Psychológ Fabián: V spomienkach hľadáme istotu

, 26.10.2019 06:00

Zo sveta zmizla rovnováha a vnímanie času sa zmenilo tak, že to človeka ničí. Aj to sú dôvody, prečo sa ľudia radi vracajú do minulosti. Podľa psychológa Dušana Fabiána tam hľadajú pohodu, ktorú kedysi cítili.

Spomienkový optimizmus pozná i psychológ Dušan...
Spomienkový optimizmus pozná i psychológ Dušan Fabián, ktorému chýba napríklad atmosféra starej Bratislavy. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Stará móda, starý štýl, starý dizajn. Veci, ktoré označujeme ako retro, sú opäť populárne. Prečo sa tešia takej obľube?

Keď sa človek postaví, je schopný pozerať sa späť aj dopredu. A ten pohľad späť, to je retro. Aj odborne sa pohľad na vlastnú životnú cestu volá retrospekcia, pohľad dopredu zase prospekcia. Inak, predkresťanský rímsky boh Janus mal tiež dve tváre – jedna sa pozerala dopredu, druhá dozadu. Existujú teda dva pohľady a je nesmierne dôležité, z akej etapy životnej cesty na ktorú sa spätne pozeráme. Celkom iný je pohľad starého človeka na detstvo, ako pohľad plnovýkonného človeka na povedzme svoju pubertu či dospievanie. Pritom sa, samozrejme, pozerá sám na seba, no aj na veci z toho obdobia, v ktorom žil. A to môže byť všeličo: predmety aj kultúrne javy ako hudba, knižky, ktoré vtedy vychádzali alebo ktoré čítal, prípadne počasie. Ja by som ako príklad mohol použiť Dunaj.

S čím sa vám spája?

Pamätám si ho ako rybársku rieku, plno sietí na oboch brehoch. Takže keď dnes idem okolo, je mi smutno, že tam tie siete nie sú, lebo to bolo moje detstvo. A keby tam niekto vytiahol aspoň jednu sieť ako spomienku, veľmi by som sa tešil, pretože moje detstvo v starej Bratislave bolo pekné. A už sme pri tom retre. Aj keby tá sieť bola len turistická atrakcia alebo umelecké dielo, ja by som mal radosť. Alebo viechy. Dnes už v meste nemáte ani jednu klasickú, a ja si pamätám jednu vedľa druhej. Z toho nemám radosť. Zbytočne sa pozerám, už musím len spomínať. To sú tie retropohľady, hoci v mojom prípade možno skôr smútenie za atmosférou starej Bratislavy. Podobne hudba. Mám rád pesničky z obdobia, keď som bol v najlepších rokoch, preto sa k nim rád vraciam. To isté platí pre filmy alebo autá. Na tom chcem ilustrovať, že pri tom, čo sa mi viaže k pekným obdobiam môjho života, mám potom radosť aj z tých ostatných javov alebo predmetov.

Slávnostné otvorenie Mosta SNP v auguste 1972.
Slávnostné otvorenie Mosta SNP v auguste 1972. Autor: TASR

Zaujímavé však je, že retroveci sú často populárne nielen medzi ľuďmi, ktorí ich kedysi zažili, ale aj u mladej generácie. Čím si to vysvetľujete?

Každé obdobie má svoje špecifické čaro, nech bolo akékoľvek. Povedal by som, že mladým slúži ku cti, keď sa k minulosti vracajú, lebo vedia objaviť to čaro – či už v hudbe, alebo v móde.

Podľa nemeckých odborníkov retro ľudí fascinuje preto, lebo v ňom hľadajú istotu. Ak vraj človek zažíva citovú nerovnováhu a trápia ho obavy, utieka sa k starým známym veciam, pretože sú prísľubom istoty a stability, akýmisi záchytnými bodmi. Čo vy na to?

S tým by som súhlasil. Je to presne formulované. Myslím si, že je to pravda. V budúcnosti je vždy trocha neistoty, kým v minulosti istota, lebo som prežil.

Situácia vo svete dnes nevyzerá ružovo, hovorí sa o ďalšej kríze, veľa ľudí má obavy. Ak by teda tvrdenie o súvislosti neistoty a retra bolo správne, s trochou zveličenia možno povedať, že čím bude horšie, tým bude retro obľúbenejšie…

Aj to je možné, no to už sme pri geopolitike. To, čo sa deje vo svete, nie je vždy radostné a tu bol hlboký návyk bipolárneho sveta. Zažil som to, tak to hovorím celkom zodpovedne. Jednoducho tie dve mocnosti – Spojené štáty a Sovietsky zväz sa vzájomne držali v šachu, a to poskytovalo istú rovnováhu, istý pokoj. Sem-tam síce prišlo ku krízam, ale vždy to vyriešili. To, čo sa deje teraz, je však jedna chumelica. Viaceré štáty sa usilujú o jednopolárny svet, chcú byť lídri, a tá klasická rovnováha, ktorá trvala dlhé roky, sa vytratila. Viete, podstatou radosti zo života je vedieť absorbovať protiklady. Žijem, ale môžem zomrieť. A toto vedieť dať dokopy je umenie žiť. To platí pre všetky oblasti života. Preto sa domnievam, že nie s klasickou formálnou logikou, ale s tou paradoxnou je človek spokojnejší a je mu lepšie.

Za socializmu sa dal tovar zo Západu kúpiť iba...
Za socializmu sa dal tovar zo Západu kúpiť iba v Tuzexe. Prvú predajňu v Bratislave otvorili v roku 1957. Autor: TASR, Jozef Teslík

Bežný človek má však asi problém skĺbiť protiklady…

Keď Aristoteles prišiel k rieke, nevedel si dať dokopy, že je stále rovnaká, a predsa vždy iná. Nevedel to, a tak vytvoril logiku, že buď platí jedno, alebo druhé, no nemôže platiť oboje naraz. Môže! Prišiel Herakleitos, ktorý mal tiež ten zážitok – rovnaká rieka, vždy iná rieka… Zaoberal sa tým, rozmýšľal a vyslovil múdru myšlienku: Dva razy nevstúpiš do tej istej rieky. Dal tie protiklady dokopy, a tak vznikla paradoxná logika. Človek je buď dobrý, alebo zlý? Nie! Je dobrý aj zlý. Veľký európsky filozof Hegel to učenie rozvinul – téza, antitéza, syntéza. Hotovo! Keď sa dnes hádajú dvaja politici, ktorí majú odlišné názory, platí, že pravdu môže mať jeden aj druhý. Tak je to v mnohých oblastiach života, napríklad i v manželstve. Keď za mnou príde pár s manželskou krízou, očakávajú, že im poviem, kto je na vine. To je nezmysel. Vzťah vytvárajú dvaja a je dôležitý pohľad a postoj jedného aj druhého. To dokopy je pravda.

Ľudia často spomínajú na "staré dobré časy“ a podľa odborníkov je to prirodzené. Ľudský mozog má vraj tendenciu potláčať v pamäti nepríjemné spomienky a všetky udalosti uchovávať v pozitívnejšom duchu, ako sa skutočne stali. Súhlasíte?

Je to pravda. Vo svojej profesii sa s človekom väčšinou vraciam do detstva. Musím tam ísť, aby som zistil, ako vnímal rodičov, aké má zážitky zo školy a tak ďalej. Mnohí zažili také traumatické veci, že ich „vytesňujú“. Vôbec ich nemajú v repertoári pamäti. Alebo ich začnú vnímať a posudzovať v celkom inom svetle.

Mozog to robí pre vlastnú ochranu, no vedľajším účinkom je, že i negatívne zážitky a skúsenosti po rokoch vyzerajú krajšie. Dokonca vznikajú falošné spomienky. Stretli ste sa s tým?

Stretávam sa s tým, je to bežné. A mávajú to aj ľudia na vysokých postoch. Napríklad politici – naši aj zahraniční. Chýba im hlbšie nahliadnutie do seba. Viac by rozumeli tomu, čo stvárajú, keby lepšie poznali sami seba.

Bratislavská lýra bola najobľúbenejším...
Bratislavská lýra bola najobľúbenejším festivalom populárnej hudby v Československu. Autor: TASR, V. Přibyl

Ďalšou teóriou vysvetľujúcou obľúbenosť retra je, že súvisí s rýchlou dobou, v ktorej žijeme. Človek obklopený počítačmi, mobilnými telefónmi a ďalšími technológiami sa vraj podvedome bráni proti modernej dobe, preto hľadá to, čo je staré. Čo vy na to?

Keď cestujem MHD, mladí ľudia sú všetci sklonení nad smartfónmi a nič iné pre nich neexistuje. Dokonca ani spriaznené duše, milenci, sa nevenujú sebe, ale ťukajú do mobilu. Kvalita komunikácie sa stráca, už len tým, že posielame esemesky. Praktický príklad: Kamaráti, ktorí pracujú v jednej firme, sedia blízko seba v susedných miestnostiach. Zmení sa nejaký termín a jeden to má oznámiť tomu druhému. Nepovie mu to však osobne, pošle mu e-mail. Úplné odcudzenie… Keď robím skupinovú psychoterapiu, neúprosne trvám na tom, aby všetci vypli mobily. Volám to demobilizácia. V tej chvíli sú ľudia zrazu iní, objavujú svet bezprostrednej komunikácie.

V hektických časoch, v akých žijeme, je retro asi aj možnosťou, ako na chvíľu postáť a upokojiť sa.

Staré kultúry uprednostňovali cyklické, kruhové vnímanie času. Jar, leto, jeseň, zima. Ja to poznám, som záhradkár. Stále sa máte na čo tešiť a na čo čakať, lebo príroda je neúprosná, točí sa v kruhu. V tejto civilizácii, kde žijeme, však nastal posun, že sa uprednostňuje lineárne vnímanie času. Narodíš sa – zomrieš, dostaneš úlohu – musíš ju splniť. Tejto civilizácii sa podarilo rozkúskovať čas tak, že sa pre človeka stal sekirantom a manipulátorom. Ničí ho. Zoberte si dodržiavanie termínov. Angličtina má napríklad strašný výraz – deadline. Už to slovo sa vám vyhráža smrťou… Staré kultúry, ktoré vychádzali z prírody, to nepoznali. Dnes to tak možno ešte majú domorodé kmene v Austrálii alebo v Brazílii, ktoré sú šťastné, lebo kruhové vnímanie času im dáva istotu, že sa bude opakovať to, čo už poznajú. Vďaka tomu cyklu môžu naprávať svoje chyby. To však neznamená, že sa tie dva druhy vnímania – kruhové a lineárne – nedajú spojiť. Dajú. Ako sa dá dať dokopy kruh s priamkou? Špirálou. Príroda to vie. Je to veľká úľava pre toho, kto to pochopí.

Detstvo za bývalého režimu. Jasle a materská...
Detstvo za bývalého režimu. Jasle a materská škola na sídlisku Kútiky v bratislavskej Karlovej Vsi. Autor: TASR, J.Teslík

Zvláštnou kapitolou retra je hudba. Hity z minulosti sa dnes vracajú ako „oldies“. Stačí si zapnúť rádio, kde stále znejú piesne zo 60. či z 80. rokov. Obľúbené sú i tzv. oldies diskotéky. Je za tým nostalgia, alebo sa stará hudba hrá jednoducho preto, že bola kvalitnejšia?

Nepovedal by som, že bola kvalitnejšia, ale bola iná. Takže ak niekto v rádiu v jednom kuse počúva tie súčasné „odrhovačky“ a potom sa vráti k starej muzike, je to zrazu oáza niečoho iného, celkom prijateľného a milého. Myslím si, že práve to zaváži. Navyše je tam vplyv rodičov, spomienkový optimizmus a vychvaľovanie starých zlatých čias. Mnohí publicisti píšu, že ľudia túžia po socializme. No nie po celku, iba po niečom, čo nebolo zlé. Napríklad deti boli vtedy šťastnejšie. Nehnali ich tak po linearite času – z hudobnej školy na šport, na cudzí jazyk a podobne. Dnes sú z detí štvanci. To kedysi nebolo. Preto keď sem niečo prenikne z tej väčšej kvality života, ľudia sú radi. Nie je to však túžba, aby sa vrátil starý režim. Je to túžba po tom, aby sme znova našli tú pohodu, ktorú sme cítili.

Mávate aj vy pocit, že kedysi bolo lepšie? Dáte sa rád unášať spomienkami?

Nie, z toho som sa vyliečil. Mám 77 rokov a stále som optimista, aj svoju budúcnosť vnímam pozitívne. Ale všímam si, že keď sa stretneme so starými spolužiakmi, tak nám až slzy tečú, ako sa zabávame na tom, čo sme prežili, aj keď to vtedy bolo ťažké. Spomienkový optimizmus má tú silu, pretože všetky tie nepríjemné zážitky treba vnímať inak.

Ľudia radi spomínajú, ale jedno staré príslovie zase hovorí, že kto chce byť šťastný, musí sa naučiť zabúdať.

Na tom niečo je. Jeden z najhrôzostraš­nejších okamihov môjho života bol, keď sa v roku 1969 začala normalizácia a nastali tzv. previerky. Všetci sme museli podpísať, že súhlasíme so vstupom vojsk „bratskej“ pomoci. Bolo to veľmi nepríjemné. Keď som tam šiel, stratil som úctu k sebe samému. Sedeli sme v čakárni na univerzite, všetci skormútení, všetci sme to prežívali rovnako. Vtedy z miestnosti, kde sa to podpisovalo, vyšiel jeden profesor. Pozrel sa na nás s vyžehlenou tvárou a povedal: A predsa sa točí! Potom sa stalo niečo úžasné. Všetci, čo tam šli po ňom, to povedali tiež, aj keď niektorí len potichu. Ten profesor jednoducho našiel východisko z tej hroznej situácie. Spomenul si na to, ako podobný problém riešil Galileo.

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že nie je dobré žiť v spomienkach, že treba žiť tu a teraz – staré veci hodiť za hlavu, dívať sa dopredu. Iní zase vravia, že je dobré spomínať, poučiť sa z minulosti a načerpať v nej silu. Ktorý prístup je správny?

Tak, ako sme sa už bavili – platí oboje. Nie „buď, alebo“. Oboje. Treba nájsť rovnováhu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spomienky #retro #nostalgia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku