Slovenský ochranársky snem má zaujímavú formu. Nejde o formálne občianske združenie. Čo vám dáva veľkú mieru nezávislosti, no veľa vecí aj sťažuje. Nedostávate podporu od rôznych donorov, nemôžete sa uchádzať o dotácie, hradíte si všetko z vlastného vrecka. Kto sú vaši členovia?
Okrem všeobecne známych mien, akými sú Zuzana Čaputová, Zuzana Kronerová, Juraj Nvota, Anton Popovič, Ľubica Trubíniová, Zuzana Homolová, Martin Hojsík, Erik Baláž, Karol Kaliský, manželia Medalovci, Ľubica Lacinová, Viera Dubačová, Ján Mičovský, Fero Guldan, Tomáš Hulík, Juraj Hipš, Mária Kozová, Ľubica Kolková, Daniel Pastirčák, Anna Zemanová, Samo Smetana, Fedor Gömöry, Peter Tatár, Vladimír Ira, Lucia Štasselová, Marcel Zajac, Katarína Šimončičová, Boris Strečanský, Ján Topercer, Katarína Začková a mnohí iní, nájdeme v sneme desiatky ochranárov a environmentálnych expertov z celého Slovenska. Koncentráciu ľudí s najvyššími vedecko-pedagogickými titulmi by nášmu snemu mohla závidieť nejedna vrcholná akademická inštitúcia.
Ako by ste S-O-S charakterizovali?
Ide o neformálne združenie osobností rôzneho zamerania, ktoré spája záujem o prírodu, krajinu a životné prostredie, ako aj ochota verejne sa angažovať za záchranu hodnôt, ktoré vyššie uvedené fenomény reprezentujú. S trochou zveličenia možno povedať, že Slovenský ochranársky snem chce byť dôležitou súčasťou toho, čomu sa zvykne vravieť elita národa, a zároveň akýmsi tieňovým ministerstvom životného prostredia i príslušného výboru parlamentu.
Ako bude podľa vás vyzerať slovenská krajina, rieky, lesy o 30 rokov, ak nezmeníme doterajšie prístupy v ich využívaní?
Je to otázka pre jasnovidca či aspoň profesionálneho prognostika. A ja nie som ani jedno, ani druhé. Ale pokúsim sa predstaviť si budúcnosť slovenskej prírody a krajiny a ak to pôjde takto ďalej, nič sa v roku 2050 nebude podobať na to, čo tu máme dnes. a už vôbec nie na to, čo poznáme z detstva.
Mohli by ste načrtnúť konkrétne obrazy?
Prídeme o posledné pralesy či iné prírode blízke lesy. Lesy sa v lepšom prípade zmenia na akési plantáže určené na produkciu dreva a poľovnej zveri, v horšom prípade, ak sa potvrdia katastrofické scenáre vývoja klímy, tu lesy v dnešnej podobe nemusíme mať vôbec.
A čo voda? Pôda?
Rieky budú mať brehy vybetónované a zbavené brehových porastov a budú preťaté stovkami priečnych hatí, čiže takzvaných malých vodných elektrární. Úrodné pôdy budú zhutnené ťažkými mechanizmami, znehodnotené eróziou, chémiou a technickými plodinami, zastavané ďalšími stovkami záhadných logistických centier, priemyselných areálov, skladov a obchodných domov. Podzemné vody budú kontaminované toxickými látkami zo skládok, chémiou z priemyselného poľnohospodárstva a z golfových ihrísk či ropnými látkami. Budeme tu mať enormné množstvo všadeprítomného odpadu – od plastov cez toxických odpad z priemyslu či pôsobenia armády, takzvané staré environmentálne záťaže až po rádioaktívny odpad z jadrových elektrární. Národné parky sa definitívne zmenia na lunaparky a parky na parkoviská. Charakteristický vzhľad našej krajiny sa úplne stratí v lese bilbordov či v sieti diaľnic, elektrických vedení a lanoviek alebo za múrmi gýčových pompéznych haciend či megalomanských stredísk komerčného cestovného ruchu.
V roku 2015, tesne po Parížskej dohode prijatej na klimatickej konferencii, vydal Slovenský ochranársky snem správu, že slovenská vláda nerobí preventívne opatrenia v čase klimatickej krízy, ale robí kroky, ktoré cestu ku katastrofe urýchľujú. Platí to aj po štyroch rokoch?
Platí to, žiaľ, aj dnes. Nech nás pritom nemýli, že sme súhlasili s dosiahnutím uhlíkovej neutrality do roku 2050! K takýmto záväzkom sa pristupuje pomerne ľahko, lebo vtedy už z terajších politikov, ktorí to schválili, nebude vo funkcii zrejme nikto! A nech nás nemýli ani to, že po vyčerpaní všetkých zlých možností sa vláda zaviazala k jedinému možnému kroku – ukončiť dotovanie Hornonitrianskych baní do roku 2023. Skutočnosť je však taká, že v posledných rokoch patríme k pár členským krajinám Európskej únie, kde emisie CO2 neklesli, ale stúpli! Ešte stále v našich tepelne biedne izolovaných budovách „vykurujeme vesmír“. Spaľujeme škodlivé látky. Diskriminujeme inú ako automobilovú dopravu. Trestuhodne málo separujeme a recyklujeme odpad – o to viac ho voľne skládkujeme. A vo veľkom likvidujeme lesy, rieky, voľne rastúcu zeleň a mokrade. A to ešte nehovorím o budúcej uhlíkovej stope automobilov, ktoré v rekordnom množstve vyrábame a vyvážame, ani o CO2 vyprodukovanom našimi stále častejšími letmi – hoci z viedenského letiska.
V posledných rokoch patríme k pár členským krajinám Európskej únie, kde emisie CO2 neklesli, ale stúpli! Ešte stále v našich tepelne biedne izolovaných budovách vykurujeme vesmír.Mikuláš Huba
S-O-S upozorňuje na zastarané a nebezpečné prístupy k spravovaniu vody, pôdy, lesov a krajiny. Sú to však postupy, ktoré (nielen) slovenská poľnohospodárska, lesnícka a vodohospodárska veda rozvíjala desiatky rokov. Znamená to, že mnohí slovenskí vedci majú kriticky prehodnotiť svoju doterajšiu neraz celoživotnú prácu? Dá sa to vôbec? Respektíve musia, pre hrozbu klimatickej krízy?
Bohužiaľ, je to tak. Hlavné dôvody sú tieto: po prvé – zmenená situácia si logicky vyžaduje iné myslenie a iné riešenia. A to sa nám nechce. Po druhé – ignorujeme vývojové trendy, nemyslíme na budúcnosť, nerozvíjame kritické myslenie a rezignovali sme na serióznu diskusiu a korektný dialóg. A po tretie – málo sa inšpirujeme pozitívnymi príkladmi zo zahraničia. Ale o čom sa v tejto súvislosti najmenej hovorí? Rozhodovacia a ekonomická prax u nás jednostranne a dlhodobo preferovala a preferuje len časť vedeckého výskumu.
Mienite tú, ktorá stále uprednostňuje takzvané tvrdé, technické alebo sivé riešenia?
Áno, tú, ktorá nahrávala a nahráva priamo technokratickým či krátkodobo výhodným riešeniam. Tá druhá časť, ktorá navrhovala a navrhuje šetrnejšie, zelenšie či udržateľnejšie riešenia, sa na Slovensku viac-menej ignorovala, marginalizovala a bagatelizovala. Neraz boli títo ľudia dokonca prenasledovaní ako disidenti, heretici či stredovekí kacíri. Nositeľov takéhoto myslenia v lepšom prípade nazývali neodborníkmi a v horšom nepriateľmi národa. Po novom sa tomu hovorí aj uprednostňovanie sivej infraštruktúry pred zelenou. Som rád, že veľká časť „zeleno“ mysliacich odborníkov a aktivistov pôsobí aj v Slovenskom ochranárskom sneme. Už len aby sa konečne zmenila aj „spoločenská objednávka“ a aj u nás sa objavil reálny dopyt po takomto type uvažovania a konania. Veľa v tomto smere môžu napovedať aj výsledky blížiacich sa parlamentných volieb, v ktorých konečne kandiduje celý rad dôveryhodných a rozhľadených environmentalistov a environmentalistiek.
Po dvoch rokoch od Parížskej dohody ste sa pýtali vtedajšieho prezidenta, predsedu vlády a predsedu parlamentu, čo konkrétne urobili v prospech Slovenska a lepšej klímy. Ako by ste zhrnuli ich odpovede?
Jediný, kto odpovedal skutočne seriózne, bol bývalý prezident Andrej Kiska. Predseda NR SR Andrej Danko zostal verný svojim zásadám a neodpovedal vôbec. A kancelária vtedajšieho predsedu vlády Roberta Fica nás odkázala na ministerstvo životného prostredia. Hoci otázka bola adresovaná na meno troch konkrétnych najvyšších ústavných činiteľov a na nikoho iného.
Tak ste neskôr vyzvali samotné mestá, aby sa aspoň tie chopili účinného a lacného prostriedku v boji s klimatickou krízou – stačí kosiť menej a inak. Naozaj to môže pomôcť? A čo alergici?
Máte pravdu. Žiadne riešenie nie je dokonalé. Ale nami navrhované pretvorenie často a nízko kosených, monokultúrnych, neudržiavaných a následne celé leto viac-menej vyschnutých trávnikov na pestrofarebné, druhovo pestré lúky sa nám zdá byť lepšie – vo vzťahu k ľuďom, včelám, motýľom i ku komunálnej ekonomike. Čo sa týka alergikov, názory odborníkov na to, čo je v tomto prípade lepšie, sa líšia. Aj tomu sme sa však v našom stanovisku stručne venovali.
Kosenie sa naozaj pomaly mení v Bratislave, vo Zvolene. Pochopili to aj ďalšie mestá?
Pokiaľ viem, k regulácii kosenia a k návratu k druhovo pestrému zloženiu trávnikov či mestských lúk pristupuje stále viac miest, respektíve mestských častí. Ale presnú evidenciu nemám.
Slovenskí ochranári vyzvali vládu, aby prestala dotovať znečisťovateľov. S-O-S upozornil, že z Envirofondu dostali v roku 2017 milióny eur rafinéria Slovnaft, výrobca hliníka Slovalco, firmy Mondi, OFZ, U. S. Steel Košice a ďalšie firmy, ktoré výrazne poškodzujú životné prostredie. Navyše tieto príspevky z verejných financií dostali aj napriek tomu, že mali miliónové zisky. Peniaze potom chýbali obciam pri ich poctivých enviroprojektoch. Aká bola reakcia vlády?
Odpoveď je, žiaľ, veľmi jednoduchá. Reakcia vlády nebola nijaká. A takáto „reakcia“ na naše podnety je v poslednom čase skôr pravidlom ako výnimkou.
Slovenskí vedci napísali list bývalému premiérovi Ficovi s názvom Kontaminácia Žitného ostrova je zločin proti prírode i proti ľudskosti. Žiadali ste, aby sa hrozbou znečistenia kľúčového zdroja pitnej vody v strednej Európe zaoberala Bezpečnostná rada SR. Ako odpovedal?
Premiér Fico reagoval tak, že Bezpečnostnú radu skutočne zvolal. Len nie kvôli vode, ale kvôli dlažbovým kockám pred Úradom vlády SR (smiech).
Neskôr ste oslovili jeho nástupcu Petra Pellegriniho? Ako to dopadlo?
Vtedy ešte úplne nový premiér Peter Pellgrini tento bod na rokovanie rady zaradil. Ale uspokojil sa s tvrdením príslušných ministrov, že všetko je viac-menej v poriadku. A čo nie je, to vraj čoskoro bude. Že to majú skrátka pod kontrolou. Takúto odpoveď sme nemohli akceptovať. A tak sme sa na premiéra Pellegriniho obrátili znova s oveľa podrobnejšou argumentáciu a žiadali sme ho, aby sa k tejto téme vrátil a aby sa prijali konkrétne a bezodkladné opatrenia na odvrátenie hroziacej katastrofy.
A výsledok?
To bolo pred 19 mesiacmi. Odvtedy je ticho!
No po nejakom čase ministerstvo životného prostredia predsa len vypracovalo zákon – lex Žitný ostrov. Podľa expertov však ide len o kamufláž, ktorá nič nerieši. Mohli by ste na jednom konkrétnom príklade vysvetliť, prečo je to tak?
Lex Žitný ostrov neprináša nič zásadné, čo by už predtým nebolo obsiahnuté v iných právnych predpisoch. Popresúvaním paragrafov tento zákon iba zvýšil právny chaos v tejto oblasti. Žiadne citeľné zmeny k lepšiemu od jeho prijatia neevidujeme. A čo je vari najhoršie, verejnosť mohla podľahnúť klamnému dojmu, že vláda situáciu operatívne a účinne rieši. Žiaľ, nie je to pravda. A situácia sa ďalej rýchlo zhoršuje.
Verejní činitelia musia začať konečne konať vo verejnom záujme a nadraďovať celospoločenské záujmy nad osobné či skupinové.Mikuláš Huba
Ohrozuje zásoby pitnej vody na Žitnom ostrove aj Vodné dielo Gabčíkovo?
Určite. Vysvetlenie zjednoduším na minimum. Vodné dielo Gabčíkovo zhoršuje kvalitu vôd okrem iného zhoršením kyslíkového režimu vo vode a jej samočistiacich schopností. Zhoršuje však aj režim dopĺňania zásob podzemných vôd. A to zanesením dna a brehov nepriepustnými sedimentmi – odborne sa to nazýva kolmatácia. Zvýšenie hladiny podzemných vôd malo svoj podiel aj na aktivovaní prenikania toxických látok z vrakunskej a ďalších skládok nebezpečného odpadu.
Je pravda, že Maďari odstúpili v roku 1989 od spoločnej výstavby aj preto, aby ochránili zdroje pitnej vody pre Budapešť a široké okolie?
Pokiaľ si dobre pamätám, bol to jeden z argumentov maďarskej strany. Celkovo argumentovali najmä bližšie nie príliš detailne špecifikovanými ekologickými hrozbami.
Ako vy osobne vnímate VD Gabčíkovo?
Prevažne negatívne. Už viac ako 40 rokov, aj keď pôvodne išlo o Sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros. Dunaj pred výstavbou tohto technického „veľdiela“ plnil celý rad toho, čo dnes nazývame ekosystémovými službami. Robil to pre nás sofistikovane, zadarmo a dlhodobo.
Mohli by ste uviesť príklady?
Bez Dunaja by nebolo akumulácie podzemných vôd Žitného ostrova, nášho asi najvýznamnejšieho prírodného zdroja a najväčšej prirodzenej zásobárne vôd vhodných na vodárenské využitie v celej strednej Európe. Vďaka svojmu vysokohorskému vodnému režimu Dunaj prinášal životodarnú doplnkovú vlahu a vodu z alpských predhorí bohatú na živiny práve začiatkom leta, keď to poľnohospodárske plodiny najviac potrebujú. Vďaka tomu tu vznikli jedny z najúrodnejších pôd v Európe. Produkcia biomasy – od dreva až po ichtyofaunu – bola na území priamo ovplyvnenom Dunajom enormná. A prírodný ekosystém takzvanej vnútrozemskej delty Dunaja pod Bratislavou patril medzi svetové unikáty. Vodné dielo veľkú časť týchto služieb pochovalo, vyradilo alebo znehodnotilo, spôsobuje nám stále väčšie problémy a nie je dlhodobo udržateľné.
Viete si predstaviť, že budúca generácia toto "rodinné striebro“ – ako ho pred piatimi rokmi pomenoval aj denník Pravda, odstráni a pokúsi sa vrátiť Dunaju jeho prirodzenú tvár? Bude to naozaj, ako píšete vo vašej novej knihe, nevyhnutné?
Neviem, či ho odstránia. Asi ani na to už nebude energia. Pravdepodobne len nechajú Dunaj, aby pod Bratislavou tiekol na svojich nánosoch ako pred uvedením vodného diela do prevádzky.
Čo to bude znamenať?
Veľtok sa čiastočne vráti k svojmu pôvodnému režimu, oživia sa riečne ramená a podobne, ale mnohé dary, ktoré nám od nepamäti Dunaj veľkoryso prinášal, sme už zrejme stratili navždy. Neviem si predstaviť, ako by to mohlo dopadnúť inak po tom, čo sa Hrušovská zdrž definitívne zanesie, sedimenty nebude kam umiestniť a eurofondy či zdroje z veľkej privatizácie, ktoré to mohli pomôcť aspoň čiastočne riešiť, sú už dávno „prejedené“.
Pred tromi rokmi vedci zaslali ďalšiu výzvu Ficovej vláde s názvom: Zastavte ničenie horských lesov. Stala sa odborným východiskom kampane My sme les, ktorú podporili desaťtisíce ľudí. Píše sa v nej, že „zodpovednosť za obrovské škody vzniknuté zničením našich najhodnotnejších ekosystémov je jednoznačne na strane vlády SR a vecne príslušných ministerstiev“. Prečo?
Vláda, parlament a ďalšie ústavné orgány nastavujú pravidlá a kontrolujú ich dodržiavanie. Alebo by aspoň mali. Lesy sa ničia preto, lebo časť pravidiel je zlých. A tie, ktoré sú dobré, sa nedodržiavajú. Poviem to konkrétnejšie. Sama vláda uznáva, že takzvané celospoločenské, teda prevažne mimoprodukčné funkcie lesa sú dôležitejšie ako samotná produkcia dreva. Ale ekonomika lesného hospodárstva je nastavená v prvom rade na produkciu dreva. Inými slovami, sústreďujeme sa na to, čo je menej dôležité, na úkor toho, čo je dôležitejšie. A čo bude vplyvom zmeny klímy ešte viac dôležité. Ak bude štát platiť lesníkov za to, že les chránia, a nie za to, že ho bezhlavo rúbu, všetko sa zrazu zmení. Nie možno zo dňa na deň, ale pomerne rýchlo. Na druhej strane, rabovanie našich lesov – často i nelegálne – tolerujeme a ľudí, ako je Ján Mičovský, ktorí na to kriticky poukazujú, vyhadzujeme z práce.
V kapitole Ochrana prírody sa spomína slovenský fenomén. Neustále hľadanie pravdy niekde uprostred. Podobné je to s lykožrútom v národných parkoch – médiá často ponúknu názor lesníka, vzápätí názor ochranára, aby to bolo vyvážené. A to je celé. Čitateľ je však zmätený – tak kde je pravda? Uprostred? Čo s tým?
Riešením je napríklad deľba kompetencií. Vecná, problémová, územná. V praxi to bude znamenať asi toľko, že časť lesov v chránených územiach bude bezzásahová a hlavné slovo tu budú mať ochranári. Iná časť lesov bude mať naďalej aj funkciu produkcie drevnej hmoty a budú tam mať hlavné slovo lesníci. Ale aj tam sa bude musieť hospodáriť citlivo – prírode blízkymi spôsobmi a s ohľadom na spomínané mimoprodučné funkcie lesa – od klimatickej cez vodozádržnú či pôdooochrannú až po rekreačnú a prírodoochrannú a vedecko-poznávaciu. Myslím si, že veľká časť dnešných sporov, kompetenčných problémov či pseudoproblémov sa týmto odstráni alebo aspoň výrazne zmierni.
V knihe píšete, že nastal čas vybrať si stranu. Ale čo je tou stranou, ktorú si má spoločnosť konečne vybrať?
Určite odbornosť, ale aj neskreslená informovanosť, tiež kritické myslenie, zdravý rozum, poznanie zrodené z diskusie, veď nikto nemá patent na rozum. Takisto skúsenosť, dôveryhodnosť, prihliadanie na verejný záujem. Inými slovami, verejní činitelia musia začať konečne konať vo verejnom záujme a nadraďovať celospoločenské záujmy nad osobné či skupinové. Znie to na Slovensku momentálne ako utópia, ale je to ich „psia povinnosť“, za ktorú sú platení z našich daní. Aj na to by sme mali prihliadať pri voľbách. A veľkú úlohu tu zohrávajú aj ďalšie relevantné súčasti spoločnosti: od vedy cez vzdelávanie, výchovu a osvetu, médiá, umenie až po cirkvi. A v neposlednom rade rodina i občan – jednotlivec.
Čo sa stane, ak budú politici aj voliči naďalej ignorovať odbornosť? Môže sa s krajinou stať to, čo ste opisovali v obrazoch na začiatku?
Zrejme áno. Ak tu vôbec ešte v roku 2050 ľudská civilizácia v dnešnej podobe bude jestvovať.
Mikuláš Huba
(1954)
krajinný ekológ, geograf
- V súčasnosti pôsobí ako vedecký pracovník Geografického ústavu SAV.
- Je zakladajúcim členom Slovenského ochranárskeho systému (ochranari.sk).
- Je jedným z autorov, redaktorov a vydavateľov publikácie Bratislava/nahlas.
- Je držiteľom Radu Ľudovíta Štúra I. triedy.