Aký bol pocit držať v rukách knihu, v ktorej sa zdôverujete so svojím tenisovým, ale aj osobným životom?
Dominika: Pocity predbehli moje očakávania. Na knihu som veľmi pyšná. Je to moje dieťa, na ktorom sme usilovne pracovali, je to taká moja vizitka.
Kto čítal knihu ešte pred vydaním?
Dominika: Môj manžel Michal, najlepšia kamarátka Broňa Borovičková, niektoré kapitoly videla mama aj môj tréner Matej Lipták. To, čo si prečítali, ich prekvapilo.
Čo najviac?
Dominika: O roku 2017, mojej čiernej diere, kedy sa mi nedarilo a ja som chcela s tenisom skončiť, nevedel takmer nikto. Všetko, čo bolo za tým, moje pocity a úvahy, som tajila aj pred Michalom. Nechcela som tenis žiť, ani o ňom rozmýšľať. Nevedela som, čo mám ešte dosiahnuť. Už sa mi podarilo oveľa viac, ako sa mi kedy mohlo snívať. Dokonca som istý čas uvažovala aj o tom, že by som otehotnela. Nikto by mi nemohol nič povedať a ja by som bola nadobro mimo tenisu.
Ako váš manžel Michal zareagoval, keď ste mu v tom roku povedali, že už nechcete hrať tenis?
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda, Lubos Pilc
Dominika: Samozrejme vnímal, že sa niečo deje, ale bol v šoku. Nechcela som o tom rozprávať, myslela som, že ma tieto pocity prejdú, ale keďže sa nič nedialo, v Ríme, kde som nevyhrala ani zápas, to zo mňa vyšlo von.
Maskovali ste pocity, aj depresie. Tak dôkladne, že vás “neprekukli” príbuzní, ani tréner?
Dominika: Tréner niečo tušil a keď mi povedal, že sa musíme porozprávať, lebo má pocit, že tenis už nechcem hrať, odľahlo mi. Bublina praskla, vred sa vyvalil von. Tréner však vedel, že to nie je správny čas môj na odchod z kurtov. Nebola by som s ukončením kariéry v tom čase spokojná. Prehováral ma, aby som sa porozprávala s mojím mentálnym koučom. Keďže ma poznal, vedel, že to je fáza, ktorú dokážem zdolať.
Odľahlo vám, keď sa vaše rozhodnutie ukončiť kariéru dostalo von?
Dominika: Padol mi kameň zo srdca. Hra na schovávačku sa skončila. Pomohli mi rozhovory s trénerom a mentálnym koučom. Navnadili ešte na posledné turnaje. Mala som výbornú formu a chceli, aby som si ich len užila. V Madride a v Ríme som však už hrala s vedomím, že sú to posledné turnaje. Skutočne som si ich užívala. Matka vo mne prehrala, a zobudila sa Domi, ktorá nepovedala ešte posledné slovo.
Aj o tom je kapitola v knihe Tenis je môj život. Ako vznikol nápad napísať autobiografiu?
Dominika: S Andreou Coddington sme sa spoznali pred desiatimi rokmi a nápad napísať knihu vznikol pomerne dávno. Odkladala som to, cítila som, že ešte nie je ten správna chvíľa. Po Singapure, kedy som získala titul majsterky WTA Tour, som si povedala, že teraz je ten správny čas, je o čom písať. A v roku 2017 som oslovila Andy.
Ako ste sa zoznámili?
Andrea: Dominika hrala ako sedemnásťročné dievča v semifinále Roland Garros, obdivovala som jej športové úspechy. V roku 2009 som vydávala svoju prvú knihu Mal to byť pekný život. Oslovila som ju, aby bola jej krstnou mamou. Rozumeli sme sa a stali sme sa kamarátkami.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Čítali ste knihy, ktoré napísala Andrea?
Dominika: Samozrejme. Už prvá kniha, ktorú som krstila, sa mi páčila a bavila ma. Tam niekde sa zrodil nápad zveriť jej napísanie mojej biografie. Nechcela som, aby knihu písal športový novinár, netúžila som po suchej tenisovej biblii.
Na svojom konte máte okrem knihy o Dominike biografickú knihu mapujúcu život Jožka Bednárika. Aký bol rozdiel pri ich písaní?
Andrea: Veľký. Kniha o Jožkovi Bednárikovi vznikala až potom, ako nás opustil. Napriek tomu, že archív o ňom je nesmierne bohatý, urobila som veľmi veľa rozhovorov s ľuďmi, ktorí ho poznali. Bol to medajlón o umelcovi, ktorý už nie je medzi nami. Pri písaní knihy o Dominike som sa nestretla s nikým iným, okrem Dominikinej mamy, ktorá nám pomohla s chronológiou, najmä čo sa týkalo ranného detstva. Hlas v knihe je teda len Dominikin.
Fakty ste nekonzultovali s rodinnnými prislušníkmi a priateľmi Dominiky, nesnažili ste sa o objektivitu?
Andrea: Je to absolútne subjektívna výpoveď Dominiky. Aj motivačné pasáže v knihe neboli prvoplánové, vznikli až počas písania.
Dominika: Už pred prvými rozhovormi sme mali predstavu, ako bude kniha vyzerať. Nemala to byť motivačná publikácia. Motivačné výpovede sme vytiahli a zvýraznili až na záver.
Andrea, ste človekom, ktorý viac počúva ako rozpráva? Zdôverujú sa vám ľudia?
Andrea: Na to by mohla odpovedať skôr Dominika. Možno nebola celkom otvorená hneď počas našich prvých stretnutí, ale neskôr ku mne a k rodiacemu sa textu nadobudla dôveru. Pochopila, že prvé verzie sú surovým materiálom a von pôjde len to, v čom sa bude ona sama cítiť dobre.
Na spomienky treba mať dobrú pamäť. Bolo ťažké vyťahovať detaily zo svojho života?
Dominika: Keď sme sa rozprávali o tenise, pamätala som si všetko. Ťažšie sa mi rozprávalo o súkromí. Nie som na to zvyknutá, nehovorím o ňom na verejnosti. Andy to musela zo mňa dolovať. Takéto otvorenie mi však aj pomáhalo. Keď som myšlienky, ktoré sa mi zrodili v hlave, aj svoje rôzne fabulácie povedala nahlas, zrazu problém nebol taký fatálny.
Andrea: Pri rozprávaní o tenise bola absolútne jednoznačná, prirodzená a rýchla. Mohla som sa opýtať, ako sa cítila v treťom sete pri skóre 4:15, a v sekunde prišla pesná odpoveď. Keď však prišlo na osobné veci, zostručnela. O svojom manželovi Michalovi mi povedala, že ho ľúbi. To bolo celé. Vybavené. My sme však z toho museli napísať celú kapitolu!
„Slovo hanba som konečne vygumovala z hlavy. Nie som žiadna Ruska ani Američanka, ktoré takéto pocity vôbec nepoznajú. Sebavedomie dostávajú do daru asi už pri narodení a cibria im ho výchovou. Naša mentalita je však iná, a na tom nič nezmením.“
Čo ste vedeli o tenise, ste v tomto športe doma?
Andrea: Na tisíc percent. Považujem sa za malú tenisovú encyklopédiu. Tenis hrám rekreačne, moja dcéra tiež, tento šport ma baví a sledujem ho.
Dominika: Andy dávala do knihy omnoho viac tenisu. Spočiatku tam boli samé skóre, veľa zápasov. Musela som ju zosekať, inak by mala kniha tisíc strán.
Andrea: Čím viac som sa pri písaní stávala Dominikou, tým viac som mala pocit, že každá minúta turnajov je neskutočne dôležitá. Videla som všetky dostupné videá a vďaka Dominike niektoré turnaje aj naživo. Bola som na Roland Garros, na Fed Cupoch, na Wimbledone, či US Open. Domi má na kurte neskutočne veľa energie a diváci ju ľúbia. Je radosť sa na ňu pozerať.
Čo bolo pri písaní knihy najťažšie a ako dlho ste ju písali?
Dominika: Rozhovory ma veľmi emočne vyčerpávali. Znovu som prežívala krásne aj tie ťažšie chvíle a pri všetkých som plakala. Vlastne, plakala som už pri prvých nahratých slovách. Po dvojhodinovom stretnutí som odchádzala unavená rovno do spálne.
Andrea: Keďže Dominika kvôli turnajom cestovala po celom svete, knihu sme písali rok a pol. Stretávali sme sa príležitostne, podľa jej voľného času. Knihu chcela spojiť s ukončením kariéry, preto sme jej vydanie odložili.
Je niečo, na čo ste sa zabudli opýtať?
Andrea: Nemyslím si.
Netrúfli ste si opýtať sa na niečo?
Andrea: Tak to vôbec nie. Trúfla som si na všetko, aby vznikol plastický obraz o Dominike. Pri niektorých otázkach sa Domi krútila, ale nakoniec to zo seba dala von. Nešlo o korektné mediálne vyhlásenia po turnaji, ale o úprimné odpovede.
Dominika: Za isté hranice sme však nešli. Určite sme neriešili sex pred zápasom. Myslím, že takéto otázky by Andy ani nenapadli.
Každopádne, vydaním knihy idete s kožou na trh. Neobávate sa negatívnych reakcií?
Dominika: Počas kariéry som ich zažila dosť, myslím, že ma nič neprekvapí. S knihou som stotožnená, stojím si za tým, čo robím a hovorím a som stotožnená aj s tým, že sa to niekomu nemusí páčiť.
Koniec vašej tenisovej kariéry ovplyvní život aj vášho manžela, ktorý vám robil manažéra. Vráti sa ku svojej pôvodnej profesii?
Dominika: Nie. Určite sa nevráti do kancelárie na ministerstvo. Michal je finančne gramotnejší, keď za mnou príde niekto s investičným návrhom, radím sa s ním. Som konzervatívna a bojím sa ísť do podnikania. Michal, naopak, dokáže veci prehodnotiť, vie odhadnúť, čo sa oplatí. Jeho zásluhou som minulý rok vstúpila do Tenisovej akadémie. Michal rieši finančné záležitosti a to bude jeho parketa.
Foto: Archív D. Cibulkovej
V knihe popisujete svoj vnútorný zápas a monológy, ktoré ste viedli počas turnajov. Nešetrili ste sa v nich. Vediete vnútorný monológ aj mimo kurtov?
Dominika: Neustále. Závisí to od toho, v akom som rozpoložení – rozhovory s mojím vnútorným ja vedia byť negatívne aj pozitívne. Viem si aj dobre vynadať.
Čo očakávate od nového života?
Dominika: To absolútne netuším. Nemám očakávania. Už pár mesiacov si užívam voľný život. Som rada, že informácia o konci kariéry je vonku, že už nemusím nič hrať, čo mi išlo už aj trochu na nervy. Toto leto po poslednom zápase na Roland Garros sme si vychutnali. Užívala som si obyčajné veci, na ktoré som nikdy nemala čas. Nakupovanie v potravinách, pocit, že nemusím myslieť na tréning, na ďalší turnaj. Veľmi sa teším na rodinu, ale nemyslím si, že budem žienka domáca. Chcem sa venovať Tenisovej akadémii a osvete tenisu, aj na základných školách.
Nebude vám chýbať každodenný dril, poriadok, rytmus života?
Dominika: Zatiaľ nie. Presne od toho som si chcela oddýchnuť. Mnoho tenistiek ide rovno z kurtu na materskú. Chcela som sa tomu vyhnúť, vychutnať si pokoj, nie ísť rovno z jednej povinnosti do druhej.
Je niečo, čo by ste sa chceli ešte naučiť?
Dominika: Zatiaľ som si užívala absolútne voľno – bezstarostné a nezodpovedné. Rodičia chcú, aby som si dokončila strednú školu, a ja ako poslušná dcéra sa na to dám. Chcela by som sa tiež naučiť francúzsky.
Dominika Cibulková
Narodila sa 6. mája 1989 v Bratislave. Jedna z našich najúspešnejších tenistiek a v zahraničí najviditeľnejšia sa profesionálnemu tenisu venovala 22 rokov. Počas kariéry vyhrala osem turnajov kategórie WTA a dva turnaje kategórie ITF. Najväčšími úspechmi jej kariéry boli finále na Australian Open 2014 a víťazstvo na WTA Finals v Singapure 2016. Stala sa prvou Slovenkou, ktorá dosiahla majstrovské kolo Grandslamu. V novembri 2019 ohlásila koniec kariéry. Vo vydavateľsve IKAR vyšla jej autobiografia Tenis je môj život, ktorú napísala s Andreou Coddington.
Andrea Coddington
Narodila sa 20. júla 1975, pochádza z Radošiny. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako novinárka pracovala v STV a v rádiu Koliba, v januári 2002 odišla do USA ako zahraničnopolitická spravodajkyňa. Bola šéfredaktorkou slovenského denníka vychádzajúceho v Amerike. V New Yorku sa zamilovala, vydala a nakoniec aj ovdovela. V roku 2009 vydala svoju prvú knihu s autobiografickými prvkami Mal to byť pekný život. S ročným odstupom nasledovali ďalšie knihy: Židovka, Cudzia Krv, Predohra a jej voľné pokračovanie Milovanie. V roku 2014 vydala knihu Jozef Bednárik, o rok neskôr Divoké kone. Andrea Coddington má dcéru Sáru a syna Maxa, momentálne žije v Bratislave.
