Generál Svoboda bol ideál a Rusi sa podelili aj o kúsok chleba

, 07.10.2019 06:00

Na front narukoval bez výcviku a priznáva sa, že sa bál o život, ale bol šťastný, že môže pomáhať pri oslobodzovaní vlasti. Ján Štefánik je jeden z posledných žijúcich, ktorí sa zúčastnili bojov na Dukle. „Dvakrát som utrpel zranenie, raz som mal obrovské šťastie. Vo vojne som skončil v Ostrave. Obyvatelia nás tak objímali, že som mal až strach, že ma udusia,“ zaspomínal si v telefonickom rozhovore pre Pravdu 95-ročný rodák z Giraltoviec, kde stále žije.

Ján Štefánik na snímke z októbra 2017 vo...
Ján Štefánik na snímke z októbra 2017 vo Svidníku, kde sa uskutočnil pietny akt kladenia vencov k soche armádneho generála Ludvíka Svobodu pri príležitosti výročia karpatsko-duklianskej operácie. Autor: TASR, Milan Kapusta

Ako ste sa dostali na front?

Nemal som ešte ani 19 rokov, keď ma povolali. Každý muž bol užitočný v bojoch proti nacistom. Bolo to vtedy, keď sa východný front nachádzal na Dukle. Aj tí vrátane mňa, čo boli bez vojenského výcviku.

Kam vás pridelili?

K červenoarmejcom, staral som sa o dopravu. Samozrejme, že som spoznal aj Čechov a Slovákov.

Aké ste mali úlohy?

Vozil som v nákladiaku muníciu a potraviny, čo dovážali vlaky zo Sovietskeho zväzu. Velil mi poručík Červenej armády, ktorému po vážnom zranení amputovali časť ruky. Chýbala mu od lakťa. Napriek tomu bojoval proti Nemcom.

Zvláštne. Ako to bolo možné?

Aj ja som sa čudoval, keď som ho videl prvýkrát. Mohol zostať žiť ako vojnový invalid na oslobodenom sovietskom území. Lenže keď sa vrátil do rodnej obce, neuvidel z domu takmer nič. Zhorel, zostal z neho iba komín. O rodičoch sa dozvedel, že ich Nemci zabili. Zdôveril sa mi, že dva-tri dni preplakal a zároveň uvažoval, čo má robiť ďalej. Vojna sa síce blížila k víťazstvu, ale do porážky nacistov ešte zostávalo niekoľko mesiacov. Ako statočný vlastenec požiadal o návrat na front.

Kam ste vozili muníciu?

Všade, kam bolo treba. Čiže aj tam, kde dunela silná paľba.

Mali ste strach ako mládenec bez výcviku?

Kto by ho nemal? Bol som však šťastný, že môžem pomáhať pri oslobodzovaní vlasti.

Vyhli sa vám zranenia?

Nie, ale v obidvoch prípadoch som mal šťastie.

Prečo?

Raz ma trafila črepina granátu do oblasti hrude. Chvalabohu, mal som okolo nej pás s nábojmi, čo stlmilo zásah. V opačnom prípade by som zrejme zomrel, lebo črepina by prenikla až do srdca. Zasekla sa mi iba pod rebrom. V druhom prípade mi vytrhlo kus mäsa z pravej nohy. Obe zranenia sa dali ošetriť priamo na fronte, takže som mohol pokračovať. Nemusel som ležať v nemocnici.

Zažili ste na Dukle osobne generála Ludvíka Svobodu?

Úžasný veliteľ. Úžasný! Charizmatický, nebojácny. Ideál generála. Obdivuhodný človek, keď si spomeniem, ako sa k nám správal. Chodil za vojakmi, aby ich povzbudzoval, slovami vlieval energiu. Čo vám o Svobodovi poviem jedným slovom? Ideál.

V októbri 1944 boli boje na Dukle nakoniec najviac krvavé na celom slovenskom území počas druhej svetovej vojny. Z druhej strany nezadržateľne postupovali západní spojenci. Zvieraní Nemci však vzdorovali na oboch frontoch. Verili ste, že z Dukly odíde vojsko víťazne?

Kto by neveril? Stalin povedal, že ustúpiť sa nedá ani o krok. Išlo sa proti nacistom odhodlane a nespochybniteľne tak, že ich porážka je vecou času. Aj generál Svoboda nám to zdôrazňoval.

Vyzdvihli ste poručíka, ktorý vám velil; ako to bolo s ostatnými červenoarmejcami?

Hrdinovia a kamaráti. Každý Rus sa ochotne podelil aj o polovicu krajca chleba.

Aká bola nálada po výhre na Dukle?

Vynikajúca, ale vedeli sme, že je ešte pred nami dlhý kus cesty ku konečnému víťazstvu. Najťažšie boje som potom ešte zažil pri Liptovskom Mikuláši. Postupovali sme však ďalej. Už na českom území chceli červenoarmejci čo najrýchlejšie oslobodiť Ostravu, kde som skončil druhú svetovú vojnu. V tomto meste bol totiž silný zbrojársky priemysel, takže rozkaz znel rýchlo získať kontrolu nad Ostravou. Keď sa to podarilo, oslavy boli nezabudnuteľné. Až som sa chvíľami obával o svoj život (smiech).

Čo sa dialo?

Obyvatelia Ostravy nás tak silno objímali, až som mal strach, že ma udusia. Zopakujem, že to boli nezabudnuteľné zážitky, keď sme do tohto mesta priniesli slobodu.

Na vlastnej koži ste zažili niekoľko mesiacov najstrašnejšej vojny v dejinách. Čo by ste odkázali v tejto súvislosti mladým ľuďom?

Aby nezažili to, čo som zažil ja. A určite nejde v prvom rade o mňa, lebo som zostal nažive. Predstavte si muža, vojaka, ktorý má doma ženu s deťmi. Alebo ho ešte len čaká vytúžené založenie rodiny. Krásny život pred sebou… Večer s kamarátom prehodíte pár slov. A ráno sa dozviete, že zahynul. Nech sa už žiadna vojna neodohrá.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Veterán #karpatsko-duklianska operácia #Dukla
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku