František Kovár: Dnes večer hrám vo svetri

, 16.11.2019 08:00
František Kovár, herec
Herec SND František Kovár Autor: ,

V novej inscenácii činohry SND Dnes večer nehráme sú herci v pulóvroch a svetroch. Je november 1989 a divadlá sa stávajú centrálami revolúcie. Ako to vlastne bolo? Režisér Jiří Havelka rekonštruuje na javisku rôzne javy a situácie, ktoré s témou súvisia. Nie je to klasický dej, skôr montáž, dynamická umelecká reflexia, na ktorú sa musí divák sústrediť. V hre účinkuje aj František Kovár, ktorý počas nežnej revolúcie tiež nehral, ale chodil na stretnutia s divákmi. Na čo všetko si pospomínal a čo sa z jeho vtedajších predstáv nesplnilo? Ktorý spoločenský problém považuje za akútny dnes?

Ako ste začínali skúšať hru Dnes večer nehráme? Režisér Havelka vraj chcel, aby herci rozpovedali svoje zážitky z novembra 1989. O čom ste mu povedali vy?

Stretnutie s režisérom Havelkom bolo ešte pred letom. Mapoval naše zážitky a vďaka tomu som si začal detailnejšie spomínať na udalosti, ktoré už prekryl čas. Syn mi napríklad pripomenul, že aj on bol so mnou v Umeleckej besede, keď sme sa tam po prvý raz stretli, aby sme odštartovali revolúciu. Myslel som si, že sú dve možnosti – buď nás zavrú hneď teraz, alebo neskôr. Myslím, že každý tam mal trochu strach. Bol som taký napätý, že som v spomienkach celkom vytesnil, že tam bol aj syn. Mal 15 rokov, zaujímal sa o politiku a bol veľmi rozhľadený.

V komédii Roalda Dahla Apartmán v hoteli...
V komédii Roalda Dahla Apartmán v hoteli Bristol s kolegom Emilom Horváthom. Autor: Collavino

Čoho ste sa najviac báli? Aká tam bol atmosféra?

Všetci sme vedeli, že je tam určite kopa tajných. Uvedomoval som si, že to je miesto, kde sa všetko sústreďuje. Bolo to na prízemí Umeleckej besedy, vo výstavnej sieni. Fotilo sa tam, bol tam ruch, pozerali sme sa jeden na druhého, kto koho pozná, kto tam je, lebo sme vedeli, že tam je asi kadekto. V inscenácii je scéna, ako Milan Kňažko pustil nahrávku s posolstvom revolúcie. Už sa to začalo!

Niekto vám volal, že máte ísť do besedy?

To sme už vedeli. Mali sme totiž predstavenie v Astorke, vtedy som hral na Novej scéne a Astorka (ešte na Suchom Mýte) k Novej scéne patrila. Mali sme už informáciu, že divadlá prestávajú hrať, a tak sme v Astorke oznámili, že sa pridávame k pražským divadlám a dnes večer nehráme. Odchádzali sme zadným vchodom, lebo sme vedeli, že na vrátnici sedel eštébák. Ďalšie dni sme už chodili na námestia. V divadle Nová scéna sme mali aktív, kde ma zvolili za umeleckého šéfa činohry. Bolo treba, aby sa organizovali besedy s divákmi. Robili sme to v Astorke. Chodievali tam spisovatelia, umeci, ktorí nám pomáhali. Namiesto predstavení sa diskutovalo s divákmi. Chodievali sme aj výjazdy do terénu po celom Slovensku. Na Novej scéne som bol až do roku 1996, odvtedy som v SND.

Režisér Havelka dostal do inscenácie aj ďalšie fakty – niekedy sú to konkrétne situácie z vtedajšieho diania a nie sú to len osobné spomienky. Čo všetko ste ku hre študovali?

Mali sme veľa materiálu. Pozerali sme si videozáznamy z toho obdobia. Dôležitá bola napríklad schôdzka na štvrtom poschodí v Divadle P. O. Hviezdoslava, kam prišli funkcionári ako Gejza Šlapka či Pavel Koyš. Prišla celá plejáda súdruhov, ktorí chceli presvedčiť hercov a všetkých pracovníkov, že treba hrať divadlo. To je tiež v tejto inscenácii. Pozreli sme si aj záznamy, ktoré snímala televízia z historickej budovy Opery SND, kam prišiel aj Václav Havel.

Návraty sú však čiastkové, prelínajú sa, niekedy splývajú, z faktu je len dojem. Malo to tak byť?

Jiří Havelka nechcel urobiť prísny dokument toho, čo sa stalo. Chcel priblížiť obdobie, ktoré už deti našich detí nepoznajú. Mali by získať predstavu.

Niečo ako obraz? Je to uvoľnená freska, v ktorej sú ale aj reálne časti. Napríklad úryvky z Hry Nepriateľ ľudu, ktorá sa vtedy neodohrala.

Áno, súčasťou našej inscenácie je aj skúšanie hry Nepriateľ ľudu. Zaujímavé je jej posolstvo: väčšina, ktorá nemá pravdu, rozhoduje o menšine. Môže to byť aj len jeden človek, ktorý má pravdu a väčšina je proti nemu. Nedovolia mu vystúpiť a problém zametú pod koberec. Režisér zvolil túto hru – ktorá sa v novembri neodohrala – ako inscenačný kľúč k našej inscenácii. Cez to predstavenie vstupujeme do diania v novembri '89. A tam sa už citujú napríklad listy, ktoré prichádzali na adresu revoltujúcich hercov. Tie listy, ich pisateľov, tiež hráme. Pýtali sa napríklad, prečo chceme kapitalizmus, a nie socializmus.

Mnohí aj útočili na hercov, vraj sa majú veľmi dobre a ešte sa ozývajú. Vtedy sa napríklad zverejňovali príjmy umelcov, aby to robilo zlú krv. Takéto informácie sú ako rozbuška. Pôsobia aj dnes? Čo cítite z publika?

Počas predstavenia je stále rozsvietené svetlo aj v hľadisku, vidíme teda tváre divákov, aj to, aký asi postoj zaujímajú. Pre mňa bolo nesmierne zaujímavé, že jeden pán, keď sme začali čítať listy rozhorčujúce sa, načo herci štrajkujú, keď všetko majú, začal nadšene tlieskať. Tešil sa, že konečne znova počuje z javiska to, čo si aj on myslí. Skoro som pukol od smiechu. To bola úprimnosť, ktorá odzbrojuje.

Je to zložité predstavenie, kde sa nepripravený človek bude ťažko orientovať. Vám sa to asi tiež nehrá ľahko. Prechádzate z roly do roly, dokonca sa presúvate aj do hľadiska, aj na balkóny, texty nenadväzujú. Čo je pre vás pri tom predstavení najdôležitejšie? Na čo sa sústreďujete?

Skúškové obdobie bolo náročné. Autorské divadlo totiž hľadá postupnosť, moment, kedy čo povedať, ako dosiahnuť gradáciu. Režisér vyberal monológy, ktoré by komunikovali s myšlienkou revolúcie. Zistil som, že ako v komédii, tak aj v autorskom divadle, je dôležitý partner. V tomto predstavení je to publikum. To je nesmierne dôležité. Na skúškach, kým sme nemali diváka a nemohli sme si overiť, aké budú reakcie, tak sme sami rozmýšľali, či to je dobré. Boli sme trocha v rozpakoch. Keď prišiel divák a pocítili sme jeho záujem a pozitívnu reakciu, hneď to bolo iné. Hráme to spoločne.

V Ruských denníkoch stvárnil rolu starého otca,...
V Ruských denníkoch stvárnil rolu starého otca, na snímke s Robertom Rothom. Autor: Robert Tappert

Zvláštne je práve nepretržité svetlo v sále. Už ste tak účinkovali?

To ešte nikto z nás v divadle nezažil. Ťažko sme si na to zvykali. Stále sme sa pýtali režiséra: Jirko, a kedy bude tma? Ale on od začiatku vedel, že tma nebude. Chcel to robiť za svetla a zdá sa, že to je zaujímavé aj pre divákov.

V hre sa spievajú rôzne slovenské piesne, ako ste ich vyberali? A vy ste jednu vraj aj zložili?

Sú to všeobecne známe piesne, ktoré sa spievali aj vtedy. Ale tá moja sa nerealizovala. Pôvodne sa malo v predstavení aj rapovať, ale z toho zišlo. Slová piesne však budú zverejnené v časopise Portál.

Môžeme ich zverejniť aj v tomto rozhovore?

"Ukáž mi, herec, aj ozajstnú tvár, čo pravda je, čo hraný, či falošný tvar. Divadlo je zrkadlom celého sveta, v ňom život, osud človečí sa splieta. Divák je aj sudca, aj fanúšik, aj kat, zacíti čistotu, či hnijúci smrad, zacíti rozdiel, či sa len hráme, či naozaj žijeme, čo večer hráme.“ Refrén mal byť: Ale dnes večer nehráme.

Ktorý svoj part v hre ste si obľúbili?

Pre mňa je emotívne to, čo rozprávam ako Lacko Chudík, ale my tam nepomenúvame, v mene koho hovoríme. Ide o podstatu tých myšlienok. V mojom monológu spomína Lacko Chudík na Martina Gregora, ako spolu hrali a vedeli, že na Gregora čaká gestapo a že po predstavení ho odvedú. Predstavoval som si to a musel som to vnútorne prežrieť. Tá vidina mi vháňa slzy do očí. Neskôr som Gregora spoznal aj ja. Bol to skvelý herec, stretávali sme sa v rozhlase. Mal chrbtovú kosť, on nikdy neuhol. Vyžaroval optimizmus, energiu.

Aj vy vyžarujete optimizmus. Ako s tým darom nakladáte?

Každý z nás niečo nesie. Navzájom si obohacujeme život.

Vo Veselých paničkách windsorských ako Richard...
Vo Veselých paničkách windsorských ako Richard Štempeľ s kolegami Jánom Gallovičom a Ľubošom Kostelným. Autor: Radovan Dranga

Na javisku pôsobíte ležérne. Predstavenie sa hrá v pulóvroch a svetroch, ktoré boli v roku 1989 módou. Mali ste aj vy taký pekný vzorovaný sveter?

Samozrejme, mal som samé svetre! Vtedy sa nechodilo ani v košeliach, ani v sakách. Dnes je móda oveľa pestrejšia. Padli aj rôzne módne modly – napríklad, že sa nehodí zelená a fialová. Niekedy sa až čudujem, čo všetko sa nosí – je to niekedy proti zdraviu aj zdravému rozumu. Napríklad vysokánske podpätky.

Čo ste od novembrových zmien očakávali predovšetkým?

Vtedy sme si mysleli – keďže revolúcia znamenala vnútornú morálnu očistu, že sa zbavíme všetkého zlého a všetkého, čo bráni slobode a pravde. Boli sme pre ľudí nositeľmi toho slobodného, čo sa nedalo napísať do novín a čo si ľudia hovorili, keď ich nikto nepočul. To sa objavovalo v inscenáciách ako tzv. druhý plán. Verili sme v slobodu, teraz ju máme, ale nie sme spokojní. O slobodu sa treba starať, upozorňovať na to, čo si myslíme, že je zlé. Dnes je to predovšetkým v ekonomickej oblasti. Čestným ľuďom sa ani nesnívalo, ako sa tam dá sloboda a moc zneužívať.

To nie je pri výročí veľmi optimistické konštatovanie. Kto je pre spoločnosť, ktorá má takéto problémy, užitočnejší – optimisti či pesimisti?

V šatni so mnou sedel Maroško Geišberg. Hovorili sme si, že on je aktívny pesimista a ja – tiež aktívny – optimista. V mnohých veciach som mu dával zapravdu, ale ako aktívny optimista som dodával: Neboj sa, bude to dobré! On však opakoval: Nie, nie, toto je zlé a to sa skončí zle! Ani na chvíľu nepoľavoval, stále upozorňoval na problémy a posúval ich do centra pozornosti. Z našich debát som získal poznanie, aká dôležitá je v živote vyváženosť. Nedá sa vidieť všetko len čierne. Aj pesimisti potrebujú kúsok svetla, barličky od optimistu, aby sa mali o čo oprieť a všetko to vydržať. Vždy je nádej. Veď aj my sme nakoniec dospeli k zmene, urobili sme veľký skok vo vývoji. Potvrdzuje to oprávnenosť optimizmu. Aby človek prežil, musí veriť.

Teraz sa ľudia hádajú už nielen o ideológii, korupcii, ale aj o osude Zeme. Ste aj v tomto smere optimista?

Práve včera som si čítal vyhlásenie vedcov ku globálnemu otepľovaniu, desím sa, akým spôsobom dokážeme nadužívať všetko to, čo nám príroda poskytuje. Svet sa bude musieť zmobilizovať! My sme vo vesmíre len malá guľka. Máme neobyčajný dar života a keby ho ľudstvo prepáslo, tak to je hrôza. Verím však opäť v zdravý ľudský rozum.

Darmo je niekto proti Grete, či za Gretu, niečo musí pre planétu urobiť každý. Čo robíte vy?

No u nás doma sa všetko separuje! Akurát mi chýba, že v Bratislave ešte premyslene nelikvidujeme jedlé oleje. Nemáme ich kam po pečení dávať. Ako aj rôzne čistiace chemikálie. Čo sa dá, to ale kupujeme eko.

Zasadili ste aj nejaký strom?

Ovocné stromy v záhrade som sadil. Mám rád jablká, ale v dnešnom svete je aj v tomto smere veľká pestrosť. Odšťavujeme si napríklad granátové jablká a je to veľmi dobré. Tento nápoj nám poradil Paľko Blažíček, ktorý sa zaoberá zdravou stravou.

A čo je optimistické v inscenácii Dnes večer nehráme?

Na konci je už spomínaná pasáž o tom, že väčšina prehlasuje menšinu, aj keď nemá pravdu. Netreba sa teda správať podľa väčšiny, univerzálne, ale žiť sám za seba, povedať svoj názor, aj keď sa nezhoduje s väčšinou. Dojemná je v predstavení scéna, keď si herci a diváci podávajú ruky a vyjadrujú si spolupatričnosť, lásku – ako to bolo počas revolúcie. Je to veľmi úprimné, aj divák to chce. To, čo sa hovorí na javisku o láske, vyvolá silnú emóciu. Láska v rozličných podobách, to je to najväčšie bohatstvo.

Ste pripravení, že niekto pochopí publicistický ráz predstavenia ako výzvu a začne s vami – hercami – diskutovať?

Sme pripravení. Každý máme svoj názor a sme ochotní sa oň podeliť, ale diváci sú skôr ostýchaví. Javisko a hľadisko sú však prepojené. Všetci sa vidíme, celý priestor je jednotný a živý. Táto koncepcia pramení z toho, že vtedy, keď sa nehralo a boli diskusie s divákmi, všetci sme boli aktérmi toho večera a komunikácie. Tak je to aj teraz. Interpretujeme svoju emóciu a autorské divadlo je na to vhodné, dokáže ju odovzdať. Inak, my herci sme zvyknutí oživovať na javisku dramatický text a teraz zrazu oživujeme ten vlastný zážitok. Je to pre nás nóvum, ale mám pocit, že si to zaslúži presne taký prístup, ktorý nás dokázal vrátiť do času, keď sa revolučná zmena diala.

František Kovár

Narodil sa 14. novembra 1946 v Bratislave. Po štúdiu na VŠMU účinkoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre a na bratislavskej Novej scéne, kde pôsobil do roku 1990 a spoluzakladal divadlo Korzo '90. V roku 1996 sa stal členom činohry SND. Učil aj na VŠMU a jeho hlas je známy z dabingu. Z úspešných inscenácií: Mačka na horúcej plechovej streche, Oleanna, Krehká rovnováha, Veselé paničky windsorské, Skrotenie zlej ženy, Apartmán v hoteli Bristol, Nad našu silu, Bál, Zmierenie, alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, Rodáci, Rivers of Babylon, Ruské denníky, Dnes večer nehráme. Z filmov: Záhrada, Orbis pictus, Modré z neba, Tábor padlých žien, Odsúdené atď. Známy je aj zo seriálov (Ordinácia v ružovej záhrade, Dr. Ludsky, Chlapi neplačú) a aj z filmov o Spievankove.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SND #František Kovár #Dnes večer nehráme #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku