Ivan Hoffman: Nikto nás nenútil exhumovať kapitalizmus v mafiánskej verzii

Ivan Hoffman bol pesničkárom nežnej revolúcie, autorom jej hymny Sľúbili sme si lásku. Dnes je uznávaným česko - slovenským publicistom s kritickým pohľadom na aktuálne dianie vo verejnom živote. Ako vníma udalosti spred 30 rokov vo svojom spätnom zrkadle?

13.11.2019 10:00
debata (96)
Publicista Ivan Hoffman. Foto: Dušan Tománek / Profimedia
Ivan Hoffman Publicista Ivan Hoffman.

Kde vás zastihol 17. november?

Na Morave, kde som svokrovi počas víkendu pomáhal lepiť tapety. Keď som večer zo Slobodnej Európy počul informáciu o študentovi Šmídovi, zabitom údajne v Prahe na demonštrácii, bolo mi jasné, že sa práve píše história a ja pri tom nie som. Bola to osudová zhoda okolností, pretože keď som sa vrátil do Bratislavy, moji kamaráti, s ktorými by som sa pravdepodobne dal na politiku, už nemali čas zasvätiť ma do diania, ktoré nabralo obrovský spád.

Čo s vami bolo ďalej?

Nemôžem povedať, že som zavčasu dostal rozum, a nedal sa na politiku. Pravda je, že som iba mal šťastie, že ma kamaráti, nežní revolucionári, potrebovali iba ako kultúrnu vložku pri demonštráciách. Miesto toho, aby som s nimi „tvoril dejiny“, zaznamenával som cez telefón pre Hlas Ameriky a Slobodnú Európu, čo sa v Bratislave deje. A pretože byť reportérom bolo skvelé, rozhodol som sa byť reportérom.

Kedy a ako vznikla vaša pieseň, ktorú nazvali neskôr hymnou Nežnej? Prečo vám jej noty držal na námestí Ladislav Snopko?

Mám poznačené, že vznikla 26. novembra a v ten deň som ju aj po prvý raz hral na Námestí SNP v Bratislave. Nevedel som text naspamäť a bez kamarátovej asistencie by som to nezvládol. Vnímal som tú pieseň ako príležitostnú, na jedno použitie, ako fotografickú momentku, ktorá zaznamenala aktuálnu atmosféru.

Päť mesiacov pred začiatkom revolúcie ste mali možnosť neplánovane vystúpiť dokonca na pódiu Bratislavskej lýry. Ako si na to spomínate?

Bol to magický večer. Na pódium ma pozvala svetoznáma folková diva Joan Baezová, hala bola výborne ozvučená, v publiku okrem fanúšikov folku aj mnoho disidentov a tajných. A ako bonus mi ešte ktosi uprostred piesne vypol zvuk. To je splnený sen protestného speváka, čosi, o čom sa hovorí ešte po tridsiatich rokoch. Pre poriadok ale musím povedať, že sa považujem za náhodného hrdinu, ktorý ten incident nezorganizoval. A do série s bratislavským škandálom sa mi vidí zaujímavé spomenúť, že keď sa Joan Baezová po revolúcii vrátila na miesto činu, platila si manažéra, ktorý sa jej staral o popularitu a pustiť ma na scénu ako konkurenčného pesničkára jej zakázal. Povolil mi obdarovať ju kvetinou. Keď sa potom legendárny bratislavský koncert reprízoval v Prahe, ozvučenie začalo poriadne fungovať, až keď sa pred mikrofón postavila s gitarou profesionálna rebelka. Vtipné je, že v Bratislave bolo z mojej piesne počuť iba začiatok, zatiaľ čo v Prahe pre zmenu iba záver.

Kedy ste uverili, že je koniec vtedajšiemu režimu? A kedy – že sľub "vravieť si pravdu len“ a "vydržať“ je vlastne nesplniteľný?

Keď sa ukázalo, že socializmus nikto nebráni, že si ho nikto necení, bolo jasné, že je s ním koniec. Myslím si, že je veľa pravdy na hypotéze, že minulý režim nezvrhli disidenti, ale že prestal baviť komunistov. Málo sa, mimochodom, pripomína, že po novembri 1989 sa komunisti s chuťou zapojili do budovania kapitalizmu a majú leviu zásluhu na privatizácii, akumulácii kapitálu a nastolení súčasnej liberálnej demokracie.

Ako na vás pôsobia slová piesne s odstupom toľkých rokoch?

Pokiaľ ide o text, je to citlivá vec. Roky už žije pieseň o tom, čo sme si sľúbili, vlastným životom. Ja to rešpektujem. Nehodí sa, aby som ju ohováral. Samozrejme, je to politická agitka, žiadne veľké umenie. Nespomínam si, že by mi ju niekto z priateľov pesničkárov pochválil, ale nikto mi ju ani nevyčítal. Pikantné je, že za minulého režimu sa v Československu konal festival politickej piesne v Sokolove. Nebudem žalovať, kto všetko tam hral, len skonštatujem, že na politicky angažovanú pieseň tu bolo veľa populárnych profesionálov. Keď ale napokon prišlo na vec, a svoju skúsenosť s angažovanou tvorbou mali zúročiť v praxi, padlo to na mňa, amatéra, ktorý v Sokolove nikdy nebol a návodom na politicky angažovanú pieseň nedisponoval! Uvádzam to ako alibi, pre prípad, že by ma chcel niekto brať za slovo alebo prichytiť pri šírení nepodložených tvrdení.

Opýtame sa ešte ináč: na čo najradšej spomínate, keď sa povie, „nežná revolúcia“ a na čo by ste najradšej zabudli?

Viete, ja sa nezvyknem príliš obzerať do minulosti, pretože to podstatné sa vždy deje teraz a tu. Nemyslím si, že história je zdrojom ponaučení. Skôr platí, že sa históriou „obslúžime“, že si z nej vezmeme, čo sa nám práve hodí. Je to už tak dávno, že to, na čo by som najradšej zabudol, som už dávno zabudol. A na čo najradšej spomínam? Možno na vtip, keď som poprosil dav ľudí na Námestí SNP, aby si dali záležať na intonácii, keď so mnou budú spievať refrén, lebo pieseň bude vydaná na gramofónovej platni. Na druhý deň mi ktosi zavolal z hudobného vydavateľstva Opus, že tú nahrávku z námestia kvôli môjmu falošnému spevu nemožno použiť a poprosil ma, aby som prišiel s gitarou do štúdia…

V jednom z novinových rozhovorov ste povedali, že Havel vôbec nemal ísť do politiky, spoločnosti by viac prospela jeho úloha intelektuála, hlásajúceho "nepolitickú politiku“. Myslíte si, že v decembri 1989 nemal ani kandidovať na prezidenta a držať sa radšej bokom?

S odstupom času si myslím, že československým prezidentom sa mal stať z viacerých dôvodov Alexander Dubček. Znamenalo by to kontinuitu s násilne prerušeným československým pokusom o socializmus s ľudskou tvárou z roku 1968. Voľbou Václava Havla sme prepásli šancu vydať sa „treťou cestou“, budovať systém, ktorý kombinuje prvky solidarity, sociálnej spravodlivosti a slobody, teda skúsiť čosi lepšie, než bol „reálny“ socializmus či kapitalizmus. Nikdy, samozrejme, nevieme, čo by bolo, keby, ale som presvedčený, že sme neboli vopred odsúdení vracať sa ku kapitalizmu, ktorý sa už v histórii neosvedčil, a že sme ani neboli nútení exhumovať kapitalizmus v jeho drsnej, mafiánskej verzii… Po bitke je však každý generál. V decembri 1989 sa však zdalo, že kandidatúra Václava Havla je dobrý nápad. Kto ho poznal a čítal jeho eseje, mohol mať dojem, že náplňou politiky sa stane život v pravde, že politická agenda sa bude odvíjať od mravnej integrity prezidenta. Heslo tých dní, a tuším, že to bolo heslo Havlovo, znelo „kedy, ak nie teraz a kto, ak nie my“. Znelo mi to vtedy logicky. Až neskôr som dospel k názoru, že keď intelektuál prevezme zodpovednosť za politiku, je to intelektuálne nezodpovedné.

Živná pôda pre neskoršie rozdelenie Československa vznikla zrejme už vtedy, keď Praha a Hrad prestali vnímať oprávnené nároky Slovenska. Tvrdí to napríklad Jan Urban vo svojej pomerne čerstvej spomienkovej štúdii "Keď nechcieť nestačí“. Aký je váš názor?

Nezaznamenal som tú štúdiu, ale myslím si, že hlavnou príčinou rozdelenia Československa bola neochota politikov zveriť takéto zásadné rozhodnutie občanom v referende. Na politikoch je najodpornejšie, že sa povyšujú nad ľudí, ktorým majú slúžiť, v prospech ktorých majú pracovať. Veria, že s mandátom dostali aj rozum a pohŕdajú názorom občana, ktorý ich platí. Politici dostali od občanov vo voľbách úlohu o štátoprávnom usporiadaní rokovať a nájsť všeobecne prijateľný kompromis. Nič im napríklad nebránilo vrátiť sa k Pittsburskej dohode a konečne vyhlásiť pôvodne sľúbenú politickú autonómiu Slovenska, ale i Moravy a Sliezska…

Ako vnímate dnes rozdelenie federácie – bolo to nevyhnutné?

S odstupom času vidíme, že deficit demokracie, neochota politikov načúvať občanom, majú rozličné formy. Zatiaľ čo u nás politici nerešpektovali väčšinové želanie Čechov i Slovákov udržať spoločný štát, v Španielsku sledujeme neochotu politikov rešpektovať právo Kataláncov, aby sami v referende rozhodli, či chcú alebo nechcú samostatnosť. S tým, ako negatíva globalizácie začínajú prevažovať nad pozitívami, prestáva byť sexy integrácia a začína sa nesmelo rozmýšľať, či receptom na globalizačné neduhy nie je dezintegrácia a deglobalizácia. Oproti niekdajšej predstave, že ideálom je zjednotený európsky priestor, v ktorom sme všetci všade doma, dnes stojí kacírska otázka, či by nebolo lepšie, keby bol každý doma tam, kde je, a či by EÚ neprospelo, keby sa transformovala, resp. rozpustila na spoločenstvo autentických a autonómnych regiónov a mikroregiónov, ktoré by neobmedzovala nadnárodná byrokracia, pracujúca dnes nie v službách občanov, ale ako nástroj nadnárodných bánk a korporácií sledujúcich svoj zisk. Ale k vašej otázke: stále si myslím, že v roku 1992 nebolo rozdelenie federácie nevyhnutné, potrebné ani dobré. Rozbiť Československo nebolo iba zradou voličov, bola to predovšetkým chyba. Na tom nič nezmenil fakt, že sme sa na novú situáciu adaptovali a že aj dnes Česi a Slováci k sebe majú blízko. Súčasne však tuším, že nás v budúcnosti čakajú úplne iné demokratické výzvy, než boli tie, v ktorých sme v minulosti neobstáli.

V rokoch 1990 – 1992 ste – ešte stále na Slovensku – už viac novinárčili ako spievali. Pri jednej príležitosti ste sa vyjadrili, že toto obdobie svojho novinárskeho pôsobenia si „príliš neceníte“, lebo ste vlastne "cez noviny robili politiku“ a usilovali sa zachrániť ľudí pred Mečiarom a mečiarizmom. "Pritom to vôbec nebol môj biznis“. Ako ste to mysleli?

Sebakriticky: Pôvodným povolaním som fotograf. Novinárom som sa stal mimoriadnou zhodou okolností zo dňa na deň a nejaký čas mi trvalo, kým som sa v tomto remesle zorientoval. Od mojich zamestnávateľov nebolo príliš zodpovedné, že ma nechali učiť sa na ľuďoch. Kdesi som počul bonmot, že chlap do päťdesiatky nemá prakticky žiadnu cenu a myslím si, že tento sarkazmus zahŕňa aj pokušenie zneužiť moc, respektíve vplyv slova. Som alergický na novinársky aktivizmus, na manipulatívne komentáre a na všetko, čo zaváňa elitárstvom alebo fanatizmom. Úlohou médií podľa mňa nie je niekam ľudí nasmerovať, o niečom ich presvedčiť, vnútiť im svoju pravdu ako jediný správny názor. Predpokladám, že čitateľ má vlastnú hlavu a keď píšem, predstavujem si tých čitateľov, ktorí nie sú leniví svoju hlavu používať. Smieť v rozhlase alebo v novinách rozmýšľať nahlas je privilégium, ktoré treba brať s veľkou pokorou. Je to, samozrejme, aj práca, ktorú niekto musí objednať a zaplatiť, ale autor by si vždy mal stáť za tým, čo posiela do sveta a ak nepomôže, nemal by aspoň škodiť.

Kedy ste sa rozhodli odsťahovať zo Slovenska do Čiech a prečo? Neľutujete?

Keď sa obzriem cez plece do minulosti, musím povedať, že v mojom živote bol dôležitejší moment, keď som na jeseň v roku 1968 prišiel z Prahy do Bratislavy, než keď som sa na jeseň roku 1991 vracal z Bratislavy do Prahy. Určite to súvisí s vekom. Mal som šestnásť, keď som nastúpil v Bratislave do gymnázia na Metodovej ulici, do 1.B. Okamžite som vedel, že sa začína dobrodružstvo, aké by ma v Prahe nikdy nestretlo. Ocitol som sa v spoločnosti rovesníkov, ktorí jednoducho vedeli žiť. Neviem, aké je to dnes, keď sú mladí globalizovaní, ale vtedy bola Bratislava oproti Prahe srdečnejšia, veľkorysejšia, bezprostrednejšia, slobodnejšia. A bohémska. Mal som z tej zmeny prostredia pocit, že som vyhral život v lotérii. Do Prahy som sa vracal, keď sa mi blížila štyridsiatka a s ňou sa dostavil pocit, že nadišiel čas spraviť kariéru, uspieť v náročnej konkurencii. K tomu veku asi patrí ctižiadosť zanechať stopu, byť na očiach. Praha bola magnetom, ktorému bolo ťažké odolať. Ako je Bratislava mestom mojej mladosti, Praha je mestom môjho detstva. Ako navrátilca ma prijala za svojho, všade som mal otvorené dvere.

Teraz žijete na Morave…

To bolo moje posledné a najriskantnejšie sťahovanie – z mesta na moravský vidiek. Hlavne to bolo kvôli deťom, ktoré prichádzali do veku, keď sa v Prahe začína experimentovať s drogami, a štatistiky boli otrasné. Súčasne som ale cítil, že ako autor potrebujem odstup od vecí, že je čas prestať reagovať na každodennú agendu ako lietacie dvere, že sa mám sústrediť na trendy, snažiť sa vycítiť spodné prúdy v spoločenskom vedomí, hľadať odpovede na zmysel tohto všetkého. Na otázku, či neľutujem, dnes odpovedám, že už pre mňa návrat do Bratislavy ani do Prahy nepripadá do úvahy. Potrebujem okolo seba cítiť priestor, krajinu, v meste by som neprežil.

Naďalej ste najmä novinár, ale s kritickým vzťahom k súčasnej klesajúcej úrovni žurnalistiky, pravidelne pranierujete jej bulvarizáciu, tendenčnosť v zmysle straníckosti a manipulatívne praktiky. Čo si v tejto súvislosti myslíte o zneužívaní Kuciakovej vraždy na politické účely?

Pokiaľ ide o vraždu Jána Kuciaka, považoval by som za slušné a prirodzené, keby sa demonštranti za slušnosť dodatočne ospravedlnili politikom, ktorých z podielu na vražde bez dôkazov nespravodlivo vinili. Ale s tým, že sa v politickom boji využije a zneužije čokoľvek, sa veľa robiť nedá. To by sme od politikov chceli politickú kultúru, ktorej nie sú schopní. Mimochodom, „politická kultúra“ je contradictio in adjecto (rozpor sám osebe – pozn. red.).

Občas zaznievajú hlasy volajúce po "zopakovaní“ nežnej revolúcie, ale už bez jej "chýb“, vrátane údajnej prehnanej "nežnosti“. Súhlasíte?

Ja by som radšej nič neopakoval práve z obavy, že by ten politický prevrat mohlo sprevádzať násilie. Keď sa pozrieme, ako sa robí politika na ulici na Ukrajine, alebo v Hong-Kongu, v Katalánsku či vo Francúzsku, alebo keď spomenieme „arabskú jar“ a rôzne „farebné revolúcie“, je až neuveriteľné, že u nás v roku 1989 netiekla krv. Niekomu sa možno zdá, že bez horiacich barikád, lynčovaných policajtov, slzného plynu a streľby do ľudí to nie je naozajstná revolúcia, ale len akési placebo. Ja som ale presvedčený, že práve tá nenásilnosť je najdôležitejším posolstvom a dedičstvom novembra 1989.

Neobávate sa, že "sviatkovanie“ výročí Novembra začne pripomínať oslavy Víťazného februára?

Obávam sa, že sa to už dávno deje, ale je to všeobecný, notoricky sa vracajúci problém prorežimných sviatkov, ktorými sa odvádza pozornosť od neradostnej súčasnosti. Vnímam toto tridsiate výročie skôr ako príležitosť na inventúru toho, čo sa stalo po prevrate, než ako pripomínanie si toho, čo mu predchádzalo. V tomto zmysle, obávam sa, niet čo sviatkovať… Mimochodom, odkedy som dostal ponuku písať do Pravdy, čo je po dlhých rokoch súčasne príležitosť písať v rodnej reči, zisťujem, že slovenčina má nové slová. „Sviatkovanie“ som nepoznal. Veľmi pekné slovo!

Ivan Hoffman (1952), publicista

  • Pôvodným povolaním fotograf v reštaurátorských ateliéroch.
  • V polovici 70. rokov vstúpil na dráhu folkového pesničkára.
  • V rokoch 1990 – 1992 spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa ako reportér.
  • Po rozdelení Česko-Slovenska sa presťahoval do Česka, kde v súčasnosti žije a pôsobí ako novinár.
  • Spolupracuje s Českým rozhlasom, publikuje v Deníku a v týždenníku Literární noviny.
  • Je nositeľom Ceny Ferdinanda Peroutky.
  • Od septembra pravidelne prispieva do rubriky Názory v denníku Pravda.

© Autorské práva vyhradené

96 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989