Ako ste rozbiehali tento projekt?
Keď nám to ponúkli, lokalita nás na začiatku odrádzala. Predstavili sme si Bernolákovo, polia, zápchy. Povedali sme si – toto nie. No zvrtlo sa to, keď sme sa prišli pozrieť. Prvý pozitívny bod bol, že železničná stanica je iba kilometer odtiaľ. Postupne nám začali nabiehať obrazy, že to nebude sídlisko, ale že by mohlo ísť o priestory, kde by ľudia žili, pracovali, stretávali sa. Kde budeme vedieť vytvoriť komunitu. A toto je pre nás kľúčové. Dovtedy sme to len tušili, no práve toto sme si naplno uvedomili pri projekte Hájpark. Kaviareň tu prevádzkujú ľudia z domu, funguje to ako sociálny hub. A tak sme si povedali – dobre, poďme na vidiek a ukážme, že aj tam sa veci dajú robiť inak.
Chcete, aby tam bývali ľudia, no stoja tam ošarpané priemyselné budovy. Nebudete ich búrať. Prečo?
Majú určitý charakter. Predstavujú niečo, čo by vám nenapadlo postaviť. V tom spočíva princíp atraktivity loftov. Sú jedinečné. Kto dnes postaví jedno poschodie so 4,5-metrovou výškou? Ak by sme to zbúrali a postavili niečo nové, už by to stratilo príbeh. Nuž a druhý pohľad je ekologický. Týka sa uhlíkovej stopy a klimatickej krízy. Načo by som míňal množstvo energie na to, aby som niečo zbúral, niekde to vyskládkoval a ďalšie množstvo energie by som použil na novú stavbu?
Manufaktúra však neponúkne len lofty, ale aj domy, byty, átriové domy. Kde budú ľudia pracovať?
Nechceme z toho spraviť ďalšiu nocľaháreň na vidieku, do ktorej budú ľudia pendlovať. Preto prerobíme časť existujúcich budov na pracovné priestory. Jednu halu rozdelíme na päť-šesť častí, podľa záujmu. Dole by mohli byť kaviarne, komunitný priestor, dielňa. Veľkú halu by sme rozdelili na dve časti, v hornej by bolo bývanie, v dolnej práca. Vytvoríme vlastne niečo, čo sa v niektorých obciach kde-tu objavuje. V Bernolákove už existuje zopár sexi firmičiek, napríklad značka Mylo, ktorá vyrába mydlá, jedna dievčina s manželom má pražiareň kávy, je tam jedno úžasné kvetinárstvo. Keď začneme hľadať v Bernolákove, nájdeme zopár ľudí, ktorí tam bývajú, pracujú. Možno by aj pre nich bolo zaujímavé združiť sa v takejto komunite.
A je o takýto projekt záujem?
Domov a bytov tam bude do 50. Dnes máme asi 80 ľudí, ktorí chcú byť o projekte informovaní. Netušíme, či sú to kupci, alebo len zvedavci. Mohli by tam bývať ľudia, ktorých povolanie nenúti ísť každý deň do Bratislavy.
A mohli by ste prezradiť, o koho ide?
Jedna pani pracuje ako sociálna pracovníčka. Medzi záujemcami je architekt. Pán, čo vlastní grafické štúdiá. Rodina, ktorá žije v Škandinávii, má chuť vrátiť sa na Slovensko a náš projekt ju oslovil. Bude to veľmi rozmanité a ja sa nesmierne teším, ako začneme s tými ľuďmi komunikovať.
Sú projekty typu live&work – ži a pracuj na jednom mieste – trendom vo svete?
Už aj v USA sa rozvoj predmestí uberá iným smerom. Napríklad časť mladej generácie, ktorá túži ísť niekde za mesto, vyhľadáva bývanie v kombinácii s farmou. Odohráva sa to na bývalých farmách, ku ktorým sa už „priblížili“ hranice mesta. Farmár sa rozhodne predať pôdu, no zostane farmárčiť na malom kúsku pôdy. Jeho farma sa stane jadrom novej komunity. Ľudia si uňho môžu objednávať čerstvé produkty. Poznám jeden projekt v bývalom hangári, kde vznikol trh pre lokálnych výrobcov.
Foto: Imagine Development
Čím vás oslovili architekti z anglického štúdia Ash Sakula?
Vytvorili nádhernú štvrť v mestečku Southwold severovýchodne od Londýna. Pôvodne tu stál historický liehovar, logistické centrum. To všetko citlivo pretvorili na štvrť, ktorá je krásne priechodná, s obchodom, malou reštauráciou. Každá budova je iná. Každá strecha je iná. Všetko zapadá do najmenšieho detailu. Títo architekti vedia pracovať s tým, čo nájdu. Dokážu vytiahnuť z prostredia stopy, s ktorými má zmysel pracovať. Aj ich návrh Manufaktúry pôsobil skôr ako scénografia prostredia.
Bol to ich nápad umiestniť doprostred Manufaktúry vežu?
Áno. Každý na to pozerá s údivom – čo to je? Ale vzápätí sa ľudia usmievajú, že to musí byť super, bývať v takej veži. Inšpiráciou architektov bol neďaleký kaštieľ s vežičkami. Vežičiek v okolí je však viac – vodáreň, kostol. Nuž a títo architekti voľne pracujú s touto historickou inšpiráciou.
Nechýba na Slovensku práve takýto citlivejší spôsob narábania s pamäťou miesta?
Prečo v Bratislave zbúrali Gumonku? Kablovku? V Stupave bola stará konzerváreň, ktorá chátrala 20 rokov. Pred asi desiatimi rokmi ju kúpila jedna sieť, pred rokom to úplne zbúrali, splanírovali. Prečo by v meste nemohli zostať nejaké budovy? Nemali pamiatkovú hodnotu, ale predsa tvoria genius loci, príbeh mesta, jeho históriu! Myslím si, že pre ľudí je zaujímavejšie, keď do starého zakomponujete nové. Potom si sadnete v kaviarni, vidíte zvláštnu starú stenu a dozviete sa, čo za tou stenou pred 120 rokmi robili. A toto je to, čo nás spája s miestami. Keď vieme, kde žijeme a vieme, čo za tým je. Na jednej strane sa hrdíme domovinou, na druhej strane ignorujeme hodnoty, ktoré možno nie sú úplne zjavné. Sú subtílne. Ale dôležité.
Vo všetkých odvetviach, ktoré majú najbližšie k prírode, sa dnes zdôrazňuje rešpektovanie pestrosti, rozmanitosti, diverzity. Mali by sme ctiť pestrosť aj v mestskej architektúre?
Urbánne prostredie bolo vždy pestré. Nedá sa jedným prístupom vyriešiť všetko. Samozrejme, že je jednoduchšie to staré zrovnať so zemou. No my sme napríklad v Hájparku robili okolo starých stromov „tančeky“, len aby sme ich zachovali. Hoci mnohé sú v takom stave, že ešte aj arborista sa čudoval – načo ich tu nechávate? No my máme pocit, že aj ten chátrajúci strom je lepší ako nič. Zasadíme prútiky, no kým vyrastú, chátrajúce stromy dochátrajú. A v prístupe k stavbám je to podobné. Budem teraz hovoriť do vlastných radov, no nás veľmi neučili vnímať rozmanitosť a vedieť do nej vstupovať. Vedieť do mesta zasiahnuť tak, aby som rešpektoval pestrosť, ktorá je všade navôkol.