Biochemik Pavol Čekan: Slováci spresnia liečbu rakoviny

, 07.01.2020 12:00
Pavol Čekan
Biochemik Pavol Čekan. Autor: ,

Úspešnosť liečby rakoviny závisí od presnej diagnostiky. V prípade rakoviny prsníka je presnosť okolo 70 percent. Slovenská biotechnologická spoločnosť MultiplexDX však vyvinula a v súčasnosti už testuje celosvetovo unikátnu diagnostiku pre rakovinu prsníka, ktorej presnosť je 98 percent. Túto diagnostiku je možné prispôsobiť aj iným typom solídnych nádorov. Začiatkom decembra získala ako prvá firma v histórii Slovenska prestížny 2,5-miliónový grant zo schémy EIC Accelerator na klinickú validáciu testu. K pacientom by sa technológia mala dostať o tri roky. Za úspešným slovenským startupom stojí Pavol Čekan, biochemik s nevšedným príbehom. Pochádza z Prešova, islandské školy vychádzajú z jeho dvoch učebníc fyziky a chémie a po rokoch sa vrátil na Slovensko.

V Prešove ste na Gymnáziu Jána Adama Raymana hrali na husliach s Ivanom Táslerom v kapele. Ako si na to spomínate?

To je už takmer 25 rokov dozadu. S Ivanom sme sa poznali ešte pred gymnáziom. Ja som chodil na ľudovú školu umenia na husle, on na klavír. Na gymnáziu sme sedeli blízko seba a hneď v prvom ročníku sme chceli nejako využiť muziku. Hrali sme vianočné koledy po chodbách, aby sme sa vyhli vyučovaniu. Takto nejako vznikol nápad, aby sme založili kapelu Ruka, ktorá mala hrať reggae. Na basgitare hral Ivanov brat Miro, Ivan spieval a hral na gitare, na bicích Maťo Migaš, na elektrickej gitare Tomáš Straka, ja na husliach a spieval som vokály.

Hrali ste aj v kapele IMT Smile?

To bola spočiatku skôr „detskoizbová“ záležitosť Mira a Ivana. No keď sa IMT Smile neskôr dostalo do televíznej súťaže Roba Grigorova, kapela Ruka prirodzene splynula s IMT Smile. Mali sme aj pár koncertov, kde vystupovala Ruka aj IMT Smile. Celé toto obdobie však trvalo krátko. S Ivanom som sporadicky niekde hral, niečo som aj nahral, no potom prišla huslistka Tekla Horňáková. Ja som hral dosť falošne, nepatril som medzi super huslistov. A aj tak som sa venoval skôr slovenskému folklóru. Ivan Tásler bol môj spolužiak, patril medzi mojich najlepších kamarátov na gymnáziu a to spoločné hranie sa vyvinulo celkom prirodzene. Dodnes je Ivan jedným z mála ľudí z gymnázia, s ktorými sa stretávam. Voláme si, píšeme, sme v kontakte.

Koncom 90. rokov po gymnáziu ste odišli zo Slovenska. Vyhnalo vás niečo?

Dnes to už môžem otvorene povedať. V roku 1997 som sa snažil dostať na medicínu v Bratislave a v Martine. Neuspel som na prijímačkách, a tak som nastúpil tam, kde ma vzali aj bez prijímačiek, na novozaloženú Univerzitu sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Dvakrát som vyhral študentské voľby, bol som vo fakultnom aj v univerzitnom senáte. Zrazu som však videl, ako zvláštne sa schvaľujú rozpočty, ako sa rieši nákup budov. Mal som byť aj zástupcom našej vysokej školy v Študentskej rade vysokých škôl, kde nás však neprijali.

Prečo?

Mala to byť katolícka univerzita, ale v skutočnosti bola – Mečiarova. Čoskoro som pochopil, že univerzita bola výrazne politicky orientovaná, veľa politiky sa riešilo aj v rámci univerzitného senátu. Videl som, ako prichádzali peniaze z ministerstva školstva za ministerky Evy Slavkovskej. Videl som, ako nekorektne sa narábalo s rozpočtom školy. Keď sme ako univerzitný senát odvolali rektora, dostali sme od ministerky Slavkovskej papier, že každý člen senátu musí byť preverený. Čosi ako politická previerka! Čo bolo horšie, nikde našu školu neakceptovali. Ako študenti sme nemohli prejsť na iné školy. Vtedy to so mnou ako s mladým človekom dosť zamávalo a rozhodol som sa odísť. Keď som sa chystal vystúpiť zo senátu, členovia ma dokonca presviedčali, aby som neodišiel, ponúkali mi možnosť viesť mládež HZDS. Čo bolo pre mňa neprípustné. Takže, aby som zhrnul tri dôvody môjho odchodu zo Slovenska – bola to politická orientovanosť univerzity, ktorá má byť apolitická. Tiež pofidérne narábanie s univerzitnými peniazmi. A po tretie – z tejto školy som nedokázal prejsť na inú školu, pretože ju ostatné univerzity neakceptovali. Vtedy som si povedal, že asi nemá zmysel v tom pokračovať.

Kam ste sa vybrali?

Zo Slovenska som odišiel najprv do Londýna. Kde som strávil jeden rok, ale nie štúdiom. Robil som rôzne práce. To bol rok 1998. Ešte sme neboli v Európskej únii a získať víza na pobyt, nieto ešte pracovné povolenie, bolo ťažké. Pripravoval som kebaby, upratoval som v hoteli, roznášal som rannú poštu a noviny, robil som asistenta profesionálnej fotografke. A staral som sa aj o jeden hostel, ktorý bol komunitným centrom pre Čechov a Slovákov. Volal sa Velehrad. V rámci tohto hostela som sa staral aj o dvoch jezuitských kňazov a jednu paniu – Roxannu MacCay, ktorá počas druhej svetovej vojny pracovala ako sekretárka Edvarda Beneša. Popritom som sa učil po anglicky. Velehrad má dlhú históriu. Vznikol ešte v 50. rokoch, keď britská vláda pomáhala československým emigrantom po roku 1948. Založil ho otec Land a spomínaná pani Roxanna. Velehrad slúžil ako komunitné centrum aj v roku 1968, pomáhal ľuďom, ktorí ušli z Československa, integrovať sa do spoločnosti v Spojenom kráľovstve.

Ale stále ste zrejme chceli študovať medicínu, no nakoniec ste skončili biochémiu. Na Islande. Ako ste sa tam ocitli?

Vo Velehrade som stretol Petra Vošického. Oslavoval päťdesiatku a práve on ma motivoval, aby som išiel na Island. Povedal, že tu strácam čas a mám na to, aby som študoval na vysokej škole. A že na Islande by som mohol nastúpiť na moju vysnívanú medicínu, po troch rokoch by som mohol dostať pracovné povolenie – zelenú kartu, ktorá by mi umožnila pracovať v celej Škandinávii. Získať niečo také predstavovalo pre mňa, ako pre 19-ročného chalana zo Slovenska, poklad. Výzvu som prijal. Prvého júna 1999 som letel z Londýna na Island. Dodnes si pamätám ten let.

Vedeli ste po islandsky?

Začal som sa učiť. V roku 1999 bolo cudzincov na Islande veľmi málo, a tak aj úroveň výuky ich jazyka pre cudzincov bola veľmi nízka. V priebehu troch týždňov som síce postúpil zo skupiny začiatočníkov do 4. skupiny pokročilých, no už som nemal nikoho, kto by sa so mnou učil ďalej. A stále som nemal pocit, že môžem ísť na univerzitu. Tak som si vymyslel, že nastúpim na posledný ročník islandskej strednej školy. Prvý polrok som nastúpil na islandskú priemyslovku, naschvál som si vybral predmety ako matematika, chémia, fyzika, v ktorých som bol dobrý, a učil som sa iba jazyk. Druhý polrok som nastúpil na gymnázium, trúfol som si už aj na biológiu. Nuž a v roku 2000 som nastúpil na vysokú školu, na vysnívanú medicínu. Ibaže, vtedy to fungovalo tak, že prijali všetkých 120 študentov, no po prvom semestri prešlo iba 30. Urobili veľké sito.

Bolo to pre vás stále náročné?

Medzi prvými predmetmi bola anatómia. Prednášky prebiehali v islandčine, knihy boli v angličtine. A ja som zrazu musel perfektne ovládať dva jazyky. Islandčinu som až tak dokonale neovládal a ani v anglickom jazyku som sa necítil doma. Po troch týždňoch som pochopil, že to bude veľmi ťažké. Že sa to nenabiflím. Naskytla sa možnosť prestúpiť na biochémiu a v nej som aj pokračoval.

Stále ste nevedeli dokonale po islandsky, no potom ste vyučovali na islandskej škole. Ako je to možné?

Spieval som v kostolnom zbore a dozvedel sa, že v jednej katolíckej škole chýba učiteľ fyziky a chémie. To bolo počas posledného ročníka môjho bakalárskeho štúdia. A tak som dostal nápad – čo keby som si vyskúšal učiť? Dostal som na starosti 8., 9. a 10. ročník. Deti od 14 do 16 rokov som učil chémiu a fyziku.

Ako ste sa pripravili?

Už som vedel lepšie po islandsky. No než som začal, šiel som na Slovensko v rámci dovolenky za tetou Hankou Petríkovou, ktorá bola riaditeľkou Základnej školy Šmeralova v Prešove. Od nej som si vypýtal všetky staré učebnice chémie a fyziky, z ktorých som čerpal. No a keďže učebnice pre spomínané ročníky na Islande chýbali, musel som byť kreatívny a materiály som dotváral. Po roku to vyústilo do stavu, že som v islandčine napísal dve učebnice chémie a fyziky pre 10. ročník.

Ujali sa?

Škola ich využíva dodnes. A dokonca islandské metodické centrum zobralo tieto učebnice ako základ pri príprave ďalších učebníc chémie a fyziky.

Výsledkom budú čiarové kódy pre každý typ rakoviny. Chceme priniesť úplne nové profily rakovín, ktoré by mali onkológovi pomôcť navrhnúť personalizovanú, úplne najpresnejšiu a najefektívnejšiu liečbu.

A čo žiaci?

8. ročník bol veľmi náročný. Čo čert nechcel, v jednej triede sa zišli deti islandských multimilionárov. Učiť ich chémiu a fyziku bola nadľudská vec. Keď som sa deťom pokúšal vysvetliť, prečo sú oba predmety v živote dôležité, jedno dievča mi povedalo – keď budem mať 18 rokov, otec mi aj tak kúpi auto, dom a ja fyziku a chémiu nepotrebujem. Skúšal som ich motivovať. No ešte náročnejšie to bolo s 10. ročníkom, v ktorom sa zas ocitli veľmi talentované deti.

A to predstavovalo problém?

Dva predošlé roky nemali riadneho učiteľa chémie a fyziky. Na konci 10. ročníka sa na Islande robia štátne skúšky, na základe ktorých sa môžete uchádzať o štúdium na strednej škole. To znamenalo, že ak mali mať tieto deti šancu uspieť a dostať sa na gymnáziá, musel som trojročné učivo nejako vtesnať do jedného roka. To kvôli nim som napísal obe učebnice. Učil som ich počítať fyzikálne príklady naším, slovenským spôsobom, aby dokázali úlohu správne pochopiť a nájsť správne riešenie. Venoval som sa im po škole, cez víkendy.

A ako to na záverečných skúškach dopadlo?

V prírodných vedách sa táto trieda umiestnila na 2. mieste. V rámci celého Islandu. Keby len to. To je nič. Niektoré z detí si neskôr na gymnáziách vybrali prírodné vedy ako svoj smer! A toto je podľa mňa to najväčšie ocenenie pre učiteľa, aké som mohol zažiť. Nikto mi nevezme ten nádherný pocit. Učil som iba jediný rok. Neskôr som síce učil aj na vysokej škole, ako asistent som pôsobil päť rokov. No niečo také som už nikomu ďalšiemu neodovzdal.

Jednou z prvých vecí, ktorými ste sa ako biochemik na Islande začali zaoberať, nebola rakovina, ale baktéria Vibrio cholerae. Čím bola zaujímavá?

Ide o baktériu, ktorá sa nachádza nielen v moriach okolo Afriky a stojí za významnými epidémiami cholery, keď kontaminuje pitnú vodu. Nachádza sa aj vôkol Islandu. Ale táto je chladomilná a my sme skúmali, ako je to možné. Študovali sme štruktúru jedného z jej enzýmov – alkalickú fosfatázu a zisťovali sme, v čom tkvie jej chladomilnosť. Alkalickú fosfatázu sme porovnávali s podobným enzýmom z rýb, ako je napríklad treska. Vtedy išlo o čisto proteínovú biochémiu, neštudoval som chorobu, choleru ako takú, študoval som len konkrétny enzým tejto baktérie, ktorá spôsobuje choleru.

A kedy ste sa začali zaujímať o diagnózu rakoviny?

Až po odchode z Islandu, kde som ukončil doktorandské štúdium, a musím povedať, že dosť úspešne. Odchádzal som ako vyštudovaný chemik nukleových kyselín a v roku 2009 som dostal ponuku robiť odborného asistenta na Rockefellerovej univerzite v New Yorku v laboratóriu Thomasa Tuschla, prominentného vedca, ktorý sa podieľal na vyriešení mnohých problémov súvisiacich s RNA (ribonukleová kyselina). Vypracoval metódu utišovania génovej expresie (RNA silencing), ktorá stojí za vznikom novej generácie terapeutických liekov.

Na čom ste pracovali?

Tuschl chcel vynájsť technológiu na vizualizáciu veľmi krátkych RNA v tkanive. Volajú sa mikroRNA, ide o veľmi dobré diagnostické biomarkery. Mnohé z nich objavil a používajú sa pri diagnostike rakoviny. Vtedy som sa po prvýkrát dostal do kontaktu s tkanivami s rakovinou prsníka, kože, mozgu. A rovnako aj so samotným konceptom diagnostikovania na báze detekcie RNA. Nešlo však len o vizualizáciu, ale aj sekvenáciu, to znamená, že rozomeliete celé tkanivo, detekujete RNA molekuly a kvantifikujete, koľko ich kópií je v bunke. Prvé dva roky sme sa venovali vývoju týchto technológií. A dopracovali sme sa k pozoruhodným výsledkom. Zistili sme, že kombináciou oboch metód, ktoré sa zaoberajú detekciou a kvantifikáciou RNA, vieme eliminovať chyby v diagnostike onkologických pacientov.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že súčasná diagnostika je až z 50 percent nepresná. Prečo je to tak?

Záleží na konkrétnom type rakoviny. Pri rakovine prsníka je nepresnosť približne 31 percent. Ale napríklad pri sarkómoch (zriedkavý typ rakoviny) je chybná diagnostika naozaj nad 50 percent. Celkovo sa nepresnosť pri rakovine pohybuje od 25 do 50 percent. A to predstavuje obrovský problém pre liečbu. Ak je diagnostika zlá, tak vyústi v neefektívnu, nesprávnu liečbu.

V Bratislave vyvíjate špičkovú metódu, pri ktorej si trúfate na 100-percentnú presnosť. Ako blízko ste k cieľu?

Vývoj diagnostiky má niekoľko štádií. Ukončili sme predklinickú fázu, v ktorej sme otestovali použitie týchto technológií na rakovine prsníka. Vyskúšali sme ju na 84 tkanivách a naša metóda je presná na 98 percent! Vieme, že funguje. Teraz stojíme pred veľkou retrospektívnou klinickou validáciou, ktorú sme nadizajnovali na 4 000 tkanív. Mali by byť z Rakúska, Islandu, Českej republiky a zo Slovenska.

Pavol Čekan pred obrazmi, ktoré zobrazujú...
Pavol Čekan pred obrazmi, ktoré zobrazujú revolučnú diagnostiku rakoviny v tkanivách. Autor: Andrej Barát, Pravda

Koľko to stojí?

Je to naozaj drahé. Len samotných 4 000 tkanív stojí takmer 800 000 eur. Roky sme sa snažili získať tieto financie na Slovensku, no nepodarilo sa nám to. Preto sme nesmierne šťastní, že sa nám podarilo pred pár týždňami získať prestížny grant EIC Accelerator vo výške dva a pol milióna eur. Ďalších pol milióna eur predstavuje naše spolufinancovanie. Tri milióny eur použijeme špeciálne iba na túto retrospektívnu klinickú validáciu.

Kedy ju začnete?

V marci budúceho roka. Všetci sa veľmi tešíme, budeme mať veľa priestoru v laboratóriu. Budeme nastavovať technológie, pokúsime sa ich lepšie zautomatizovať. A naučíme sa, ako konkrétne bude tento diagnostický test, ktorý voláme Multiplex8+, fungovať na každý známy podtyp rakoviny. Výsledky budeme mať koncom roka 2022.

Bude vaša metóda fungovať iba pri rakovine prsníka?

Validácia sa síce týka iba rakoviny prsníka, no technológia je prispôsobiteľná na akýkoľvek druh rakoviny tkanív – prostaty, pankreasu, žalúdka, hrubého čreva, kože. Nevieme to však robiť na tekutých typoch, napríklad na leukémii. Každý druh rakoviny si vyžaduje osobitnú retrospektívnu klinickú validáciu. No ak ste raz úspešný pri jednej, prechod na diagnostikovanie iného druhu rakoviny je oveľa ľahší a finančne aj časovo menej náročný.

Prečo ste si vybrali práve rakovinu prsníka?

Išlo o kľúčové rozhodnutie. V prvom rade to bolo preto, lebo som na nej pracoval už na Rockefellerovej univerzite. Nuž a bolo to aj preto, lebo sme chceli prejsť masívnou retrospektívnou klinickou validáciou. Rakovina prsníka je najčastejšie archivovaná v biobankách na celom svete. Prístup k týmto tkanivám je najľahší. Je ich najviac. A ide o tkanivá, ktoré majú najlepšie klinické informácie.

Čo to znamená?

Pri retrospektívnej validácii potrebujeme tkanivo, ktoré je minimálne päť rokov staré, a pri ktorom máme presné informácie o pacientovi. Koľko mal rokov, váha, výška, ako bol diagnostikovaný, ako bol liečený, aký bol priebeh liečby, koľko mal dávok napríklad chemoterapie, či sa rakovina vrátila, a ak áno, na akom orgáne. Práve tkanivá s rakovinou prsníka poskytujú podrobné informácie.

Nie je to však riskantné pokúsiť sa presadiť v oblasti, na ktorú sa zameriava veľa špičkových firiem?

Nie sme jediní, ktorí takto uvažujú. Pri rakovine prsníka existuje naozaj obrovská konkurencia. Ktorá však môže priniesť jedno veľké pozitívum. Ak uspejete v rámci tejto konkurencie, ak ukážete, že viete výrazne zlepšiť diagnostiku rakoviny prsníka, budete mať väčší globálny dosah v rámci onkológie.

Predstavuje vaša diagnostika technologický skok?

Zatiaľ to tak vyzerá. Retrospektívna validácia však môže tú presnosť znížiť. Je to po prvýkrát, keď diagnostický test obsahuje dve technológie, ktoré sa krížovo porovnávajú, dopĺňajú a navzájom eliminujú chyby.

Mohli by ste uviesť príklad?

V dnešnej dobe sa môže stať, že máte pacientku, ktorú v Košiciach diagnostikujú ako HER2 pozitívnu. Príde do Bratislavy, urobí sa nová diagnostika a zrazu je HER2 negatívna. A tu je vidno, že niekde sa skrýva problém. Medicínsky štandard, a netýka sa to iba Slovenska, zatiaľ neumožňuje rediagnózu. Existujú referenčné centrá, kde to môže onkológ spraviť, ale nebýva to štandardom pri každom pacientovi. Nemožno to onkológom vyčítať. Nuž a za správnu diagnostiku sa považuje tá, ktorá bola posledná. Ibaže tá posledná môže byť falošne negatívna. Ak však použijete dve technológie, pričom prvá z nich – vizualizačná, nám napovie, že pacient je HER2 pozitívny a aj sekvenačná takisto ukáže výsledok, že pacient je HER2 pozitívny, tak vieme, že je to na 100 percent správne.

Ak ale ukážu obe technológie dva rozličné výsledky?

Vrátime sa späť, aby sme zistili chybu danej technológie. Stane sa vám to priamo pred očami. Vtedy sa ide od začiatku alebo sa použijú ďalšie doplnkové technológie, napríklad imunohistochémia alebo kvantitatívna PCR. Alebo sa stane, že žiaľ musíme urobiť záver, že to naozaj nevieme určiť. Čo sa nám prihodilo v dvoch prípadoch. Preto to nie je 100 percent. Problémy správneho určenia rakoviny však môžu súvisieť aj s nedostatočnou kvalitou tkaniva. No ak by sa nám podarilo udržať aj tých 98 percent, stále by išlo o obrovský posun. No odstránenie chýb pri diagnostike rakoviny predstavuje len jeden z našich cieľov. Ďalší spočíva v profilovaní rakoviny.

Podarí sa vám zistiť presnú charakteristiku každej rakoviny?

V rámci RNA sekvenácie sa pozeráme takmer na 19 000 biomarkerov. Na konci nazbierame nesmierne množstvo dát a na ich spracovanie budeme musieť zrejme použiť umelú inteligenciu alebo nejaký veľmi inteligentný softvér. Napríklad v spolupráci so špičkovým maďarským onkologickým startupom Oncompass Medicine, s ktorým už o tom intenzívne diskutujeme. Výsledkom budú čiarové kódy pre každý typ rakoviny. Chceme priniesť úplne nové profily rakovín, ktoré by mali onkológovi pomôcť navrhnúť personalizovanú, úplne najpresnejšiu a najefektívnejšiu liečbu. Preto potrebujeme mať dáta k tkanivám, ako boli daní pacienti liečení. A počas retrospektívnej klinickej validácie dokážeme zistiť, ktorá liečba bola správna bez relapsu (keď sa znovu objavia príznaky choroby).

Čo bude nasledovať potom?

Validáciou sa to nekončí. Proces bude pokračovať ďalšie roky, objavia sa nové lieky, budú sa vytvárať nové dáta, aby sme stále boli trochu vpredu pred ostatnými. Aby sme vedeli povedať – táto liečba už nie je najefektívnejšia, máme prístup k lepšej liečbe. Očakávame, že už počas retrospektívnej validácie nadviažeme množstvo spoluprác s farmafirmami, ktoré budú našu technológiu využívať aj pri overovaní svojich liekov.

Kedy sa metóda nasadí do praxe?

V roku 2023. Predpokla­dáme, že v tomto roku budeme môcť tento test naplno ponúknuť privátnym onkologickým centrám. Zatiaľ iba privátnym, pretože, aby to mohli preplácať verejné poisťovne, bude potrebné spraviť ešte prospektívnu klinickú analýzu. Takže – pokračujeme ďalej (usmieva sa). Na konci dňa urobíme všetko pre to, aby sme náš diagnostický test dostali ku každému pacientovi s rakovinou prsníka.

Boli ste v Anglicku, na Islande, v Amerike. Kde je najlepšie?

Tam, kde žije moja rodina. Mám tri deti, manželku, a tam kde žijeme, je najlepšie. Vieme sa prispôsobiť akejkoľvek krajine, takže teraz je pre našu rodinu najlepší život na Slovensku.

Stále je na Slovensku „čosi“, čo vyháňa nádejných slovenských odborníkov za hranice. Čo vy na to?

To, že sa to deje, je úplne v poriadku. Na Slovensku to voláme odliv mozgov alebo odliv talentu. Možno by sme sa na to mali začať dívať inak.

Nebojte sa byť Slovákmi. Nebojte sa vrátiť domov a myslieť na to, ako posuniete túto spoločnosť dopredu.

Ako?

Napríklad tak, že korytnačky sa vždy vracajú na miesto, kde sa narodili. To, že odchádzajú preč, je super! Nech idú von! Nech študujú v zahraničí. No naša krajina by sa mala orientovať na to, aby sme týmto ľuďom vytvárali podmienky na to, aby sa vrátili späť.

Čo možno spraviť?

Treba im v zahraničí vytvoriť zázemie. Cez rôzne slovenské spolky, ambasády, aby sa stále cítili Slovákmi, aby sa nemuseli hanbiť za svoju krajinu. Ja som nikdy nestratil kontakt so Slovenskom, no tento kontakt som si musel vytvárať sám, čo nie je vždy jednoduché. Vidím to na komunitách Poliakov, Maďarov v zahraničí, ako si cez folklór, komunitné centrá alebo cez školy v zahraničí snažia udržať kontakt so svojimi ľuďmi a pomaly vytvárajú cestičky, aby tých najlepších dostali späť. Alebo ako to robia Nemci, Dáni, Švédi, Holanďania a ďalší. Dajú vám super štipendium, aby ste mohli niekoľko rokov stráviť ako odborný asistent v nejakom prestížnom laboratóriu v EÚ, USA, Austrálii či Kanade. Ale podmienkou je, že sa vrátite späť domov, aby ste zúročili svoje vedomosti a skúsenosti doma.

Nedá sa povedať, že by sa Slovensko o niečo podobné neusilovalo. Zaujímavý je systém návratových grantov pre vedcov.

Ale áno. Máme slovenské školy pre deti v zahraničí, máme rôzne programy typu LEAF. Ale musíme byť v tomto aktívnejší. Nie sú to peniaze vyhodené do vzduchu. Pretože ten odborník, ktorý 10, 15 rokov žije v zahraničí, spozná inú krajinu, inú spoločnosť, iný systém a môže Slovensku nakoniec pomôcť vo viacerých smeroch. Môže k nám priniesť také skúsenosti, také zlepšenia, o ktorých my doma, čo tu žijeme, ani nevieme. Treba viac poprepájať Slovensko s jeho ľuďmi, ktorí žijú v zahraničí. Súčasné návratové granty sú nedostatočné. Špičkový vedec dostane 50-tisíc eur na relokáciu. To je, prepáčte, veľmi málo. Špičkový vedec si chce hlavne udržať aj úroveň vedeckého výskumu, vedeckých synergií či životnú úroveň.

A čo by ste poradili mladým, ktorí chcú ísť preč?

Nebojte sa odísť! A nebojte sa vrátiť späť. Jasné, že zvonku to tak môže vyzerať, že nikto vás tu nechce, nikto vás neprivíta, ale nie je to tak. Naša spoločnosť nepredstavuje len to, čo sa dočítame v médiách. Stále si uchovala prvky, ktoré ma vždy lákali ísť domov. Ešte stále je plná dobrých ľudí, pohostinnosť, úprimnosť našich ľudí je skutočná. Vráťte sa a prineste to zdravé sebavedomie. Nebojte sa byť kreatívni. Nebojte sa byť Slovákmi. Nebojte sa vrátiť domov a myslieť na to, ako posuniete túto spoločnosť dopredu. Každý z vás má svoj malý úspešný príbeh. A každý malý úspešný príbeh posúva krajinu vpred.

Pavol Čekan

  • Pochádza z Prešova, študoval biochémiu na Islande.
  • Pôsobil na Rockefellerovej univerzite v New Yorku v laboratóriu slávneho Thomasa Tuschla a v prestížnom americkom Národnom onkologickom inštitúte.
  • V roku 2016 získal investíciu vo výške 400-tisíc eur od Neulogy Ventures a založil – V decembri získala ich spoločnosť ako doteraz jediná na Slovensku prestížny 2,5-miliónový grant EIC Accelerator.
  • MultiplexDX je víťazom Startup Awards 2016. Vlani, ako prvý slovenský startup, získal cenu CES Awards – The best social impact startup (Najlepší startup so sociálnym dosahom)
  • MultiplexDX získal vlani investíciu od amerického investora Ronalda Cooka a platformy Crowdberry vo výške 1,2 milióna eur.
  • Slovenský startup je od roku 2019 členom prestížneho Oslo Cancer Cluster.
  • MultiplexDX získal v roku 2019 grant od ministerstva zdravotníctva vo výške 250-tisíc eur na vývoj novej diagnostickej metódy pre neuroendokrinné nádory.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rakovina #biochémia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku