Nadia Terranova píše o sicílskych prízrakoch

Nadia Terranova je talianska spisovateľka, ktorá sa so svojím najnovším románom Zbohom prízraky dostala medzi piatich finalistov prestížnej literárnej ceny Premio Strega. Kniha sa prekladá do dvadsiatich piatich jazykov, pričom ako prvý vyšiel po roku od vydania talianskeho originálu práve slovenský preklad Adriany Šulíkovej vo vydavateľstve Inaque. Nadia Terranova je rodáčkou zo sicílskej Messiny a toto mesto hrá v jej hlbokom psychologickom románe o rodine, ktorú postihne zmiznutie depresívneho otca, zásadnú rolu.

12.10.2019 06:00
Nadia Terranova Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Nadia Terranova, talianska spisovateľka Nadia Terranova

Máte zvláštne meno – znamená Terranova naozaj novú zem?

Áno, znamená novú zem. Je to typicky sicílske priezvisko a podľa neho ma na pevnine hneď vedia identifikovať ako Sicílčanku. Aj ja som vždy Sicíliu považovala za novú zem. Sama pre seba si v hlave predstavujem, že píšem pod pseudonymom Diana New Land – tomu by asi všetci rozumeli. Diana je meno, ktoré vznikne prešmyčkou z mena Nadia.

Nie je Nadia ruské meno?

Je, moji rodičia si ho vybrali preto, že znamená nádej. Nie že by moji rodičia mali nejaký mimoriadny vzťah k Rusku, ale to meno sa páčilo mojej mame. Keď som prvýkrát s mamou išla do Ruska, cítila som sa ako doma. A mama mi nato povedala: vidíš, ako dobre som ti vybrala meno.

Zaujímavé, že vaše typicky sicílske meno znamená nová zem, pritom sicílska civilizácia je jedna z najstarších. Ako to vzniklo?

Iste, Sicília je starobylý ostrov, ale s nánosmi rôznych kultúr. Cítiť tu vplyv normanský, arabský, anglický aj grécky. Každý z národov, ktorý prišiel na Sicíliu ako dobyvateľský, vnímal ostrov ako pre nich novú krajinu. Tento môj názor však nie je historicky podložený, možno je to len môj výmysel. Ja som si vždy Sicíliu predstavovala ako novú zem.

Aj v knihe sa často spomína, že Sicília je veľmi prepojená s Gréckom – vraj Sicílčania až do 11. storočia rozprávali po grécky. Sú im dodnes Gréci blízki? Čo Gréci zanechali Sicílčanom ako kultúrne dedičstvo?

Dodnes máme príslovie vo vzťahu ku Grékom: jedna tvár, jedna rasa. Taliani, hlavne Sicílčania, sa v Grécku cítia ako doma. Grékov považujeme za bratský národ. Mnohé sicílske mestá založili Gréci, aj Messinu. Mesto získalo názov podľa kmeňa Messénov. Sicília sa vlastne zrodila vďaka Grécku – v Taormine neďaleko Messiny je grécke divadlo, rovnako v Syrakúzach je grécky ostrov Ortigia, určite poznáte aj Údolie chrámov. Keď som išla do divadla alebo na koncert, vždy som mala pocit, že idem do gréckeho divadla.

Mnohé sicílske mestá založili Gréci, aj Messinu. Foto: SHUTTERSTOCK
Messina Mnohé sicílske mestá založili Gréci, aj Messinu.

V knihe Zbohom prízraky je zmienka, že keď turisti prišli do Messiny, zdržali sa tam nanajvýš pol dňa a potom šli preč. Len niektorí vošli do múzea, v ktorom pracovala matka hlavnej hrdinky Idy. Určite sa však v Messine dá vidieť viac, či nie?

Stačí sa zmieniť o tom, že v Messine namaľoval dve plátna Caravaggio. Máme aj ďalšieho veľmi slávneho maliara – Antonella da Messina, ten však z Messiny odišiel, takže tu asi nemal čo robiť. Messina je špecifická tým, že má pozostatky normanskej, čiže nemeckej kultúry, ale aj gréckej, španielskej, je tu baroko, máme kostol postavený Normanmi aj so zaujímavým orlojom.

Slováci majú Sicíliu často spätú s mafiou a predstavujú si, že miestne prostredie je drsné. Je táto predstava skreslená?

Čiastočne, lebo mafia na Sicílii pôsobila a pôsobí, ale na Sicílii toho máme viac než len mafiu. Po najdrsnejších rokoch prvý predstaviteľ sicílskej kultúry, ktorý opísal Sicíliu v širšom kontexte, bol Andrea Camilleri. V 90. rokoch totiž vypukli na Sicílii dve veľké kauzy, odohrali sa vraždy sudcov Falconeho a Borsellina. Keď dovtedy spisovatelia písali o vraždách alebo sicílskej histórii, vraždy sa vždy spájali s pôsobením mafie. Keď vyšlo prvé Camilleriho dielo o komisárovi Montalbanovi, zrazu sa otvorili horizonty detektívke. Zistili sme, že Sicília sa môže stať živnou pôdou pre detektívne romány, kde spisovatelia môžu písať aj o zločinoch, ktoré boli v Európe bežné – ako krádež alebo vražda zo žiarlivosti, ale nie vždy sa spájali s mafiou. Pokiaľ ide o sicílske prostredie, konečne sa vtedy otvorili dvere aj iným žánrom, napríklad psychologickým románom, ako je moja kniha Zbohom prízraky. Často sa ma čitatelia pýtajú, prečo som nezakomponovala do knihy nejaký mafiánsky prvok. Ale v psychologickom románe to nie je potrebné.

Vaša kniha pôsobí ako z celkom iného sveta. Dokonca ani hlavná hrdinka, tridsiatnička Ida, nechce v rodnej Messine chodiť v šatách z Ríma. Zdajú sa jej nevhodné, nepatričné do sicílskeho prostredia? Mení sa človek, keď si oblečie šaty z vlastnej minulosti?

Áno, mení sa, ale z psychologického hľadiska. Nie preto, že šaty, ktoré nosíme v Ríme, by neboli vhodné na Sicílii. Skôr preto, že Ida sa vracia domov, a to do úlohy dcéry.

Nadia Terranova ukazuje na mape Sicílie... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Nadia Terranova, talianska spisovateľka Nadia Terranova ukazuje na mape Sicílie Messinskú úžinu.

Zatiaľ čo v Ríme bola iný človek.

Áno, lebo v Ríme má Ida hlavne úlohu manželky, no najmä slobodného človeka. Zatiaľ čo keď sa vracia domov, vracia sa do úlohy, ktorú mala v pôvodnej rodine – teda do úlohy dcéry. Život človeka je však natoľko zložitý, že súčasne zohráva viacero životných úloh. Žena môže byť zároveň dcéra, manželka, matka – aj keď Ida matkou z vlastného rozhodnutia nie je.

Románová Ida akoby si s matkou vymenila úlohy – dcéra sa stará o veci, ktoré by možno mala robiť matka – opatruje chorého otca, odvzdušňuje radiátory, čo by sa očakávalo skôr od staršej matky…

Ale deti sa predsa vždy starajú o rodičov. Máme predstavu, že rodičia sa starajú o deti, ale menej sa hovorí o tom, že aj deti ovplyvňujú svojich rodičov.

Vaša hrdinka vraj má autobiografické črty a hoci spisovatelia nemajú radi otázky, koľko z autora sa dostalo do postavy, predsa len by nás to zaujímalo. Ida pochádza zo sicílskej Messiny tak ako vy, pracuje v Ríme ako rozhlasová redaktorka, vy zasa píšete pre talianske noviny. Koľko autobiografického sa teda premietlo do Idy?

Keby som sa chcela vyhnúť tejto otázke, vybrala by som si iné miesto a inú dobu. Možno by Ida pôsobila v Berlíne. Ale aj keby sa hlavný hrdina pohyboval v Miláne, aj tak by ste sa ma pýtali na autobiografické črty – lebo aj o tom je písanie. Dnes už viem, prečo Gustave Flaubert po napísaní románu povedal Madame Bovary som ja. Pretože v každej postave, ktorú spisovateľ vytvorí, je kus z neho a jeho života. Čím vzdialenejšie sú postavy od reálneho života spisovateľa, tým viac autobiografických prvkov do nich môže zakomponovať. Možno sa viac skrývam v postave mladého gréckeho robotníka Nikosa alebo matky, ale čitateľ si aj tak bude myslieť, že ja som Ida. Obe totiž žijeme v Ríme, pochádzame z rovnakého mesta Messina. Ida má zo mňa veľa a vedome som jej svoje autobiografické črty dala, ale to, čo sa stalo Ide, sa nestalo mne. Zato spôsob, akým Ida prežíva bolesť a všetko, čo sa jej v živote prihodilo, všetky emócie sú rovnaké ako moje prežívanie.

Sme zvyknutí na to, že v Taliansku a zrejme aj na Sicílii je rodina posvätná, drží spolu. Váš príbeh o rodine, ktorú opustí depresívny otec a nikto nevie, kde je, je teda veľmi nezvyčajný. Myslíte, že práve preto tak zapôsobil na čitateľov aj kritikov?

Je pravda, že hlavne na juhu Talianska a na ostrovoch je rodina čosi posvätné. Keďže v Taliansku až v 70. rokoch došlo k reforme v rámci rodinného práva a od roku 1972 sú aj v Taliansku možné rozvody, rodina sa začala rozpadať a aj my dnes zažívame úpadok rodinného krbu. Napriek tomu je rodina pre nás stále dôležitá, a preto rozpad rodiny je pre nás veľmi bolestivý a spisovatelia tejto téme venujú pozornosť. V 70. a 80. rokoch boli moji rodičia prvou generáciou, ktorá sa mohla rozvádzať. V očiach mojich starých rodičov bol rozvod niečo nové. Dnes, pre generáciu dvadsaťročných je to čosi bežné.

Messinská úžina oddeľuje Sicíliu od talianskej... Foto: SHUTTERSTOCK
Messinská úžina Messinská úžina oddeľuje Sicíliu od talianskej pevniny.

Bol rozvod niečo nové a zároveň zlé, čosi ako zlyhanie?

Oboje, ako je to pri všetkých radikálnych zmenách. Na jednej strane je to čosi nové, čo nám dáva možnosť slobody. No na druhej strane, ó bože, končí sa niečo, na čo sme boli zvyknutí.

Prečo Ida vníma náhle a nevysvetliteľné zmiznutie svojho otca ako zlyhanie, má pocit, že prostredie ju berie ako čiernu ovcu, lebo zavinila niečo zlé?

Je to zaujímavý psychologický fenomén. Ten, kto je opustený, sa cíti vinný viac než ten, kto opúšťa. Preto sa Ida obviňuje, že odchodu otca nezabránila.

Dnes je depresia až módnou témou, vo vašej knihe ňou trpí Idin otec. Nie je však jasné, čo ju vyvolalo, alebo kto za ňu môže. Ako ste vlastne prišli na túto tému? Poznali ste podobný príbeh?

Pozorovala som na príbuzných ľuďoch, ktorí trpia depresiou, že si chorobu svojho blízkeho dávajú za vinu, majú pocit, že ten človek nie je šťastný ich pričinením. Aj Ida má pocit, že neurobila dosť preto, aby sa jej otec necítil nešťastný. Je to chyba, lebo depresia sa nerovná tomu, že človek je nešťastný, je to skrátka choroba.

Ako reagovala na knihu Zbohom prízraky vaša rodina? Nebáli sa, že sa v knihe spoznajú?

Nie, lebo toto nie je príbeh môjho otca. Ten som vyrozprávala v predchádzajúcom románe Roky naopak. To, čo moja rodina spoznala v románe, je dom a geografické miesta. Opýtala som sa svojej mamy, či ju románová postava krutej matky nejako zranila a ona sa začudovala: prečo? Vôbec sa v nej nespoznávam. Ale pritom som sa inšpirovala aj našimi hádkami – ale do knihy som prebrala len hádky, nie osobnosť mojej mamy. Inak však máme s mamou krásny vzťah.

Páči sa mi, ako v knihe niekoľkokrát zaznie výčitka Idinej mamy: Ako sa to rozprávaš s matkou? To je veľmi uveriteľné, čosi podobné iste počula každá dcéra. Aj tým vlastne ukazujete premenu rodiny. Kedysi rodičia automaticky očakávali úctu, dnes je vzťah detí a rodičov akoby viac rovnocenný, pravdu nemusia mať vždy len rodičia a nemusia vždy všetko vedieť lepšie.

Áno, ale už na románoch Jane Austenovej z prelomu 18. a 19. storočia vidíme, že model autoritatívnej rodiny nefunguje. Je v nich matka, ktorá ustavične opakuje nepravdivé či nesprávne veci a otec je veľmi krehký muž, ktorý sa v rodine nevie presadiť. Takže už vtedy rodičia neboli autoritatívni a nemali automaticky úctu a rešpekt.

Prezradíte niečo o vašej rodine?

Som jediná dcéra, môj otec zomrel na AIDS v 37 rokoch, ja som vtedy mala 11 rokov – jeho príbeh som opísala v knihe Roky naopak. Moja mama je mladá, má vyše šesťdesiat a je druhýkrát šťastne vydatá. V mojej rodine bolo veľa politickej angažovanosti, žili sme aj problémom drogovej závislosti, ale bolo tam aj veľa veľa lásky. Obaja rodičia boli pedagógovia, otec učil na gymnáziu, mama na univerzite. Otec bol učiteľ podobne ako Idin otec Sebastiano Laquidara, hoci sa vôbec nepodobajú.

Kniha Zbohom prízraky je vaša prvá kniha, ktorá vyšla v slovenskom preklade. Je po úspechu tohto románu šanca, že preložia aj ďalšie vaše knihy a budeme si ich môcť prečítať po slovensky?

Áno, všetko je možné. Už píšem ďalší román a dúfam, že sa dostane do zahraničia. Ak máte chuť prečítať si Roky naopak, budem len rada, ak ho okrem francúzštiny a srbčiny preložia aj do slovenčiny.

V Taormine neďaleko Messiny je grécke divadlo. Foto: SHUTTERSTOCK
grécke divadlo, Taormina V Taormine neďaleko Messiny je grécke divadlo.

Prečo tú knihu preložili práve do srbčiny?

Bola to iniciatíva prekladateľky, ktorá našla vydavateľa. Medzitým vyšli aj Prízraky, tie sa už prekladajú asi do 25 jazykov.

Pomôže knihe, keď získa literárnu cenu ako Zbohom prízraky, aby sa potom dostala do viacerých krajín?

Myslím, že áno. Niektoré ocenenia sú viac v národnom povedomí a ovplyvnia viac distribúciu v Taliansku a potom sú ceny ako Premio Strega, ktoré majú väčší ohlas v zahraničí a knižke veľmi pomôžu. Kniha Zbohom prízraky získala významné ocenenie zo zahraničia Alassio Cento Libri, ktoré neudeľujú vydavatelia, ale lingvisti a profesori talianskeho jazyka, ktorí pôsobia na zahraničných univerzitách a školách. Každý rok vyberú jednu taliansku pôvodinu, takže je to veľké vyznamenanie. Preklad Prízrakov do slovenčiny je vlastne prvý spomedzi tých 25, po ňom nasleduje francúzština.

Ako sa to podarilo?

Pred rokom 25. septembra v deň, keď sa moja kniha dostala do kníhkupectiev, vyšla v denníku La Repubblica dvojstranová recenzia na ňu od významného talianskeho psychoanalytika Massima Recalcatiho. Adriana Šulíková si tú recenziu prečítala, pretože je fanúšičkou Massima aj talianskej literatúry. Zvyšok nech vám dopovie sama.

Adriana Šulíková: Recalcati je pre mňa smerodajný človek a jeho recenzia ma tak zaujala, že ešte v ten deň som si Nadiinu knihu stiahla v elektronickej podobe. Nech žijú elektronické čítačky kníh! Dala som vydavateľstvu Inaque tip, že táto kniha úžasne opisuje Sicíliu. Rozprávali sme sa o tom s vydavateľkou Aňou Ostrihoňovou a ona o dva dni povedala: tak to prelož a vydáme to. Takže preto sme knihu vydali takto zahorúca – ako prví mimo Talianska.

Nadia Terranova so svojou slovenskou... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Nadia Terranova, talianska spisovateľka Nadia Terranova so svojou slovenskou prekladateľkou Adrianou Šulíkovou.

Nadia, takže spisovateľ musí mať šťastie na prekladateľov, lebo aj oni dávajú tipy na knihy vydavateľstvám, vš­ak?

Musím povedať, že moje knihy vždy prekladali ženy nadšenkyne. Keď som sa s nimi stretla, zistila som, že sú to mimoriadne osobnosti, ktoré robia svoju prácu so zanietením. Stalo sa to aj pri prekladoch do francúzštiny. Prekladateľka, ktorá prekladala Roky naopak aj Zbohom prízraky, sa veľmi stotožňovala s mojimi románmi, lebo zažila čosi podobné so svojím otcom. Prekladateľky mojich kníh sú ženy, ktoré prežívajú moje knižky hádam ešte viac než ja, ich autorka. V Amerike prekladá knihu prekladateľka kníh populárnej Eleny Ferrante, Prima Leviho či Pasoliniho a Donatelly di Pietrantonio. Táto prekladateľka si sama vyberá knižky podľa pocitu, ktorý z nich má.

Čo čítajú Taliani? Keď boli v Bratislave Massimo Polidoro a Matteo Strukul, tvrdili, že bežní Taliani veľa nevedia o svojich slávnych osobnostiach, ako sú Leonardo da Vinci, Mediciovci a podobne – alebo majú len povrchné znalosti. Môžete to potvrdiť alebo ste optimistickejšia?

Je mi veľmi ľúto, že Matteo Strukul sa takto vyjadril. Jeho knihy idú v Taliansku na dračku a aj témy, o ktorých píše, sú veľmi žiadané. V Taliansku je záujem o historický román, o dejiny umenia, o renesanciu, knihy Strukula sú veľmi žiadané. Nečudo, že tento rok vyhral Premio Strega román o fašizme nazvaný M ako syn storočia – je to o Mussolinim. Skôr si myslím, že problém talianskych čitateľov je nedostatočná pozornosť jazyku. Taliani čítajú málo poézie. Keby ju čítali viac, dávali by viac dôraz na špecifiká jazyka prózy. Takto ich najviac zaujíma príbeh a nedbajú veľmi na jazyk, na formu. Poézia sa v Taliansku predáva veľmi málo.

To asi na celom svete.

Myslím si, že v rámci talianskej literatúry máme veľa zaujímavých spisovateľov. Tí, čo boli na Slovensku preložení v poslednom období, ako sú Donatella di Pietrantonio, Paolo Giordano či Simona Vinci, sú určite veľmi reprezentatívni.

Koho by ste odporučili našim čitateľom?

Som veľmi spokojná s vydavateľstvom Inaque, ktoré vydalo môj román aj diela iných talianskych autorov. Veľmi sa mi páči aj grafické spracovanie týchto kníh. Dám vám teda svoje tipy: Cesta tieňmi od Mariateresy Di Lascia, mám veľmi rada aj Lisu Ginzburg, ktorá je vnučkou známej talianskej spisovateľky Natalie Ginzburg a dcéra Nataliinho syna Carla, ktorý je významným historikom. Tiež sa mi veľmi páči autor Andrea Pomella, ktorý sa zaoberá témou depresie a o svojej vlastnej depresii napísal knihu Muž, ktorý sa trasie. Títo dvaja autori vydali jedny z najzaujímavejších kníh v našom období.

Vlastne ste ušli otázke, čo čítajú Taliani? Darí sa len historickým románom alebo aj Elene Ferrante? Počúvate aj v Taliansku náreky, že sa dosť nečíta?

Áno, počúvame strašne veľa takýchto nárekov, ale ja si pred nimi zapchávam uši. Myslím si, že namiesto lamentovania by sme radšej mali urobiť niečo preto, aby ľudia čítali. Mám veľmi rada ľudí, ktorí chodia do škôl, robia festivaly a využívajú každú príležitosť v médiách na šírenie literárnej osvety. Sama píšem veľa knižných recenzií, snažím sa šíriť lásku ku knihám. Podľa ohlasov sú čitatelia s mojimi tipmi spokojní.

Ste prvýkrát na Slovensku? Čo tu máte v pláne si pozrieť?

Bola som na hrade Devín a videla som strašne veľa novinárov. Stretla som veľmi milých ľudí, ktorých zaujíma literatúra. Knižný trh na Slovensku je možno veľmi malý, ale ľudia, čo píšu o literatúre, sú veľmi kompetentní.

Napísali ste aj knižku Bol tu Homér – to bolo pre deti?

Sicília je veľmi spojená s mytológiou, toto bola prerozprávaná zbierka mytologických príbehov pre deti, ktoré sa viažu k Messinskej úžine. Prerozprávala som ich tak, ako som ich ja počula ako dieťa. Sicília prepája všetky národy, ktoré sa našou krajinou prehnali – okrem gréckych vplyvov cítite v našich mýtoch aj arabské či bretónske zo stredoveku. Snažila som sa z toho urobiť akúsi mozaiku až do súčasnosti. Sú to kratučké príbehy viažuce sa k Messinskej úžine.

Nadia Terranova

Narodila sa 1. januára 1978 v sicílskej Messine, žije a pracuje ako novinárka v Ríme. Študovala filozofiu a súčasnú históriu. Jej prvý román Roky naopak vyšiel v roku 2015 a získal niekoľko cien (Premio Bagutta za literárnu prvotinu, premio Brancati a americkú cenu The Bridge Book Award). Napísala aj knihy pre deti Bruno, chlapec, ktorý sa naučil lietať a Svet sa rúca. Píše do denníka La Repubblica a iných periodík.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #Sicília #spisovateľka