Sme autormi najväčšieho vymierania v dejinách?

, 07.11.2019 06:00
muž, ekológ
Klimatológ Jozef Pecho. Autor: ,

Ekológovia radi ironizujú, že príroda klimatickú krízu nejako prežije. V stávke je to, či s človekom, alebo bez neho. Slovenský klimatológ Jozef Pecho sa pri rozhovore snaží udržať si úsmev, nadhľad, iróniu, no mimika tváre prezrádza, že sa to príliš nedá. Určite nie po oboznámení sa s najnovšími výpočtami vedcov, ktorí skúmajú zmenu klímy. Akoby to tušil novinár David Wallace-Wells, ktorý začal knihu Neobývateľná Zem slovami - Je to horšie, oveľa horšie, ako si myslíte. Kniha je rozšírením eseje, ktorá vyšla ešte v roku 2017 v časopise New York Magazine. Už vtedy vyvolala kontroverzie a časť kritikov autorovi vyčítala, že zbytočne straší. Aj Greta Thunbergová zbytočne straší? Čo ak je to zle položená otázka a mali by sme sa skôr pýtať - správame sa dosť rozumne na to, aby mali naše deti dobrú a bezpečnú budúcnosť? Niektorí ľudia po zoznámení sa s katastrofickými scenármi však reagujú protiotázkou. A je správne mať deti?

Čítali ste knihu Wallacea-Wellsa Neobývateľná Zem?

Kúpil som si ju hneď v ten deň, keď vyšla v slovenskom preklade. No hneď po tom, čo som sa začítal do prvej kapitoly Kaskády, musel som ju odložiť. Hoci sú mi ako vedcovi mnohé tie fakty a výskumy známe, v takejto skoncentrovanej podobe ide o veľmi ťažké čítanie.

Autor knihy sa rozhodol upozorniť na tie najhoršie možné scenáre vývoja. To najhoršie, čo sa pri nečinnosti človeka môže na planéte so zmenenou klímou stať. Milióny mŕtvych. Desiatky zaplavených veľkomiest. Pôda, ktorá nedokáže uživiť. Milióny utečencov a nestabilný, konfliktmi presiaknutý svet. Je to správny spôsob rozprávania o klimatickej krí­ze?

Wallaceova-Wellsova kniha adekvátne reaguje na súčasný stav. Spôsob, akým píše, tón úvodnej kapitoly, aký zvolil, všetko je primerané tomu, že chce u ľudí vzbudiť dostatočný záujem. No podľa mňa by stačilo už len to, keby sme si na rovinu povedali, v akom stave sme. A to nehovorí len Greta. Začínajú to hovoriť aj ľudia, ktorí majú blízko k politikom – naozaj si treba povedať pravdu.

A to?

Súčasný stav je nelichotivý. Ak na tom nič nezmeníme, naozaj pôjdeme pesimistickými scenármi. Problém ich interpretácie však tkvie v tom, že už súčasný stav je pre mnohých ľudí neakceptovateľný. Nepredstaviteľný. A teraz vysvetlite ľuďom, ako bude vyzerať planéta priemerne teplejšia o štyri stupne. Západní klimatológovia to často prirovnávajú k tomu, čoho zvykneme byť svedkami pri genocídach. Väčšia časť ľudstva bude mať skutočne problém prežiť vo svete oteplenom o štyri stupne Celzia.

Štvorstupňové oteplenie však spomínajú len stredné odhady.

Áno. Ak by sme išli podľa pesimistických, tak sa svet zohreje o sedem až osem stupňov do konca tohto storočia. To sú podmienky, ktoré tu panovali pred 40, 50 miliónmi rokov. Lenže klíma sa menila vtedy veľmi pomaly. Trvalo tisícky rokov, kým sa priemerná globálna teplota zvýšila o jediný stupeň Celzia! Teraz sa Zem výrazne oteplí za mimoriadne krátku dobu. Ďalší problém spočíva aj v tom, že sa pripravuje šiesta správa Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC), v ktorej je zahrnutá nová generácia klimatických modelov. Keď si najnovšie výsledky porovnáte s predošlou správou, vyjde vám, že oteplenie bude ešte výraznejšie a rýchlejšie – o 20 až 30 percent! Jedna z austrálskych klimatologičiek Joëlle Gergisová prepadla úzkosti, keď sa dozvedela o číslach v pripravovanej správe IPCC. Napísala o tom zaujímavý list, ktorý poslala aj austrálskym politikom (jej postreh možno nájsť na internete pod názvom The Terrible Truth of Climate Change – Hrozivá pravda o klimatickej zmene).

Tak aký bude nový stredný odhad?

Klimatické modely sú čoraz citlivejšie, detailnejšie a dá sa povedať aj presnejšie. Zahŕňajú väčší rozsah zosilňujúcich spätných väzieb. Napríklad zo strany topenia ľadu, permafrostu, uvoľňovania metánu, teplejších oceánov či zo strany globálneho uhlíkového cyklu. Nový stredný odhad počíta s tým, že oteplenie do konca tohto storočia môže byť aj viac ako šesť stupňov, pri zdvojnásobnení celkovej koncentrácie CO2 v porovnaní so stavom spred 250 rokov.

A čo hovoria najnovšie výpočty o najhoršom scenári?

Že sa môže otepliť dokonca výrazne nad osem stupňov! Samozrejme, môžeme sa dlho baviť o tom, či takáto rýchla zmena klímy je fyzikálne vôbec možná a aká vysoká je pravdepodobnosť, že sa tak aj reálne stane. Ja si myslím, že takáto rýchla klimatická zmena, ak by k nej došlo, nebude narážať len na schopnosti človeka a civilizácie adaptovať sa. Ale života ako takého. Už dnes sa to deje. Už teraz vymierajú vysoké percentá stavovcov, hmyzu, rýb, vtákov (podľa štúdií len za posledných 40 rokov klesol počet divo žijúcich zvierat o polovicu), pochopiteľne, nielen kvôli zmene klímy. A pri ôsmich stupňoch to bude predstavovať nielen šieste veľké vymieranie. Ale možno najväčšie v dejinách Zeme.

Prečo?

Pretože oteplenie o šesť až osem stupňov Celzia za 100 rokov, to sa v geologickej histórii ešte nikdy nestalo. Ide o bezprecedentnú zmenu! Absurdné je na tom to, že pred niekoľkými rokmi sme hovorili o tom, že oteplenie o štyri stupne bude bezprecedentné. No klimatická kríza v skutočnosti nabrala takú rýchlosť, že je veľmi ťažké interpretovať, čo táto zmena bude vôbec znamenať.

Mohli by ste sa o to aspoň pokúsiť na jednom konkrétnom príklade?

Nedokážeme zatiaľ do všetkých dôsledkov ani odhadnúť, nieto ešte „presne“ spočítať, koľko percent druhov a čeľadí môže v dôsledku takejto rýchlej zmeny vymrieť. No v súčasnosti sa celkom dobre vie, že už pri oteplení o dva stupne môže dôjsť k vymretiu 99 percent všetkých tropických koralov na Zemi. Iba o dva stupne! Ak tieto morské ekosystémy zmiznú, je veľmi pravdepodobné, že potravinové reťazce v oceánoch skolabujú (v koralových útesoch sa sústreďuje 80 až 90 percent biomasy morských živočíchov v tropických oceánoch). Už pri dvoch stupňoch oteplenia môžeme pocítiť na celej Zemi zásadné dôsledky. Čo potom pri šiestich alebo ôsmich stupňoch?!

Pri oteplení o 2 stupne takto vybledne -...
Pri oteplení o 2 stupne takto vybledne - zahynie 99 percent všetkých koralov na Zemi. Na ne je naviazaných 90 percent biomasy oceánov. Autor: Vardhan Patankar

Začiatkom októbra prezentoval Goddardov inštitút pre kozmický výskum, ktorý spadá pod NASA, štúdiu, podľa ktorej mohla byť Venuša tri miliardy rokov obývateľnou planétou. Pred 700 miliónmi rokov sa však začal masívne uvoľňovať skleníkový plyn oxid uhličitý, čo z Venuše urobilo pekelnú planétu. Teploty na povrchu dosahujú 500 stupňov. Stane sa aj zo Zeme druhá Venuša?

Ak by sme sa rozprávali o veľmi vzdialenej budúcnosti, tak Zem na 100 percent raz bude Venušou. Najbližšiu jednu miliardu rokov bude Slnko ako-tak stabilné a schopné udržiavať život na Zemi. Ale po miliarde rokov bude Slnko natoľko horúce, že sa obývateľná zóna v rámci slnečnej sústavy posunie ďaleko za Zem a dostane sa až k dráhe Marsu. Zem bude v teplejšej zóne a začne sa veľmi rýchlo prehrievať. O Venuši sa predpokladá, že na jej povrchu boli kedysi pomerne veľké oceány, možno podobné ako na Zemi. V istom období však Venuša prechádzala nejakou kataklizmatickou klimatickou zmenou, ktorá spôsobila, že pri 50 až 60 stupňoch sa začali oceány vyparovať a nadbytočná vodná para spôsobila ďalší skleníkový efekt, ktorý bol už nezastaviteľný. V tomto okamihu sa dostávajú k slovu spätné väzby zo strany vodnej pary, ktoré planéta nedokáže ničím ochladzovať, a planéta sa ocitá v nebezpečnej slučke. Toto o miliardu rokov pravdepodobne čaká aj Zem. Otázka však znie, či to môže nastať oveľa skôr.

A nastane?

Klimatológ James Hansen, ktorý začal študovať Venušu pred 40 rokmi a modeloval práve tie podmienky, ktoré viedli na Venuši k dramatickému skleníkovému efektu, zistil, že Zem nie je od prahovej hodnoty stability ďaleko. Vyslovil hypotézu, že ak by sme spálili všetky fosílne palivá na Zemi, všetku ropu, zemný plyn, uhlie a veľkú časť karbonátov (vápencov) na výrobu cementu a vápna, tak by sa do atmosféry uvoľnilo také obrovské množstvo uhlíka, že by to mohlo Zem uviesť na trajektóriu samovoľného otepľovania. Len od začiatku priemyselnej revolúcie človek vypustil do atmosféry 500 miliárd ton uhlíka. Komplikácií je však viac.

Spätné väzby?

Presne tak. V súčasnosti poznáme asi 40 silných spätných väzieb, ktoré fungujú v systéme zem – atmosféra – oceány. Pre nás veľmi nepríjemnou správou je však to, že vieme ako-tak fyzikálne a matematicky modelovať iba tri z nich. Spätnú väzbu s metánom vrátane permafrostu, albedo zemského povrchu (schopnosť odrážať slnečné žiarenie, zjednušene – čím menej bielych ľadovcov máme, tým menej žiarenia Zem odrazí a tým viac sa otepľuje) a globálny uhlíkový cyklus.

Momentálne sa rieši oblačnosť a aerosóly, ale výsledky zatiaľ nie sú presvedčivé, tieto rovnice zatiaľ príliš dobre nefungujú v klimatických modeloch (dávajú výsledky s veľkými neistotami). To znamená, že zvyšných 37 spätných väzieb nedokážeme dostať do klimatických modelov. Ak by sme ich tam mali, obraz budúceho vývoja by bol ešte presnejší. Týchto 37 spätných väzieb čaká na rozlúsknutie, v tomto majú klimatológovia, respektíve fyzici čo riešiť, modelovať a teoreticky simulovať.

Ako by ste v skratke opísali súčasný stav?

Prvá zásadná skutočnosť v probléme klimatickej krízy tkvie v tom, že sa stále zrýchľuje. Situácia je stále horšia. Druhý bod sa týka stále horších dôsledkov. Po tretie, zatiaľ len predstierame, že niečo riešime. Aj napriek globálnym hnutiam, napriek metodickým a rétorickým cvičeniam politikov, napriek dvadsiatim štyrom klimatickým konferenciám sa situácia stále zhoršuje a nerieši sa tak rýchlo, ako by sa mala. Aj napriek tomu, že o tom intenzívne diskutujeme, diskusie sú často veľmi povrchné a kontraproduktívne. Nevieme sa dohodnúť na základných pojmoch. A po štvrté – rastie apatia. Ľudia síce nájdu určité informácie o klimatickej kríze na internete, no keď si uvedomia, čo to znamená, tak rastie u nich neochota vôbec niečo začať riešiť na úrovni každodennej rutiny. Rastie neochota sa k tomu vyjadrovať, neochota to riešiť. Mám pocit, že robíme absolútny opak toho, čo by sme mali robiť.

Čo presne máte na mysli?

Na internete je veľké množstvo informácií o klimatickej zmene. Sú k dispozícii všetky správy. Existuje veľké množstvo rozhovorov s poprednými odborníkmi. Vieme, na čom sme. Lenže ľudia sa čoraz viac uzatvárajú pred týmto problémom. Neviem, ako to psychologicky opísať. Ale je to stav, keď človek čelí veľkému problému, ktorý sa zdanlivo nedá riešiť. A reakcia človeka je taká, že sa začne ešte viac izolovať. Uzatvára sa do svojej bubliny alebo do sociálnych bublín, kde nachádza oporu voči tvrdej realite. Zaoberá sa len vecami, ktoré dokáže riešiť v krátkom čase, vecami, ktoré mu dávajú istotu. Toto možno sledovať na sociálnych sieťach. Už sa to deje. Ľudia čoraz viac žijú vo virtuálnej realite, vytvárajú si sekundárnu realitu, ktorá je často diametrálne odlišná od reality tam vonku. Potom je veľmi ťažké viesť s nimi dialóg.

Narážate zrejme na kognitívnu disonanciu. Šachový veľmajster a lektor kritického myslenia Ján Markoš ju vysvetľuje práve na príklade klimatickej krízy. Ide o neschopnosť prijať informáciu, ktorá nezapadá do doterajšieho poznania ľudstva. Aj Wallace-Wells píše, že klimatickú krízu je ťažké uchopiť aj preto, že je to niečo, s čím sa ľudstvo ešte nestretlo…

…netvrdil by som, že sa človek s niečím podobným nestretol. Klimatických zmien s menším rozsahom človek zažil viac. Niektoré boli kritické. Akurát si na ne v rámci skúseností nespomína. Ale súhlasím s Wallaceom-Wellsom v tom, že niečo s takým globálnym charakterom a dosahom sme naozaj nikdy nezažili. Obdobnú klimatickú krízu nemáme zapísanú v génoch. Nevieme, čo s tým máme robiť. Čaká nás minimálne štvorstupňové oteplenie. To je klíma, ktorú Homo sapiens nikdy nezažil. Nemáme na to pripravené takmer nič. Ani mieru, akou si máme nastaviť našu predstavivosť. Väčšina adaptačných stratégií bude nejako fungovať do dvojstupňového oteplenia. Všetko nad tento teplotný prah je už veľmi otázne.

Na ktoré klimatické krízy sme „zabudli“?

Súčasný človek zažil minimálne oteplenie na konci poslednej ľadovej doby, pred zhruba 18– až 10-tisíc rokmi. A hoci táto klimatická zmena nebola taká rýchla ako dnes, tiež bola sprevádzaná dramatickými udalosťami. Väčšina z týchto dosahov však nemala globálny charakter. Len niektoré populácie ľudského rodu tým boli poznamenané, najmä v Severnej Amerike, v oblastiach západnej Európy alebo v severnej Afrike. Potom sme zažili regionálne zmeny klímy napríklad v stredoveku. Išlo o ochladenia. Začiatok takzvanej malej ľadovej doby nebol pre ľudstvo jednoduchý, pretože s tým boli spojené hladomory, nedostatok potravín, vypukli prvé rozsiahlejšie morové epidémie. Stávalo sa, že sa z roka na rok veľmi prudko ochladilo, často v dôsledku nejakej sopečnej erupcie. V rokoch 1257 až 1258 vymrela tretina Londýna, približne 15-tisíc obyvateľov. A to kvôli veľmi prudkému ochladeniu. Dnes už vieme, že za tým bola silná erupcia sopky v Indonézii. Najsilnejšia za posledných 10-tisíc rokov. Volala sa Mount Salamas, dnes Rinjani. Ani výbuch sopky Tambora v roku 1815 nebol taký silný ako ten v roku 1257.

Lenže toto je častý argument skeptikov. Veď klimatické zmeny tu už boli…

…akurát súčasná zmena je prinajmenšom 10-násobne rýchlejšia ako oteplenie, ktoré nasledovalo po poslednej ľadovej dobe! Ak sa oteplí o štyri stupne, tak to bude 100-krát rýchlejšia zmena než akákoľvek iná zmena, ktorá sa udiala na tejto planéte! Dokonca 100-krát rýchlejšia ako veľké oteplenie spred 55 miliónov rokov, ktoré sa označuje za paleocénne-eocénne teplotné maximum. Teplota sa vtedy zvýšila o 5 až 8 stupňov. Táto zmena však trvala tisíce rokov. A hoci mal život tisíce rokov na to, aby sa prispôsobil, aj tak došlo k masívnemu vymieraniu druhov v oceánoch a na súši. Počas piatich hromadných vymieraní vymrelo 75 až 96 percent všetkých druhov na Zemi. S výnimkou zániku dinosaurov išlo o dôsledky klimatických zmien, ktoré trvali, opäť, tisíce rokov. Človek však teraz dáva životu na prispôsobenie sa iba jedno storočie!

K čomu by ste to prirovnali?

Akoby NASA teraz oznámila, že o dva týždne do nás narazí obrovský asteroid. Klimatická kríza je niečo podobné. Na jednom z klimatických protestov ma zaujal transparent v angličtine, ktorý by sa dal preložiť: Aj dinosaury si mysleli, že mali viac času. Existuje vynikajúci film The Age of Stupid (Čas hlupákov, získal nomináciu na Oscara) z roku 2009. Komentuje ho jeden človek, ktorý akosi prežil apokalypsu a v jednej veži si prezerá historické nahrávky. Historické dokumenty našej doby, ako politici nad tým krútili hlavou, neverili tomu. Prezerá si celé tie dejiny a ťuká si na čelo – akí sme boli hlupáci, mali sme možnosť to vyriešiť. Ale nevyriešili sme to.

To pripomína text na tabuľke, ktorú umiestnili v auguste tohto roku na roztopený ľadovec Okjökull na Islande: Vieme, čo sa deje, a vieme, čo treba spraviť. Len vy budete vedieť, či si nám to podarilo.

Už som sa dvakrát pristihol pri tom, že keď prednášam mladým ľuďom, tak sa mi tlačia slzy do očí. Keď som si uvedomil, čo to pre nich bude znamenať. Musíme mať nejakú nádej, že to dokážeme zvládnuť… Aj austrálska klimatologička Gergisová, ktorú som spomínal, vo svojich blogoch opisuje ten ťaživý psychický stav, keď má čo robiť, aby sa nerozplakala len pri opisovaní strohých faktov. Keď si človek uvedomí, čo to vlastne znamená. Že o dva týždne spadne na Zem asteroid a vy tu už nemusíte byť. Ešte horšia je situácia, keď má niekto deti a pokúša sa im objasniť dôsledky klimatickej krízy. Hoci rodič by mal mať v rukách ich výchovu a mal by ich dokázať pozitívne ovplyvniť, no vysvetľovať to tým malým ľuďom… Ja sa vlastne ani neviem celkom do tej situácie vcítiť, nemám deti. Desí ma však otázka, ktorú si kladú niektorí ľudia. Je morálne mať v tejto situácii deti?

Pamätná tabuľa na roztopenom ľadovci Okjökull...
Pamätná tabuľa na roztopenom ľadovci Okjökull na Islande. Autor: Rice University

Kde ste sa s ňou stretli?

Na nedávnej klimatickej konferencii v Bratislave jej bol venovaný celý panel. Ak túto otázku zodpovieme tak, že nie je morálne mať deti, tak všetko môžeme zabaliť. Deti sú pre tento svet potrebné. A je potrebné ich vychovávať oveľa lepšie, ako sme boli vychovaní my. Je nutné im vysvetliť, že tie riešenia musia prísť, inak neprežijeme. V tomto zmysle sú deti našou veľkou nádejou.

Akou?

V tom, že môžeme formovať nastupujúcu generáciu. Je síce otázne, či sa nám to podarí. Pretože technologický pokrok, sociálne siete a veľké množstvo vecí, ktoré mladých ľudí dnes rozptyľujú a ktoré len prehlbujú závislosť od virtuálnej reality, to všetko potrebné riešenia klimatickej krízy skôr odsúva, až sa môže zdať, že mladí ľudia sú menej kreatívni. Ale ja chcem veriť v to, že sa to môže zvrátiť. My vieme, aké sú príčiny krízy. A vieme, čo s tým máme robiť. Ekonomicky aj ľudsky. A máme veľkú výhodu, že toto všetko môžeme teraz vložiť do výchovy nasledujúcich generácií, toto je tá pozitívna vec! Len to musíme chcieť. Musíme tak začať žiť. Takže otázka, či mať deti, je možno logická. Len neviem, prečo by sme mali strácať čas tým, ako ju zodpovedať. Sme biologický druh. Z mäsa a kostí. A mali by sme hľadať spôsob, ako udržať líniu ľudstva. Pretože ľudstvo je úžasná komunita. Akurát sme stratili kontakt s prírodou, čo vedie k veľkým problémom. A teraz sa len musíme k prírode vrátiť a nepredstierať, že nie sme jej súčasťou.

<CITAT> My vieme, aké sú príčiny krízy. A vieme, čo s tým máme robiť. Ekonomicky aj ľudsky. A máme veľkú výhodu vo výchove, toto je tá pozitívna vec! Len to musíme chcieť. Musíme tak začať žiť.

Jozef Pecho
Jozef Pecho Autor: Andrej Barát, Pravda

Jozef Pecho (1981)

klimatológ

  • Študoval meteorológiu a klimatológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • Pôsobí ako klimatológ v Slovenskom hydrometeorolo­gickom ústave.
  • Pracoval v Ústave fyziky atmosféry Českej akadémie vied, tiež v Českom hydrometeorolo­gickom ústave.
  • Je spoluriešiteľom medzinárodného projektu HYDROCARE – Hydrologický cyklus regiónu CADSES, ktorý Európska únia realizovala v rokoch 2006 až 2007.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vymieranie #klimatická kríza
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku