Túžba po nových 'hračkách' nivočí Afriku

Ako sa Agbogbloshie, štvrť ghanského hlavného mesta Akkra, niekdajšia mokraď, premenila na jednu z najotrasnejších skládok s elektroodpadom v Afrike?

Podobných skládok je viacero. No Agbogbloshie predstavuje symbol problému s elektroodpadom. Premena sa udiala v momente, keď sa začal voziť elektroodpad do Afriky. Zažil som tam jednu vec. Kráčal som so sprievodcom, keď som si zrazu chcel urobiť skratku k nejakému obrazu, ktorý ma zaujal. Fotím vždy zblízka, nie zďaleka s teleobjektívom, inak to nie sú osobné fotky. Chcel som sa teda priblížiť, keď ma sprievodca chytil za rameno a hovorí – ak sa nechceš utopiť, ďalej nechoď! Celá mokraď je napumpovaná elektroodpadom. Monitormi, smartfónmi, všetkým možným. Je to možno jediné miesto na svete, kde sa dá doslova utopiť v odpade. Nezadusí vás voda, ale pohltí vás elektroodpad.

Je pravda, že táto premena súvisí s tým, ako sa do Afriky začali voziť zánovné a lacné počítače?

To, čo smeruje do Afriky, sa deklaruje ako funkčný tovar z druhej ruky. Je to fajn. Aj vďaka tomu sa Afrika rozvíja, staré počítače slúžia v školách, na úradoch. No problém je v tom, že medzi second hand sa primieša určité percento nefunkčného odpadu. A ten sa v Agbogbloshie nelegálne spracováva a spaľuje. Práve na toto sa snažím ľudí upozorniť. Aj keď odovzdáte smartfón do elektroodpadu, ďalej putuje. Naďalej nejako žije. Postupne sa predáva, až sa nakoniec môže ocitnúť v Afrike.

Prečo ste tam išli?

Nie som investigatívec. Ale človek, ktorý zaznamenáva explicitný obraz. Nešiel som tam len kvôli Afrike, Afričanom, išiel som tam aj kvôli nám, Slovákom. Fascinovalo ma a znepokojovalo, že niekto strieda smartfón každý rok alebo každý druhý rok. Niekedy len kvôli novej farbe. Niekto si kúpi nový počítač len preto, aby mu išla rýchlejšie videohra. Kúpi si nový počítač a ten starý dá v lepšom prípade do separovaného zberu. Ale ono to niekde skončí. Chcel som doniesť práve tie horiace miesta a ukázať – tu máš a pozri sa, kde to môže skončiť. Nič som neprikrášľoval. Ukázal som, ako to je.

Prečo sa to takto robí? Je to výhodnejšie pre firmy, vyviezť elektroodpad do Afriky, ako ho doma zrecyklovať?

Určite. Je to jednoduchšie ako separovať. Drvičky, ľudia, prenájom, energie, to všetko je drahé. Stačí ho primiešať medzi funkčné spotrebiče a poslať na lodi do Afriky. Zíde z očí, zíde z mysle. Tam sa oň „postarajú“. Zapália horu elektrospotrebičov a potom z nej povyberajú drahé kovy. Ale viete, čo je na tom absurdné? Viete, čo som od miestnych počul ako prvé? Výčitku – prečo to tu fotografujete?! My potrebujeme ten odpad! Je to choré, že to dospelo až sem. Niekto potrebuje odpad, aby sa uživil.

Foto: Martin Baláž

odpad Bangladéš Afrika rieka Bangladéš. Separovanie plastového odpadu v rieke.

Skládka je podľa vašich fotografií rušným miestom. Čo sa tam vlastne deje?

Fungujú tam gangy. Skupiny. Každá má svojho šéfa, ktorý preberá elektroodpad. On ho dokonca ešte aj nakupuje. Donesie ho na miesto, takzvaný Agbogbloshie market. Tak sa nazýva celá zóna. Šéf má pod sebou asi desať ľudí. A tí žijú zo dňa na deň. Koľko si nazbieraš, toľko máš. Večer kúpiš jedlo rodine. Eektroodpad spracovávajú, zapaľujú plasty, káble a potom to preberajú, aby našli cenné kovy.

To im neprekážajú toxické podmienky?

Oni nevnímajú všetky tie splodiny, toxíny. Nemajú o nich ani vedomosť. Nič im to nehovorí. Jediné znečistenie, ktoré ich trápi, je blato, keď prší. Preto si robia špeciálnu drenáž, po ktorej chodia – z porozbíjaných obrazoviek televízorov.

Koľko si zarobia?

Ide o prežitie zo dňa na deň. Niektorí nemajú domov. Nemajú rodiny. Je to čierne miesto hlavného mesta Akkra.

V hustom dyme sa podľa štúdií šíri olovo, kadmium. Ľudia vdychujú dioxíny, furány, ftaláty. Ako ste to zvládali?

Pôsobil som tam jeden celý týždeň od rána do večera. A hneď po prvom dni, keď som sa vrátil do hotela, som si všimol, že moja bledá košeľa bola večer celá čierna. Viete si predstaviť, že oni toto neustále vdychujú? Musia mať úplne čierne pľúca.

Keď ste sa vrátili z Afriky, povedali ste, že ste niekedy mali pocit zbytočnosti fotografovať. Aké zo silných momentov na vašich fotografiách neuvidíme, ktoré ste možno nemali ani vôľu zachytiť?

Netýkalo sa to priamo elektroodpadu, ale slumu. Potreboval som sa presunúť na jedno miesto a najrýchlejšia skratka viedla cez slum. Svojmu náhodnému sprievodcovi som plne dôveroval. Povedal som si – dobre, skúsim, prejdem. Mal som pri sebe fotoaparát. No keď sa zrazu ocitnete priamo tam, priamo v tej fotke, tak to na vás nesmierne silne zapôsobí. Žiadna esej, žiadna reportáž, žiadna fotografia, žiaden film nevystihne to, čo som tam videl. Tá bieda. Som presvedčený o tom, že keby hocikto išiel do slumu, zmení pohľad na svet a rozvojové krajiny. Rómske osady sú oproti slumom luxus.

Vôbec ste nefotili?

Neurobil som jediný záber! Ani to nebanujem. Nehľadám senzáciu alebo fascináciu. Viete, ja som sa vybral fotiť elektroodpad v čase, keď všetci fotografi bežali fotografovať utečencov. Ja som tam nešiel. Miesto toho som išiel fotiť ekológiu, ktorá v tom čase možno nebola tak v móde. Ale ja som si myslel, že práve toto je problém. Na toto treba upozorňovať. A som rád, že sa na ekológiu upozorňuje čoraz viac.

Čo je hlbšou príčinou diania v Agbogbloshie?

Nechcem ľudí súdiť za to, že si kupujú stále nové smartfóny. Vývoj je rýchly. Prichádzajú stále nové a nové veci. A človek je veľmi ovplyvniteľný. Je v obrovskom pokušení. Rozumiem jeho túžbe kúpiť si niečo nové. No práve technologický vývoj veľmi úzko súvisí s ekológiou. To, že mobil vyhodíme, že skončí nakoniec v Agbogbloshie, je len následok.

Foto: Martin Baláž

elektrický odpad Afrika kopa Hory odpadu pripravené na spálenie.

Vaše fotografie putovali po okolitých obciach v rámci výstavy Tvoj mobil v Afrike. Prečo ste si vybrali práve kultúrne domy?

Mojím cieľom je aj inšpirovať. Stačí mi jeden divák, ktorého to osloví. Na výstavu chodili väčšinou žiaci. A ten chlapec či to dievča sa môžu na základe fotiek začať zaujímať o prírodu. Môžu sa stať vedcami, môžu niečo dosiahnuť. V Obyciach mi ktorísi návštevníci napísali do knihy návštev, že sú veľmi radi, že výstava prišla k nim do dediny. Že nemusia chodiť do Bratislavy alebo do Nitry a míňať peniaze. Že to majú rovno pod nosom. V tom čase som bol finalistom súťaže Európsky profesionálny fotograf roka 2017. V rámci súťaže sa moje fotografie ocitli na výstave v Sicílii a mňa veľmi tešilo, že tie isté fotografie, ktoré sa vystavujú vo svete, mali možnosť vidieť aj ľudia v slovenských obciach. Takto by to malo byť.

Ako ste to vlastne zrealizovali?

Pomáhal som pretvárať kultúrne domy. Prerobili sa na miesta, kde sa dalo vystavovať – galérie. A starostovia boli sami z toho prekvapení, aký zaujímavý priestor sa otvára. Inšpirovalo ich to a niektorí chcú aj v budúcnosti robiť fotografické výstavy v kultúrnych domoch. Čo je fajn. Doteraz boli mnohé z nich nevyužité. V rámci projektu som vytvoril penové dosky s rozmermi 40 krát 60 centimetrov. Išlo o jednoduchú tlač, nič finančne náročné. Nuž a potom som do toho zakomponoval starostov. Starosta si moje fotografie sám naložil do kufra obecného auta a zaniesol ich do druhej dediny, druhému starostovi. Naozaj to bola putovná výstava, ktorá mala svoju symboliku. Starostovia si ju postupne odovzdávali. A ja som potom k nej robil komentované prehliadky.

Hovoríte o pozitívnej spätnej väzbe. Neobjavila sa však aj kritika vášho prístupu?

Vypočul som si aj takú vec z Bratislavy, že prečo vystavujem v takých dierach. Lenže ja v dedinách vystavujem preto, lebo si myslím, že umenie je pre ľudí. Umenie nie je iba pre umelcov a ich fanúšikov. Dokumentárna fotografia často býva vystavená iba v galérii, prípadne na ulici v krajskom meste. Ja som však dal ľuďom možnosť pozrieť si ju priamo vo svojej obci. Doteraz mohli mnohí navštíviť nanajvýš súťaž vo varení gulášu. Ak sami umelci neponúknu ľuďom svoje umenie, potom nemôžu hovoriť, že ľudia tomu nerozumejú alebo, že nevnímajú umenie. Ako ho môžu vnímať, keď im samotný autor alebo kurátor nedá možnosť ho vnímať? A keď to navyše odbije slovami – je to diera a hotovo! Čo dosiahneme takýmto prístupom? Ale je to iba môj názor. A môžem sa mýliť.