Ako si spomínate na vášho starého otca, ktorý zomrel, keď ste mali ešte iba dvadsať rokov?
Pekne. Jednak sa so mnou ako s mladíkom ochotne rozprával o medzinárodnej politike, jednak bol veľmi rodinne založený. Najbližším venoval maximum času, čo mu náročná práca umožňovala. Podotknem pritom, že niekedy nemusí byť podstatná dĺžka času, lebo v prvom rade považujem za dôležité to, ako srdečne a úprimne sa starý rodič správa k svojmu vnukovi. V prípade môjho deda to platilo stopercentne.
Gromyko sa stal počas druhej svetovej vojny v mladom veku veľvyslancom v USA. Čím si zaslúžil veľkú dôveru od Stalina?
Najprv pripomeniem, že do Moskvy pricestoval v roku 1934, keď mal 25 rokov. Pracoval v akadémii vied, obhájil dizertačnú prácu, zaoberal sa ekonómiou. V roku 1939 nastala zásadná zmena v jeho živote.
Aká?
Zavolali ho na diskusiu na ministerstvo zahraničných vecí. Pri stole sedel nielen šéf rezortu Vjačeslav Molotov, ale aj Georgij Malenkov (jeden z hlavných spolupracovníkov Stalina), ktorí hľadali nádejných budúcich diplomatov. Gromyko zaujal, ponúkli mu prácu na ministerstve, súhlasil. V rovnakom roku ho vyslali ako poradcu na veľvyslanectvo do Washingtonu. Pred odchodom sa stretol so Stalinom, pretože išiel na dôležitý diplomatický post. Zjavne sa v ďalších rokoch osvedčil. V roku 1943 sa Stalin rozhodol, že z neho bude nový ambasádor v USA. Mal pritom len 34 rokov, čo bolo obdivuhodné, že v takom mladom veku si získal obrovskú dôveru.
Vráťme sa k otázke, prečo mu zverili hlavnú diplomatickú funkciu vo Washingtone.
Dôvod mohol byť taký, že Stalina neuspokojovali dovtedajšie výsledky pôsobenia veľvyslanca Maxima Litvinova…
…ktorý bol pritom skúseným predstaviteľom sovietskej diplomacie.
Stalin chcel primäť Američanov, aby čo najskôr otvorili západný front. Litvinovovi sa to zjavne nedarilo, nahradil ho Gromyko. Podieľal sa na príprave Teheránskej konferencie v decembri 1943, kde lídri Sovietskeho zväzu, USA a Británie hovorili aj o otvorení západného frontu, k čomu nakoniec došlo po úspešnom vylodení v júni 1944 pri francúzskom pobreží v Normandii.
Potom mal váš dedo dôležité slovo pri zakladaní OSN.
Podieľal sa na vypracovaní návrhu Charty Spojených národov. Bol diplomat, ktorý zakladajúce mocnosti pomohol presvedčiť, aby stálym členom Bezpečnostnej rady OSN patrilo právo veta. Mimochodom, jeho schopnosti oceňoval napríklad aj americký prezident Franklin Delano Roosevelt. Hovoril o ňom, že je Wunderkind; zázračné dieťa. Diplomatické schopnosti môjho starého otca viedli k tomu, že v roku 1946 sa stal historicky prvým stálym predstaviteľom Sovietskeho zväzu pri OSN.
Foto: SITA/AP
Bol to John F. Kennedy, ktorý vtedy ako americký novinár urobil rozhovor s Gromykom. Neskôr to už ako politik dotiahol až do funkcie šéfa Bieleho domu.
Obaja si interview, ich stretnutie, zapamätali. Kennedy si potom ako prezident vážil Gromyka. Rešpektoval ho pre jeho skúsenosti. Bol od môjho deda o niekoľko rokov mladší. Keď na jeseň 1962 vypukla karibská kríza (Moskva išla rozmiestniť jadrové rakety na Kubu ako protiopatrenie za americké rakety v Európe, pozn. red.), Gromyko odletel rokovať do Washingtonu, kde hovoril aj s Kennedym. Vravel, že to bola najťažšia debata spomedzi všetkých prezidentov USA, ktorých zažil. Obe mocnosti museli urobiť ústupky s tým, že žiadna nechcela stratiť tvár.
Rozhodoval Brežnev s členmi politbyra, v ktorom v auguste 1968 môj starý otec ešte nebol. Nazdávam sa, že s inváziou vnútorne nesúhlasil.Alexej Gromyko
V tom čase sa však svet naozaj ocitol na pokraji veľkej vojny. Nevídanej, atómovej.
Dedo sa počas návratu z USA stretol s mojím otcom, ktorý tiež pôsobil v diplomacii, a povedal mu, že verí, že vojna nebude; že zvíťazí zdravý rozum.
Viete, čo si myslel o pláne rozmiestnenia rakiet na Kube?
Nesúhlasil s Nikitom Chruščovom. Oponoval šéfovi Kremľa, lebo už ako skúsený špičkový diplomat vedel, že to nemôže viesť k ničomu dobrému. Chruščov si však urobil po svojom. A Gromyko potom pomáhal predísť hroznej vojne. Zásluha pritom patrí tiež Anatolijovi Dobryninovi, dlhoročnému sovietskemu veľvyslancovi vo Washingtone.
Gromyko nechcel. Chruščov chcel – prečo?
Nazdával sa, že silno psychologicky zatlačí na USA, aby zmenili svoje správanie na medzinárodnej scéne. Chvalabohu, kríza nakoniec neprerástla do hroznej vojny. Zdôrazňujem, že Gromyko videl chyby na oboch stranách – to, že USA sa odhodlali rozmiestniť bojové hlavice ohrozujúce sovietske územie a podobne to, ako odpovedal Chruščov. Uvedomoval si, že by to celé mohlo viesť k tretej svetovej vojne s nedozernými dôsledkami.
Gromyko sa stal šéfom diplomacie vo februári 1957, štyri roky po Stalinovej smrti. Prečo si ho Chruščov vybral na tento post?
Môj starý otec bol vtedy námestníkom Molotova, ktorému Chruščov nedôveroval. Spolu s niekoľkými ďalšími na vplyvných pozíciách ho považoval za soka. Molotova úplne neodstránil, poslal ho ako veľvyslanca do Mongolska a na čele diplomacie ho nahradil Gromyko. Bola to logická voľba – dedo mal vynikajúce predpoklady zvládnuť významnú funkciu.
Vravel, že debata s Kennedym bola najťažšia spomedzi všetkých, čo viedol s prezidentmi USA, ktorých zažil. Obe mocnosti museli urobiť ústupky s tým, že žiadna nechcela stratiť tvár.Alexej Gromyko
S Chruščovom sa spája nemilá príhoda, keď sa nahneval, vyzul si jednu topánku a začal ňou zúrivo búchať po stole na pôde OSN.
Dedo vtedy povedal môjmu otcovi peknú vetu: Lepšie je byť zabudnutý, ako sa zapísať do dejín ako hlupák… Starý otec bol špičkový diplomat, nikdy by nič také neurobil. Musím však o ére Chruščova podčiarknuť dôležité fakty. Nič ich v histórii nezmaže. Počas desaťročia jeho vládnutia sa Sovietsky zväz stal rešpektovanou mocnosťou na medzinárodnej scéne. Jurij Gagarin ako prvý človek na svete letel do vesmíru, po čom zostali v nemom úžase samotní Američania. Sovietsky zväz stál po boku národno-oslobodzovacieho hnutia v Afrike, keď sa rozpadali viaceré kolónie západných štátov. Svet si musel uvedomiť, pochopiť, že Moskva je veľmi dôležitý hráč na celom svete. Toto Chruščovovi nikto nevezme.
Chruščova v októbri 1964 zosadil Leonid Brežnev, ktorý o štyri roky neskôr rozhodol o vojenskej invázii do Československa, aby pochoval obrodný proces vedený Alexandrom Dubčekom.
S Gromykom to nijako nesúvisí. Najprv pripomeniem, že keď sovietske vojská zasiahli v roku 1956 proti revolúcii v Maďarsku, ešte nebol ministrom zahraničných vecí. V auguste 1968 ním bol, ale nijako sa nepodieľal na rozhodovaní o vyslaní vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
Foto: SITA/AP
Ale veď mal veľký vplyv a zastával jednu z najvýznamnejších funkcií.
Rozhodoval o tom Brežnev s členmi politbyra, v ktorom môj starý otec vtedy ešte nebol. Nazdávam sa, že s inváziou vnútorne nesúhlasil. A čo mal potom robiť ako šéf diplomacie, ktorý je povinný dodržiavať líniu štátu?! Ku cti mu slúži, že postupoval tak, že sa ako minister snažil minimalizovať dôsledky tejto udalosti vo vzťahu k ostatným krajinám. Zdôrazňujem, že môj starý otec nemohol byť iniciátorom invázie do Československa. Ešte doplním, že vtedajší vývoj v súvislosti s dubčekovskou Pražskou jarou bol veľmi komplikovaný; nedá sa posudzovať len podľa toho, čo napíšu médiá.
Gromyko a Henry Kissinger – dve mená, ktoré sú možno najviac viditeľné v diplomacii v druhej polovici 20. storočia. Ako váš starý otec vychádzal s americkým ministrom zahraničných vecí? Boli to dve legendy.
Gromyko bol vynikajúci stratég. Politický šachista, ktorý vedel predvídať niekoľko ťahov dopredu. Kissinger sa správal nemenej šikovne. Obaja sa vzájomne uznávali. Žili síce v období studenej vojny, ale mali k sebe úctu. Veľmi sa rešpektovali. Bolo veľmi dôležité, že ako špičkoví diplomati boli realisti, osobnosti, ktoré dokázali hodiť za hlavu ideológiu, keď chceli nájsť kompromis. Aj v tom spočíva umenie diplomacie.
Zlom v sovietskych dejinách nastal na jar 1985, keď sa lídrom stal Michail Gorbačov. Muž perestrojky, zástanca procesu spoločného odzbrojovania s USA, ale neskôr aj hrobár sovietskeho impéria. Čo si o ňom myslel Gromyko?
Kým Kohl mohol zjednotiť dve nemecké republiky do spoločného štátu, Gorbačov sa, naopak, rozhodujúco podpísal pod rozpad zväzu pätnástich sovietskych republík.Alexej Gromyko
Keď sa rozhodovalo o novom šéfovi Kremľa, podporoval ho ako nádejného reformátora. Takpovediac ako novú, mladú krv na čele štátu. Dedo vedel, že Sovietsky zväz potrebuje zmeny, ktoré povedú k lepšiemu. Pripomeniem, že to bolo obdobie, keď ľudia sarkasticky vraveli, že Sovietsky zväz má za sebou neúplnú komunistickú päťročnicu pohrebov: Brežnev zomrel v novembri 1982, jeho nástupca Jurij Andropov sa pobral na druhý svet vo februári 1984 a po ňom Konstantin Černenko v marci 1985. Žiaľ, Gorbačov svoju misiu nezvládol. Trvalo niekoľko rokov, kým sa naša krajina ocitla tam, kam patrí, čo je nespochybniteľná zásluha súčasného prezidenta Vladimira Putina.
Foto: SITA/AP
Prečo kritizujete Gorbačova?
Zopakujem, že nezvládol svoju funkciu. Zlyhal. Ale najprv sa pristavím pri veci, ktorú niektorí len jemu dávajú za zásluhu. Ide o likvidáciu rakiet stredného a krátkeho doletu v európskom priestore. Musím upozorniť, že rozhodujúce kroky dosiahol Gromyko počas rokovaní v USA v jeseni 1984, a to aj so šéfom Bieleho domu Ronaldom Reaganom, ešte keď Gorbačov nebol pri moci. Gorbačov potom dostal návrh dokumentu vlastne ako keby na podnose. Okolo roku 1988 začal byť môj starý otec už naozaj veľmi kritický na adresu Gorbačova.
Prečo sa mu otočil chrbtom?
V rodinnom kruhu nás upozorňoval na jeho viaceré strategické chyby a prešľapy v medzinárodnej politike. Čo dosiahol Gorbačov? Stal sa hrobárom Sovietskeho zväzu, absolútne nezvládol vyjednávanie o znovuzjednotení Nemecka. Čiže nič pre svoju vlasť.
Konkrétne čo mu dávate za vinu?
Nemci zaplatili za odchod našich vojsk z niekdajšieho východného Nemecka vtedajších 7,5 miliardy nemeckých mariek. Rátali však s tým, že to môže vyjsť desaťnásobne viac, ale Gorbačov so šéfom diplomacie Eduardom Ševardnadzem si stanovili lacné podmienky odsunu vojakov. Tých tam bolo až 350-tisíc a dovedna 500-tisíc sovietskych občanov, keď si prirátame rodinných príslušníkov. Nehovoriac o tom, že stiahnutie vojsk bolo nevídane rýchle. A komplexne ako vyzeral vtedajší výsledok?
Ako?
Kým Kohl mohol zjednotiť dve nemecké republiky do spoločného štátu, Gorbačov sa, naopak, rozhodujúco podpísal pod rozpad zväzu pätnástich sovietskych republík.
Pán Nie šéfoval sovietskej diplomacii takmer tri desaťročia
Na vysokých postoch prežil Andrej Gromyko pol storočia. Za ten čas sa v Kremli vystriedalo šesť vládcov. Dvadsiatimi ôsmimi rokmi strávenými v kresle šéfa diplomacie drží ťažko prekonateľný rekord. Ak by ho chcel napríklad tromfnúť Miroslav Lajčák, musel by vydržať vo funkcii ministra zahraničných vecí do roku 2038. A ak by sa chcel sovietskemu veteránovi vyrovnať ešte aj v trojročnom vrchole kariéry, potom by slovenský minister mal ešte až do roku 2041 zastávať post formálnej hlavy štátu.
Do diplomacie Gromyka uviedol sám Stalin, ktorý ho pred cestou na washingtonskú ambasádu poučil, že najlepšie si angličtinu osvojí v kostoloch. Uprostred druhej svetovej vojny sa stal veľvyslancom v USA. Mal iba 34 rokov a už organizoval súčinnosť spojencov protihitlerovskej koalície. Bol na Jaltskej i Postupimskej konferencii, kde sa rozhodovalo o povojnovom usporiadaní. A spoluzakladal OSN v San Franciscu, kde poskytol interview americkému novinárovi Johnovi F. Kennedymu. Neskôr, keď už bol z reportéra šéf Bieleho domu, odvracali spolu v čase karibskej krízy hrozbu tretej svetovej vojny.
Gromyko dostal na Západe prezývku Mister No – Pán Nie. Vyslúžil si ju tvrdošijným odmietaním amerických návrhov. Jeho vyjednávacia taktika bola povestne neústupná. Partnerov vyčerpával nielen tým, že nemal rád kompromisy, ale aj svojou obdivuhodnou prípravou. Mal fenomenálnu pamäť, a kým pred vyjednávačmi na opačnej strane stola sa kopili hrubé fascikle analýz, on prichádzal s jediným kúskom papiera s poznámkami zhustenými do niekoľkých bodov. Z prezývky, ktorú dostal podľa bondovky Dr. No, si nerobil ťažkú hlavu. "Moje »Net« počuli podstatne zriedkavejšie, ako ja ich »No«,“ napísal vo svojich obsiahlych pamätiach. "Kým som bol ministrom, Sovietsky zväz prišiel s viac ako stovkou iniciatív v oblasti odzbrojenia, a máloktorú z nich podporili.“ (ik)
Andrej Gromyko
Narodil sa 18. 7. 1909 v Starých Gromykách v Bielorusku v roľníckej rodine
1931 – vstúpil do komunistickej strany
1932 – dokončil štúdium na vysokej škole ekonomickej, zamestnal sa ako vedecký pracovník Ústavu ekonomiky Akadémie vied ZSSR
1939 – nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí a po pár mesiacoch ho vyslali ako radcu veľvyslanectva do USA, pred vycestovaním mu Stalin osobne dával rady
1943 – 1946 – veľvyslanec v USA
1945 – zúčastnil sa na Jaltskej i Postupimskej konferencii, bol pri založení OSN, v mene ZSSR podpísal jej stanovy
1946 – 1948 – stály predstaviteľ pri OSN
1946 – 1957 – námestník ministra zahraničných vecí
1957 – 1985 – šéf diplomacie
1985 – na zasadaní ústredného výboru navrhol zvoliť za generálneho tajomníka strany Michaila Gorbačova
1985 – 1988 – ako predseda Prezídia Najvyššieho sovietu je formálne hlavou štátu
1988 – odchádza do dôchodku, dokončuje memoáre
2. 7. 1989 – zomrel, v poslednej vôli uviedol, že nechce byť pochovaný na Červenom námestí