Agronóm: Poľnohospodárstvo by malo krajinu uzdraviť a nie ničiť

Kto v skutočnosti vlastní pôdu? Nikto. „Máme ju iba požičanú od svojich predkov. A máme ju potomkom vrátiť v čo najlepšom stave. Na toto dedičstvo a na naše deti však nemyslíme,“ mieni poľnohospodár, agronóm Ľubomír Pastucha. Podľa neho má poľnohospodárstvo kľúčový vplyv na to, či krajina zvládne nástrahy klimatickej krízy.

04.12.2019 06:00
Ľubomír Pastucha, agronóm, poľnohospodár Foto: ,
"Akýkoľvek zdravý a dlhožijúci strom má v krajine dôležitú funkciu. Nejde len o jabĺčko. Ale aj o tieň. Či vodu, ktorá sa odparuje z listov a vytvára dobrú klímu," tvrdí poľnohospodár a agronóm Ľubomír Pastucha.
debata (5)

Na konferencii Voda nad zlato zarezonovala tvrdá výčitka voči intenzívnemu poľnohospodárstvu. Pretože podľa krajinnej architektky Evy Wernerovej poškodzuje krajinu. A vy ste sa zrazu postavili, predstavili ste sa ako poľnohospodár a povedali ste – je to pravda. V čom?

Intenzívne poľnohospodárstvo krajine ubližuje, naozaj ju zmenilo. Ide však o pozostatok z minulosti. Študoval som na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), kde nás všetkých vychovávali k intenzívnemu hospodáreniu. Dnes je ťažké preorientovať ľudí tým smerom, ktorým by to bolo žiaduce z hľadiska prírody a krajiny. Aj u mňa sa myslenie veľmi ťažko otáčalo iným smerom.

Čo je žiaduce?

Poľnohospodárstvo by malo byť tvorcom krajiny. Udržiavateľom. Okrem priameho ekonomického efektu by malo plniť aj mimoekonomické funkcie, ako je napríklad zadržiavanie vody, zachovanie biodiverzity. Tieto funkcie však nevidíme. Alebo ich nechceme vidieť. Lenže aj dnes poľnohospodárov mnohé okolnosti, situácia a legislatíva naďalej tlačia do intenzívneho spôsobu hospodárenia. Súvisí to aj s neznalosťou, krátkozrakosťou kompetentných ľudí, ktorí môžu ovplyvniť smerovanie poľnohospodárstva. Či už doma, alebo v Európskej únii.

Viac ako 2 500 vedcov v novembri vyzvalo úniu, aby prestala dotáciami podporovať intenzívne poľnohospodárstvo, pretože preukázateľne zabíja prírodu. Len od roku 1980 viedol takýto spôsob hospodárenia k 55-percentnému úbytku vtákov. Predstavuje súčasné nastavenie dotácií podľa vás problém?

Áno, pretože sa neplatí za produkciu, ale za plochu. Čo mnohí zneužívajú. Napríklad stačí, ak raz do roka nejaký pozemok zmulčujú – čo znamená, že iba podrvia, zničia všetku hmotu na ňom a peniažky prídu. Nemusia vôbec nič vyprodukovať a dostanú zaplatené. A to je zle. Mala by byť dotovaná produkcia. Koľko vyprodukujem, toľko dotácií by som mal dostať. Hádam sa k tomu v novom období prikloníme, už sa ozývajú kritické hlasy zdola aj u nás doma.

Ako môže poľnohospodárstvo vplývať na schopnosť krajiny zadržiavať vodu?

Keďže sú dnes poľnohospodárske dotácie viazané na plochu, farmári borievku s ďalšími drevinami ničia.
Ľubomír Pastucha

Predstavte si obrovský, asi 100-hektárový lán s jedinou plodinou, ktorý na Slovensku nie je výnimkou. Tvorí jednu veľkú súvislú plochu bez akejkoľvek hlbšej brázdy. Voda stadiaľ iba stečie. To je jedna vec. Druhá súvisí s tým, že intenzívne poľnohospodárstvo sa nezaobíde bez veľkých a ťažkých strojov. A nimi pôdu devastujeme. Utláčame. Až natoľko, že spodné podorničné vrstvy nedokážu vsať vlahu. Neprežije pôdny edafón – pôdne mikroorganizmy. Život v pôde a voda spolu súvisia. Výsledný efekt je, že strácame vodu v celej krajine. Nezasakuje, len rýchlo odteká, vlastne jej ešte aj pomáhame a vytvárame zámerne podmienky na to, aby čo najrýchlejšie odtiekla z polí. Aj toto je zle.

V Čechách zažili najhoršie sucho za 500 rokov. Odborníci sa zhodli, že riešenie je skryté v pôde. Aké opatrenia môžu pomôcť?

V Česku pracujú napríklad na legislatíve, podľa ktorej by sa mala výrazne zmenšiť maximálna plocha, na ktorej by sa smela pestovať jedna plodina. Najviac 30 hektárov. Medzi 30-hektárovými parcelami by mali byť zatrávnené pásy, stromy, kríky. Niečo podobné by som uvítal aj na Slovensku. Išlo by o veľký krok vpred. S tým súvisí agrolesníctvo. Ide o spájanie hospodárenia na pôde s hospodárením na stromoch a kríkoch. Najďalej sa v tomto smere dostali Francúzi.

Agrolesníctvo znie možno moderne, no v skutočnosti nejde na Slovensku o nič nové.

Presne tak. U nás je to akoby nový pojem, no naši starí otcovia presne takto hospodárili. Udržovali remízky, vetrolamy, zámerne vysádzali popri poľných cestách rady stromov, už to bolo základom pre agrolesníctvo. Dnes je znova trendom vysádzať a zámerne pestovať plodiny pod stromami.

Ako to vyzerá?

Na šírku jedného alebo dvoch kombajnov sa napríklad vyseje pšenica. Potom nasleduje rad ovocných stromov, pod nimi sa môžu vysiať ďalšie plodiny, napríklad strukoviny. Môžu sa tam vysadiť aj lesné dreviny na energetické využitie. Obnovením agrolesníckych postupov by sme mohli na Slovensku zachrániť napríklad borievku, vďaka ktorej sa celá táto debata vlastne začala.

Borievka je veľmi zaujímavá, stará a liečivá rastlina. Až je paradoxom, že je vedcami tak málo preskúmaná. A možno ani nestihneme spoznať všetky jej liečivé účinky, lebo ju všetku „zmulčujeme“. Prečo vlastne?

Pretože poľnohospodári sú do toho tlačení, sú vedení nesprávnym smerom. Borievka kedysi rástla na Slovensku skoro všade, na pasienkoch, kde sa pásli ovce a niekde aj kravy. Borievka rastie ako solitér, neprežije v hustom lese. Pasienky boli ideálne, borievka si na nich rástla, kým kravy spásali jej konkurenciu. Ale keďže sú dnes poľnohospodárske dotácie viazané na plochu, farmári borievku s ďalšími drevinami ničia. Totiž na ploche, ktorú prídu s mašinkami skontrolovať pracovníci z Pôdohospodárskej platobnej agentúry, nesmie rásť jediný strom, jediný krík, ak chcete dostať peniaze. Ak tam rastie strom, zmerajú obvod jeho koruny a túto plochu vám z dotovanej plochy vyhodia. A tak dnešný gazda borievku vytne, aby zarobil na pasienku o pár eur viac. Týmto spôsobom sme vyčistili slovenské pasienky od borievok, ale aj od iných kríkov a stromov. Ale absurdít je viac. Aj v živočíšnej výrobe.

Napríklad?

Ide o welfare zvierat (chov takým spôsobom, aby zviera malo pohodu). Podľa týchto pravidiel musí chovateľ zvieratám vo voľnej krajine postaviť prístrešok. Kravy si však kedysi prirodzene líhali pod stromy. My im však stromy vytneme a staviame prístrešky. Nie je to postavené na hlavu?! Kolegovia sa mi posťažovali, že kravy musia mať na mieste, kde oddychujú, nastlanú slamu. Prídu kontrolóri, zmerajú ležovisko a odpočítajú ho z dotovanej plochy.

Ovce sa pasú v ovocnom sade nad Novou Bošácou.... Foto: Andrej Barát, Pravda
ovca, ovocný sad Ovce sa pasú v ovocnom sade nad Novou Bošácou. Aj takýto typ agrolesníctva krajina potrebuje.

Mali by sa úplne zrušiť dotácie v poľnohospodár­stve?

Neviem. Ak zrušiť, tak úplne všade. Dotácie krivia charakter a podmienky. Museli by sa zrušiť úplne vo všetkých krajinách, aby sme boli porovnateľní, aby nikto nemal výhody. Slovenskí farmári dostávajú dotácie hlavne z EÚ, no niektoré štáty viac dotujú farmárov aj z vlastných prostriedkov, preto sú konkurencieschop­nejší a môžu nás zaplavovať svojimi výrobkami a produktmi. Ak by európske dotácie vôbec neexistovali a bohatšie štáty by naďalej dotovali svojich farmárov, slabšie krajiny by na tom boli zle. Treba európske a národné dotácie usmerniť, zrovnať. Ale otázku treba postaviť inak.

Ako?

Vyžil by poľnohospodár bez akýchkoľvek dotácií? Myslím si, že väčšina áno. Niektorí by to znášali ťažko, ale treba sa to naučiť. Niektorí sme si tak zvykli, že len otŕčame ruku a čakáme na dotácie. Kedysi sa gazdovalo bez dotácií. Koľko som bol schopný urobiť, toľko som urobil. Gazda znamená sedliak a slovo sedliak prekladám ako človek rozumný. Ktorý si vie so všetkým poradiť. Moji starí rodičia gazdovali. Odmalička som vyrastal v poľnohospodárskom prostredí. Videl som, ako fungovali družstvá, ako bolo potláčané súkromné hospodárenie. Táto doba je už za nami. Musíme sa snažiť formovať novú dobu a nielen pasívne prijímať, čo nám prináša. Prečo je dôležité polia zmenšiť alebo rozdeliť? Jednak ide o diverzitu v plodinách. A tá vplýva na celkovú biodiverzitu. Niečo iné žije v pšenici, iné organizmy v cukrovej repe. Rastú tam iné sprievodné rastliny…

Sprievodné rastliny?

Mám na mysli buriny. Burina je umelý pojem, lepšie je hovoriť sprievodná rastlina. Pri veľkom výskyte sú nežiaduce, no nemá význam ich totálne zničiť, pretože aj ony sa podieľajú na celkovej biodiverzite na roli. Dnes však chceme mať pôdu sterilnú. Pod kukuricou nevidno zelenej byľky. Nevidím v tom význam. Poškodzujeme tým sami seba. Pri fragmentácii poľnohospodárskej krajiny sa pritom nájde viac miesta pre stromy, kríky, remízky, v ktorých môže žiť zver. Bažanty, zajace sa v krajine ešte vyskytujú, ale už dávno som nevidel jarabice. Kurovité vtáky sa živia väčšinou zrnom, semenami burín, vyzbierajú nejaký hmyz. Všetky tieto krajinné prvky mimo poľnohospodárskych kultúr vytvárajú biodiverzitu. Môžu fungovať aj ako zasakovacie pásy, aby zabránili vode zletieť dole.

Treba zmeniť prístup aj k riekam, ktoré sa v poľnohospodárskej krajine za uplynulé polstoročie skanalizovali a napriamili?

Voľakedajšie rieky s meandrami a so slepými ramenami mali veľký vplyv na zadržiavanie vody v krajine, na vytváranie mikroklímy. Voda z bočných ramien a mokradí pri potokoch sa odparovala a ochladzovala ovzdušie. Na mieste sa vytvárali zrážky. Nie také prívalové ako dnes. Mali by sme sa vracať k takémuto typu krajiny.

Naši starí otcovia presne takto hospodárili. Udržovali remízky, vetrolamy, zámerne vysádzali popri poľných cestách rady stromov, už to bolo základom pre agrolesníctvo.
Ľubomír Pastucha

Predstavuje intenzívne poľnohospodárstvo riziko aj pre samotného farmára?

Neviem, či si to mnohí neuvedomujú, či si to nevedia zrátať, alebo je to dané pohodlnosťou či dokonca neznalosťou. Alebo je to cesta menšieho odporu. Ale mnohých netrápi, že sa to negatívne prejaví o desiatky rokov. Povedia si – načo, keď tu už nebudeme? Neuvedomujeme si, že pôdu, prírodu, krajinu nevlastníme. Máme ju iba požičanú od svojich predkov. A máme ju potomkom vrátiť v čo najlepšom stave. Na toto dedičstvo a na naše deti však nemyslíme.

Darí sa pritiahnuť mládež k farmárčeniu?

Ťažko. A tie deti, ktoré by aj chceli, keď vidia intenzívne farmárčenie, keď sa učia od dospelých predovšetkým obyčajným pozorovaním, „odkukávaním“, prečo by to mali v dospelosti zrazu robiť inak? Toto niektorým poľnohospodárom nedochádza.

Vy máte nasledovníka?

Môj vnuk má desať rokov a stále ho beriem so sebou. Je ako malý gazda. Pozerá sa, opakuje, berie do ruky motyku – starký, daj, aj ja chcem skúsiť. Najviac ho však zaujímajú stroje. Na Agrokomplexe musí na každý vyliezť, pokrútiť volantom. Treba deti brávať na takéto akcie, školy by mali žiakov vodiť na družstvá, do maštalí, nech vidia, odkiaľ krava berie mlieko. A aj na samotnom Agrokomplexe by sa mali zo všetkých síl snažiť, aby vytvárali správne povedomie o poľnohospodár­stve, veľtrhu by mali prinavrátiť náučný charakter. A my poľnohospodári, ak nechceme byť zaznávaní, musíme robiť drobnú mravčiu prácu. Ktorú však sťažujú nedávne aféry s pôdou, úplatkami, potravinami. Ako potom vyzerajú poľnohospodári v očiach ľudí? Vie spoločnosť, čo poľnohospodárstvo naozaj znamená? A vlastne načo je nám poľnohospodárstvo? Veď potraviny si kúpime v obchode.

Myslíte si, že uvažovanie ľudí môže vyústiť až do takéhoto absurdného záveru?

Usilovali sme sa pri bytovkách založiť komunitnú záhradu. Debatovali sme s majiteľom. Hovorili sme, že to bude otvorené, ktokoľvek tam môže prísť, pomôcť. Ľudia si budú môcť odtrhnúť rajčinu, reďkovku do kuchyne. Susedia však začali namietať, že tam bude prach a smrad. Na jednom stretnutí nakoniec zaznelo, že ľudia nič také nepotrebujú, rajčiny si predsa kúpia v supermarkete. A padlo to. Z komunitnej záhrady nie je nič. Ale to je len jeden príklad.

Ako to všetko zvrátiť?

Jedným z prvkov, ktoré podporovali negatívny obraz poľnohospodárstva, bola rozsiahla intenzívna chemizácia. Možno mala v minulosti význam, no dalo by sa diskutovať o rozsahu. V tomto smere sme si zdevastovali krajinu. Umŕtvili pôdu aj prostredie. A práve tu vidím jednu z ciest. Návrat alebo priblíženie sa k prírodnému hospodáreniu. Chémiu používať len v nevyhnutných prípadoch. A ak sa musí použiť, tak nahradiť tvrdú syntetickú chémiu prírodnými prostriedkami.

Dá sa to?

Existujú pesticídy, ktoré nemajú chemický základ. Len sú drahšie a nie sme naučení ich používať. Vždy je jednoduchšie na pole „naváľať“ syntetický pesticíd ako vyskúšať nové metódy. Som členom Ekotrendu, zväzu ekologického poľnohospodárstva, ktorý predstavuje jadro podobných myšlienok. Máme asi 150 členov, no medzi nami sú aj takí, ktorí síce nemajú ekologický certifikát, ale aj tak hospodária ekologicky. Sú to zväčša malí farmári.

Ale čo napríklad hraboše, myši? V Česku mali tento rok veľké problémy a farmári sa sťažovali na ministerstvo pôdohospodárstva, že ak im nedovolí intenzívnejšie využívanie chémie, tak nevypestujú nič.

Tento rok bol problém s hrabošmi naozaj vypuklý. Kedysi sa prípravky nevhodným spôsobom rozhadzovali naširoko po celom poli. Hraboše sa redukovali, no malo to negatívny vplyv aj na dravé vtáky. Dnes sa prípravok môže použiť, ak sa aplikuje priamo do nory, čo neohrozí ostatné živočíchy, ale je to dosť ťažko realizovateľné – nasypať prípravok aspoň do každej druhej diery na desiatkach hektárov. Nepredstaviteľná práca. Je pochopiteľné, že farmári z toho nie sú nadšení.

Českí farmári kritizovali aj ochranárov, že im dravé vtáky tiež veľmi nepomohli.

Vtáky nám môžu pomôcť výrazne redukovať hlodavce. Krajina však musí byť pestrejšia! Vtáky v nej musia mať bohatšie možnosti hniezdenia. Farmárovi by takisto pomohlo, ak by si rozdelil lány. Ak mi hraboše zničia 100-hektárový lán pšenice, je to veľká strata. Ale keď mi zničia 30 hektárov a vedľa mám 30 hektárov inej plodiny a 30 hektárov ďalšej, viem si to vykompenzovať. Je kľúčové snažiť sa o pestrosť plodín. Napokon intenzívne obhospodarovanie, presadzovanie monokultúr len napomáha k premnoženiu škodcov. A, naopak, samotné ekologické pestovanie nás pred niektorými škodcami neochráni, jednoducho proti niektorým si nepomôžeme. No ak sa budeme usilovať o komplexný systém, v ktorom budú všetky prvky previazané, kde všetko so všetkým súvisí a všetko na seba reaguje, tak sa nám riziko rozloží a zníži.

Ako hospodárite vy?

Nie čisto ekologicky. Ale chémiu používam naozaj minimálne. Niekedy vôbec. Skúsenosti moje aj mojich kolegov dokazujú, že sa to dá. Je to menej intenzívne, menej výnosné, menej výkonné, ale tie produkty sú zdravé. Zvieratá žijú slobodnejšie, voľnejšie, nie sú priviazané v maštaliach. Niektorí tvrdia, že mlieko od takýchto kráv chutí lepšie. Jablká z takýchto sadov sú vraj chutnejšie. Neviem vám povedať, či naozaj sú. No sú bez chémie, bez rezíduí a vypestované s láskou. Malí gazdovia sa venujú trochu inak svojmu gazdovstvu ako agronóm tisíckam hektárov. Ten nemôže dať predsa tomu zemiaku, tej krave to isté, čo malý farmár. Zviera aj rastlina to nejako cítia a naspäť to odplácajú. Je čoraz viac ľudí, ktorí sa na to takto dívajú. Zákazníci si začínajú vyberať svojho farmára. Majú svojho včelára, záhradníka. Rozširuje sa debničkový systém, predaj z dvora – a to je naša parketa. Snažíme sa na Slovensku zaviesť fínsky model regionálnych potravín REKO – regionálne komodity.

Ľubomír Pastucha sa snaží aj o návrat kosby... Foto: Andrej Barát, Pravda
Ľubomír Pastucha, agronóm, kosenie Ľubomír Pastucha sa snaží aj o návrat kosby ručnou kosou do krajiny. Na snímke sa chystá s kolegami zo Slovenského koseckého spolku kosiť Kopanecké lúky.

Ako to funguje?

Vytvoria sa miestne, regionálne skupiny z niekoľkých farmárov a niekoľkých desiatok spotrebiteľov. Fungujú na sociálnej sieti, kde sa navzájom dohadujú. Farmár dá ponuku – teraz mám zemiaky, kapustu, mrkvu, takýto syr, takúto bryndzu a ľudia si objednávajú – ja chcem desať kíl zemiakov, dve hlávky kapusty, toľko litrov mlieka. Pravidelne sa stretávajú, niekde na kraji mesta, na parkovisku. Farmár prinesie, ľudia nakúpia a za pol hodiny je po všetkom. Vyskúšali sme si takýto model pri príležitosti ekologickej konferencie v Liptovskej Tepličke. Uvidíme, či sa to ujme. Vo Fínsku takto nakupuje potraviny 600-tisíc ľudí. Nuž a práve toto by mohlo byť jednou z foriem zlepšovania obrazu poľnohospodára. Ďalšia sa skrýva v strukovinách.

V čom konkrétne?

Strukovinám sa venujem celé roky. Prvá zaregistrovaná odroda cícera baranieho bola moja. Kedysi bol cícer bežnou strukovinou v každej domácnosti. Dnes sa na Slovensko dováža zo Španielska, dokonca z Austrálie! Oplatí sa k nemu vrátiť, čo sa pomaly deje. Pretože cícer je teplomilný a suchovzdorný. A tak sme opäť pri vode. Podobné vlastnosti má aj hrachor, ďalšia kedysi bežná strukovina, ktorej je dnes veľmi málo. Takisto je suchomilný. Alebo takzvané obilniny druhej skupiny – cirok, proso, mohár taliansky. Aj k nim by sme sa mali vrátiť, pretože sú suchovzdorné, vo svete patria k významným zdrojom potravy. Ale u nás sme na ne zabudli. Proso v bežnom obchode ani nekúpite. Pritom ide o dobrú, kvalitnú potravinu. Má krátku vegetačnú dobu, môže sa pestovať ako následná plodina. Vracajme sa k tomuto. A vráťme sa k agrolesníctvu, v ktorom sa orná pôda strieda so stromami, lúky s kríkmi, pod stromami sa pasú ovce. Takéto prostredie priaznivo vplýva na mikroklímu, na plodiny, má to významný vplyv na celú krajinu.

Ale oplatí sa to aj ekonomicky?

Podľa skúseností zo zahraničia výnosnosť takýchto skombinovaných plôch s ornou pôdou, so stromami, s lúkami môže dosiahnuť 140 percent! Hoci by sa zdalo, že to má byť menej. Áno, zemiakov sa možno urodí na menšej ploche menej, ale úrodu vám navyše dajú stromy, jablone.

Našli by sme príklad na Slovensku?

Asi ťažko. Žeby dnes niekto zámerne vysádzal stromy, kríky na ornej pôde… Hoci sú nejaké projekty pripravené. Potom sú už len pozostatky z minulosti.

Kde?

Pochádzam z Hontu, Hontianske Tesáre-Dvorníky. Za dedinou bola jedna stráň, na ktorej sa zachovali terasy. Moji rodičia tam mali jednu parcelu. Tieto terasy sa orali, pričom na ich spodku bol rad stromov – my sme tam mali slivky, nejaké čerešne, jablone. Družstvo tam páslo kravy a ovce a ľudia, ktorých predkovia vysadili ovocné stromy, si chodili po úrodu každý rok. Dolu za dedinou bola údolná niva, hovorilo sa tomu Lúky. Aj tam boli široké rady stromov, 10 až 15 metrov od seba. Rástli v nich veľmi staré jablone. Družstvo tam kosilo, preháňali aj tam nejaké kravy, no stromy si ošetrovali a oberali pôvodní majitelia. Tak toto bol napríklad agrolesnícky systém.

Mali by sa do krajiny vrátiť jemnejšie prechody? Lúkolesy, pastvové lesy, háje?

Bola by to jedna z ciest. Ktorou by sa však mohli vydať skôr malí farmári, veľké poľnohospodárske celky by s tým mohli mať problém. Zaujímavý prístup ponúka permakultúra, ktorá rozlišuje zóny jedna, dva, tri, štyri, päť, medzi ktorými sú postupné prechody. Zóna jedna predstavuje najbližšie okolie, dvor so záhradou so zeleninou, ktorú v kuchyni najčastejšie potrebujem. To najbližšie okolie celkom pod oknom, hneď za dverami, kam ráno vybehnem v papučiach. Zónu dva predstavuje orná pôda, na ktorej sa pestujú poľné plodiny, v zóne tri sú lúky, pasienky, stromy. Zóna štyri je takmer voľná krajina a zóna päť je „divočina“, tu človek nezasahuje, je len návštevník, pozorovateľ. Návrat k agrolesníctvu však nemusí byť vôbec zložitý.

Máte na mysli obnovy starých ovocných sadov, do ktorých sa niektoré mestá pustili?

Existuje veľa takýchto sadov. Vlani na jar sa družstvo v Bolešove na Považí rozhodlo, že obnoví velikánsky sad. Bol starý, spustnutý, stromy mali 70, 80 rokov. Domáci sa do toho zapojili s pílkami, so sekerami, ošetrovali ho. Na jeseň som im pomáhal oberať. Objavili sme staré odrody, asi desať rôznych odrôd jabloní. Začali tam vyháňať kravy. Dobytok sa napasie, udržiava plochu pod stromami čistú, nezarastie šípkami, trnkami, stromy dávajú ovocie. Je to vychytený agrolesnícky systém. V Bojniciach pustne šľachtiteľská stanica. Rastie v nej plno stromov, ale aj drobného ovocia. Kamarát z Ekotrendu sa rozhodol, že to vyčistí, obnoví. Rád mu pri tom pomôžem. Možno sa aj tam podarí doviezť kravy, ovce. Ale najmä treba zachrániť tieto génové zdroje. Predstavujú našu železnú rezervu, nikdy nevieme, kedy ich budeme potrebovať.

Toto sú vyšľachtené odrody. Existujú však nadšenci, ktorí v krajine „robia“ priestor aj pre plánky, považujú ich za nemenej dôležité. Čo si o tom myslíte?

V krajine rastie obrovské množstvo náhodných semenáčov. Človek to nemusí robiť cielene, stačí, že zje jablko a zahodí ohryzok. Vyrastie divoký strom, ktorý takisto prinesie ovocie. Nedá sa však predpovedať, aké bude. A v tom je to čaro. Predstavte si, vlani som s priateľmi robil prieskum po okolí, pozbieral som ovocie z plánok a našiel som také krásne a kvalitné jablká, až to bolo na neuverenie! Usporiadali sme dokonca degustačnú akciu, ktorú kolega nazval Čaro náhody. Nedávno som objavil jabloň neďaleko cesty na kraji mesta, ktorá mala krásne veľké zdravé jablká. A tá farba – tmavočervená až fialová! Na jar ju pôjdem ošetriť, orezať.

A keď ju potom oberie dakto iný?

No nech! Bude mať z toho úžitok a čo? Ja si z nej zoberiem aspoň vrúble a zaštepím na svojej jabloni. Stojí za to zachovať aj takéto krásne náhodné veci. Kedysi existovali v krajine potulní ovocinári, chodili dedovia. Keď videli plánku, tak ju zaštepili, ošetrili. Vedeli, že akýkoľvek zdravý a dlhožijúci strom má v krajine dôležitú funkciu. Nejde len o jabĺčko. Ale aj o tieň. Či vodu, ktorá sa odparuje z listov a vytvára dobrú klímu. A ako pekne v krajine vyzerá taký solitér. Človek by mal v krajine povzbudiť aj krásu. Len tak, pre oči.

Ľubomír Pastucha (1949)

agronóm

  • Usiluje sa o návrat strukovín, konope, kosby ručnou kosou a tradičného gazdovania do krajiny.
  • Pracuje v spoločnosti Legumen, ktorá sa zaoberá výskumom, šľachtením a pestovaním poľnohospodárskych plodín.
  • Je členom Slovenského koseckého spolku, pôsobí ako vodca Považskej koseckej družiny.
  • Slovenskom zväze záhradkárov je predsedom okresného výboru Piešťany.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #pôda #poľnohospodárstvo