Prozaička Andrea Salajová: Hneď vedľa starých bôľov stoja až drzo nové svety

08.10.2019 18:00

Od 9. do 12. októbra sa v bratislavskom Pisztoriho paláci a potom v Kultúrnom centre v Modre koná štvrtý ročník medzinárodného literárneho festivalu Novotvar.

Andrea Salajová.
Andrea Salajová. Autor: NOVOTVAR/archív A.S.

Okrem mnohých známych slovenských autorov a autoriek, akými sú napríklad Vanda Rozenbergová, Michal Hvorecký či finalista tohtoročnej ceny Anasoft Litera Milo Janáč, ale aj významných osobností zahraničnej literatúry – kanadská poetka Anne Carson, česká prozaička Petra Hůlová či albánska poetka Luljeta Lleshanaku – sa na ňom zúčastní aj prozaička Andrea Salajová, ktorá je známejšia vo Francúzsku ako na rodnom Slovensku. Na Novotvare predstaví svoj už druhý román En montant plus haut (Stúpajúc vyššie), ktorý vyšiel minulý rok v parížskom vydavateľstve Gallimard, rovnako ako autorkina prvotina Eastern(r. 2015).

Narodili ste sa na východnom Slovensku a na bratislavskej VŠMU ste absolvovali štúdium filmovej scenáristiky a dramaturgie. V hlavnom meste sa cesta za skúsenosťami, štúdiom a prácou pre mnohých mladých ľudí končí: stávajú sa z nich Bratislavčania pochádzajúci z opačného konca republiky. Ako sa stalo, že ste v ceste pokračovali ďalej? Mal na tom podiel aj stav slovenskej filmovej tvorby v 90. rokoch minulého storočia?

Deväťdesiate roky na tom svoj podiel určite mali. Ale vlastne mi išlo o to pokračovanie v ceste, dnes mi je to jasné, presne ako je to vo vašej otázke. Mladí ľudia odjakživa chodievali do sveta, tak ako dnes, na skusy alebo za prácou. S nazbieranými skúsenosťami sa vracali domov. Alebo nie.

Prečo ste si vybrali práve Francúzsko? Ako ste sa udomácňovali v jazyku a kultúre tejto krajiny, ktorá je na jednej strane k prisťahovalcom pomerne otvorená, no zároveň očakáva, že sa jej prispôsobia?

Francúzsko pre mňa nikdy nepredstavovalo životný sen, bola to skôr zhoda okolností. V jazyku som sa udomácňovala tak ako všetci ostatní v mojej situácii: za pochodu. Dlho som bola študentkou (pred rozšírením Európskej únie to bol najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k povoleniu na pobyt a pracovnému povoleniu) a náročnosť francúzskeho univerzitného jazyka ma chtiac-nechtiac ťahala hore. Čo sa týka francúzskej kultúry, tá je rôzna, široká, s veľkými rozdielmi. Niektoré jej časti sú zásadnou súčasťou našej západnej civilizácie. To nespochybníme. Od obrovského dejinného a filozofického vplyvu Francúzskej revolúcie až po čosi zdanlivo také malicherné ako tašky Louis Vuitton. Nikdy som nemala pocit, že by som bola nútená prispôsobovať sa niečomu, čo by mi bolo bytostne nestráviteľné. No a o fakte, že sa v inej krajine musíte naučiť jazyk, ak sa chcete dohovoriť s miestnymi, niet čo diskutovať. Ak som mala nejaké ťažkosti, tak boli celkom iné ako tie kultúrne. Nájsť si svoje miesto vo (veľko)meste vrátane miesta na bývanie a dokázať si zarábať na živobytie, ak sa môžete spoľahnúť len na seba, nie je vždy jednoduché. Ani v Paríži, ani inde, slovenskí čitatelia mi to bezpochyby potvrdia.

Takých autorov ako ja, čo píšu po francúzsky, ale pochádzajú z rôznych kútov sveta, sú vo vydavateľstve Gallimard stovky. Takže sa cítim ako kvapka v šírom mori.
Andrea Salajová

Po dvadsiatich rokoch života vo Francúzsku máte nielen občianstvo, ale ste aj francúzskou spisovateľkou slovenského pôvodu. Ako vyzerali prvé roky vášho francúzskeho života?

Čo-to som naznačila v predošlej odpovedi. Azda ešte dodám, že napriek všetkému som sa od prvej chvíle v Paríži cítila doma. Je to také rôznorodé a také bohaté mesto, že aj moja maličkosť si tam okamžite našla svoje miesto a svoj „dôvod bytia“.

Najskôr ste sa venovali prevažne filmu. Ako ste sa dostali k literatúre? Kedy ste začali písať po francúzsky? A píšete ešte niekedy po slovensky?

Popri zamestnaní a čiastočne aj počas štúdia som nakrútila tri krátke filmy, francúzske, so všetkým, čo to znamená. Prechod k dlhým filmom sa mi nepodaril. Okrem mojich súkromných dôvodov aj preto, že som prišla s témami, ktoré boli čisto slovenské – Francúzov až tak nezaujímali a Slovákov možno ešte nie. A tak moje dva dlhé slovenské scenáre odpočívali pár rokov v mojom stole, až dovtedy, kým mi nezišlo na um… prepísať ich vo francúzskom jazyku do prozaického tvaru. Po slovensky som vlastne nikdy nepísala (ak nerátam školské práce) a ani nepublikovala. Obe knihy boli písané pre francúzskych čitateľov, zdalo sa mi prirodzené a logické, že ich napíšem po francúzsky.

Vydali ste ich vo vydavateľstve Gallimard, ktoré patrí k najetablovanejším a najprestížnejším francúzskym vydavateľstvám. Zároveň je otvorené aj autorom a autorkám, ktorí sa francúzskymi stali až v priebehu života. Vydáva v ňom Milan Kundera, Appolinairovu cenu za poéziu získalo viacero zahraničných básnikov a poetiek píšucich po francúzsky. Ako ste sa vy stali autorkou Gallimardu?

Tak ako množstvo iných autorov – poslala som rukopis poštou na adresu vydavateľstva. Gallimard je stále rodinný podnik, súčasný riaditeľ Antoine Gallimard je vnukom zakladateľa. Okrem toho, že tak ako všetci ostatní musia aj v tomto vydavateľstve dbať o finančnú rovnováhu, snažia sa aj objavovať nových autorov a je vecou ich prestíže podporovať literatúru, po ktorej by možno bez ich intervencie nikto nesiahol. V mojom prípade urobili veľkú a pre mňa nesamozrejmú vec: pomohli a dali šancu neznámej autorke bez akejkoľvek skúsenosti. Alebo im len chýbal v katalógu žijúci autor zo Slovenska… Tak či onak, takých autorov ako ja, čo píšu po francúzsky, ale pochádzajú z rôznych kútov sveta, sú vo vydavateľstve Gallimard stovky, a nič mi nezaručuje, že automaticky prijmú každý môj ďalší román. Takže sa cítim ako kvapka v šírom mori. Na túto úvahu mi raz jeden reprezentant Slovenskej republiky v Paríži povedal: no dobre, ale táto kvapka je slovenská! Už dávno nie je len slovenská. Moje francúzske životné skúsenosti pomaly, ale isto prevažujú nad tými slovenskými. Oboje sú však pre mňa rovnako dôležité.

Viacero slovenských autorov žijúcich v zahraničí stále píše po slovensky a vydáva knihy na Slovensku, napríklad Peter Macsovszky či Ivana Dobrakovová, prípadne sa k písaniu aj v slovenčine pozvoľna vracajú aspoň v knihách pre deti ako fínsko-slovenská spisovateľka Alexandra Salmela. Aký vzťah dnes máte k svojim dvom jazykom?

Veľmi často dostávam otázku, ako je možné, že nepíšem vo svojom materinskom jazyku. Pre mňa samu to bol veľmi zaujímavý objav. Ako sa cítim v tom inom jazyku? Slobodná. Nikdy by som nemohla napísať všetko to, čo som napísala, ak by som písala po slovensky. A nie je to len vďaka geografickému a časovému odstupu. Naozaj ide o oslobodenie sa od nánosov a výchovných, historických, národnostných súvislostí. Dlho som považovala za neprekonateľnú hranicu poéziu. Pred troma mesiacmi som však zrazu začala písať poetické texty – a celkom automaticky po francúzsky. Rozumiem prípadným námietkam, že básnický výraz tým môže niečo stratiť, ani moja francúzština zďaleka nie je stopercentne bezchybná, ale to, čo som získala tým, že som sa vzdala slovenského jazyka, je pre mňa nenahraditeľné.

Obe vaše knihy ste však situovali na Slovensko. Eastern sa odohráva v období po prechode k trhovej ekonomike, ktorá výrazne zmenila a zasiahla aj malé mestá, no jeho protagonistom je mladý muž, ktorý už má svoj život a kariéru vo Francúzsku. V niečom je jeho skúsenosť porovnateľná s vašou. Do akej miery v ňom vychádzate z vlastných skúseností?

Do veľkej miery, iste. Príbeh sa odohráva v Michalovciach. V meste, z ktorého pochádzam. Je to taká moja malá pocta tomuto mestu, okrem iného.

Román mal vo Francúzsku dobrý ohlas. Sú Francúzi stále zvedaví na iné kultúry? Po páde železnej opony Slovensko vzbudzovalo ich záujem. Ako ho vnímajú dnes, keď je už súčasťou Európskej únie?

Aj ja som si kládla takú otázku – prečo by malo Francúzov zaujímať niečo, čo sa odohráva ďaleko od ich časového aj priestorového horizontu? Ale zmyslom čítania je aj dozvedieť sa či prežiť niečo, s čím sa v našom živote nemôžeme dostať do styku. Pri každej diskusii, ktorú som s touto knihou absolvovala vo Francúzsku, sa mi to potvrdilo. Slovensko je len zriedka vo francúzskom mediálnom obzore, našťastie. To znamená, že sa tu nedejú každý deň prevratné katastrofy, ale registrujú ho a už dávno si ho nespájajú s Českom či so Slovinskom. Blíži sa veľké výročie pádu železnej opony, to im znova na chvíľu pripomenie aj existenciu Slovenska. Svetom však dnes hýbu iné udalosti.

V Stúpajúc vyššie ste francúzskym čitateľom „prácu“ uľahčili oveľa menej ako v Easterne: román sa odohráva v roku 1955, v ešte nekolektivizovanej slovenskej dedinke pri poľských hraniciach a hrdinkou je bývalá účastníčka odboja. Jej otca, presvedčeného komunistu, prenasledoval stalinský režim a matku a brata jej zavraždili Nemci. Vo vašom románe stojí pred úlohou obstáť v novom režime, ktorý ju vníma ako nepriateľku. Kde sa vo vás nabral tento námet?

Slovensko ma stále zaujíma, nikdy som s ním nestratila kontakt. Vrátim sa však o desať rokov späť, keď môj príbeh existoval ešte v podobe slovenského scenára, ktorý sa mi postupne formoval v hlave v západnej Európe, a tá je, či chceme, či nechceme, stále v niečom očarená americkými mýtmi. Tie nám boli navyše hojne servírované. Jedného dňa som si uvedomila, že aj východná Európa má svoje veľké zakladateľské mýty, a tým nemyslím len starých Slovanov. Mýty z novšej histórie sú možno ešte zaujímavejšie a určite originálnejšie. Slovensko k nim má ale taký komplikovaný vzťah (ktorého dôvody nijako nespochybňujem), že sa s nimi zatiaľ dá len ťažko pracovať. Práve život vo Francúzsku mi pomohol oslobodiť sa od tých zväzujúcich domácich súvislostí, ako som o tom hovorila vyššie. Moja hlavná postava sa nachádza v situácii, kde má životné možnosti zredukované na minimum. To je pocit, v ktorom sa aj dnes môže ocitnúť ktokoľvek. V jej prípade však ide o viac ako len o pocit.

Hlavná hrdinka vôbec nezodpovedá stereotypom slovenskej ženy z polovice minulého storočia. Kde ste na takýto ženský typ narazili?

Vytvorila som si ju. Veľmi skoro som si pri písaní uvedomila, že pracujem so štruktúrou klasického westernu. Hlavný hrdina a jeho spoločník sa ocitnú niekde, kde nie sú vítaní. Okamžite vám napadne samotárska postava Clinta Eastwooda. Ale čo ak to bude žena? Navyše v oveľa komplexnejších historických súvislostiach. Z môjho kolektivizačného westernu mi prechodom na literárne pole vyšla nekonvenčná postava. Ale myslím si, že je to postava veľmi súčasná, a spôsob, akým sa dostáva zo situácií, do ktorých som ju zaplietla, nám môže byť veľmi blízky.

Ako na „dešperátku“ z čias kolektivizácie reagovali francúzski čitatelia a kritika?

Pocítila som isté rozpaky v súvislosti s komunistickou tematikou. Ani Francúzi nemajú celkom vyriešený vzťah s touto obrovskou spoločenskou aj myšlienkovou udalosťou.

Román Stúpajúc vyššie je výrazne postavený na príbehu: prakticky každá jeho veta posúva dej. Zároveň je vaše písanie výrazne atmosférotvorné. Máte svojský štýl, ktorý podľa mňa viac vychádza z veľkých realistických románov ako zo súčasného úsporného alebo, naopak, veľmi sofistikovaného spôsobu písania, aký vo francúzskej literatúre prevláda. Vnímate svoju odlišnosť v kontexte novej francúzskej literatúry?

Vnímam a viem aj, odkiaľ pochádza: z mojej filmovej minulosti. No aj bez toho píšem veľmi vizuálne, s väčším dôrazom na obsah ako na formu, s tým asi ťažko niečo urobím. V súčasnom francúzskom literárnom svete máte na jednej strane mediálne známych autorov, veľa z nich sa prekladá do iných jazykov, a na druhej tú zvyšnú ohromnú rozmanitosť, obsahovú aj formálnu, pre ktorú nie je ľahké nechať sa počuť a čítať. Napriek tomu však existuje. Azda aj pre mňa je tu nejaké miesto, nakoniec som sa v tom totiž celkom našla a mám námety na ďalšie a ďalšie romány. Ten nasledujúci už bude súčasný a s francúzskymi postavami a reáliami.

Neuvažovali ste aj o slovenskej verzii vašej zatiaľ poslednej knihy?

Uvažovala. Ale nestojí to na mne. Neviem si predstaviť, že by som sa sama prekladala.

Popri práci na tretej knihe ste prijali aj ponuku napísať knihu o Slovensku. Vraciate sa sem teraz častejšie?

Nikdy som sa sem neprestala vracať. Vydavateľstvo, pre ktoré ten text pripravujem, sa špecializuje na knihy o cestovaní, ale nie sú to turistickí sprievodcovia, skôr niečo ako cestopis či denník spisovateľa. Zo strednej Európy zatiaľ nič nemali. Mám celkom voľnú ruku, „carte blanche“, ako hovoria Francúzi. Je pre mňa obrovská výzva priblížiť túto krajinu francúzskemu čitateľovi cez moje, už takmer cudzie, oči.

Ako vnímate fungovanie miest, ale aj malých obcí? Ako sa, podľa vás, zmenil východ či stred Slovenska? Aký pohľad na krajinu ponúknete Francúzom?

Celá krajina sa zmenila. Hneď vedľa starých bôľov, neprávostí, ale aj ťažkých atavizmov, ktoré tu vždy budú, stoja suverénne, až drzo nové svety. Niektorí ľudia sa ľahko naučili plávať v nových prúdoch, ďalší sa ešte hľadajú, iní sa stratili, zatrpkli. Tým novým svetom už nie celkom rozumiem a tie staré ma ešte stále dojímajú. Keď som doniesla námet vydavateľovi, ten z mojich poznámok usúdil, že to bude reflexia o hraniciach v strednej Európe. Mne to čím ďalej, tým viac vychádza na správu o kontrastoch medzi starým a novým. Alebo na úvahu o komplikovanom vzťahu Slovákov k ich národnosti, ale aj k okolitému svetu. Pravdepodobne všetky tri témy dokopy. Veď spolu súvisia.

Andrea Salajová (1974)

  • Študovala dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave
  • Od roku 1998 žije a pracuje vo Francúzsku.
  • Po réžii troch krátkych filmov začala písať prózu vo francúzskom jazyku.
  • Prvý román Eastern jej vyšiel v roku 2015 vo vydavateľstve Gallimard, druhý En montant plus haut (Stúpajúc vyššie) v roku 2018 v rovnakom vydavateľstve.
  • Pre vydavateľstvo Magellan&Cie pripravuje cestopisnú knihu o Slovensku.
  • V stredu 9. októbra o 19.30 h. bude jednou z hostí 4. ročníka medzinárodného literárneho festivalu Novotvar v bratislavskom Pisztoriho paláci.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#próza #Novotvar #Andrea Salajová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku