Na výstave v Opave predstavujete novú sériu nazvanú In Wonderland (V ríši divov), v ktorej zvieratá obývajú ruiny zábavných parkov. Kde ste sa inšpirovali?
Už dlhšie ma fascinujú rôzne zabudnuté miesta alebo chátrajúce budovy, ktoré sú ponechané napospas svojmu osudu. A medzi nimi ma zaujali najmä spustnuté parky, ktoré boli zničené buď nejakými prírodnými katastrofami, alebo jednoducho prestali byť využívané. Konkrétnou inšpiráciou pre tieto obrazy boli opustené lunaparky Spreepark v Berlíne a zábavný park Six Flags v USA v New Orleans. Videla som francúzsky dokument, ktorý sa zaoberal podobnými miestami a fenoménom urban exploring alebo urbexing, čo znamená objavovanie starých miest. A to všetko ma priťahuje.
Naozaj sa tam usídľujú divé tvory?
Chátrajúce miesta „požierajú“ rastliny, príroda. Zábavný park Six Flags zničil hurikán Katrina v roku 2005. Celý areál zaplavilo a postupne sa v ňom zabývali divoké zvieratá. Od krokodílov, hadov, mývalov, divokých včiel. Začalo to tam žiť novým životom. Rôzne tvory začali obývať opustené budovy a atrakcie zábavného parku. A to začalo lákať urbexerov. Strážcovia začali dokonca odchytávať krokodíly a odvážať ich na „bezpečnejšie“ miesta, aby „prieskumníkov“ neohrozili. Je to ako v ríši divov, aj preto som novú sériu nazvala In Wonderland.
Vracajú sa do nemeckého Spreeparku aj vlky, ktoré rada kreslíte?
To je skôr moja osobná vsuvka (usmieva sa). Ale líšky tam žijú.
A vám sa do Spreeparku podarilo dostať?
Veľmi som tam túžila ísť v čase, keď som bola na rezidenčnom pobyte v Berlíne. No už to bolo silne strážené, pozdĺž lunaparku hliadkovali esbéeskári s vlčiakmi a naháňali návštevníkov.
Čo pre vás zdivočené zarastené zábavné parky symbolizujú?
Celú sériu In Wonderland som poňala ako apokalyptické výjavy, ktoré sú možno vyjadrením určitého pocitu, obavy. Vychádzajú z akejsi úzkosti či znepokojenia nad tým, čo sa deje s prírodou. Čo s ňou človek robí. Čo všetko sa v súčasnosti deje vôkol nás. Ako ľudia prírodu drasticky drancujú. Kam to bude smerovať? Poradí si s tým príroda alebo nie?
S opustenými lunaparkami si poradila…
V angličtine pre to existuje výraz – reclaimed by nature, čo znamená regeneráciu alebo znovuzrodenie prírody. Preto na mojich obrazoch vidno potopené, prevrátené autá v kulisách lunaparku. Líška sedí na vraku auta, rastliny prerážajú plechy a obopínajú automobily a pozostatky štruktúr, ktoré tam kedysi boli a ktoré vyrobil človek. Nebo blčí v symbolickej červenej farbe, čo spoločne s opaľovaním dreva ešte viac umocňuje postapokalyptickú náladu. Akoby to bol „deň po“.
Foto: Renáta Foltýsová
Na vašich najnovších obrazoch sa po dlhom čase znovu objavuje človek. Prečo?
Keď som začala maľovať, a kládla som si otázky, či si poradí príroda, či si my ľudia poradíme, nechcela som byť nakoniec taká negatívna. Preto sa tu objavuje človek. Jeden má na sebe plynovú masku. Ďalší sa plaví po zatopenej krajine a preváža nejakú bytosť. Čo možno vnímať ako odkaz na Chárona. Zábavné parky ma zaujali aj z toho dôvodu, že sa z nich do mojich obrazov pretavila irónia, paradox. Na jednom obraze je nápis Cool, ktorý bol pred nejakým vstupom. Ľudia sa pred ním fotili, usmievali sa, aká to bude zábava. No v zarastenej scenérii vyznieva tento nápis posmešne až sarkasticky.
Až po chvíli si divák uvedomí, že niektoré tvory na obrazoch predstavujú neživé objekty, zvieracie figúry z kolotočov. Sú aj ony lákadlom pre divé zvieratá?
Na jednom z obrazov sa dva vlky približujú k neživému zajacovi z kolotoča. Aj na prvom obraze zo série sa vlk stretáva s plastovou labuťou – figurínou. Ponáša sa to na príbeh Alice v ríši divov. Ale áno, ide aj o stretnutia. Ďalšie šelmy sa prichádzajú pozrieť na spadnutú hlavu šaša z retiazkového kolotoča. Na jednej strane stoja neživé masky, figuríny v rôznych tvaroch, polámaných, rozbitých a naproti nim sa blíži džungľa, zvieratá, vtáky, predátory. Vyvstáva napríklad otázka, či ľudia a zvieratá musia žiť oddelene? Či sa tie zvieratá nechcú k nám priblížiť? A keď si všimnete, obrazy majú rôzne šikmé cikcakovité tvary. Symbolizuje to odlomené kusy, úlomky čohosi rozbitého.
Mení sa celý svet na lunapark?
Metaforicky asi áno. V životných postojoch, názoroch. Veľmi citlivo vnímam dianie a často ide o nepochopiteľné činy alebo reakcie. Sledujem, čo sa deje s amazonskými pralesmi. Ako v Rumunsku lesná mafia zabíja lesníkov a ochranárov. Ako sa niektorí lídri stavajú k súčasnému problému s klimatickou krízou ľahostajne. Vystupujú z klimatickej dohody. Ako šašovia.
Stále sa usmievate. Ste optimistka?
Som. Snažím sa ňou byť. Vnímam istú nádej, keď zisťujem, že mnohým ľuďom v okolí to nie je jedno. Ani mladým, ktorí chodia na klimatické štrajky po celom svete. Pribúdajú hnutia, protesty. Mám vieru, že sa môžeme zachrániť.
Čo konkrétne by pomohlo?
Každý musí začať sám od seba. Niekto si povie, že nebude triediť, veď sa predsa nič také nestane. Ale keď si to povie tisíc ľudí, už to predstavuje problém. Sledujem ekologické diskusie o odpadoch, obaloch, či je lepší plast, alebo sklo, argumenty za elektrické autá a argumenty proti elektromobilom. Vychádza mi z toho jediné. A to je moja vízia – skromnosť. Nepreháňať nakupovanie, spotrebu. Každý by sa mal uskromniť. V tom je zaujímavá myšlienka zero waste (nulový odpad). Nemali by sme riešiť len obaly, ale mali by sme prestať okolo seba hromadiť toľko vecí s obalmi. Skromnosť a jednoduchosť.
A vy ste sa podujali na nejaké zmeny?
Už asi od 15 rokov som vegetariánka. Leonardo da Vinci povedal, že príde čas, keď zabiť zviera bude rovnaký zločin, ako zabiť človeka. Triedim. Snažím sa uvedomovať si dosahy, vnímam rôzne momenty, správy a v rámci možností sa to všetko snažím zapojiť do môjho života. Nuž a svoj vklad sa snažím sprostredkovať aj na výstavách. Spolupracujem s environmentálnymi združeniami, ako je napríklad Lesoochranárske združenie VLK. Som v kontakte s Erikom Balážom, ktorého som pozvala na diskusiu počas mojej výstavy v Galérii mesta Bratislava Ako sa do hory volá. V Česku som vyhľadala Hnutie DUHA, ktoré sa venuje návratu šeliem do českých lesov. A spojila som sa s odborníkom na environmentálne dejiny a históriu krajiny Zdeňkom Orlitom. V posledný deň výstavy v Opave, 5. januára, bude po komentovanej prehliadke nasledovať jeho prednáška Vlk v historických prameňoch.
Foto: Richard Kučera Guzmán - Richie Studio
Návrat šeliem predstavuje v západnej Európe mimoriadne diskutovanú tému. Keď sa vlk objavil v Holandsku po 150 rokoch, noviny mu venovali väčší priestor ako vláde. Môže človeku, spoločnosti pomôcť blízky kontakt s divočinou, s divými šelmami? Môže to prebudiť rešpekt, porozumenie?
Určite áno. Každý, kto chodí na turistiku, pozná ten pocit, keď vystúpi na hory a kopce, kde sa pred ním rozprestrie výhľad, určite to v ňom prebudí úžas. Pokoru pred samotnou prírodou. Pokora je dôležitá. Aj rešpekt voči divým tvorom, aj keď sú to „len“ zvieratá. Tohto sa dotýkala aj séria Anima/Animals, pri ktorej som myslela na Aristotela, podľa ktorého má všetko dušu – strom, rastlina, zviera. Človek má možno prevahu, lebo dokáže myslieť. No mohol by myslieť rešpektujúcim spôsobom. A keď sa prechádzate v naozaj starých lesoch, skutočne tam cítiť tú dušu.
Prečo sa vaše šelmy ježia, škľabia, ceria na diváka zuby, až im z papule tečú sliny?
To robia len niektoré (smeje sa). Možno nás chcú vystrašiť. A možno sa na nás usmievajú. Lebo aj človek, keď sa smeje, tak odhaľuje zuby. Súvisí to s pochopením samotnej podstaty prirodzenosti. Zviera sa takisto nejakým spôsobom vyjadruje. Na človeka to môže pôsobiť hrozivo, a pritom to znamená niečo úplne iné. A, naopak, keď si myslíme, aké je nejaké zviera „milunké“, tak sa v skutočnosti veľmi bojí.
Neskrýva sa v nich však aj váš hnev?
Závisí to od obrazov aj od série. V cykle Anima/Animals sú zvieratá iba tušené, ako duchovia. Niektoré sú pokojnejšie, až rezignované, iné, naopak, nahnevané, možno až agresívne. Výstava Ako sa do hory volá bola o miznutí lesov, prirodzených miest, domovov zvierat, o masívnom výrube v horách, v zakázaných zónach, v národných parkoch. Na Donovaloch idú vyrúbať ďalší les. Len aby sme sa mohli lyžovať aj v lete ako v Dubaji. A to súvisí aj so skromnosťou, ktorú som spomínala.
Nedopriať si lyžovačku aj v lete?
Načo?! Nemá to žiadnu logiku. Ide tam iba o peniaze. Keď som sa tam v lete zastavila, až mi bolo do plaču.
Foto: Archív Oľgy Paštékovej
Foto: Archív Oľgy Paštékovej
Foto: Archív Oľgy Paštékovej
Foto: Archív Oľgy Paštékovej
Chodíte často do lesov alebo do pralesov?
Veľmi rada. Už dlhšie plánujem, že navštívim Poloniny na východe Slovenska. Veď je to náš prales. Keď som bola vlani na rezidenčnom pobyte v Rakúsku v Korutánsku, často som vyrážala do hôr. Je tam veľa jazier. A v tých lesoch to naozaj voňalo machom. Pršalo. Krásny zážitok! Bol to miestami aj strašidelný, ale stále krásny, temný les.
A práve z tohto lesa sa preniesla inšpirácia aj do série Kärnten Spirit, ktorej opäť dominujú vlky?
Áno. Akoby som chcela zachytiť ducha Korutánska. Ide o mix opaľovania ohňom a maľby. Zaujímavé je, že v tom čase predstavoval návrat vlkov v Korutánsku aktuálnu tému. V súčasnosti tam žiadne vlky nemajú a ochranári začali uvažovať nad tým, že by ich skúsili vrátiť do prírody. Lenže ľudia, ktorí vlastnili ovce a dobytok, boli proti, obávali sa útokov.
Ako to dopadlo?
Neviem, no zaujímavé diskusie prebiehali aj na vernisáži k mojej výstave. Ľudia sa boja, že ich vlk napadne. Mnohí majú v sebe hlboko zakorenené predsudky voči vlkom, ktoré pramenia z tradície, ešte z rozprávok.
Vlk je mimoriadne plaché zviera…
Presne tak. Stretnúť ho v prírode by znamenalo absolútne unikátny zážitok. Vlk sa vyhýba ľuďom! A pritom je to doktor lesa.
Foto: Archív Oľgy Paštékovej
Slovensko zostáva naďalej jednou z mála krajín Európskej únie, kde sa vlk strieľa. Aj napriek tomu, že 76-tisíc obyvateľov vyjadrilo nesúhlas s poľovaním na vlka, ministerstvo pôdohospodárstvo nezrušilo kvóty na jeho odstrel. Iba ich znížilo na 35. Ako to vnímate?
Vlk by mal byť celoročne chránený. Mala by byť nulová kvóta! Poľovník predsa nevie, koho ide zabiť. Akého konkrétneho člena svorky, vlčej rodiny. Nezistí to, pretože sa k vlkovi nemôže priblížiť. A existujú vedecké štúdie, ktoré potvrdzujú, že ak zabije alfa jedinca, tak sa rozpadne celá svorka a docieli sa tým úplne opačný efekt. Ostatné vlky začnú byť dezorganizované a začnú napádať ovce (píše o tom napríklad expertka na vlky Elli Radingerová). Navyše v oblastiach, v ktorých sa vyskytuje vlk, nie je mor ošípaných, čo dokazujú ďalšie vedecké štúdie. Má to svoju logiku. Vlk loví choré a zranené jedince. A to sme nespomenuli prípad v Yellowstonskom parku v USA, kde vlky zmenili tok riek, pretože zregulovali premnoženú vysokú zver. Nie je na človeku, aby reguloval prírodu. Keď sa nám premnoží vysoká zver, tak ju vystrieľame? Toto je riešenie? A čo prirodzené predátory?
Foto: Andrej Barát, Pravda
Máte nejaký obľúbený les?
Les mi veľmi pomohol, keď som bola malá a ochorela som na laryngitídu. Lekár vtedy rodičom povedal – buď pôjdete k moru, alebo do lesa, k boroviciam. A to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo rodičia kúpili chatu na Záhorí. Vyliečilo ma to a chodím tam dodnes. Rada sa prechádzam v borovicových lesoch, ale aj tam je to už niekedy na zaplakanie.
Stratili ste „váš“ les?
Mali sme jeden obľúbený les a už je vyrúbaný. Je preč. V národných parkoch sa okolo výrubov robí veľký humbug, no lesy škaredým spôsobom miznú aj mimo nich. Ten pocit je veľmi silný. Otec mi volá takmer každý deň – túto a tamtú horu vyrúbali. Nakoniec sa tam vysadí malá škôlka, ktosi si splní povinnosť. No už to nebude les na prechádzky. Rastie nahusto, aby ho mohli o nejaký čas opäť spíliť.
K najnovšej výstave kurátorka Miroslava Urbanová píše, že vás fascinujú miesta, ktoré po zotmení obývajú iné živé bytosti ako ľudia. V jednom z rozhovorov ste povedali, že aj vy sama ste skôr nočný motýľ. Je to tak?
Áno. Najradšej sa prechádzam večer alebo v noci. Vtedy akoby všetko spí, no práve tieto nočné tvory, či už sú to túlavé mačky, ježkovia, či dokonca rôzne predátory, postupne vyliezajú. Počúvam ich hlasy, zvuky.
Dá sa to zažiť aj v meste?
Zažívam to počas prechádzky po petržalskom sídlisku.
A máte odvahu prechádzať sa v noci v lese?
Áno, čoby nie. Tam, kde to poznám. Samozrejme, že sa trochu bojím (smeje sa). Lenže mám rada aj rôzne mýty, legendy, mysteriózne fenomény a príbehy až hororové. A s tmou silnie aj fantázia. V tieňoch zrazu vidíte postavy, siluety nejakých tvorov, zo stromov sa k vám načahujú ruky, chápadlá.
Hráte sa s tušom, so škrabaním, s vymývaním, akrylom, používali ste dokonca aj asfalt. Maľujete na preglejky, tie však aj opaľujete ohňom. Nepopálite sa počas tvorby?
Vždy ma bavilo experimentovanie s materiálmi a technikami. A práve drevo a preglejka mi pootvárali ďalšie možnosti. Od klasickej maľby až po rytie, vrstvenie. Opaľovanie ohňom som začala cielene používať pri maľbe, niekedy samostatne, inokedy spolu s maľbou. A či sa nepopálim? Boja sa o mňa, používam plynový horák. A chcú, aby som mala v ateliéri hasiaci prístroj, ktorý stále nemám. Alebo aspoň vedro s vodou. Keď začínam opaľovať, psíka dám do vedľajšej izby, aby sa mu náhodou niečo nestalo.
Vám sa podarilo stretnúť s vlkom zoči-voči. Aké to bolo?
Foto: Archív Oľgy Paštékovej
Pri Viedni pôsobí Wolf Science Centre (výskumný inštitút v Ernstbrunne), kde skúmajú inteligenciu vlka, jeho správanie, vzťah k človeku a porovnávajú ho so psami. Nejde o laboratórium ani o cirkus. Vlky tu rešpektujú a snažia sa s nimi cvičiť podobne ako so psami, pomocou rôznych maškŕt. Vlk má nájsť schované maškrty a vedci vyhodnocujú, ako vie reagovať. V rámci podpory tohto centra je možné zakúpiť si prechádzku s vlkom. Nuž a ja som takéto niečo dostala od priateľa na narodeniny. Prechádzku s „timberwolfom“ (vlkom dravým), vlčicou Talou. Na rozdiel od nášho plachého východoeurópskeho vlka sa nebojí človeka. Tala bola krásna, mohutná vlčica, siahala mi asi po pás. Vyžarovala z nej úžasná divokosť. A keď zavyla, tak som cítila v celom tele nesmierne silnú vibráciu.
Smeli ste sa jej dotknúť?
Dala mi packu. No prechádzku sprevádzali prísne bezpečnostné opatrenia. Nemohli sme ju pohladkať po hlave alebo po chrbte, lebo by išlo o prejav dominancie. Mohli sme sa jej dotknúť len jemne, na boku. Museli sme rešpektovať to, čo chce ona. Bol to úžasný zážitok. Krásna vlčica.
Zmenilo vás to?
Odvtedy mám vlky ešte radšej.
Oľga Paštéková (1984)
výtvarníčka
- Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéroch Ivana Csudaia, Daniela Fischera a Vladimíra Popoviča.
- V rokoch 2009, 2012 a 2013 bola finalistkou Ceny Nadácie VÚB za maliarske dielo pre mladých umelcov.
- Jej diela sa nachádzajú v zbierkach Galérie mesta Bratislavy, UBIKspace, Kunstforum Ebendorf Raumacht a AA collections vo Viedni a tiež v Kysuckej galérii v Oščadnici.
- Venovala sa aj VJingu, v rokoch 2011 až 2014 robila VJ manažérku pre Grape festival, v rovnakom období vytvárala vizualizácie aj pre akcie Hochspannung.
- V rámci samostatných a spoločných výstav vystavovala na Slovensku, v Česku, Taliansku, Rakúsku, Nemecku, Španielsku, Portugalsku, vo Švajčiarsku, v Spojenom kráľovstve, Belgicku.
- Je autorkou obrazu ROBOFOX pre festival EKOTOPFILM-ENVIROFILM 2017.
- Aktívne sa zapája do ochranárskych a ekologických aktivít, v roku 2015 spolupracovala na Aukcii na pomoc vlkovi, ktorú organizovalo Lesoochranárske zoskupenie VLK, podieľala sa aj na benefičnej akcii organizácie Pes v núdzi.