Ako dopadlo vaše nedávne turné po USA?
Naše severoamerické a kanadské turné s folklórnym súborom Urpín dopadlo dobre. Napriek tomu, že som prvý raz letel lietadlom a mal som pred tým veľký rešpekt. Heligónku som mal pri sebe. Neputovala do batožinového priestoru, lebo ak by sa s ňou niečo stalo, dohral som. Veď kto by mi v Amerike požičal inú? Na letisku vzbudzovala zvedavosť. Keď sme sa vracali domov, americkí colníci mi kázali otvoriť kufor a ľutovali, že sme na letisku, lebo som im nemohol zahrať. A koncerty? Piesne z Terchovej mali veľký ohlas, hneď po prvej začali ľudia tlieskať. Vraveli, že už im veľmi chýbal folklór. Večer po programe sme zvykli zájsť k rodákom, ktorí nám rozprávali svoje osudy – ako sa do USA a Kanady dostali.
Čo vás na tejto ceste najviac prekvapilo?
Milo ma prekvapili ľudia, ktorí poznali texty pesničiek a spievali si s nami. V Ottawe sa dokonca ku mne pridal jeden pán, ktorý hral na husliach. New York je taká betónová džungľa. Ja som zvyknutý na dedinu, na krásnu prírodu. Aj povaha ľudí je v Spojených štátoch iná. Ak by slovenská žena vyšla v natáčkach na ulicu, už by sme ju kritizovali, že má zlý deň. Tam je to normálne, nikto si nikoho nevšíma. Celkom iný svet.
Vedeli by ste v USA či v Kanade žiť alebo študovať?
Poviem to rázne: Nie. Prvé, čo by mi chýbalo, je rodina, terchovská príroda a polievky. Od nich som závislý. Nie, že by boli hamburgery zlé, ale napchávať sa nimi v jednom kuse… Ale možno to raz prehodnotím. Nikdy nehovor nikdy…
Nikto z rodákov vám neuvaril takú dobrú, domácu polievku?
Našťastie v Clevelande, keď sme s otcom hľadali miesto, kde by sme sa najedli, nás odchytil jeden Ukrajinec. Pozval nás do svojej reštaurácie, kde mal navarený boršč aj paprikáš. Konečne sme si pochutili na dobrom teplom jedle. Aj na hotel sme si zobrali.
U vás v rodine je každý muzikant?
Otec bol heligonkár. Odmalička sa mu páčil tento nástroj, jeho krásny hlas. Mama pekne spieva, a občas ju mrzí, že kvôli gazdovstvu nemala čas chodiť do súboru. Sestra Kristínka má desať rokov a hrá na husliach. Hrať na heligónke ju učím ja.
Viete sa s rodinou len tak stretnúť a nezahrať si, nezaspievať si?
Keď je nejaká oslava alebo sa varí guláš, starký po jedle vždy pokúša, aby som doniesol heligónku a zahral. Nakoniec sa zábava dostane do takého štádia, že príde celá Repáňovská muzika a vyhrávame. Starký aj so starkou pekne spievajú a poznajú staré terchovské, menej známe pesničky. Rád sa ich učím a zapisujem si ich.
Kedy vznikol súbor Repáňovská muzika?
Raz si otec spolu s bratom Janom povedali, že založia kapelu. Vznikla Repáňovská muzika pod vedením Andreja Dostála, ktorý nám aj upravuje piesne. V súbore hrá sestra Kristínka, sesternice Lenka a Táňa a najmladší bratranec Lukáš. Prvý raz sme sa predstavili v roku 2015 na Jánošíkových dňoch v Terchovej. Oficiálne nás uviedol Rudo Patrnčiak v rámci symfonického orchestra na tom istom festivale.
Od akého veku sa dá hrať na heligónke?
Ja som začal od piatich rokov. Páčilo sa mi, keď otec hrával na tomto hudobnom nástroji, a keď som trochu vyrástol, kúpil „populárku“, malú heligónku. Začal som si na nej skúšať prvé pesničky. O niečo neskôr ma rodičia prihlásili na kurz heligónky v Terchovej k Milošovi Bobáňovi, kde som chodil asi šesť rokov. Potom som prešiel k Jurajovi Kvočkovi v škole hry na heligónke. Vďaka nemu som si rozšíril repertoár o ľudovky z iných regiónov. Teraz si už idem vlastnou cestou.
Otec už kvôli nehode, ktorá sa mu stala pred desiatimi rokmi, na heligónke nemôže hrať, ale môže vám poradiť. Akú radu ste si od neho zobrali k srdcu?
Spočiatku mi pred vystúpeniami či súťažami hovoril, aby som len hral a užíval si to. Folklór nie je o súťažení, pretekaní sa. Folklór má ľudí spájať. Aj na šou Zem spieva som si išiel len zahrať.
Trému teda nepoznáte?
Nie, nikdy som ju nepoznal. Kamaráti sa mi čudovali, že som nemal problém s kamerami, ktoré okolo mňa počas súťaže behali, ale ja som ich nevnímal. O to viac moje vystúpenia prežíva mama. Má vynikajúci sluch. Môže byť s vysávačom na druhom konci domu, ale keď zahrám zlý tón, už kričí. Po nehode, ktorú mal otec, sa starala o celú domácnosť, vodila ma na hodiny heligónky. A keďže krásne spieva, učila ma aj spev. Spolu sme otca prekvapili aj v berlínskej nemocnici, kde ležal. Mal som vtedy sedem rokov. Zobrali sme heligónku, mama zatvorila dvere na izbe, aby sme nerušili ostatných pacientov, a ja som mu zahral. O chvíľu však dobehla sestrička a, naopak, pootvárala dvere na všetkých izbách, aby sa aj ostatní pacienti potešili.
Máte odloženú svoju prvú heligónku?
Mám ju doma, pekne v kufríku. Odvtedy som mal niekoľko. Na starších heligónkach sa hrá oveľa ťažšie, hoci majú krásny, starý hlas. Na výrobu nových sa používajú celkom iné materiály, preto je hra na nich oveľa jednoduchšia. Je to ako keby ste si presadli z trabanta na mercedes. Z výhry v súťaži Zem spieva som si kúpil heligónku od firmy Jelinek. Nie je to lacná záležitosť, takýto hudobný nástroj vyjde približne na tritisíc eur. Aj preto som si ju pred cestou do USA pripoistil.
Zradila vás niekedy heligónka?
Na Teplických mechoch. S Patrikom Kováčom, majstrom sveta v hre na heligónke, sme hrali pieseň Na Orave dobre. Opieral som sa do nástroja, vychutnával som si vystúpenie, keď mi zrazu basový kláves vyskočil a bez prestávky hral. Našťastie, Patrik to rýchlo pochopil a svoje basy zosilnil, aby ma prekryl.
Aký je rozdiel medzi heligónkou a akordeónom?
Hra na akordeóne sa vyučuje aj na konzervatóriu. Na tomto hudobnom nástroji sa dá hrať vo všetkých stupniciach. Pri ťahaní aj tlačení mechu vydáva jeden tón. Na rozdiel od akordeónu má heligónka pri natiahnutí mechu iný tón ako pri jeho stlačení. Heligónka sa vyrába na zákazku, ladí sa k hlasu heligonkára, napríklad v C/F. Znamená to, že prvý rad – na hmatníku vonkajší – je v C dur a druhý v F dur. Preto treba počas vystúpenia nástroje občas striedať. Na terchovské pesničky mám ladenie A/E, a ak chcem hrať ľudovky z iných regiónov, vezmem si C/F. Keďže heligónka nemá všetky poltóny ako akordeón, treba sa s ňou pohrať a nájsť nejakú cestu, ako ich zahrať.
Minulý rok, počas folklórneho festivalu Jánošíkove dni v Terchovej, bol vytvorený rekord v počte spoločne hrajúcich heligonkárov. Nebol to problém, keďže heligónky majú rôzne ladenie?
Podmienka bola, aby mali všetci, ktorí sa chcú zúčastniť na rekorde, heligónky ladené v stupnici C/F, inak by to „nehralo“. Oficiálne nás bolo 305, ale v skutočnosti viac, pretože niektorí sa zabudli zaregistrovať. Zahrali sme si spolu a zaspievali „V pondelok doma nebudem“ na veľkom javisku. Bol to pekný, silný zážitok.
Hovorí sa, že akordeón hrá a heligónka spieva. Súhlasíte?
Určite áno. Vďaka heligónovým basom je hlas heligónky taký výraznejší.
Na konzervatóriu sa hra na heligónke študovať nedá, ale vy ste si nevybrali ani akordeón. Aký hudobný nástroj študujete?
Husle. Začal som sa na ne učiť u Miloša Bobáňa. Neskôr som prešiel do základnej umeleckej školy Akadémia Muzika pod vedením Vladimíra Moravčíka a Andreja Dostála. Tam som sa začal zaujímať o klasickú hudbu a chcel som v tom pokračovať aj na konzervatóriu. Na prijímačky do Žiliny ma pripravovala pani Alena Čičková. Bol to taký rýchlokurz, mali sme na to pol roka. Doslova som to oddrel, ale podarilo sa a prijali ma. Dnes som v druhom ročníku, u profesora Miroslava Baloga.
Akú hudbu okrem folklóru počúvate?
Všetko. Terchovskú, klasickú aj modernú. To všetko sa dá aj na heligónke zahrať. Dokonca aj rap. Treba len heligónku vziať do rúk a pohrať sa s ňou, nájsť ten tón.
Viete si predstaviť spojenie terchovskej muziky s iným, moderným žánrom, tak ako to robí IMT Smile či Billy Barman?
Viem si to predstaviť. Už som si to aj vyskúšal. Nakrútili sme vianočné CD Kylie s Paľom Cabadajom a Nebeskou muzikou, ktorá sa venuje okrem tradičnej terchovskej muziky aj world music.
Kto vás prihlásil do folklórnej šou Zem spieva?
Raz, na stretnutí heligonkárov v obci Radoľa, prišiel za otcom zvukár z RTVS. Povedal mu, že sa pripravuje prvý ročník súťaže Zem spieva, aby som sa prihlásil. Moja najväčšia slabina sú však rozhovory a ja som sa bál, že keď sa ma budú niečo počas súťaže pýtať, nebudem sa vedieť vykoktať. Aj otec povedal, že počkáme. Nevedeli sme, do čoho pôjdeme, nevedeli sme, akú bude mať šou úroveň a ohlas. Otec nechcel, aby sme sa pred svetom zosmiešnili. Keďže prvý ročník bol výborný, a videli sme, že to je dobrá myšlienka, do druhého ma už rodičia prihlásili. Dva dni pred prvým kolom som riadne ochorel. Až tak, že mi hlas preskakoval. Rodičia nenaliehali, hovorili mi, že tam nemusím ísť, veď bude aj ďalší ročník. Povedal som si, že nemám čo stratiť a že to vyskúšam a trochu si zahrám. Zaspieval som, postúpil som do ďalšieho kola a takto sa to vlieklo ďalej. Ani vo sne som si nemyslel, že to vyhrám.
Budete sledovať tretiu sériu šou?
Určite. Bude tam zopár hudobníkov a spevákov z Terchovej, tak ich podporíme.
Čo by ste v šou, s dnešnými skúsenosťami, urobili inak?
Vytvoril by som kategórie. Aby nesúťažili skúsení muzikanti s malými deťmi.
Vraj na kastingu v tretej sérii bola najobľúbenejším nástrojom heligónka. Myslíte, že aj vďaka vám?
Mnohí ľudia mi hovorili, že som ich inšpiroval k tomu, aby začali hrať na heligónke či píšťalke. Rodičia mi posielajú videá s malými deťmi, ktoré majú v rukách rôzne paličky a napodobňujú hru na píšťalke. Teší ma, že sa to, čo robím, ľuďom páči.
Skúsili ste aj tancovať?
Tancujem vo folklórnom súbore Chotár pod vedením Veroniky Hajasovej. Keďže škola je pomerne náročná, času mám na tanec málo.
Ako často cvičíte na hudobnom nástroji?
Klasiku štyri až päť hodín – na konzervatóriu, aby som nemusel nástroj prenášať autobusom. A doma? To ani nevnímam, ale dosť. Jednoducho si sadnem a cvičím.
Na frajerku vám ostáva čas?
Keby som nejakú mal!
Chcete sa živiť hudbou?
Určite. Chcem sa venovať folklóru. Aj predtým, než som sa prihlásil na konzervatórium, som sa pýtal otca, či sa dá hudbou živiť. Povedal mi: Je to práca ako každá iná. Keď budeš dobrý, tak sa uživíš. Ak budeš šuflikant, budú ti niekde pri moste hádzať do klobúka. Hudba je široká oblasť – môžem robiť produkciu, hrať v orchestri, venovať sa komponovaniu či úprave piesní.
Kto je inšpiráciou pre vás?
Muchovci a ich Ťažká muzika. Mojím najväčším vzorom je Alojz Mucha. Vie terchovskú muziku vylepšiť, prispôsobiť dobe. Keď prídem za ním, Ferkom, Vincom či Rudom, radi mi pomôžu, ukážu mi, ako na to. Muzikanti v Terchovej sa kedysi neradi delili o svoje pesničky, a preto sa piesne potajomky „kradli“. Muchovci prišli s nápadom priznať autorstvo iných. Ak melódiu hrali Kvočkovci, nazvali ju Kvočkovská, tak uvádzajú aj Rybarovskú či Lacekovskú muziku. Čo sa týka klasiky, čerpám zo skúseností Miloslava Baloga. Je tiež ľudový muzikant, máme sa o čom porozprávať. A heligonkár? Ján Miho, ktorý pochádza z tej istej, struhárenskej doliny ako ja.
O Terchovej sa hovorí, že v nej žije najviac muzikantov a spevákov na štvorcový meter. Vraj je v každom dome nejaký hudobník a v minulosti mávala každá z osád vlastnú muziku. Skutočne je v každej terchovskej rodine muzikant?
Vraví sa, že terchovské ženy veľmi ťažko rodia, pretože deti prichádzajú na svet s hudobným nástrojom. Spolu s otcom sme si počas šou Zem spieva všimli, že deti sa spočiatku z krojov hneď po vystúpení prezliekali do civilu, akoby sa hanbili za kroj. To sa zmenilo. Ľudové oblečenie je in, ľudia si ho kupujú a radi a hrdo ho nosia.
Aký veľký orchester by sa dal postaviť len z terchovských muzikantov?
Ojóój, keby sa mali všetci zísť, tak by sme museli štadión objednať.
Martin Repáň
Narodil sa 17. 9. 2002 v Žiline. Študent druhého ročníka Konzervatória v Žiline sa venuje folklóru od piatich rokov. Svoje muzikantské zručnosti rozvíja v rodinnej kapele pod názvom Repáňovská muzika. Okrem sláčikových nástrojov hrá aj na heligónke, ktorá sa stala trvalou súčasťou tradície Terchovskej muziky zapísanej do nehmotného dedičstva UNESCO. Svojou interpretáciou udržiava tradičné majstrovstvo hry viacerých terchovských osobností, a zároveň sám dozrieva k osobitému hudobnému prejavu. V jeho repertoári sú piesne viažuce sa k rôznym príležitostiam. Jeho typická hra ľudových piesní rešpektuje domáci štýl z kraja Jánošíka, pre ktorý je príznačné striedanie rýchlych medzihier a spevných pasáží, hra „zkríža“ či melodické ozdoby. Martinovmu hlasu dominuje jasná farba a pre terchovských harmonikárov typický šibalský prejav. Pravidelne sa zúčastňuje na domácich aj zahraničných folklórnych podujatiach a festivaloch. Z množstva súťaží, na ktorých sa zúčastnil, si najviac cení získanie zlatého pásma na celoštátnej súťaží Vidiečanova Habovka 2016 a, samozrejme, víťazstvo vo folklórnej šou Zem spieva 2018.