Pavol Kanis: Dejiny išli ponad naše hlavy

, 14.11.2019 10:00

November 1989 zastihol Pavla Kanisa na poste zástupcu riaditeľa Ústavu marxizmu-leninizmu pri Ústrednom výbore KSS. Širšia verejnosť ho spoznala z debát, ktoré v napätej spoločenskej atmosfére vysielala naživo Slovenská televízia oveľa skôr, ako sa začala diskusia na federálnej úrovni v Prahe.

Pavol Kanis.
Pavol Kanis. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Pamätáte sa, čo ste robili v piatok 17. novembra a nasledujúci víkend? Aké boli vaše dojmy z prvých informácií o tom, čo sa udialo v Prahe?

Robil som si poriadok v materiáloch po zasadnutí Socialistickej akadémie Slovenska. Veľmi ma znepokojila informácia o smrti študenta. Jednak som poznal pomery v predsedníctve ÚV KSČ a názory jeho členov, a jednak som bol po krvavých udalostiach na Námestí nebeského pokoja v Pekingu presvedčený, že k niečomu podobnému v európskych socialistických krajinách nemôže dôjsť. Obsah ľudskej pamäti závisí od množstva informácií a ich emocionálneho potenciálu. V druhej polovici 80. rokov boli občania jednostranne informovaní o protestoch, zhromaždeniach a demonštráciách po celý rok. Pri rozličných výročiach, v januári v súvislosti so smrťou Jana Palacha, vo februári s víťazstvom pracujúceho ľudu, v auguste so sovietskou okupáciou, v októbri so vznikom ČSR, v decembri s dňom ľudských práv. Informácia o smrti mladého človeka s uveriteľným menom sa stala v podmienkach dramatického diania vo východoeurópskych štátoch a zvlášť hlbokej morálno-politickej krízy v ČSSR rozbuškou pre nový spoločenský pohyb.

V 80. rokoch a zvlášť v súvislosti s perestrojkou prebiehalo viacero prieskumov o tom, v akom stave sa nachádza naša spoločnosť. Vy ste viedli dva výskumné tímy. Čo bolo ich zámerom, ktoré najznámejšie osobnosti boli do nich zapojené?

Prvý výskum sa zameral na stav a perspektívy slovenskej spoločnosti. V 18 pracovných skupinách bolo asi 200 odborníkov z akademických, straníckych a rezortných výskumných pracovísk. Zapojili sa doň aj viacerí tvorcovia akademickej súhrnnej prognózy. Milan Čič napríklad viedol skupinu, ktorá sa venovala politickému systému. Koncom roka 1989 sa stal predsedom slovenskej vlády národného porozumenia. Jozef Markuš mal na starosti problematiku hospodárskeho mechanizmu, potom pôsobil ako prvý podpredseda v Čičovej vlády. Pavol Hoffman písal o územnej deľbe práce, teda o vzťahoch slovenskej ekonomiky s českou v rámci československej. Stal sa ministrom v Čalfovej federálnej vláde.

Počas tohto výskum ÚML vydal kľúčové práce západných autorov o civilizačnom pohybe. Kus roboty pri tom urobil Peter Weiss. Uskutočnilo sa mnoho vedeckých seminárov a konferencií, na ktorých bola garantovaná na svoju dobu nevídaná sloboda vyjadrovania. Tu bolo možné zbaviť sa ustrašenosti. Predpokladali sme, že prípadné konflikty sa budú dať eliminovať vďaka úzkym vzťahom riaditeľa ústavu Viliama Plevzu s Gustávom Husákom.

K čomu ste dospeli a ako sa naložilo s výsledkami výskumu? Najmä v súvislosti s vami spomínanou morálno-politickou krízou v Československu.

Záverečná expertíza, označená ako materiál „len pre vnútornú potrebu“, skončila v trezoroch. Na základe tejto skúsenosti a výsledkov výskumu, ako aj v súlade s meniacou sa medzinárodnou a vnútornou situáciou došlo k výskumnému posunu podstatného problému moci, ktorým sa stal vzťah komunistickej strany a ľudu. Vďaka vedúcemu ideologického oddelenia ÚV KSČ Vasilovi Bejdovi sa podarilo do ďalšej výskumnej úlohy „Jednota strany a ľudu“ dostať realizáciu reprezentatívnych výskumov názorov populácie na vedúcu úlohu KSČ, na jej funkcionárov a vedúcich pracovníkov, na okolnosti vstupu do strany a tak ďalej.

Tak po 21 rokoch došlo k reprezentatívnemu výskumu názorov v samotnej strane. Posledný výskum takého zamerania sa uskutočnil na jeseň 1967 a jeho výsledky sa stali argumentačnou základňou pre kritiku a pád Antonína Novotného. Výskum mal každoročne realizovať Ústav pre výskum verejnej mienky pri Federálnom štatistickom úrade v Prahe. Uskutočnili sa dva, a to pred jarou roku 1988 a druhý v lete 1989. Ukázalo sa, že v roku 1988 nebolo 32 percent opýtaných členov KSČ presvedčených o tom, či by vstúpili do strany, ak by sa mali znovu rozhodovať. V nasledujúcom roku to už bola väčšina. V roku 1988 sa väčšina obyvateľov domnievala, že sa v činnosti KSČ nedodržiava jednota slov a činov.

A pokiaľ išlo o názory na potrebu nevyhnutných spoločenských zmien v Československu?

Väčšiu informovanosť ľudí považovalo za „veľmi potrebnú alebo potrebnú“ až 95 percent respondentov, prestavbu národného hospodárstva rovnako ako demokratizáciu verejného života požadovalo 89 percent. Možnosti otvorene sa vyjadrovať k problémom a nedostatkom v spoločnosti v lete 1989 považovalo za „obmedzené alebo takmer žiadne“ 72 percent členov a kandidátov KSČ a jej nečlenov 86 percent. Nepochybne sa tieto čísla do novembra ešte radikálne zmenili. Stav vedomia širokej verejnosti, ako aj členstva strany bol úrodnou pôdou, do ktorej šlo jesenné zrno v podobe výziev, požiadaviek a prejavov moderátorov aj aktérov zhromaždení ľudu. Na ne v novembrových a decembrových dňoch nadviazali razantné pohyby spoločnosti iniciovanými novými politickými subjektmi – Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu.

Bol niekto vo vtedajšom vedení KSČ, ktorý vôbec chápal vzniknutú situáciu a mal reálne predstavy ako ďalej? Kedy ste prestali veriť, že štátostrana vyjde s vlastnou iniciatívou na riešenie spoločenskej situácie?

Od novembra 1982 za 27 mesiacov zomreli traja generálni tajomníci ÚV KSSZ. Jedenásteho marca 1985 do tejto funkcie zvolili Michaila Gorbačova. O rok neskôr na 27. zjazde KSSZ vyhlásil radikálny reformný kurz. Generálny tajomník Gustáv Husák na 17. zjazde KSČ v tom istom roku zhodnotil stav ČSSR ako „konsolidovaný, politicky silný, ekonomicky a sociálne vyspelý štát s vysokým životnou a kultúrnou úrovňou ľudu“. Určite to nie sú podobné strategické pohľady.

Prvý začal kritizovať perestrojku Vasil Biľak. Keď Gorbačov navštívil v apríli 1987 Prahu a Bratislavu, o roku 1968 nepovedal nič. Ešte šetril politické vedenie inštalované sovietskou okupáciou. Ba podporil Jakeša, aby 17. decembra 1987 vystriedal Husáka na poste šéfa strany.

Nenápadný Vladimír Trvala, vedúci politicko-organizačného oddelenia ÚV KSS, cez svoje styky v Moskve zisťoval, čo sa tam deje, aby sa podľa toho zorientovali jemu najbližší členovia vedenia strany. Zorganizoval skupinu, ktorá mala vypracovať koncept politiky nového generálneho tajomníka. Zo Slovenska sme v nej boli štyria: Anton Blažej, Ivan Okáli, Jozef Tomek a ja. Spolu s českými ekonómami sme za štyri dni dali dokopy zaujímavý materiál, ktorý si mal Jakeš preštudovať. Na stretnutí však tento prostoduchý človek, ktorý mal v rukách najväčšiu moc v krajine, pretože mu ako generálnemu tajomníkovi KSČ podliehali ministri obrany a vnútra, považoval materiál za produkt nenapraviteľných inteligentov. Ako starý baťovec nám chod ekonomiky vykladal na základe výroby topánok. A to ešte len začal viesť vládnucu stranu. Zbohom všetky ilúzie a nádeje!

Neskôr kolovali dohady, že 17. november pripravovala časť mladších členov vedenia KSČ? Viete o tom niečo?

Pri návratoch do minulosti by sme sa mali vyhnúť varovaniu ukrytému v ľudovej múdrosti: Po bitke je každý generálom. Jedna vec je, čo kto vtedy vedel o udalosti, a iná, čo o nej vieme či nevieme po troch desaťročiach. O novembrovej histórii vznikla taká obrovská spisba ako o žiadnej inej udalosti v československých dejinách. Či už sú to spomienky priamych aktérov, alebo produkcia českého a slovenského ústavu pamäti národa, veľkého počtu jednotlivých autorov a autorských kolektívov.

Na základe ich poznania, ako aj mojich rozhovorov s ľuďmi, čo mali s touto udalosťou do činenia, si dovolím povedať: Desiateho novembra 1989 predložil do predsedníctva ÚV KSČ jeho člen Miroslav Štěpán informáciu o povolenom zhromaždení, ktoré sa bude konať 17. novembra na Medzinárodný deň študentstva pri príležitosti 50. výročia zatvorenia českých vysokých škôl nemeckými nacistami a na pamiatku popravených študentov. Jeho zámerom bolo vyvolať spoločenský tlak na Jakeša. Účastníci sa však nemali presunúť do centra Prahy a nemala proti nim zasiahnuť bezpečnosť.

V priebehu manifestácie v Albertove jej organizátori vrátane predsedu ÚV SZM a člena sekretariátu ÚV KSČ Vasila Mohoritu zistili, že podujatie využili iné sily s iným zámerom. Jeho súčasťou sa stal brutálny zásah jednotiek ZNB a ŠtB proti obkľúčeným účastníkom protestného pochodu. Vznikla nepravdivá informácia o smrti Martina Šmída. A ten, kto mŕtvolu hral – pracovník ŠtB – vzápätí nepoužil svoju letenku do Moskvy.

Užší okruh ľudí vie o vašej ceste v nasledujúcich dňoch za prezidentom Husákom do Prahy. Čo bolo cieľom tohto stretnutia a aký bol jeho výsledok?

V dňoch po 17. novembri vedenie KSČ totálne zlyhalo. Aj pokiaľ ide o informovanie spoločnosti a samotnej strany. Správa o smrti študenta premieňala nespokojnosť s pomermi a výhrady voči KSČ na oprávnenú nenávisť, voči ktorej radové členstvo nemalo argumenty. Deficit vierohodných informácií k dianiu od najvyšších mocenských straníckych aj štátnych predstaviteľov priniesol ďalekosiahle dôsledky. Členovia komunistickej strany a riadiaci pracovníci štátu sa ocitli vo vzduchoprázdne. Politická nezodpovednosť vedenia strany a štátu naštartovala aktívny odpor voči režimu i v štruktúrach, ktoré mali byť jeho oporou. Všade vládla neistota, čo vlastne vládnuca vrchnosť vykoná. Na straníckom vedeckom pracovisku sme dobre vedeli, s kým máme do činenia.

Spomínaná cesta do Prahy vzišla z debaty vedenia ÚML v zostave Viliam Plevza, Peter Weiss a ja. A realizovala sa vďaka Plevzovým osobným kontaktom s Husákom. Stretol som sa s prezidentom v stredu 23. novembra doobeda. Odovzdal som mu text návrhu jeho vystúpenia pre verejnosť. Prečítal si ho a asi pol hodiny sme o jeho obsahu diskutovali. V texte sa uvádzalo, že on, Gustáv Husák, sa usiloval pracovať pre rozvoj spoločnosti, že sa nepoužije ozbrojená sila proti demonštrantom a že ľudu želá úspech na novej ceste. Presviedčal som ho, že národ čaká na hlas prezidenta a že verejnosť prahne po istote a rozumnom slove. A on je predsa najvyšším predstaviteľom štátu. Nástojil som, aby vystúpil ešte v ten deň, najlepšie večer na zhromaždení na Václavskom námestí, ktoré prvýkrát vysielala ČST v priamom prenose.

Ako na to reagoval Gustáv Husák?

Argumentoval, že je disciplinovaným členom strany a sólokroky nemôže robiť. Vyjadril sa, že súdruhovia v straníckom vedení posúdia problémy a situáciu. A orgán rozhodne. Mal som z neho pocit, že je vyrovnaný s tým, čo má ako hlava štátu urobiť. Bol pokojný, akoby si bol istý, ako sa to všetko skončí. Netrúfam si posúdiť, či tento fest rozhovor medzi štyrmi očami a fest návrh ovplyvnili jeho myslenie. Ale faktom ostáva, že sa nasledujúci deň výrazne zmenili veci ohľadom vedenia strany aj prípadného použitia armády.

Husák zabránil zvoleniu najschopnejšieho kandidáta na post po Jakešovi – bývalého premiéra Lubomíra Štrougala. Postavil sa za Karla Urbánka (herečka Jiřina Švorcová napríklad za Rudolfa Hegenbarta). Hodno pripomenúť, že Husáka väznili ako tzv. buržoázneho nacionalistu v čase, keď bol Štrougal ministrom vnútra. Husák patril k typu funkcionárov, ktorí zabúdajú na priateľov, ale na nepriateľov nikdy. Štrougalov osud len potvrdzuje, že najvyšších predstaviteľov komunistických strán a štátov v 20. storočí spravidla dobehla ich vlastná história.

Do povedomia širšej verejnosti ste sa dostali spolu s Petrom Weissom v televíznych reláciách, vlastne prvých okrúhlych stoloch. Ako ste sa na ne pripravovali, akú ste mali taktiku?

No neboli sme zas ani takí neznámi. Viedol som dva výskumné tímy, to je množstvo múdrych ľudí. Z problematiky stavu a perspektív spoločnosti, modelov socializmu a perestrojky som mal prednášky vo vysokoškolskom aj v straníckom prostredí. Ani presne neviem, ako boli vybraní ľudia do týchto debát. O taktike sa nedá hovoriť. Čo kto vedel, to hovoril. Bola to nečakaná možnosť ukázať verejnosti, kým človek je a čo vie. Poznatkov hovoriť k veci som mal veľa, ale schytávať kritiku za tých zhora nebolo nič príjemné.

Bol to taký paradox, kritizovali vás za tých, ktorých ste vy už roky kritizovali. A o tých, čo vás práve kritizovali, ste predtým ani nechyrovali. Netreba však zabudnúť na patričnú výbavu do televízie – sveter. Moje drahé ženy – manželka a dcéra – mi kúpili taký kvalitný, že aj po tridsiatich rokoch vyzerá ako nový. Vôbec nestarne. Potrebovať ho už zrejme nebudem.

Po mimoriadnych zjazdoch KSS a KSČ ste ako reprezentanti strany rokovali s predstaviteľmi VPN. Spomínate si na tie stretnutia?

Na prvé, na ktorom som sa zúčastnil, sa pamätám. Mohlo to byť vôbec prvé naše stretnutie po mimoriadnom zjazde KSS. Konalo sa v Bielom dome na Hlbokej ulici, ako sa vtedy hovorilo budove ÚV KSS. Za VPN tam prišli Ján Budaj, Miroslav Kusý, Milan Šimečka, Ľubomír Feldek a Vladimír Ondruš. Ak som na niekoho zabudol, ospravedlňujem sa. Mal som pocit, že tí starší s nami súcitili. Vôbec to nevyzeralo, že sme boli, ako sa vraví, na opačných stranách barikády. Oni asi nevedeli, čo sme zač a čo môžu od nás čakať. Ja som niečo o nich vedel, no nevedel som, čo sú zač teraz. Revolúcie totiž sakramentsky menia ľudí a ich charaktery. Všetci sme však boli slušní, miestami reč stála.

Kusý bol v roku 1968 mojím učiteľom predmetu systematická filozofia II, čo bol premenovaný historický materializmus. Jeho knižka Úvod do filozofie ma tak ovplyvnila, že som si vybral aj štúdium filozofie. Po jeho odvolaní z postu vedúceho ideologického oddelenia ÚV KSS ho vyhodili aj z filozofickej fakulty. Vtedy som zorganizoval protestnú podpisovú akciu študentov, ktorú sme poslali tajomníkovi ÚV KSS.

Šimečkova knižka o utopickom socializme bola kedysi pre mňa tiež študijnou literatúrou. Feldeka som v 80. rokoch poznal ako znamenitého básnika, ktorý sa na stránkach Pravdy a Nového slova vyjadroval aj k politickému dianiu. A Budaj mi bol známy ako spoluautor Bratislavy nahlas. Táto práca, zrejme podnietená aj zahraničnými štúdiami o alarmujúcom znečistení životného prostredia v ČSSR a o znečistení životného prostredia vo východnej Európe, mala sympatizantov aj vo vedeckom prostredí, v ktorom som pôsobil. Vo virvare po prvej svetovej vojne sa zrodil výrok: Dejiny idú ponad naše hlavy. Tak dejiny išli aj v roku 1989.

Na November existuje viacero názorov. Pre niekoho išlo o puč, pre iných o prevrat či revolúciu. Teda aký to bol typ historickej udalosti?

Všetky tieto termíny majú vlastný historický pôvod a konkrétne zázemie. Veľké národy si pomenovali svoje rozhodujúce udalosti, ďalšie tieto označenia prebrali. Typologizácia udalosti, koncentrovaná v samotnom pomenovaní, je však zložitejšia, pretože historické dianie v jednotlivých krajinách je odlišné. Veď si len zoberte proces zmeny režimu v Poľsku, Maďarsku, NDR a ČSSR. Podstata je tá istá, no situácia, normy, subjekty, tempo a čas boli výrazne odlišné.

Považujem označenia zmien v uvedených štátoch za puč alebo prevrat za neadekvátne. Ani v jednom z týchto štátov víťazi nepoužili armádu. V každom pri zmene typu moci bolo medziobdobie, v ktorom sa na moci podieľali nové aj staré subjekty.

V týchto krajinách, s výnimkou NDR, sa otázka moci definitívne riešila a rieši demokratickými voľbami. Východné Nemecko splynulo s NSR do obnoveného jednotného štátu. Inde prebehol návrat ku kapitalizmu a klasickej parlamentnej demokracii. To sa však úplne vymyká tradične používanému pojmu revolúcia. Vzhľadom na najväčšiu historickú a geopolitickú zmenu v Európe bude sa musieť spresniť obsah tohto pojmu. Jeho atribútom nie je krv ani počet mŕtvych, ale rozsah a hĺbka zmien spoločnosti.

Niektorí aktéri novembrových udalostí teraz tvrdia, že mali ísť tvrdšie proti komunistom a hneď zakázať KSČ ako zločineckú organizáciu. Bolo to vôbec reálne?

V roku 1967 som začal študovať históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK. Boli to zlaté časy. V novinách a časopisoch publikovali more statí o procesoch v 50. rokoch. Bol som z tých tragických príbehov obetí zhrozený. Ako roľnícky chlapec som zažil dôsledky likvidačných kontingentov aj zúfalstvo a strach rodičov pri kolektivizácii. Ja a súrodenci sme dostávali posudky, ako sa na deti štvorhektárového kulaka patrí. Ako študent som sa usiloval pochopiť, čo sa to vlastne dialo a prečo. Bolo mi jasné, že zločiny proti ľudskosti sa musia potrestať. Ale je nenáležité 80. roky hádzať do jedného vreca s 50. rokmi.

Návrhy na zákaz KSČ boli. Prirodzene, že to chceli principiálni antikomunisti, no pochádzali aj od strán bývalého Národného frontu, ktoré sa tak chceli očistiť od desaťročia trvajúcej spolupráce s komunistami. S takýmto návrhom chcela prísť aj Obroda, v ktorej sa niektorí „vyviňovali“ zo svojej činnosti v 50. rokoch. Bolo pritom cítiť aj motív zbavenia sa jedného konkurenta vo voľbách.

Po odstúpení Jakeša z postu generálneho tajomníka v počiatočnej fáze procesu preberania moci nebol pre KSČ hlavným súperom Václav Havel, ale Obroda, teda šesťdesiatosmič­kári. Aj preto Havel vyhral súboj o prezidentský post s Alexandrom Dubčekom, zvolil ho predsa komunistický federálny parlament. O pol roka nato bývalí komunisti vyhrali prvé slobodné parlamentné voľby pre VPN. Tá ako hegemón Novembra v nasledujúcich voľbách na jar 1992 bez nich neprešla ani do parlamentu.

Novembrové udalosti vyvolali priam revolúciu aj v samotnej komunistickej strane…

Delegáti na mimoriadnych konferenciách a zjazdoch KSS a KSČ na konci roku 1989 zmietli takmer všetky jej personálne zostavy. Tá revolúcia oslobodila aj komunistov a priniesla im šancu transformovať sa na modernú, demokratickú a vlasteneckú ľavicovú stranu. Tak sme spadli do politiky. A je tu ešte jeden moment. Čo moment, hodnota. Medzi mnohými, čo sa ocitli na politickom aj životnom dne, som vo všetkých kútoch Slovenska stretol veľa šľachetných ľudí. Bolo mi cťou vyhrabať sa spolu s nimi z historickej porážky.

Z vašich vyjadrení vyplýva, že s rastúcim odstupom času od Novembra sa budú meniť aj názory na jeho priebeh, význam a miesto v dejinách. V akom ohľade?

<Ak> Základný historický význam Novembra spočíva v tom, že naštartoval historický originálny proces, ktorý prostredníctvom revolučných zmien viedol k vytvoreniu demokratickej spoločnosti so všetkými jej životnými hodnotami, prednosťami aj slabosťami. A to je nespochybniteľné. Predpokladám však, že s rokmi dôjde k istým zmenám v hodnotení jednotlivých častí tohto procesu.

Tri desaťročia od roku 1989 sú z hľadiska času v podstate tri štvrtiny existencie komunistickej moci a socialistickej doby. Neuplynula a neexistuje tu ešte taká doba, v ktorej nie je problém položiť kytičku aj na hrob nepriateľa. O tom pekne hovorili storoční starci, ktorí ako mladíci bojovali proti sebe na frontoch prvej svetovej vojny.

Po tridsiatich rokoch by sme sa však už mohli pokúsiť aj o istý nadhľad. Je pravdou, že 17. novembra počas demonštrácie v Prahe neprišiel o život jediný mladý človek. Tak ma opäť napadá kacírska myšlienka. Neboli to práve tie iné sily s iným zámerom, ktoré zachránili spoločnosť pred niečím oveľa horším a krvavejším? Stačí len trochu poznať, ako sa rodilo rozhodnutie predsedníctva ÚV KSČ o nepoužití armády proti ľuďom na námestiach. Hrôza pomyslieť, čo by sa stalo, ak by o zneužití armády rozhodla moc bez dôvery a budúcnosti. V novembri 1989 mali v ČSSR veľmoci šťastnú ruku.

Čo plánujete robiť 17. novembra 2019?

Dôstojne osláviť štátny sviatok Deň boja za slobodu a demokraciu.

Čo si predstavujete pod tou dôstojnou oslavou?

Zamyslieť sa nad najväčšími hodnotami života, nad našimi dejinami, zvlášť nad tými dramatickými udalosťami, dejinnými rizikami, ich výsledkami a premenami. Spomenúť si na ľudí, s ktorými sme spolu historické skúšky spoločnosti a osobných charakterov prežívali. A byť účastníkom nejakého podujatia v réžii študentov, mladých ľudí.

Pavol Kanis

Narodil sa 27. augusta 1948 v Prahe, detstvo prežil v roľníckej rodine vo Visolajoch na Považí. V rokoch 1967 až 1972 študoval históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, neskôr aj právo. V rokoch 1972 až 1989 pracoval v ÚML ÚV KSS. Spolu s Petrom Weissom mal najväčšie zásluhy o transformáciu KSS na Stranu demokratickej ľavice, stal sa jej 1. podpredsedom. Vo volebnom období 1990 až 1992 bol členom predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSFR. V rokoch 1992 až 2002 poslancom Národnej rady SR. Funkciu ministra obrany zastával v Moravčíkovej vláde v roku 1994 a v prvej Dzurindovej vláde v rokoch 1998 až 2001. Potom podnikal a súčasne sa venoval osobnosti M. R. Štefánika, o ktorom nakrúca sériu dokumentárnych filmov. Dva diely už odvysielala RTVS.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #Pavol Kanis #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku