Mali by sme si viac všímať tých, čo nekričia

, 15.11.2019 10:00

Producentka Zuzana Mistríková bola študentkou divadelnej dramaturgie, keď sa stala jednou z tvárí novembra 1989. Mala 22 rokov a pred sebou nejasný sen o otvorenej spoločnosti.

Producentka Zuzana Mistríková
Producentka Zuzana Mistríková Autor: TASR

Aký bol váš 17. november 1989? Bol to veselý alebo smutný piatok?

Veselý. Rozhodli sme sa po 20 rokoch obnoviť tradíciu krstu prvákov. Získali sme povolenie na alegorický sprievod po meste, kostýmy, koč, kone. Štyri dni pred konaním nám však sprievod zakázali, lebo režimu medzitým došlo, že 17. november je kritický moment. Krst sme organizovali aspoň na nádvorí školy. A večer sme sa v klube zabávali.

O dva dni ste u Martina Hubu s ďalšími hercami pripravovali vyhlásenie proti zásahu v Prahe. Ako si na to spomínate?

Informácie prichádzali postupne. V sobotu dopoludnia mi zavolala Zuzka Slavíková z divadelnej fakulty v Brne, či už vieme, čo sa stalo v Prahe. Ďalšie informácie prinieslo večerné spravodajstvo rakúskej televízie. Zábery vysielala dokonca aj ruská televízia na treťom televíznom okruhu v Československu. V nedeľu dopoludnia bolo stretnutie u pána Hubu. V pondelok ráno sme v škole vyhlásili štrajk.

Čo tomu predchádzalo?

V nedeľu podvečer stretnutie v Umeleckej besede a večer udalosti v divadle Astorka. Herci sa postavili a povedali, že nebudú hrať, pretože v krajine, ktorá mláti vlastné deti za názor, nie je niečo v poriadku. Ráno sme vrátili kostýmy z piatkového večera do televízie, prišli do školy a na studni uprostred nádvoria Vysokej školy múzických umení (VŠMU) sme vyhlásili štrajk.

Mali ste strach?

Áno. Režim mohol zasiahnuť rovnako ako v Prahe. Mohli nás vyhodiť zo školy. Lenže ľudia, ktorých sme považovali za profesionálne a morálne autority, už vystavili svoju tvár. Neviem si predstaviť, že po tom, čo sme zažili v divadle, by sme sa tvárili, že sa nič nedeje. V stredu sme mali zhromaždenie v divadelnom štúdiu VŠMU, odtiaľ sme išli na prvé námestie. Pamätám si, ako nám Štefan Kvietik hore na mramorových schodoch Reduty hovoril, aby sme si dávali pozor a pokúsili sa rozptýliť do ulíc, ak by sa zopakovalo to, čo v Prahe. Mali sme strach, ale už nebolo pre nás inej cesty.

Aké to bolo, keď sa na bratislavskej tribúne vedľa vás ocitol Karel Kryl?

Bol esenciou toho, čo bolo zakázané. Bol emigrantom, ktorý bol svojimi piesňami tŕňom v oku režimu. Pracoval v Slobodnej Európe, v médiu, ktoré sa cez rozhlasové vlny pokúšalo doručiť do Československa slobodné informácie. Nevedela som si predstaviť, že by sa v krajine mohol objaviť. Jeho platne zošrotovali. K jeho piesňam sa nedalo oficiálne dostať, no každý ich poznal. A Karel Kryl tam zrazu stál, spieval. Desaťročia nebol v republike a ľudia spievali s ním.

A keď sa objavil Alexander Dubček?

Alexander Dubček bol neviditeľný. Býval v Bratislave, všetci sme vedeli kde, ale bol neustále monitorovaný ŠtB. Preto si väčšina ľudí rozmyslela, či ho čo i len pozdraviť. A naraz sa ten neviditeľný človek zjavil na tribúne. Boli to momenty, keď bolo jasné, že sa niečo zlomilo.

Ako ste vnímali atmosféru, keď ľudia dôverovali mladým?

Bol to zvláštny pocit. Zažili sme niečo, čo ak by bolo ostalo v ľuďoch, ktorí sa pohybujú vo verejnom priestore, boli by sme dnes niekde inde. Dôvera zaväzuje. Boli sme študenti a vedeli sme si robiť aj z vážnych vecí žarty. No v momente, keď na vás upiera zrak také množstvo ľudí, uvedomíte si, že ich nesmiete sklamať. Pretože, či už oprávnene alebo nie, považujú vás za tých, ktorí im dali nádej. Že môžu slobodne rozmýšľať, vyjadriť svoj názor a ten môže dokonca priniesť zmenu.

Aký to bol pocit?

Úžasný. Ako vraví jedna reklama – dával ľuďom krídla. Keď sa naša škola stala centrom, ľudia sa chodili pýtať, ako môžu pomôcť, nosili potraviny, požičiavali autá. Prichádzali aj takí, ktorým sa na duši nahromadilo tak veľa nespravodlivosti, že to museli niekomu povedať. Okrem všetkej tej organizačnej práce sme sa zmenili i na spovedníkov. Vážili sme si túto dôveru a mali sme to na pamäti veľmi dlho po tých prvých hektických týždňoch. Aj v dobe, keď sme ako študenti založili prvé súkromné rádio – Fun rádio.

Aký bol cieľ?

Vďaka francúzskej investícii, ktorá založila spoločnosť spolu so študentmi, začalo rádio vysielať tesne po slobodných voľbách 10. júna 1990. Bol to nesmierny závan slobody. Mnoho ľudí predtým pracovalo v internátnych rozhlasových štúdiách a zrazu mali slobodu v „oficiálnom“ éteri. Dodnes si pamätám výraz v očiach Jula Satinského, ktorý mi hovoril, že celý život túžil po vlastnej relácii, v ktorej by bol slobodný a ja som mu povedala, že ju na „FUNku“ môže mať. My sme si uvedomovali, že keď končí Socialistický zväz mládeže, skončí i zdroj prostriedkov na študentské aktivity. Založili sme Vysokoškolskú úniu Slovenska, a tá sa stala majiteľom rádia. Peniaze z rádia jej mali patriť a mali financovať študentské aktivity. No a nasledujúca generácia študentov Fun rádio predala.

Prečo ste ho nepredali vy?

Lebo sme ho dostali ako „študenti“, nie ako Mistríková, Popovič či ktokoľvek z nás. Študenti, ktorým ľudia dôverovali, a preto vyšli do ulíc.

S kandidatúrou za Verejnosť proti násiliu (VPN) ste súhlasili pod podmienkou, že budete na nezvoliteľnom mieste. Prekrúžkovali ste sa. Aký bol prvý slobodný parlament?

Nebol internet, nebol e-mail, prvá várka návrhov zákonov mi prišla domov poštou. A úplne prvý zákon, ktorý som držala v ruke, sa týkal poľovníctva, o ktorom som nevedela nič. Tak som si povedala, že môžem byť užitočná aspoň tým, že si ho načítam, pokúsim sa pochopiť jeho logiku a ak v ňom nájdem niečo, čo sa z nej vymyká, upozorním na to. Každý v novom parlamente mal obrovský rešpekt voči legislatívnemu procesu. Hoci sme väčšinou nemali s legislatívou skúsenosti, uvedomovali sme si, že je to akási nervová sústava spoločnosti. Ak ju niekde narušíte, dôsledky môžu byť zásadné. Prvý parlament bol úžasný v tom, že aj keď sa v ňom politické sily postupne vyhranili, hádali sme sa naozaj o tom, ako daný zákon dobre napísať. Dnes je v politickom prostredí skôr zvláštnosťou, ak sa komunikuje vecne. Ak vôbec väčšina komunikuje s opozíciou.

Zuzana Mistríková (uprostred) v bratislavskom...
Zuzana Mistríková (uprostred) v bratislavskom televíznom štúdiu v Mlynskej doline 28. novembra 1989 počas dialógu za okrúhlym stolom. Na snímke zástupcovia výboru VPN zľava, Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Ján Budaj a Miroslav Kusý. Autor: Ivan Rychlo, Archív TASR

Porovnávate to s dneškom?

Obávam sa, že z legislatívy je roky trhací kalendár. Takmer každý si myslí, že môže navrhnúť čokoľvek, vôbec pritom nepociťuje ani základnú povinnosť zmapovať si, čo v danom prostredí spôsobí na hlbších úrovniach. Možno sa snaží pomôcť, ale keď pripraví zákon bez hlavy a päty a iba ho vrazí do legislatívy, narobí viac problémov ako osohu. Už roky nefunguje spätná väzba. Keď predtým minister predkladal zákon na legislatívnu radu vlády, zamestnanci sa triasli ako osiky, či na niečo nezabudli. Legislatíva dávno vzniká hlavne na základe politického príkazu. Svedčí to o tom, ako sa v spoločnosti správame ku všetkému. Ako ignorujeme písané i nepísané pravidlá.

O akej spoločnosti ste pred 30 rokmi snívali?

Neviem, či som mala presnú predstavu. No určite o otvorenej. Len som si – tak ako mnohí – nevedela predstaviť, čo všetko sa vyplaví. To negatívne aj pozitívne, čo bolo režimom utlmené. Možno som si predstavovala, že budeme schopní rýchlejšie pochopiť nástroje demokracie. Trvalo však roky, kým som pochopila, že demokracia nie je nikdy hotová. Mysleli sme si, že vybavíme slobodné voľby, zrušíme 4. článok ústavy, vyriešime legislatívu, budú slobodní sudcovia a všetko bude fungovať. Nie je to také jednoduché. Demokracia predstavuje neustály proces. Keď prestanete dávať pozor, objaví sa napríklad nový fenomén, ako napríklad informačná spoločnosť, je zle. Niekto sa nedávno vyjadril v Česku – je veľmi smutné, že nám už nestačí nesúhlasiť. My už musíme oponenta rovno nenávidieť. A toto je veľmi nebezpečné. Do verejného priestoru sa musí vrátiť slušnosť. Niečo, čo už priniesla naša pani prezidentka Zuzana Čaputová. Jej zvolenie je dôkazom, že ľudia chcú žiť v slušnej spoločnosti.

Naplnili sa aspoň niektoré z vašich snov?

Samozrejme. Otvorená spoločnosť, akademické slobody. Občas trochu zabúdame, že všetko, čím dnes žijeme, je dôsledkom novembra 1989. Aj to, že sme nahnevaní, že s vecami nesúhlasíme. Že sa každý deň vyplavujú tony svinstva. Vďaka tomu však dostaneme šancu nanovo formovať to, čo sa nám na prvýkrát možno nepodarilo, a to systém spravodlivosti. Nemyslím si, že za neduhy môžeme viniť demokratické nástroje. Musíme sa skôr naučiť, že to, v akej spoločnosti žijeme, sa týka nás všetkých. Všeličo sa nám podarilo v krajine pokriviť. No jedinou šancou je priznať si to, ako sa to v týchto dňoch deje, a pokúsiť sa o nápravu. Kde by sme boli, keby sa také obrovské množstvo peňazí nestratilo v korupčnom kolotoči za tie desaťročia? Politici nás desaťročia strašia – najprv Čechmi, Maďarmi, Rómami, potom imigrantmi, potom zase niekým iným, aby nám mohli pred voľbami sľúbiť, že nás „zachránia“. Mali by sme prestať hľadať jednoduché riešenia. Možno v duchu odkazu Karla Kryla skúsiť nehľadať politikov, ktorých budeme mať radi.

Tak na čo by mala spoločnosť upriamiť pozornosť?

Možno sa viac dívať na tých, čo menej kričia. Táto spoločnosť má mnoho úspešných a medzinárodne akceptovaných odborníkov, firiem, len vždy je vidieť viac to iné. Možno keby si každý z nás dal záväzok, že sa bude dívať viac na to, čo až tak nevidieť.

Zuzana Mistríková, producentka

  • V novembri 1989 bola jednou z tvárí študentského hnutia.
  • Dnes je producentkou filmov, ocenenia po celom svete zbiera film Učiteľka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zuzana Mistríková #rozhovor #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku