Lesník: Máme iba pár rokov na záchranu lesov. A seba

, 07.03.2020 00:00
Jánošíkova kolkáreň, les, príroda, sucho
Jánošíkova kolkáreň. Autor: ,

Vystavujeme sa obrovskému existenčnému riziku, ak nenaštartujeme v slovenských lesoch obrat k prírode blízkemu hospodáreniu. Nejde tu len o lesníctvo, ale o celú krajinu. Veľmi skoro sa môže zmeniť na nepoznanie. Varuje lesník Viliam Pichler, ktorý je ôsmy a posledný rok dekanom Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene. Prečo viac nekandidoval za dekana fakulty, ktorá spoluurčuje budúcnosť slovenských lesov, hoci by mohol? A aké vidí vyústenie dramatickej debaty o lesoch v spoločnosti?

Pochádzate z lesníckej rodiny. Máte nejaký les z vášho detstva, do ktorého sa rád vraciate, či už osobne, alebo v spomienkach?

Najradšej sa vraciam do lesov v Kremnických vrchoch (vstane a zo steny zvesí starú mapu). Dokonca tu mám historickú mapu z 18. storočia, ktorú som dostal od kolegov k päťdesiatke. Je na nej označené miesto Scheide-Wirthaus, pri sedle Tri kíže na hlavnom hrebeni pod bájnym Velestúrom. Ide o bývalú lesovňu Horahostinec. Môj starý otec tam bol v 20. rokoch 20. storočia polesný. Dnes je z nej krásna drevenica vo vlastníctve Klubu slovenských turistov. Panuje v nej čarovná atmosféra, buráca to dobrou náladou. Vždy sa tam rád zastavím, keď na lyžiach robím južný okruh Kremnických vrchov. Na chvíľu sa stiahnem dovnútra a spomeniem si na starého otca Františka Pichlera.

Ten tam však asi často býval sám…

Nuž, keď tam bolo naváľaného snehu, všeličo sa tam udialo. Pôvodne to bol hostinec na ceste medzi Kremnicou a Bystricou, v ktorom sa zastavovali kupci, zachovali sa strašidelné príhody. Keď tam bol starý otec sám v zime, bez rodiny, celé dni, týždne, niekedy naňho taká tieseň prišla, že zobral večer lampu a zišiel na lyžiach dole do Kremnice… Rád tam dodnes chodím na skejtové lyžovanie. Nuž a ani môjmu otcovi, tiež lesníkovi, toto územie nedalo pokoja.

V akom zmysle?

Vymyslel lesnícky lyžiarsky prechod Kremnica – Kováčová. V januári bol 42. ročník. Trasu sme s otcom hľadali spoločne, keď som mal desať rokov. Celé to prostredie a lesy na mňa magicky zapôsobili.

V akom sú dnes stave?

Vo veľmi dobrom! Veď aj môj starý otec sa na tom podieľal. Bol jasnozrivý. Nedovolil z nich spraviť čisté smrečiny. Je v nich veľké zastúpenie buka a cenných listnáčov, nájdu sa aj jedle, ide o krásne zmiešané lesy.

Takže je to hospodársky les. Čakal som, že poviete nejaký prales. Badínsky.

Z nehospodárskych lesov alebo rezervácií mám najradšej paradoxne nie Badínsky prales, ani Dobročský. Ale Jánošíkovu kolkáreň vo Veľkej Fatre. A to je zas čistá smrečina. Rastie na prirodzenom mieste. Bola postihnutá vetrovou aj podkôrnou kalamitou, ale pozviechala sa. Pretože je to štruktúrovaná horská smrečina. Nerastú v nej smreky rovnakého veku. Ide o príklad lesa, ktorý bol odsúdený na zánik prírodou aj človekom.

Prečo?

Pred 10, 15 rokmi boli veľké tlaky na spracovanie kalamity v tejto lokalite. Boli predpovede, že celý ekosystém smrekov skolabuje. Nestalo sa. Úžasne vitálne regeneruje. Cez tento les viedol jeden z mojich prvých diaľkových turistických prechodov. A aj to meno – Jánošík. Vždy som si predstavoval, ako hrá kolky s balvanmi (smeje sa). A ešte jedna vec – pamätám si, keď som ako gymnazista tadiaľ absolvoval horský maratón, bežali sme sedem hodín. To bolo dva alebo tri dni po výbuchu v Černobyli. Prechádzal front, na hrebeni padal sneh. Boli sme naľahko, maratónky, tepláky, tričko. Neskôr mne aj ďalším účastníkom začali padať vlasy. Medicínske vysvetlenie znelo, že išlo o následok žiarenia a spadu z oblačnosti. Hovorí sa aj o tom, že lesné ekosystémy do istej miery vtedy vyčesali rádioaktivitu z atmosféry.

Za tých osem rokov, čo ste dekanom, sa takmer až „rádioaktívnou“ stala spoločenská debata o lesoch. Aké bude mať vyústenie?

To je zložitá otázka. Môžeme však znížiť entropiu, neurčitosť predpovede tým, že sa pokúsime urobiť všetko pre to, aby lesy boli také, aké by mali byť. To znamená preferovať moderné lesníctvo, ktoré bude plniť všetky požiadavky spoločnosti a zároveň poskytne uspokojivú úroveň príjmov pre vlastníkov a užívateľov lesov. Ale musí tam byť rovnováha. Nemôžeme spoločnosť a lesy vystavovať šokom, že budeme akceptovať nadmerné riziká vyplývajúce z našich iluzórnych predstáv o možnosti udržať lesy de facto poľnohospodárskeho typu. To znamená monokultúry. S tým, že sa to potom nejako zahojí, veď to niekto zaplatí a vlastne to ani je všetko naša vina, lebo to robili vzhľadom na výrobný cyklus ľudia pred 50 a 70 rokmi.

Tak aké lesníctvo potrebujeme?

Založené na kvalitnej vedeckej teórii a bezprostrednom overovaní vedeckých poznatkov v praxi. A najmä na oveľa rýchlejšom prenose týchto poznatkov do praxe. Pretože súčasné kolapsy lesov boli predpovedané už v roku 1956! V tom roku totiž špičkoví slovenskí a európski lesníci zorganizovali na Sliači medzinárodnú konferenciu, na ktorej naplánovali prechod k prírode blízkemu obhospodarovaniu lesov. Prechod k pestrejším lesom: druhovo, hrúbkovo, výškovo aj vekovo diferencovaným. Naplánovali ho na 60 rokov, čiže niekedy teraz sme mali končiť! V tomto zmysle je časť nášho lesníctva 60 rokov pozadu.

Ale prečo to tak je?

Všetky tie priekopnícke veci, ktoré aj naša fakulta vnášala do lesníctva, vyvolávali zo začiatku nepochopenie. Neustále nútime svoje okolie niečo meniť, a to sa nie vždy chce. Ako človek z lesníckej rodiny dobre viem, ako hlboko je v lesníckom životnom štýle zakorenený konzervativizmus – v pozitívnom, aj v menej pozitívnom zmysle.

Aké priekopnícke nápady narážali na odpor?

Sú to veci, ktoré dnes veľmi pomáhajú lesníckej prevádzke, obrazne jej ťahajú tŕň z päty. Pred dvomi rokmi sme prezentovali napríklad prieskum (a denník Pravda bol pri tom), čo vlastne verejnosť očakáva od lesov. Na našej fakulte sa rodili nástroje, ktoré pomáhajú pochopiť, aké sú možnosti lesných ekosystémov v podmienkach klimatickej zmeny. Umožňujú nám pochopiť realitu a modelovať budúcnosť, napríklad simulátor biodynamiky lesa SYBILA. Keď som pred ôsmimi rokmi začínal ako dekan, niektorí partneri z vonkajšieho prostredia sa spytovali – načo to robíte, veď máme rastové tabuľky. Lenže s rastovými tabuľkami neurobíte 50-tisíc alternatívnych plánov starostlivosti šitých na mieru.

Kde sa to osvedčilo?

V minulých mesiacoch produkty našej fakulty pomohli pri plánovaní adaptačných opatrení pre lesy Vysokých Tatier v podmienkach klimatických zmien. Bude nevyhnutná úprava drevinového zloženia, rekonštrukcia najzraniteľnejších lesov a zintenzívnenie prírode blízkeho hospodárenia v lesoch. Simulátor biodynamiky lesa bol kľúčovým nástrojom pri vypracovaní plánu optimálneho spravovania a využívania prímestských lesov v okolí Bratislavy. Sedel som aj vo výberovej komisii, ktorá vyberala nových manažérov bratislavských mestských lesov. Výber bol transparentný a zohľadňovali sa schopnosti kandidátov byť otvoreným aj voči požiadavkám verejnosti na zóny pokoja, kde sa hospodáriť nebude.

Cesta za odberom pôdnych vzoriek na Putoranskej...
Cesta za odberom pôdnych vzoriek na Putoranskej plošine. Autor: Archív Viliama Pichlera

Dochádza k svetovému prerodu lesníctva?

Ako viceprezident stálej konferencie dekanov európskych lesníckych fakúlt som bol pri vzniku dokumentov o novej paradigme lesníctva, ktoré musí reflektovať zmeny. Lenže na Slovensku stále upadáme do pokušenia považovať niektoré zaužívané postupy za samospasiteľné. Napríklad rovnoveké porasty. Tvrdíme, že buk je odolnejší voči klimatickej zmene. No pozrite sa do Maďarska, kde tisíce hektárov bukových porastov odumierajú v dôsledku sucha. Nemôžeme sa pozerať iba na náš fliačik zeme, musíme vnímať, čo sa deje za hranicami. Vyústením súčasného vývoja bol napríklad aj dokument Európskeho lesníckeho inštitútu – Život s podkôrnym hmyzom (Living with barkbeetle). Ukazuje, že tam, kde sa stále presadzujú klasické lesnícke postupy, kde je veľa rovnorodých smrečín, to jest veľká potravinová základňa pre lykožrúta, tam sa nepodarí kalamitu zvládnuť. Existuje pre to mnoho príkladov aj na Slovensku – Stolické vrchy, horské hrebene smerom na Rožňavu. Ochrana prírody tam nekladie žiadne obmedzenia a aj napriek tomu sa kalamitu nedarí utlmiť.

O čo by sa mali lesníci dnes usilovať?

Toto úsilie vidno chvalabohu už dnes na viacerých miestach Slovenska. Ide o vytváranie odolných a pestrých lesov. Zložených z rôznych druhov drevín, a čo je rovnako dôležité – aj rôzneho veku, ktoré by rástli na svojom prirodzenom stanovišti. Kde by fungovala prirodzená obnova. Postupne by sa zmenšoval podiel v súčasnosti prevládajúcich klasických a skrátených pásových clonných rubov a okrajových rubov, ktoré majú znaky maloplošného holorubu. Keď dnes na ich odkrytých stenách meriate teplotu, kôra dosahuje teplotu 60 stupňov a viac! Ide o vážne ohrozenie stromu. A tiež je nutné rešpektovať územia, na ktorých sa striktne chráni príroda. Verejnosť ich chce. A bez nich sme slepí.

Prečo?

Pretože podstatná časť výskumu prírode blízkeho obhospodarovania lesa stojí na poznatkoch z rezervácií. V nich sa ukazuje dynamika lesa, ktorú ak pochopíme, môžeme ju preniesť do moderných prístupov. Mali by sme sa snažiť čo najviac priblížiť prírodným procesom, pretože tie sú prejavom adaptácie na zmeny. Lesníci povedia – dokážeme urýchliť rast lesa. Ale keď to urobíme nedobrým spôsobom, tak pripravíme časovanú bombu.

Kde tú dynamiku študujete?

Napríklad aj v Jánošíkovej kolkárni. Alebo v rezervácii Zadná Poľana. V rokoch 2010 a 2011 sa objavili požiadavky užívateľov lesov sanovať kalamitu aj tu, no boli sme proti. Keby sa toto územie narušilo, sledovali by sme už len dôsledky zásahov človeka a nie inšpiráciu z prírody. Rezervácia sa s kalamitou nakoniec vyrovnala. A to aj vďaka tomu, že odštepný lesný závod Kriváň v okolí nikdy nevytvoril rozsiahle smrekové monokultúry. Nejde o rozprávky od kancelárskeho stola. Aj ako dekan som nachodil tisíce kilometrov v teréne.

Mnohí ľudia sú nahnevaní, pretože prichádzajú o lesy z detstva. Žiadajú, aby sa hospodárilo citlivejšie. Stále sa však vytvára dojem, akoby tieto hlasy patrili iba laikom, ktorí lesu nerozumejú. No boli to najmä špičkoví slovenskí lesnícki vedci, ktorí varovali štát, že lesníctvo musí prejsť na prírode blízke hospodárenie. Za uplynulých 70 rokov vydali tri vážne varovania. Prvé ste spomenuli, bolo v roku 1956. Druhé prišlo v roku 1995 na konferencii venovanej klimatickej zmene. Naplnili sa predpovede?

Inventarizácia lesov z roku 1995 ukázala, že zastúpenie hlavných drevín sa významne líšilo od pôvodného a nezodpovedalo cieľovej štruktúre. Za najviac ohrozené sa označili rovnorodé porasty smreka na státisícoch hektárov, už vtedy rezonovala neudržateľnosť! Odporúčalo sa, aby sa postupne dopĺňali bukom, javorom, jedľou. Predstavte si to, pred takmer 30 rokmi, keď mnohí ešte pochybovali o klimatickej zmene! Tie najotvorenejšie hlavy sa nebáli kritiky, napríklad profesor Rudolf Šály, môj školiteľ, na tejto konferencii vydal neuveriteľne presnú predpoveď o osude tisícov hektárov borovíc na Záhorí. Predvídal sucho. Už vtedy sa začala prejavovať klimatická zmena.

Mali by lesníci viac načúvať?

Verejnosť je súčasťou reality. Darmo niekto povie, že niektoré pohľady sú laické. Vari inde dnes verejnosť netlačí na to, aby boli postupy šetrnejšie, neinvazívne? Argument, že ide o požiadavky laikov, je výhovorkou. S trochou preháňania by sa potom dalo povedať, že verejnosť mala laické požiadavky pred 100, 200 rokmi, keď chcela, aby sa pestoval smrek. Práve o tieto argumenty sa pritom časť lesníctva opiera.

Vtedy nikto nevedel, že príde klimatická zmena.

Ani dnes nevieme presne povedať, aká budúcnosť nás čaká. Práve preto je potrebné lesy pripraviť. A v tomto je naša fakulta opäť vpredu, pracujeme s teóriou antifragility (antikrehkosti). A opäť sa niektorí lesníci nad tým pousmievajú, že teória…

V čom spočíva?

Nastaviť les tak, aby odolal disturbancii, zásadnej zmene. Nesmieme všetko staviť na jednu alebo dve karty. Potrebujeme hrať s čo najviac kartami, potrebujeme čo najpestrejší les. Taký, v ktorom bude zohľadnená prirodzená dynamika ekosystémov, drevín, v ktorom sa budú prirodzene striedať generácie. Nejde len o klimatickú krízu. Je to aj spoločenská zmena. Lesníctvo je vedou, ktorá bola vyvolaná praktickou potrebou. Nemôže ignorovať meniace sa požiadavky verejnosti. Najmä ak je súčasťou systému, v ktorom verejnosť rozhoduje aj o existencii lesníctva.

Ku koncu roka 2018 ste na konferencii na Sliači vydali tretie posledné varovanie. Prečo posledné?

O tomto veľa debatujem s riaditeľom Európskeho lesníckeho inštitútu Marcom Palahím. Vychádzam z názorov špičkových vedcov, ku ktorým patrí aj profesor Ladislav Kováč, náš prvý porevolučný minister školstva. Napísal knihu pod názvom Closing Human Evolution (Ukončenie ľudskej evolúcie). Tvrdí v nej, že v dôsledku nárastu informácií, zintenzívnenia vplyvu človeka na planétu, dochádza vo vývoji ku kontrakcii časovej osi. Vývoj je čoraz rýchlejší. Kováč sa zaoberá hypotézou, že dynamika vývoja prechádza z exponenciálnej až do hyperbolickej fázy. Pri synergii kultúrnej nadstavby, ľudskej psychiky, vývoja spoločnosti v súhre so zmenami prírodného prostredia je rýchlosť vývoja oveľa, oveľa vyššia.

Aké budú následky? Je to ako neriadená strela?

Len čo nejaký systém, čo je aj lesníctvo, vstúpi do hyperbolickej fázy, stráca možnosť vývoj ovplyvniť. To sme konštatovali aj vo výzve zo spomínanej konferencie. Pointa tkvie v tom, že buď spravíme zmeny v lesníctve teraz, alebo sa to vymkne našej kontrole. Máme čas už iba niekoľko rokov.

Nie desaťročí?

Nie, iba rokov. Musíme začať s transformáciou lesníctva a s masívnym zavádzaním prírode blízkeho hospodárenia v lesoch čo najskôr. Vlastníci ani užívatelia lesa si viac nemôžu dovoliť robiť biznis ako doteraz a len niekde popritom v malom sa pokúšať zavádzať moderné prístupy.

Ako to dosiahnuť?

Finančná podpora pre masívnu prestavbu lesníctva by mohla prebiehať formou masívnej jednorazovej dotácie alebo vytvorením fondu. Nastavili by sa tak, že by to donútilo všetkých uvažovať, či dokážu urobiť mentálny skok, alebo nie. Tí, ktorí ho urobia a na vlak nasadnú, by mali nárok na ďalšiu pomoc pri znášaní rizika z obhospodarovania lesa. Tí, ktorí nenasadnú, dajú najavo, že totálne nepochopili situáciu, so všetkými dôsledkami. Pozornosť štátu by sa mala zamerať na tých, ktorí sú ochotní nastúpiť na cestu adaptácie. Ale rozhodnúť sa musíme teraz. Nemáme čas premýšľať a strácať ďalšie desiatky rokov. Vývoj je omnoho rýchlejší. Ak nebudeme schopní zdvihnúť hlavu od papierov a výkazov, tak nás to všetkých vystaví obrovskému existenčnému riziku. Nielen lesníctvo, ale celú spoločnosť.

Putoranská plošina.
Putoranská plošina. Autor: Archív Viliama Pichlera

Bol hlas verejnosti prebudením?

Bez tlaku, ktorý ochranárske hnutia s verejnosťou vygenerovali, by táto téma natoľko nerezonovala a dokonca ani konferencia v roku 2018 by sa neuskutočnila v takej podobe. Hoci som mal aj ja výhrady k niektorým spôsobom, akými to robili, nikdy som im neupieral legitimitu a vždy som to nakoniec vítal. Pretože aj vďaka mobilizácii verejnosti, hnutí sa to podarilo.

Príhovor na konferencii v roku 2018 ste ukončili slovami o pripravenosti slovenského lesníctva na vnútornú obnovu. Je to tak?

Zamýšľal som sa nad tým, či zborník z roku 1956 autori nezamýšľali ako časovú schránku. Nie sme my tí vyvolení? V zmysle Heglovej dialektiky by sme dokázali zmeniť nielen budúcnosť, ale aj minulosť. Tým že ju napravíme, že jej dáme zmysel, poučíme sa, zavedieme slovenské lesníctvo na vhodnejšiu trajektóriu. Hovorí sa, že najlepšou praxou je kvalitná teória. Bez nej sa nezaobídeme. Bez vízie. Inak budeme len paberkovať a riešiť iba čiastkové problémy. Ak si nepoložíme základnú otázku a nezodpovieme ju, všetko ostatné je zbytočné.

Čo je tou základnou otázkou v lesníctve?

Či si uvedomujeme svoju osobnú zodpovednosť. Či sme ochotní ísť s kožou na trh, ako to píše vo svojich knihách odborník na pravdepodobnosť a finančnú matematiku Nassim Nicholas Taleb. Či budeme ochotní vystaviť náš vnútorný pohľad vonkajším okolnostiam. Či budeme schopní ozvať sa, keď treba, podporiť kolegu, ktorý ide s kožou na trh, lebo chce overovať a využívať nové poznatky a prístupy. Či budeme schopní upozorniť hoc aj staršieho kolegu, ktorý mladšieho presviedča – bude sa to robiť tak, ako sme to my robili. Dokážeme to? To je tá základná otázka. V iných odvetviach to dokázali.

Ktoré máte na mysli?

Vo vinárstve sa presadila mladá generácia vinárov, ktorá to však spočiatku nemala ľahké. Bol by som rád, ak by to, čo je dnes slovenské vinárstvo, predstavovalo aj slovenské lesníctvo. Musíme pochopiť, že, obrazne povedané, ľudia nechcú piť tie staré vyšumené, spráchnivené vína. Ale chcú niečo svieže, pekné. Určite nechcú, aby sa vytvárali ďalšie podmienky pre kataklizmy v lesoch. V českom prostredí sa dnes bežne hovorí – fabrika menom les skrachovala.

Našu krajinu už valcuje klimatická kríza. Mohli by ste načrtnúť, čo sa stane s lesmi, ak sa bude naďalej ignorovať lesnícka veda a masívne sa nezavedie prírode blízke hospodárenie?

Hrozí rozpad lesa. Najprv sa prejaví zhoršenie fyziologického stavu, potom budú vypadávať jednotlivé dreviny a nakoniec lesná krajina skolabuje. To všetko bude spojené s vývratmi, lomami, polomami, podkôrnym hmyzom. Tie faktory nakoniec zničia aj lesné rezervácie, pretože obhospodarovaných lesov je viac ako 95 percent. Bory na Záhorí už kolabujú na veľkých plochách. Možným dopadom je rozvoľňovanie pieskových dún.

Ako to pocíti krajina?

Rozpad lesov bude mať katastrofálny vplyv na vodu, pôdu, biodiverzitu. Hrozí nám dezertifikácia krajiny. Vidno to už teraz. Už nezažívame kontinentálne zimy, ale skôr stredomorské. A zase, pred rokmi padalo veľa otázok, prečo robíme výskum prúdenia vody v pôde v zimnom období. Lenže švajčiarski lesnícki vedci už pred 30 rokmi predvídali posun klimatických pásiem. Predpovedali masívne roztápanie snehu v zime. Málokto veril, že k tomu dôjde. Lenže už k tomu došlo!

Lesníci, ktorí vyštudovali na Slovensku, už s púšťou bojujú, v Sudáne. Ako vlastne?

Vychovali sme expertov pre boj s dezertifikáciou. Niekoľkí študenti zo Sudánu ukončili doktorandské štúdium a dnes pôsobia na vysokých pozíciách. Sú zodpovední za zalesňovacie projekty a opatrenia proti dezertifikácii. Robili práce na tému agrolesníckych systémov. S kolegami sme ich navštívili a podieľali sme sa na vegetačnom páse, ktorý má chrániť metropolu Chartúm pred náporom púšte zo severu, a ktorý bude zároveň udržateľným zdrojom pre pastvu. Títo študenti mi prirástli k srdcu. Pociťovali sme obrovskú zodpovednosť aj radosť z toho, že naším prispením sa tam pestujú sadeničky rôznych druhov drevín, ktoré vysádzajú a ošetrujú. Musíme sa snažiť pomáhať v Afrike vytvárať podmienky, aby tam ľudia mohli žiť.

A aký poznatok ste si odtiaľ priniesli na Slovensko?

Že zmena môže byť veľmi rýchla. Keď púšť za rok postúpi o 100 metrov, tak vidíte zmenu v reálnom čase.

Klimatickú krízu študujete aj na hraniciach možností lesa na tejto planéte. V polárnych oblastiach Yukonu, Laponska alebo na Putoranskej plošine v Rusku. Čo sa tam deje?

Tu sa klimatická zmena prejavuje najrýchlejšie na celej Zemi. Je to pre nás laboratórium. Sledujeme, ako sa posúva hranica lesa. Ako reaguje dynamika rastu lesa, druhové zloženie, hrúbková štruktúra s ohľadom na zmeny teploty a snehovej pokrývky. Zaujíma nás odolnosť a perspektíva smreka. Odoberáme vzorky pôdy, sledujeme ukladanie uhlíka. Čím je v pôde menej uhlíka, tým je zraniteľnejšia z hľadiska vysušovania, utláčania, ale aj živinového režimu. Odoberáme aj vývrty zo stromov.

Pracujete v oblastiach odrezaných od civilizácie. Ako to prebieha?

Keď sme boli v Kanade, písal som 12 indiánskym komunitám, či nám dovolia vstup, aby sme neporušili ich pohrebiská. Museli sme podpisovať, že tam ideme na vlastné riziko a akceptujeme zákaz nosiť zbraň. Je to divočina, kde sa nemôžete brániť aj v prípade útoku grizlyho strelnou zbraňou. Pridelili nám strážcu. Mohli sa na nás vykašľať, ale všade nám vyšli v ústrety. V sibírskej Arktíde nám naši ruskí partneri a priatelia pomohli evakuovať náš tábor. Prišiel katabatický vietor, z náhornej plošiny Putorana sa začal liať studený vzduch. Odvialo nám stany napriek nadštandardnému kotveniu, museli sme si vykopať zákopy, aby neodvialo aj nás. Po jazere po nás poslali rýchle výsadkárske člny. Obávali sa, že prichádza povestná Tajmírska víchrica – Čornaja purga. Keď pre zvírený sneh nevidíte nič, len tmu. S kolegami, s ktorými sme to vydržali, nás to spojilo asi navždy.

A čo z výskumu by sa mohlo uplatniť na Slovensku?

Skúmame architektúru lesa, ktorý je schopný odolávať takýmto náporom vetra. Simulácia korunovej vrstvy môže byť využiteľná pri klimatických extrémoch u nás. Je to najsevernejšie miesto na planéte, kde ešte rastie les. Keď sa tam raz ocitnete, dostane sa vám to pod kožu. Preto nemám rád, keď niekto povie – kto chce vidieť divočinu, nech ide za more do Ameriky.

A nie je to tak?

Po prvé, ak to urobíte, zanecháte veľkú uhlíkovú stopu. A po druhé, ako vyspelá krajina máme povinnosť dať ľuďom zážitok aj z divokej prírody. Preto potrebujeme chránené územia. A budeme potrebovať aj drevo. Pre bioekonomiku. Ľudí bude čoraz viac zaujímať, odkiaľ je to drevo. Nebudú chcieť vidieť vôkol seba pustošenie. Keď to vieme robiť inak, prečo to nerobiť inak? Že to stojí peniaze? Áno, na začiatku. Je nevyhnutné, aby štát našiel práve v tomto zlomovom období potrebné zdroje, vieme, že ich má na mnohé iné veci. Nech pomôže vlastníkom lesa naštartovať zmenu a potom sa všetko vráti. Pretože sa zníži riziko. Nebudú straty. Úspory budú omnoho väčšie ako investície.

Vlani sa zrušil v zákone o vysokých školách limit – maximálne dve štvorročné obdobia pre rektorov, dekanov. Vy ste sa rozhodli nekandidovať tretíkrát. Prečo?

Keď som prišiel na školu v osemdesiatom šiestom, niektorí funkcionári boli vo funkcii takmer dve desaťročia. Cítil som silnú stagnáciu a obrovskú generačnú medzeru. Chýbala vitalita. V osemdesiatom deviatom som bol zvolený do štrajkového výboru študentov a stretol som sa s prvým námestníkom prvého porevolučného ministra školstva profesorom Jánom Pišútom. Navrhol stretnutie v Manderláku v kaviarni Grand. Lebo ministerské kancelárie boli ešte stále napichané plošticami od ŠtB. Debatovalo sa aj o novom vysokoškolskom zákone, ktorý sa rodil síce rýchlo, no aj zásluhou profesora Pišúta a jeho manželky bol veľmi dobre postavený a moderný. Jeho základ filozoficky, ideovo aj prakticky vydržal takmer 30 rokov. Nuž a jedným z pilierov, ktoré študenti požadovali, bolo obmedzenie funkčného obdobia. Univerzita žije práve rôznosťou prístupov. Nemala by v nej prevládnuť zotrvačnosť. Nuž a keďže si každý rok pripomínam pamiatku profesora Pišúta a spolu s Ladislavom Kováčom ich považujem za dvoch géniov, bolo mi hlúpe, aby som ich pamiatku kompromitoval.

Kto vás nahradí?

Veril som a verím fakulte, ktorú som mal česť riadiť osem rokov. Vybrala si brilantného kandidáta, profesora Marka Fabriku, ktorý stojí za najprogresívnejšími algoritmami fakulty, za spomínaným rastovým simulátorom.

No predsa, nie je za tým aj únava

Neviem, či v daktorom inom odvetví zažili podobne ťažké obdobie ako v lesníctve. Ustáli sme však konfrontácie a vyťažili z nich maximum pre našich študentov, pre fakultu, lesníctvo a spoločnosť. Tvorili sme platformu. Ale viete, mne nepokračovanie vo funkcii pripadá úplne prirodzené. V Nemecku sa maximálna doba skracuje výrazne pod osem rokov, podobne v USA. Keď sa toto deje na najkvalitnejších univerzitách na svete a my chceme byť s nimi v jednej lige, asi by sme nemali kráčať opačným smerom, nie? Veľmi sa mi páčil prejav prezidentky Zuzany Čaputovej v Mníchove. Povedala, že politiku rozkladá predovšetkým to, že nositelia moci sa držia len litery zákona a nedržia sa ducha. A ten duch predpokladá schopnosť vedomého sebaobmedzenia. Aj Ján Pavol II. to povedal krásne – niekedy dokonca nielenže nemusíme, ale nemôžeme urobiť všetko, čo urobiť môžeme.

Oddych v tábore po odbere vzoriek. Sprava...
Oddych v tábore po odbere vzoriek. Sprava Viliam Pichler, Erika Gömöryová, Peter Fleischer. Autor: Archív Viliama Pichlera

Nie je to pasivita?

Nie. Je to aktivita v pasivite. Ako dekan končím, ale prichádza dekan, ktorý s mnohými nápadmi pôjde tam, kde potrebujeme postúpiť ďalej. Prof. Fabrika je vynikajúcim odborníkom a medzinárodne uznávaným expertom aj v oblasti ekoinformatiky, pričom ja som viac-menej len jej užívateľom. A je jasné, že fakultu treba pripraviť na digitálnu revolúciu! Ale tiež chcem dať študentom príklad – nie je cieľom udržať si funkciu. Je čas prísť a čas odísť. Ohromnou výsadou je, keď si človek ten čas môže vybrať sám.

Navštívili ste lesy po celom svete. Predstihoval nejaký z nich ten z vášho detstva?

Vždy som premýšľal nad tým, čo by som bral ako výmenu za to, že by som už v živote nemohol ísť do „môjho“ lesa v Kremnických vrchoch alebo Jánošíkovej kolkárni. Asi je to rovnaké, ako keby niekto povedal – dáme ti miliardy v zlatých prútoch, ale nikdy nebudeš môcť jesť ovčiu bryndzu z nepasterizovaného mlieka (smeje sa). Aj napriek tomu, že som strávil dlhý čas v zahraničí, zistil som, že ma veľmi ťahajú ľudia, priatelia a rodina na Slovensku. A les – ten slovenský. Takže žiaden ho nepredstihoval. No som šťastný, že tam tie lesy stále sú, v Sudáne alebo v Čile, o ktorých napísal básnik Pablo Neruda – kto nepozná čilský les, nepozná túto planétu. Takisto Sibír, kde je človek vystavený divokosti, rozľahlosti a živlom. Kde hlboko precíti vlastnú zraniteľnosť.

Mali ste takú skúsenosť?

Pri odbere vzoriek mi odfrkol spod čakana kus bazaltu do oka. Okuliare som nemal, lebo sa mi silno zahmlievali, boli tam komáre. Zrazu som prestal na to oko vidieť. Uvedomil som si, že do nemocnice sa dostanem najskôr o tri dni a povedal som si – no, takto som prišiel o oko. Potom našťastie vysvitlo, že to bolo spôsobené silným nárazom a zakrvácaním a zrak sa mi vrátil v plnej kvalite. No zistil som, že aj toto sa podieľa na zážitku v divočine. Ochota niečo zaplatiť. Nechať kus seba, ako v Saint-Exupéryho Nočnom lete. Alebo ísť tam s vedomím, že ma nikto nepríde zachrániť. To je tá cena, ktorú musím zaplatiť, že som tom v prostredí. Že ma k sebe pustí a dovolí mi všetko to zdieľať. Toto sú hodnoty, ktoré si nechcem odniesť domov. Ale som šťastný, že sú tam, kde sú.

Lesník Viliam Pichler, dekan Lesníckej fakulty...

Viliam Pichler (1968)

lesník

  • Špecializuje sa na výskum lesných ekosystémov, venuje sa ekosystémovým službám a lesným pôdam.
  • Vyštudoval Lesnícku fakultu Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene (dnes Technická univerzita vo Zvolene), neskôr študoval a pôsobil na Inštitúte terestrickej ekológie ETH v Zürichu a tiež na Kalifornskej univerzite v Riverside.
  • Na svojej alma mater od roku 2003 pôsobil ako prodekan, uplynulých osem rokov ako dekan.
  • Je spoluzakladateľom Centra vedeckého turizmu na Slovensku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#záchrana planéty #ochrana prírody #lesy na Slovensku
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku