mladší syn. Musím sa však zdôveriť, že som váhala, či sa na to dám, lebo som doma hovorila, že moja hebrejčina nie je stále dokonalá; bože môj, ešte to písanie sprava doľava! Bavila ma matematika, výpočty, snívala som o architektúre kvôli spomínanému deduškovi.

K architektúre ste sa však nakoniec nedostali.

V Izraeli to fungovalo tak, že uchádzač o štúdium na univerzite musel najprv prísť na konzultáciu k nejakému pedagógovi. Hovorila som s mladou profesorkou. Upozornila ma, že v prípade náročnej architektúry asi nebudem schopná zvládnuť ani jednu skúšku. Vravela mi, že sa nedokážem sústrediť na štúdium, lebo obaja synovia narukovali do armády; že myšlienkami budem s nimi, nie pri štúdiu. Poradila mi, aby som si našla niečo iné.

Čo ste urobili?

Doma zasadlo „rodinné konzílium“. Priniesla som z univerzity zoznam toho, čo sa dá študovať. Škrtal manžel aj synovia, preškrtávali názvy odborov, ktoré sa podľa nich pre mňa nehodili. Až nakoniec zostala jediná možnosť. Archeológia. A rébus sa vyriešil. Hovorievam, že som sa k archeológii dostala ako slepé kura k zrnu.

Na čo ste sa špecializovali?

Na vodnú archeológiu. Zaujímali ma prístavy a lode. Musela som sa preto naučiť potápať sa. Minulosť spred niekoľkých tisícročí je pozoruhodná. Dejiny veľkých aj malých štátov vo východnej oblasti Stredozemného mora boli navzájom popretkávané. Grécko, Anatólia, Sýria, Egypt – existovali medzi nimi obchodné vzťahy, čím sa ovplyvnili aj nábožensky a kultúrne. Obchod cez more bol lacnejší.

V čom?

Po pevnine sa tovar prenášal na osloch. Nevychádzalo to lacno. Početný sprievod vrátane hliadok, potrava pre nich, ešte aj žrádlo pre osly. Naopak, na plavbu cez more stačili traja námorníci. Obidvomi spôsobmi sa dalo za jeden deň zvládnuť približne 30 kilometrov trasy. Toto bol dôvod, pre ktorý sa už v 3. tisícročí pred naším letopočtom stavali prístavy vzdialené od seba okolo 30 kilometrov. Ak to bolo možné, najlepšie v ústí rieky do mora. Na súčasnom izraelskom pobreží sa nachádzalo niekoľko prístavov už v 4. tisícročí pred naším letopočtom.

Čo sa vie o lodiach, ktoré slúžili obchodu?

Samozrejme, že ich stavali tak, aby mohli ľahko vplávať do prístavu a podobne odplávať. Mali identickú provu a kormu, čiže rovnakú prednú a zadnú časť trupu lode. Počas dňa, keď vietor fúkal od mora, plavidlá mohli zakotviť v prístave. Skoro ráno odplávali späť na more. Lode používali štvorhranné plachty.

V Izraeli je veľa archeologických nálezísk. Ktoré v súvislosti s vašou prácou napríklad stoja za zmienku?

Určite Tel Michal. Nachádza sa na pobreží Stredozemného mora neďaleko mesta Herzlija. V 17. storočí pred naším letopočtom sa Tel Michal pozdvihol na významné vojenské a prístavné mesto. Stál na troch kopcoch. Problém spočíva v tom, že sa nenašli pozostatky prístavu.

Čiže ide o záhadný príbeh?

Archeológ, ktorý dávnejšie viedol vykopávky, sa nazdával, že zvyškom prístavu mohla byť skala v blízkosti pobrežia. Keď sme neskôr robili prieskum, nenašli sme nijaké dôveryhodné stopy. Dalo by sa špekulovať ešte o iných možnostiach.

O akých?

Jedna z nich bola, že lode ťahali na breh. Starogrécky filozof, geograf a historik Hérodotos sa zmieňoval o tom, ako sa lode vyťahovali na pobrežie, keď nebola možnosť zakotviť. Vyžadovalo si to približne 30 silných mužov, ako to bývalo v prípade gréckych tirém, čiže trojveslíc, ktoré boli ľahšie ako obchodné lode. Lenže vlny pri pobreží Tel Michal sa rýchlo menia, nemohlo to byť vhodné na vyťahovanie ťažkých obchodných plavidiel, ktoré slúžili medzinárodnému obchodu.

Viete odhadnúť, aká bola skutočnosť?

Jeden archeológ, ktorý robil výskum, našiel východne a južne od hlavného kopca v hĺbke približne šesť metrov sedimenty, ktoré dokazovali prúd vody. Na leteckej fotografii je vidieť zárez v tejto časti územia. Ukázalo sa, že materiál čo kedysi vykopali, použili na zvýšenie kopca o tri metre na rozlohe zhruba 5-tisíc štvorcových metrov. Na prenášaní materiálu v objeme asi 15-tisíc kubických metrov mohlo robiť približne 250 ľudí počas dvoch mesiacov. Samozrejme, že sa nezdá vôbec logické, že by chceli o tri metre zvýšiť kopec, ktorý bol 25 metrov vysoký. Vysvetlenie by mohlo spočívať v tom, že kopali prieplav. Veľa sa dá porozprávať aj o Apollónii, predtým to bol Arsuf. Bývalo to antické mesto.

Kde sa nachádza?

Hľadali by ste ho na mape pri Stredozemnom mori asi 15 kilometrov od dnešného Tel Avivu. V 12. storočí pred naším letopočtom pôvodní obyvatelia utiekli pred vlnou prisťahovalcov zo západu smerom do vnútrozemia. Do hornatej oblasti, ktorá je približne 20 kilometrov od pobrežia. Asi o šesť storočí neskôr sa vrátili, usadili sa 3,5 kilometra severnejšie, kde boli dobré zásoby vody v studniach. Sídlo nazvali Arsuf na počesť fenického boha Reseva. Mesto bolo obchodne spojené s libanonským obchodným prístavom Tire, v tej dobe už dôležitým mestom. Okolitá pôda bola úrodná. Potvrdzuje to nápis na sarkofágu fenického kráľa z 5. storočia pred naším letopočtom. Je na ňom vyryté poďakovanie bohu za úrodnú zem medzi starobylým prístavným mestom Jaffa a archeologickým náleziskom Tel Dor. Niektorí obyvatelia robili takpovediac mravčiu prácu.

Akú?

Podobne ako v Tire ľudia v Arsufe lovili mušle murex. Vytiahli z nich žľazy a vyrábali červenú farbu nazývanú argaman. Farba sa používala na odevy kráľov a neskôr kňazov vo vyššom postavení. Na jeden odev bolo potrebných až 10-tisíc mušlí. V helenistickom období, čo bolo v 4. až 1. storočí pred naším letopočtom, mesto premenovali na Apollóniu. Boh Resev bol totiž totožný s bohom Apollom. Neskôr tam žili Rimania, ktorí vydláždili tri cesty z vnútrozemia do Apollónie. Samozrejme, že nie kvôli tomu, aby sa chodili kochať pohľadom na more, ale pre prístup do prístavu. Mesto dosiahlo vrchol rozkvetu počas byzantskej doby, čo dokazujú archeologické nálezy. Počas arabského obdobia mesto strácalo svoju dôležitosť, potom prišli križiaci, ktorí mu vrátili pôvodný názov Arsuf. Vydržali tam do roku 1265, keď Bajbars, mamelucký sultán Egypta, spálil pobrežné mestá, aby križiakom zabránil v návrate. Pre Arsuf sa to stalo osudným, smeroval k zániku.

Hľadali ste tam ako archeologička stopy dávnej minulosti?

Bola to zaujímavá, napínavá práca. Z helenistického obdobia a tiež neskôr je známe, že vo väčšine prístavných miest boli dva prístavy. Jeden menší pre miestny obchod. Druhý veľký pre medzinárodný obchod. Pri križiackom hrade bol malý križiacky prístav. Podľa veľkosti mohol slúžiť iba pre miestny obchod a pre rybárov a križiakom na útek. Podarilo sa totiž objaviť tunel vedúci z hradu k prístavu. Dali sme chemicky analyzovať maltu základu a stien vlnolamu prístavu a maltu stavieb na kopci. Zistilo sa, že základy pochádzajú z byzantského obdobia, rovnako hrad, a steny vlnolamu sú z dvoch križiackych období. Hľadali sme medzinárodný prístav. Veľký obchodný.

K čomu ste dospeli?

Skúmali sme letecké fotografie a južne od križiackeho prístavu sme našli približne 50 metrov od pobrežia úlomky keramiky z neskorých rímskych čias a aj z byzantského obdobia. Toto miesto pravdepodobne slúžilo ako sklad. Asi 150 metrov smerom na západ sme objavili zvyšky vlnolamu v smere sever – juh. Bol 150 až 200 metrov dlhý a zhruba 50 metrov široký, pokrytý morskými usadeninami. Bolo evidentné, že je to dielo človeka, prírodná skala asi poslúžila ako základ. Vlnolam sa postupom času zrejme zrútil pod náporom vĺn a pri zemetrasení. Na východnej strane vlnolamu sme vylovili predmety, ktoré nepochybne spadli pri nakladaní a vykladaní lodí. Napríklad mramorovú vázu, bronzovú nádobu na víno, sošku pravdepodobne Minervy.

Je tam ešte stále čo objavovať?

Terénne a morské vykopávky potvrdzujú to, čo napísal učenec Jozef Flavius a ďalší, čo spomínali na Apollóniu ako na dôležité mesto na pobreží. Treba pokračovať v archeologickej práci v oboch starodávnych prístavoch, lebo pochádzajú z byzantského obdobia, a nie ako väčšina prístavov v Stredozemnom mori z tých čias, ktoré boli obnovené z rímskeho obdobia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#holokaust #Eva Grossmannová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku