Prvý školský batoh, ktorý sa rozloží, navrhli Slováci

Niekoľko prvákov nastúpilo v septembri do školy s nezvyčajnou taškou. Volá sa Nosha, je oveľa menšia ako bežné typy, ľahšia. A keď sa zoderie, tak ju možno s čistým svedomím vyhodiť do kompostu, kde sa za niekoľko dní rozloží. Je to zatiaľ jediná taška na svete, ktorá to dokáže. Jej príbeh je malou sondou do sveta dizajnu, trhu a zbytočného komfortu, na ktorý si ľudia stále nárokujú, hoci tým zraňujú životné prostredie. Tvorcami sú Ivana Krištofíková a dizajnér Julián Tupta, s ktorým sme sa zhovárali.

18.09.2019 06:00
debata
Julián Tupta. Foto: Pravda, Andrej Barát
1hlavna Julián Tupta.

Prvá biodegradovateľná školská taška na svete. Čo to vlastne znamená?

Je to trochu krkolomné slovo. Moja kolegyňa, spoločníčka vo firme Ivana Krištofíková hovorí, že slovo kompostovateľný je pre ľudí zrozumiteľnejšie. A zrejme aj výstižnejšie. Pretože ona skutočne zobrala všetky tie materiály, z ktorého je batoh vyrobený, dala ich do kompostu, kde sa po dvoch týždňoch rozložili. Nič nenašla.

To znamená, že batoh možno po skončení jeho života bez výčitiek vyhodiť?

Nechceme ľudí učiť, aby vyhadzovali veci v lese. Myšlienkou je skôr to, že pri tomto batohu nemusia ľudia na konci jeho života riešiť recykláciu, nemusia sa trápiť s tým, kam ktorý odpad patrí. Samozrejme, túto tašku nemožno odložiť do bytového kompostéra, je na to vhodnejšie klasické veľké kompostovisko.

A čo zips?

Zips je na bavlnených stuhách. Je oceľový, poniklovaný, a je pravda, že z neho zostanú zuby. Pri tomto druhu zipsu je toxická záťaž minimálna. A toto je ďalší princíp. Ak ide o plast, či už polyetylén, alebo polypropylén, nielenže sa v prostredí rozkladá veľmi dlho, ale veľkou záťažou sú najmä rôzne chemické látky, ktorými sú bežné batohy a športové odevy upravované. Napríklad fluórokarbóny (PFC), ktoré zabezpečujú vodoodolnosť. Tiež farby.

Aké materiály ste použili?

Základný materiál sme vyberali spomedzi konope, ľanu a bavlny. Ani popruhy nepredstavovali prekážku, sú z bavlny. Problém však nastal s mäkkými časťami, ktoré tvoria vypchávky. Použili sme nakoniec ovčiu vlnu a viskózu. Vďaka tomu je ovčia vlna mäkšia, „nehryzie“ a dokonca, keď je ovčia vlna dobre zlisovaná, je dostatočne tvrdá na to, aby tvorila výstuž. Zipsy nám vyrába jedna česká firma na mieru. Posledným dielikom sú spony, tie vyrábame z dubovej preglejky. Ide o materiál, ktorý sa používa v leteckom priemysle. Takže používame aj materiál z vrcholného odvetvia (smeje sa).

Prečo by mali ľudia chcieť batoh, ktorý sa rozloží?

Túto otázku som si položil trochu inak. A to v čase, keď som navštevoval svetové výstavy a veľtrhy v Mníchove alebo vo Friedrichshafene a uvedomil som si, že za každou jednou vzorkou topánok, batoha, bundy sú v skutočnosti tisíce, v prípade veľkých firiem desaťtisíce až státisíce kusov. A tie tvoria tony materiálov, ktoré sú vyrábané z rôznych plastov. Z polyesteru, polyamidu, polyuretánu, polypropylénu. Otázka znie, či my bežní spotrebitelia skutočne potrebujeme plast? Ak si povieme, že nepotrebujeme, tak potom môžeme mať rozložiteľnú školskú tašku. Podobná otázka je, či naozaj potrebujeme na nákup igelitovú tašku, alebo nám stačí papierová.

Vľavo je taška pre deti, vpravo pre dospelých. Foto: Pravda, Andrej Barát
2batohy Vľavo je taška pre deti, vpravo pre dospelých.

A kde končia tie testovacie vzorky?

Niektoré spoločnosti ich aspoň umiestnia do predaja. No niektoré ich spália (aby ochránili prestíž značky, takto totiž zabezpečia, aby sa nepredávali ako lacné produkty, pozn. red.)

Lenže naozaj nepotrebujeme ten plast v športovom oblečení? Vďaka tomu máme oblečenie do nečasu, do extrémnych podmienok.

Takéto oblečenie v skutočnosti potrebuje len určité veľmi malé percento ľudí, ako horská služba, záchranári, ľudia pracujúci v telekomuniká­ciách. Pre bežných turistov, ktorí sa búrkam, dažďu a zlým podmienkam vyhýbajú, takéto veci vôbec nie sú nutné.

Odkiaľ sú materiály, ktoré používate?

Zo Slovenska, z Čiech. Nite sú nemecké.

Prečo nie z Číny, Indie, či Indonézie, kde sa vyrába drvivá väčšina oblečenia pre celý svet?

Toto bola naša podmienka. Chceli sme sa vyhnúť Číne. Indii, ktorá je najlepšia na bavlnu. Takisto Bangladéšu, Srí Lanke alebo Pakistanu. Aby materiál necestoval cez polovicu sveta. No zdá sa, že týmto krajinám sa asi nakoniec nevyhneme.

Prečo?

Kvôli vodoodolnosti. V Indii používajú také druhy tkania, ktoré dokážu látke zabezpečiť vodoodolnosť (bez dodatočnej chemickej úpravy alebo bez pridania plastov).

Nepokúsili ste sa to vyriešiť na Slovensku?

Na Slovensku je enormný problém niečo také vyrobiť. Náš priemysel, nielen textilný, stráca dych, nestíha za čínskym. Keď dnes chcete vyrobiť niečo kvalitné, telefón, termosku, batoh, hrnček, vyrobíte to v Číne. Slovensko má technologické problémy. Napríklad nevieme vyrábať podlepované švy. Vyžadovalo by si to zdokonalenie celého výrobného procesu, čiže zvyšovanie výrobných nákladov. A málokto chce navyšovať cenu konečného produktu. Stretávam sa s viacerými slovenskými výrobcami, z Lipian, Veľkého Šariša, zo Zlatých Klasov, snažia sa investovať do strojov, niektorým sa podarí kupovať si nové… Ale pozrite si už len niektoré budovy. Sú enormne zastarané, na niektorých sú staré okenné rámy, neviem si predstaviť, ak tam tie ženy znášajú zimu. V Číne navyše dokážu značkám vyrobiť celý sortiment od A po Z.

A to môže byť pre firmu rozhodujúce?

Určite. Keď som pracoval pre jednu firmu, ktorá predáva športové potreby, navrhol som manažérom, že im dohodím slovenských výrobcov. Na Slovensku sme vedeli garantovať flísový program, neprefúkavé vetrovky, tašky. No nevedeli sme vyrobiť podlepené švy, batohy. Manažéri povedali, že to proste nejde. Že oni to radšej zadajú do Číny, lebo tam im vyrobia všetko, komplet. A takto je to pre nich komfortné. Platí to aj pre slovenské značky.

My len tak pre zábavu vyrábame tony a tony nerecyklovateľného plastového materiálu, ktorý vôbec v horách nepotrebujeme.
Julián Tupta

Koľko to stojí, keď sa tovar vyrába na druhej strane Zeme?

Práve teraz som o tom rozprával žiakom. Vysvetľoval som im, čo všetko sa podieľa na cene produktu (berie do rúk batoh položený na stole). Tento batoh od slovenského výrobcu má výrobnú cenu asi 20 eur, vyrába sa v Číne. Doprava predstavuje len 10 percent z jeho výrobnej ceny. Keď si to výrobca zráta, tak sa mu kvôli desiatim percentám nakoniec veľmi nechce ísť do ekológie a hľadať výrobu na Slovensku. Ďalšia vec je cena práce. Svojho času dostávali Vietnamci asi 120 eur za mesiac. Na Slovensku bola v tom čase minimálna mzda na úrovni asi 350 eur, odvtedy stúpla. Neviem, či to stúplo aj v Ázii. Lenže keď si chce výrobca udržať vysokú kvalitu, musí si udržať aj kvalitné šičky. Nemôže im dávať základnú mzdu. Je to zúfalé. Firma ťažko nájde nejaký benefit, aby vyrábala v Európe. A úplne najdrahší je maloobchod. Keď nakoniec k výrobnej cene tohto batohu prirátame dopravu, DPH, CLO, zárobok samotného výrobcu, cena presiahne 30 eur. Maloobchodník vám vtedy povie – dobre, ale chcem dvojnásobok ceny. On to už iba vynásobí dvomi. Preto je maloobchod taký drahý a napríklad čínsky on-line obchod AliExpress pre konzumenta zase taký výhodný. Oplatí sa v ňom objednať hoci sviečky. Prejdú celý svet, zapálite ich a vyhodíte do koša.

Ale nie je to absurdné?

Je, a preto si veľmi cením zákazníkov, ktorý si kupujú náš batoh zo svojho vnútorného presvedčenia. Skláňam sa pred nimi v hlbokej úcte.

Kde šijú vaše batohy?

V dielni Jozefa Beňu vo Veľkom Šariši. Zamestnáva špičkové šičky. Šijú napríklad aj veľké náplne do ABS batohov, vysokohorské skialpové batohy, lezecké úväzy. V Bratislave v chránenej dielni nám zas šijú menšie kapsičky. Ale musím sa priznať, bola to naivná predstava, že dáme prácu ľuďom.

Ako to myslíte?

Východ, ale aj západ Slovenska sa borí s enormným nedostatkom šičiek. A tie, čo prácu majú, jej majú toľko, že nestíhajú. Akoby tu vypadla celá generácia. Pamätám si, že už pred 15 rokmi som poznal vlastne len jednu mladú šičku, všetky ostatné už vtedy patrili k starším ročníkom a mnohé museli odísť do dôchodku. Na západnom alebo na južnom Slovensku šičky Slovenky alebo Maďarky už nezoženiete. Treba sa obzerať u Vietnamcov. Nuž a keď som to napríklad skúšal vo Vzorodeve v Prešove a dozvedeli sa, že chcem vyrábať menej ako tisíc kusov, tak mi rovno dali kontakt na Moldavsko, Rumunsko. Ale povedali mi, že ani tam ma nevezmú.

Prečo?

Je také pravidlo. Je síce špecifické pre topánky, ale pre batohy to bude asi podobné. Ak chcete vyrábať do 300 párov topánok, treba ísť do Talianska. Ak do 1 000 párov, tak do Rumunska. Keď nad 1 000, tak vás posúvajú do Vietnamu.

Váš sen o rozložiteľnom batohu ste mi predstavili pred tromi rokmi. Čo bolo na vašej ceste najťažšie?

V istom momente som si myslel, že to celé zabalím. Keby som nenašiel spoločníčku Ivanu Krištofíkovú, tak to dnes nie je hotové. Ona to celé rozbehala, zapísala nás na Impact Hub, tam sme našli ďalšiu spoločníčku Gabiku Bezákovú. Narodilo sa nám bábo, sťahovali sme sa do Košíc, firma si vyžadovala investície, a to všetko muselo byť z platu stredoškolského učiteľa. V Impact Hube sme získali špeciálnu cenu 1 000 eur, mne udelila Nadácia Tatra banky 1 200 eur. Všetko ostatné som si vedel zohnať, navzorkovať. S dielňami Jozefa Beňu vo Veľkom Šariši a Martina Šucháňa v Zlatých Klasoch som bol už dohovorený. Z Kežmarského Tatraľanu mi poslali celú vzorkovnicu ich tkanín. Jediné, čo sa mi nepodarilo zohnať, bol investor, ktorý by nám dôveroval. Aj keď teraz vidím, že sa nám to začína pomaly vracať. Ale len po kvapkách. Zatiaľ z toho nevyžijeme.

A čo ste sa vďaka tejto skúsenosti dozvedeli o zákazníkoch, o trhu a udržateľnosti?

Napríklad aj to, že mnohí ľudia už kompostujú v panelákoch na chodbe. Toto bolo pre mňa naozaj prekvapenie. Dokazuje to záujem ľudí meniť sa. Veľmi zaujímavý moment nastal, keď som bol v jednej firme a manažéri sa zo mňa smiali – batoh za 135 eur, ktorý sa nakoniec rozpadne! Bol však prítomný aj majiteľ talianskej firmy, počúval rozprávanie o mojom projekte a nakoniec povedal, že dať vyššiu sumu za takýto projekt so špeciálnou ideou nie je na Západe vôbec veľa.

Váš batoh je malý. To sa tam prvákovi naozaj vojdú všetky pomôcky?

Ivana Krištofíková do nich zbalila veci pre svoje deti. Ona presne nadimenzovala veľkosť výslednej školskej tašky. Všetko sa vošlo. Tie obrovské opachy, ktoré predstavujú tretinu veľkosti dieťaťa, sú podľa mňa nonsens. A tá záťaž! Horskí nosiči nosia takéto váhy, čo deti. Dizajn našej tašky sme konzultovali s fyzioterapeutkou Zuzanou Wolekovou. Podľa ministerstva školstva by dieťa nemalo nosiť viac ako 10 percent svojej váhy. Preto sme kresali váhu na našej taške, koľko sa dalo. Problémom klasických plastových tašiek je aj to, že majú zbytočne veľa výstuží. Vôbec nerátajú s tým, že veľa kníh je tvrdých, obaly na zošity sú tvrdé. Vďaka našej taške sa váha pekne rozloží na celom chrbte. Dôkazom, že tento dizajn naozaj funguje, bolo pre mňa aj to, keď si šičky z dielne doma samy ušili takéto tašky pre svoje deti. Tak sa im to zapáčilo, bolo to malé, ľahké. Majiteľ dielne zobral hneď prvú vzorku a poslal s ňou svoje dieťa do školy.

Čo bolo úplne na začiatku vášho dizajnérskeho sna?

Videl som, ako sa v úvodzovkách spracováva odpad. Iba sa vynesie za mesto. Trebárs ako v prípade pezinskej skládky. Ak by všetky produkty boli vymyslené tak ako naša školská taška, tak by sme nemali prezidentku. Nemala by prečo kandidovať (smeje sa). V Košiciach máme spaľovňu odpadov a vždy mi prišlo absurdné, keď som si kupoval rozložiteľné vrecká do koša. Celý náš odpad sa iba snažíme zakopávať pod zem. Na začiatku bola teda idea, aby sme tento odpad mohli zakopať s čistým svedomím. Ďalšia vec súvisí s veľtrhmi, ktoré som spomínal. Keď som videl tie plastové veci v športovom oblečení, v batohoch, bundách, nohaviciach, tak som si uvedomil, že sa to nerobí pre prežitie, ale pre zábavu. My len tak pre zábavu vyrábame tony a tony nerecyklovateľného plastového materiálu, ktorý vôbec v horách nepotrebujeme. Ja som chodil na skialp v bavlnených nohaviciach.

Nepremokli ste?

Áno, premočili sa mi, ale skončil som na chate, vyvesil som ich na kozub a do rána boli suché. Vôbec nepotrebujeme všetky tieto plastové materiály. Nepoviem, ak sa robia výskumné expedície na niekoľko dní, týždňov, títo ľudia potrebujú takéto veci. Ale bežní spotrebitelia určite nie.

Spomínali ste mi, že profesionálni dizajnéri spočiatku vôbec neriešili recyklovateľnosť. Čo teda riešili?

Mal som skúsenosť s dizajnérmi áut asi pred 20 rokmi. Dnes sú dizajnéri vnímavejší, niektorí sa to snažia riešiť. Keď som sa však pred tými 20 rokmi pýtal dizajnéra, ktorý navrhoval interiér auta, či bude prístrojová doska recyklovateľná, odpovedal – to nie je vaša starosť. Vaša starosť je zážitok a to, ako to vyzerá. Aj preto som nechcel nakoniec robiť dizajn áut. Na škole však mám kolegov, ktorí ekologicky žijú už niekoľko rokov. Jedna kolegyňa nám napríklad v areáli školy urobila dážďovkové divadlo – je to kompostér v priehľadnom boxe.

Ako reagovali ľudia na Slovensku, ktorých ste oslovovali s nápadom vyrobiť rozložiteľný batoh?

Podaktorí podobné veci vnímajú ako panské huncútstvo. Aj šičky vo Veľkom Šariši sa ma pýtali v šarištine: Na co to budze? A ja som im odpovedal: To taka taška, co še sama rozbije v zemi. Jáj, a to na co dobre? Pýtali sa znova. Sedliacky rozum sa proti tomu búri. Máme vôkol seba stále zelené hory, lúky, necítime potrebu sa tým zaoberať. Ľudia sa niečo dozvedia v správach, ale nevnímajú dosahy svojej činnosti. Ale už pribúda aj takých, čo vnímajú zmysluplnosť ekologického správania a myslenia.

A zmenil sa za 20 rokov podľa vás pohľad dizajnérov? Myslia už na začiatku na koniec života produktu?

Neviem vám odpovedať za všetkých. Nie som v kontakte so spolužiakmi, no myslím si, že mnohí dizajnéri sa tým nezaoberajú. Ale existujú aj špičkoví dizajnéri, ako napríklad Tomáš Gabzdil Libertíny, ktorý získal v roku 2017 Národnú cenu za dizajn (za vázu vytvorenú včelami, 40-tisíc včiel ju vyrábalo jeden týždeň, materiál pochádzal z kvetov ako vedľajší produkt včiel), a ktorý uvažuje o tom, ako spolupracovať s prírodou. Zaujímavý príkladom je taliansky umelec Giuliano Mauri, ktorý dal postaviť katedrálu zo stromov (Cattedrale vegetale). Stromy sa do seba zakliesnia a vytvoria to, čo kedysi predstavoval gotický sloh pre renesančných humanistov. Vôbec celý land art, umelecký smer, ktorý existuje už od 60. rokov 20. storočia, je veľmi zaujímavý. Ale mnohí dizajnéri sú stále akoby len štukatéri. Urobia pekné veci a finito!

Ale čím to je?

Už sa nevieme zbaviť svojho komfortu. Jedna firma dáva hliníkové fólie do búnd, vraj je to nutné. Robil som pre ďalšiu firmu, ktorá zas musela mať všade polyuretán, polyamid a tlačila dizajnérov do zateplení z polyesteru. Veď je to na porazenie! Len preto, aby sme sa vyviezli na lanovke hore, potrebujeme špecifickú bundu a nohavice. A pritom už obyčajná vlna má vodoodpudivé vlastnosti. Lenže ak si oblečiem vlnený sveter s bundou, ide o ťažkú kombináciu, ktorá môže vážiť dve aj tri kilá. Moderné zimné bundy vážia kilo. A práve rozdiel dvoch kíl stojí väčšine ľudí za to. Vlastne dnes už ani nemáte na výber. Existujú síce škandinávske značky, ktoré vyrábajú plátenné bundy, a hoci ide v skutočnosti o kombináciu bavlny a polyesteru, pýtajú si za ne také peniaze, že si nakoniec aj tak kúpite bežnú bundu za 80 eur. Ak už je nutné používať plasty, prečo výrobcovia nesiahajú po prírodných alternatívach? Napríklad kukuričných plastoch. Hoci aj tie sa v prírode rozkladajú dlho, ale aspoň nie sú toxické. Keď ich zjedia ryby, tak ich zjedia. A nič sa im nestane. Veď dnes je to už ako v tom vtipe, v ktorom si chlapík kupuje rybu. A vrecúško? To už máte v nej.

Ako k udržateľnosti pristupujú budúci dizajnéri, vaši študenti?

Keď mi na škole vyšli v ústrety a dovolili mi viesť vlastný predmet, dal som žiakom za úlohu vymyslieť vlastný rozložiteľný materiál. Jedna dievčina, ktorá je dnes v Zlíne a už na strednej škole stihla získať hlavnú cenu v súťaži Mladý obal, navrhla krásne tienidlo na lampu. Z okvetných lístkov a zo škrobu. Ďalší chlapec zas zmiešal šrot, potravu pre zvieratá, s voskom a vytvoril tégliky na priesady. Keď sa rozpadnú, tak nakoniec pohnoja pôdu. Tému zvládli veľmi pekne. No nie všetci študenti uvažujú slobodne a voľne. Niekedy je náročné prebudiť v nich to, aby chodili s otvorenými očami a hľadali veci, ktoré by zmenili spoločnosť. Ani sa nečudujem, keď je v triede 30 žiakov. Na našej škole pracujeme s menšími skupinami, tam sa dá prebúdzať tvorivosť. No aj tak, mal som v jednej triede 13 žiakov, piati zareagovali perfektne, ostatní sa však trápili. Myslím si, že je to neraz tým, že mnohí prídu zo základnej školy zvyknutí na frontálnu výučbu – prosím vás, diktujte nám, čo máme robiť.

Ešte sa vrátim k taške. Naozaj je to jediná biodegradovateľná školská taška na svete?

Robil som si prieskum. Rifle dokážu výrobcovia vyrobiť tak, aby boli rozložiteľné, značky už začínajú ponúkať udržateľnú módu. Ale s batohom sa nikomu nechcelo trápiť. Prekážkou boli najmä výstuže a spony. A, samozrejme, nepremokavosť. No predsa len som objavil jednu tašku, jeden pán ju mal odfotenú na Instagrame. Nevyrábal ju však masovo, išlo len o to, že sa mu takéto niečo podarilo spraviť. Aj on však mal problém – bambusovú výstuž.

Ale veď to je prírodný materiál.

Áno, ale mimoriadne odolný. Baktérie v pôde si s ním tak ľahko neporadia.

Viackrát už zaznela nepremokavosť. Ide o háklivý dizajnérsky problém. Ukazuje sa, že prírode nechtiac ubližujú ľudia, ktorí ju milujú a trávia v nej veľa času. V nepremokavých bundách, nohaviciach, topánkach, stanoch sa používajú fluórokarbóny (PFC). Dostávajú sa do vody, do tiel živočíchov, ktorým môžu poškodiť reprodukčný, hormonálny systém. A spätne u ľudí predstavujú rakovinotvorné riziko. Sú fluórokarbóny naozaj také rozšírené?

Nech je cena produktu akákoľvek, aj tie najlacnejšie bundy, topánky, batohy zo supermarketov majú na sebe fluórokarbóny. Keď som si pripravoval prezentáciu pre investorov, tak som zistil, že investorov netrápi, ak je znečistenie niekde v Indii. Netrápi ich, ak tieto látky ubližujú zvieratám. Musel som zacieliť prezentáciu na to, že sú to aj oni, čo pijú znečistenú vodu. Dýchajú znečistený vzduch. A toto je na tom smutné. Neviem, či sa bohatí ľudia len tvária, že s tým niečo robia, alebo je len málo takých, čo sa usilujú o zmenu. Pred PFC sa žiaľ už neschováme nikde. Štúdie ukazujú, že tieto látky sa dostali už všade, aj do najodľahlejších zákutí prírody. Pre niekoho sú to len stopové množstvá. Ale veď aj lieky užívame len v stopových množstvách.

Podarilo sa vodoodolnosť zabezpečiť inak ako využitím PFC?

Dá sa to dosiahnuť tkaním. Potom existuje voskovanie – keď sa materiál namočí do vosku alebo parafínu. Ale parafín je ropný produkt. Môže to byť danajský dar. A vosk má ďalší problém – včely vymierajú. Potom je tu zvláštna magická nanotechnológia. Ale keď sme sa pýtali firiem, či nám vedia garantovať, že je to netoxické, nedostali sme odpoveď. Nie som chemik, neviem prísť na to, čo sa skrýva za nanotechnológiami.

Ako riešite nepremokavosť vy?

Nechávame to na zákazníkoch. Môžu si batoh navoskovať. Skúšali sme kamenec, tradičnú technológiu, ktorú kedysi používali trampi. Namočili látku do roztoku, stabilizovali ju v jadrovom mydle, octe, prepláchli. Vydržalo to však len jeden lejak. Uvažujeme nad tým, že súčasťou batohu bude aj pršiplášť z hustotkanej indickej bavlny. Ale tá zase má etické aj environmentálne dosahy. Momentálne mi odpovedali z jednej švajčiarskej firmy, že majú materiál Tencel (vyrába sa z eukalyptového dreva), ktorý by mohol byť na tieto účely vhodný, tak uvidíme.

Aké problémy sú s bavlnou?

Pri bavlne sa použije obrovské množstvo vody. A veľká časť z tejto vody sa znehodnotí. India je najväčším výrobcom bavlny a s tým súvisia obrovské environmentálne problémy. Výrobcovia bavlny dodávajú pestovateľom geneticky modifikované semienka. Pestovatelia si často nevedia nič odložiť z úrody, sú pod veľkým tlakom predajcov, nákupcov. Nedávno som videl dokument o tom, ako indickí pestovatelia bavlny hromadne páchajú samovraždy. Priznám sa, že ani teraz nie sme dvakrát nadšení, že naším hlavným materiálom je bavlna. Chceme prejsť na ľan. Ale to zas nebudú také žiarivé farby. Obnovil som komunikáciu s Tatraľanom, máme rozbehnutú komunikáciu s podnikom v Bielorusku. Postupne mi prichádzajú odpovede od ďalších výrobcov látok. Boli sme na veľtrhu London Design Fair, kde jednu celú miestnosť venovali prírodným a odbúrateľným materiálom. Bolo fascinujúce prezerať si ananásové látky, banánové látky, mali úžasné farby, aj módni návrhári by si tu vybrali. Tieto materiály boli enormne drahé, no aspoň bolo vidno, že aj v tomto sa svet pomaly hýbe dopredu.

Čo ďalšie chystáte?

Rozložiteľný batoh pre dospelých, už je pripravený na sklade. Tento rok by som chcel dokončiť športový batoh. Takisto s dôrazom na udržateľnosť. V hlave mám jeden nápad od kamaráta. Popruhy, ktoré si človek iba prevlečie cez obyčajnú škatuľu, akú zoženie v supermarkete, a bude z toho odbúrateľný batoh. Uvažujeme nad spoluprácou s firmou sobi.eco, ktorá z nepotrebného oblečenia vyrába obaly na notebooky, tablety, fľaše. V rozvojových krajinách končia tony nepotrebného oblečenia. Predstavte si, Slovenská katolícka charita mala v rokoch 2016 až 2017 päť ton odevov, ktoré už nemala komu dať… Firma sobi.eco sa snaží pomôcť vyriešiť situáciu s týmto druhom odpadu. Rád by som pracoval aj na batohu pre hipsterov, ktorí chodia liezť. Nuž a stále akosi nemám čas dovyvíjať batoh s drevenou výstužou. Uvažovali sme aj nad podobnými topánkami.

Bude to ďalšia tŕnistá cesta?

Ten kolotoč je nakoniec príjemným objavovaním. A zisťovaním, že tých malých firiem je v Partizánskom alebo v Bardejove nakoniec viac než dosť. Zase by sa začalo to dobrodružstvo spoznávania nových výrobcov a nových kamarátov, ktorí chcú robiť takúto bláznivú vec. A to by bolo fajn.

Julián Tupta (1978)

dizajnér

Julián Tupta.
  • Narodil sa v Košiciach, študoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, kde dnes učí.
  • Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave odbor transport design v ateliéri Štefana Kleina, autora prvého lietajúceho auta na svete.
  • Jeho diplomovou prácou bol návrh batoha na prechod zimnou krajinou.
  • Podieľal sa na dizajnoch pre Treksport, EXIsport, Kellys bike, spolupracuje so Zajo.
  • Druhý rok sa venuje projektu Nosha, prvému biodegradovateľnému batohu na svete.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #školský batoh #školský rok 2019/2020