Vincent Hložník: Štetec silný ako dláto

, 21.10.2019 10:00

Vincent Hložník je tu s nami už sto rokov. Spomíname naňho s historikom umenia Ľudovítom Petránskym, ktorý sa jeho dielom zaoberá vyše polstoročie, napísal o ňom knihy a pripravil aktuálne jubilejné výstavy.

Jeseň strávime s Vincentom Hložníkom. Máme sa na čo tešiť?

Áno, veď rok 2019 je rokom stého výročia narodenia Vincenta Hložníka. Verejnosť si pripomenie jubileum autora, ktorý svojím životom, tvorbou, pedagogickou a organizačnou prácou vstúpil v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia do našej kultúry. Je správne, že sa mu venuje pozornosť, ale musím poznamenať, že jej mohlo byť aj viac. S potešením som však zaregistroval, že viaceré inštitúcie pripravili výber z autorovej tvorby. Už vlani bola napríklad pozoruhodná expozícia ilustrácií v bratislavskej Galérii TOTO pod názvom Sila línie. Vincent Hložník navrhol ilustrácie a obálky pre takmer štyristo kníh z domácej i zo svetovej literatúry, je teda čo vystavovať.

A aj vychoval množstvo kvalitných ilustrátorov. Rozvíjajú jeho odkaz ďalej?

V rokoch 1952 až 1972 učil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, bol vedúci oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie. Profesor Hložník pripravil, a do veľkej miery aj ovplyvnil, význačných predstaviteľov našej ilustračnej tvorby. Spomeniem najmä Vieru Bombovú, Albína Brunovského, Miroslava Cipára, Naďu Rappensbergerovú-Jankovičovú, Vladimíra Gažoviča, Dušana Kállaya, Jána Lebiša, Igora Rumanského, Emila Sedláka a Kamilu Štanclovú, ktorí spoluvytvárajú základ tohto umeleckého druhu na Slovensku a reprezentujú našu kultúru vo svete. A ešte treba dodať, že Hložník patril k rozhodujúcim postavám pri založení svetoznámeho Bienále ilustrácií v Bratislave (BIB).

Grafika z cyklu Sny, 1962, linorez
Grafika z cyklu Sny, 1962, linorez Autor: Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom majiteľov a dedičov autorských práv

Takže máme dôvod spomínať. Kde sa budeme môcť, pri príležitosti nedožitého jubilea, stretnúť s dielom Vincenta Hložníka?

Výstav bude viac, spomeniem len niektoré. V roku 1993 bol Vincent Hložník zvolený za čestného predsedu Spolku výtvarníkov Slovenska. Členovia spolku mu k jubileu pripravili – ako poctu – výstavu Stretnutie (potrvá do 3. novembra) v galérii Slovenského rozhlasu v Bratislave. Pod názvom Sto prác k stému výročiu pripravuje RTVS ďalšiu pozoruhodnú expozíciu v Slovenskom rozhlase. V roku 1993 totiž Hložník venoval výber zo svojho diela na Národný poklad Slovenskej republiky a výstava bude z tohto daru. Považská galéria v Žiline predstaví súbor z rozsiahlej kolekcie, ktorú venovala maliarova manželka Viera v roku 2009. Galéria Nedbalka sprístupní výberovú kolekciu diel z depozitu.

Chystá sa niečo aj mimo Bratislavy?

Art Galéria Schürger v Tvrdošíne pripravila výstavu, ktorá má dve rovnocenné časti. Prvá je priamo v priestoroch galérie v Tvrdošíne a pozostáva z obrazov, grafík a plastík z depozitára Oravskej galérie a od súkromných zberateľov. Druhá časť expozície je však opäť v Bratislave, a to v sugestívnom prostredí goticko-renesančného Kostola a kláštora klarisiek v historickej zóne Bratislavy. Tu, v pôsobivej atmosfére sakrálneho priestoru, môžeme vnímať súbor takmer dvadsiatich vynikajúcich originálnych návrhov na vitráže (realizovaných je štyridsať) pre Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Zborove nad Bystricou.

Nepripravuje sa otvorenie Hložníkovho múzea? Veľké mestá zdobia múzeá slávnych výtvarníkov…

Spomínam si, ako sme si spoločne s jeho zaťom, výtvarníkom Ľubomírom Zelinom, a aj so samotným Hložníkom pozerali sľúbené priestory pre jeho galériu v Bratislave. Zámer sa nerealizoval. Som presvedčený, že keby bola takáto inštitúcia vznikla, prispela by k tomu, aby Bratislava nebola len prechodným miestom záujmu turistov. Žiaľ, zatiaľ sa múzeum nečrtá.

Grafika z cyklu
		Atómový teror, 1958,
		linoryt
Grafika z cyklu
		Majestát ničoty, 1962,
		litografia
+5Dravec, 1947,
		drevorez

Hoci Vincent Hložník zomrel v roku 1997, v jeho tvorbe je obsiahnuté už aj 21. storočie. Oblúk je veľkolepý. O to zaujímavejšie je pri príležitosti storočnice obzrieť sa: Čo bolo pre Hložníka podstatné v začiatkoch tvorby?

Už v začiatkoch zaznelo z jeho diela krédo, ktoré v jednom z našich rozhovorov aj vyslovil: „Človek, na prvom mieste človek.“ Ak teda v súvislosti s niekým môžem v našom výtvarníctve bez začervenania použiť ono biblické ecce homo, tak je to Vincent Hložník. To bol jeho svetonázor. A podopretý majstrovstvom. Kritika už v hodnotení jeho prvej samostatnej výstavy v roku 1942 konštatovala: „Výborný kresliar s precíznou kompozíciou, maliar s cítením farby ako výrazu vnútorného pocitu vnímanej skutočnosti (najčastejšie kontrast belasej a zelenej) a s dynamickým rukopisom vyjadrujúcim stav duše. Uvoľnenosť tvaru podlieha koncepcii celku.“ To bol dobový postreh kritika Jozefa Cincíka a podobne sa neskôr vyjadrovali ďalší (napr. Karol Vaculík, Miro Procházka).

Je vôbec Hložník pre teoretikov polapiteľný? Dá sa definovať?

Jestvujú pokusy jednoznačne zaradiť Hložníka do určitej vývojovej schémy, názorového prúdu, či vytrhávať niektoré sféry jeho práce z celkového kontextu. Nie je to možné. Zväčša navzájom súvisia a dopĺňajú sa. Aj keď niektoré svojím rozsahom a kvalitou (grafika, ilustrácia, kresba, maľba) sú predsa len dominantné. Skutočné jadro umelcovho prínosu však doceníme len v komplexnosti pohľadu na všetky súčasti jeho činnosti: umeleckej, pedagogickej aj organizačnej.

Ako vy dnes vnímate dielo Vincenta Hložníka? Venujete sa mu celé roky, prišli ste na niečo nové?

Hovorím o ňom tak ako predtým, ale v slovách sú obsiahnuté nové výskumy, rozbory, komparácie. Ale nové je aj moje osobné poznanie. Viac ako jedno polstoročie sa venujem životu a dielu Vincenta Hložníka a čoraz častejšie si kladiem otázku, čo všetko ovplyvnilo moje zaujatie? Sú chvíľky, keď viem odpovedať, ale vzápätí si uvedomím, že odpoveď je len čiastkovým pohľadom na problém. Nie je možné jeho dielo objektívne reflektovať tak, že skonkretizujem konečné závery. Nedá sa. Tvorba Vincenta Hložníka svojou autentickosťou odoláva akémukoľvek pokusu o definíciu. Upúta nás neopakovateľnou hĺbkou ľudského zážitku a pocitu, zmyslom aj pravdivosťou, špecifickým modelom sveta a jeho vyjadrením. Americký filozof Richard Rorty hovorí o ľuďoch s fantastickou imagináciou. V plnom rozsahu to platí na Vincenta Hložníka. S odkrývaním významu jeho práce sa vlastne otvára cesta hľadania jeho zmyslu pre náš život.

Hans Christian Andersen: Rozprávky (1979)
Hans Christian Andersen: Rozprávky (1979) Autor: Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom majiteľov a dedičov autorských práv
J. Swift: Gulliverove cesty (1956)
J. Swift: Gulliverove cesty (1956) Autor: Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom majiteľov a dedičov autorských práv

No a – aký je?

Tak ako je to v kolobehu životného príbehu človeka, tak je to v tvorbe tohto umelca. Dielo Vincenta Hložníka poskytuje nielen príležitosť zamyslieť sa nad drámami tohto sveta, ale poskytuje aj potešenie z možnosti každodenne obnovovať myšlienky humanizmu.

Mal aj on sám radosť zo svojej tvorby? Kedy bol najšťastnejší?

Aj v Hložníkovom živote sa striedali pokojné chvíľky s ťažkými. Nerád by som ich pri tejto príležitosti konkretizoval. Existuje uňho v kompozícii diagonála osudovosti človeka, ale aj vertikála jeho sily. V každom prípade jeho bytostná zviazanosť s tvorbou bola preňho vždy východiskom. Pritom by som chcel spomenúť jednu mimoriadnu a na prvý pohľad nie viditeľnú črtu. V spoločnosti bol skromný až plachý, citlivý na každé vyrušenie i podnet. Bol uzavretý v kruhu rodiny, niekoľkých priateľov a žil vo svete svojho umenia. Nesmierne mal rád svoje deti, vnukov a vnučky. A predsa, keď videl neporiadky v spoločnosti a nadobudol presvedčenie o pravde, bojoval za ňu s úplnou zaujatosťou, nehľadiac na existenčné riziká. Dokázal to viackrát v živote, a to aj vtedy, keď sa iní od problému radšej oportunisticky dištancovali.

Však bolo okolo neho vždy aj trocha „dusno“. V jeho diele bolo cítiť aj osteň satiry a dotknutí možno vyvolávali pochybnosti. Jednoducho – nebol prispôsobivý a s tým má človek vždy problémy.

Občas sme sa rozveselili nad obrazmi, kde si vybavoval účty s byrokratmi, donášačmi, našepkávačmi, pokrytcami, klebetníkmi a podobne. Veľmi bol spokojný, keď sa mi tieto tajomstvá darilo dešifrovať, a ja zase som bol hrdý, že som stiahol závoj z posolstva.

Vincent Hložník študoval na UMPRUM v Prahe. Ako sa podnetné prostredie premietlo do jeho života a tvorby?

Vincent Hložník mal rád Prahu a so svojou spolužiačkou, priateľkou a neskôr manželkou Vierou Horáčkovou na prechádzkach spoznával rôzne miesta a zákutia mesta. Vláčikom cestovali napríklad do Chuchle, kde urobil množstvo prác s motívmi dostihov. Nesmierne rád chodil – už od februára 1938 – do Dejvic, najmä v čase Matějskej púte. Celé hodiny kreslil cirkusové motívy – kúzelníkov, akrobatov, povrazolezcov, krasojazdkyne a klaunov. S tichým úsmevom mi spomínal: „Na jednej z prechádzok s Vierou v Dejviciach nás videli cirkusanti a s potešením kričali: Tam je náš malíř!“ Bolo to úžasné a dojemné. Áno, aj Hložník vytvoril obrazy silnej myšlienkovej hĺbky neraz z prostého všedného zážitku. Pravdu o podobnom procese mi potvrdil aj Ľudovít Fulla, keď hovoril o tom, že ikonografiu jednej z jeho najznámejších malieb podnietil chaos na stavbe galérie v Ružomberku.

Vincent Hložník bol aj milovník divadla. Mal rád aj humor Voskovca a Wericha?

S mestom štúdií sa viažu aj Hložníkove návštevy Osvobozeného divadla. Najviac ho zaujal skladateľ, klavirista a kapelník Jaroslav Ježek, rovnako mal rád Voskovca s Werichom a ďalších. Výborne sa vraj zabával, keď v priebehu pauzy medzi jednotlivými dejstvami vyšli pred oponu a tam improvizovali. Jaroslav Ježek mal zasa rád Slovensko. Obľúbil si aj krajinu okolo obce Malužiná, ktorá sa nachádza pod Čertovicou. A aj Hložník v čarovnej prírode nachádzal podnety pre komponovanie. Aj z tohto vyplýva, že Hložník nebol len maliarom tragédií, drám, utrpenia a zápasov, ale aj maliarom radosti, potešenia, maliarom s filigránskym úsmevom. Podobne ako Georges Rouault bol Hložník pri maľovaní taký šťastný, taký posadnutý maľovaním, že zabúdal aj na ten najčernejší smútok.

Hans Christian
		Andersen: Rozprávky
		(1979)
Hans Christian Andersen:
		Rozprávky
		(1979)
+5Hans Christian Andersen:
		Rozprávky
		(1979)

Mal Vincent Hložník aj nepriateľov? A má dnes dosť uznania?

Už som niekoľkokrát písal o deformáciách v súvislosti s hodnotením tvorby Vincenta Hložníka, a to najmä po roku 1991. Nikto nevyvrátil platnosť mojich dokumentov. Myslel som si, že stačilo, no mám ďalšie a ďalšie relevantné doklady o tom, že to nebola náhoda. Ja trvám na svojom, za moje názory si budem niesť sám zodpovednosť. Aj v tom bol pre mňa Vincent Hložník príkladom.

Treba ho obhajovať? Aj dnes?

Áno, ani výtvarný názor tohto umelca neprijímali len s porozumením. Jeho prvé výstavy, ale aj ďalší vývoj sa stretávali aj s prejavmi nepochopenia. Od bulvárneho hanobenia až po zámernú – no veľmi transparentnú – inkvizíciu Hložníkovho prínosu. Vyháňali ho na perifériu umenia. Podobné invektívy smerovali aj k Albínovi Brunovskému a ďalším. Najmä to však bol útok na jeden z našich najsilnejších výtvarných druhov, na grafiku. Slabomyseľnosti – aj keď publikované v tzv. odborných časopisoch – však nebudem na stránkach Pravdy povyšovať na úroveň predmetu hlavného záujmu. Však naozaj, nijaké veľké dielo nebolo akceptované v atmosfére pokojného súhlasu. Ani Hložníkovo. Ale výtvarník, aby som mierne parafrázoval slová Jeana Cocteaua, našťastie načúval „rozkazom svojej noci“. Nič a nikto nemohli Hložníka prinútiť k vybočeniu z jeho životnej a umeleckej cesty.

Hložník je pevnou, rešpektovanou súčasťou našej výtvarnej kultúry.

Vincent Hložník

  • 22. 10. 1919: narodil sa vo Svederníku pri Žiline
  • 1937 až 1942: štúdium Uměleckoprůmyslová škola, Praha (špeciálna škola pre kresbu a maľbu) u profesorov Františka Kyselu a Josefa Nováka
  • 1942: debut, samostatná výstava v Dome umenia v Bratislave (dnešná budova Umeleckej besedy) – Vincent Hložník: obrazy a kresby. Pripravil: Ján Mudroch, otváral Valentín Beniak
  • 1946: dostáva sa do medzinárodného povedomia, jeho diela sú zastúpené na výstave Art Tchécoslovaque v galérii Boetie v Paríži neďaleko Champs-Élysées; na vernisáži prítomný Pablo Picasso
  • 1948: jedno z prvých svetových ocenení, čestné uznanie za obraz Trio na medzinárodnej výstave vo Forte dei Marmi, Taliansko
  • Trikrát vystavoval na Bienále umenia v Benátkach (1954, 1958, 1980)
  • 1958: ocenený prestížnou cenou Bright Foundation (okrem neho ju získal už len Antonio Tápies)
  • v nasledujúcich rokoch samostatné reprezentatívne výstavy vo svete, z najvýznamnejších: Budapešť, Mexiko City, Berlín, Leningrad (Ermitáž), Monterrey, Bogota, Havana, Káhira, Antverpy, Brusel, Londýn, Glasgow, Praha, New York
  • zastúpený tiež na každej významnej výstave československého umenia vo svete
  • 1952 až 1972: pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave; vedúci legendárneho oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie, spoluzaložil a jeden rok viedol aj oddelenie monumentálneho maliarstva
  • 1959 až 1963: rektor VŠVU
  • 1967: podieľa sa na založení Clubu grafikov v Bratislave
  • 1967: podieľa sa na založení BIB; neskôr získal ocenenie Medzinárodného komitétu za zásluhy o „založenie, rozvíjanie a medzinárodné upevnenie Bienále ilustrácií Bratislava"
  • 1968: titul národný umelec
  • 1972: bol nútený odísť z VŠVU, odvtedy žil a tvoril ako výtvarník v slobodnom povolaní v Bratislave
  • 1993: Venoval sto diel na národný poklad Slovenskej republiky
  • 1993: Čestný predseda Spolku výtvarníkov Slovenska
  • 10. 12. 1997: zomiera, je pochovaný v Slávičom údolí v Bratislave
(jak)

Otec bol zakladateľom modernej slovenskej grafiky a pod jeho remeselnými rukami vznikli tisícky grafík – medzi najznámejšie cykly patrí nepochybne Apokalypsa, cyklus Obetné stoly, Atómový teror či farebné Sny. Bol majstrom každej techniky – od suchej ihly, litografie cez linorezy až po lepty. Ak by som si mala vybrať len jedno obdobie otcovej tvorby, mojej náture sú najbližšie azda najstaršie drevorezy zo štyridsiatych ro­kov.

Tieto drevorezy vznikli tesne po druhej svetovej vojne v otcovom rodnom Svederníku. Otec na ne nepotreboval veľa – na vtlačenie pečate svojho nezameniteľného rukopisu do hruškového dreva mu stačil len obyčajný nôž. Cítim z nich nespútanú energiu, nekompromisnú spontánnosť umeleckého prejavu a predovšetkým nefalšovanú remeselnú zručnosť. Sú minimalistické, avšak súčasne z nich sála dramatické napätie.

Z hrubých expresívnych línií sa k nám prihovárajú kubizujúce ženy, harlekýni, krasojazdkyne, vidíme na nich nábrežia a vrané koníky. Na druhej strane, nie je to len svet radosti – reflektujú ľudskú náturu v jej celistvosti a nedokonalosti. Odkrývajú nám svet živočíšnych zápasov, nerestí a násilia – útočiace pazúry na drevorezoch nás nútia pripomenúť si v duchu posolstvo Hložníkovho diela zhrnuté do jednej vety: „Človek, dávaj si pozor, aby sa z teba nestal zver!“

Azda to bola fascinácia čiernobielym svetom týchto diel, vďaka ktorej som už v mladosti vedela, že aj ja sa raz vydám v otcových šľapajach a zasvätím svoj život linu a rydlu. Otec bol pre mňa veľkou inšpiráciou a som vďačná za to, že ma priučil svojmu remeslu.

A čierna a biela? Niekto by bol povedal, že to nie sú farby v pravom zmysle slova. Nezabúdajme však na to, že práve tak ako čierna a biela vzniká zmiešaním základných farieb, aj svet grafiky v sebe obsahuje celú pestrofarebnú manéž ľudského života, jeho každodenné radosti i tragédie.“

Dcéra Zuzana Hložníková, grafička

Vždy, keď sedím v dedovom ateliéri, prezerám si jeho obrazy a rozjímam nad jeho rozsiahlou tvorbou. Pamätám si ho predovšetkým ako veľkého pracanta. Celý život tvoril veľmi intenzívne, do každého diela sa púšťal s plnou vervou. Žil azda podľa kréda pripisovaného antickému maliarovi Apellovi z Kolofónu „Nulla dies sine linea“ – „Bez čiary ani deň“. Spomínam si, že každé ráno, ešte predtým, ako ma odprevadil do školy mal na stole tucet nových perokresieb a poobede už pracoval na ďalších olejoch či grafických cykloch. Štetec, ceruzku či rydlo nedokázal odložiť ani v nedeľu a sám vravieval, že nevedel, čo je to dovolenka. Práca bola pre neho tým najlepším oddychom.

Počas letných mesiacov maľoval vo svojom „detašovanom pracovisku“ v záhrade za domom. Nebol to však iba akýsi rozmar. Práve naopak, bola to nutnosť – neraz trojmetrové plátna si vyžadovali trochu väčší fyzický odstup, a tak mu nezostávalo nič iné, ako si ich počas horúcich letných dní porozkladať po záhrade a maľovať pod holým nebom.

Dlhé letné popoludnia som sedával v záhrade a so zaujatím ho sledoval pri práci. V napätom očakávaní som pozoroval, čo sa začne spod jeho štetca vynárať na plátne – bude to tentoraz čierne krídlo, skáčuci kôň, netopier či muž v cylindri? Kým obrazy schli a všade navôkol sa ešte šírila vôňa olejových farieb, šepsu a terpentínu, debatovali sme so starým otcom o namaľovaných dielach a spoločne sme skúšali nájsť styčné body medzi estetickým cítením skúseného majstra palety a malého chlapca.

Dodnes mám pred očami tieto nezabudnuteľné oleje z prvej polovice 90. rokov. Dedo si v tomto období obľúbil obzvlášť pestrú paletu. Po období monochrómnych hnedých či šedých nastalo v jeho tvorbe obdobie prekvapivo výrazové vo farbe – maľby hýrili svetlým kobaltom, parížskou modrou, kraplakom, kadmiami červenými i žltými či veronskou zelenou. S odstupom času si dovolím tvrdiť, že expresívna tvorba týchto rokov tvorí spolu s Veľkými Apokalypsami nepochybne jeden z vrcholov Hložníkovho opusu.“

Vnuk Michal Zelina, japonológ

Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom majiteľov a dedičov autorských práv.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vincent Hložník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku