Historik Ján Hlavinka: O holokauste nestačí hovoriť len v pamätný deň

, 14.03.2020 07:00
jan hlavinka
Historik Ján Hlavinka. Autor: ,

Od konca druhej svetovej vojny už prešlo 75 rokov, zdalo by sa, že rany sú zahojené. Mnohé sa však ešte len objavujú. Napríklad vyhladzovací tábor Sobibor stál na mieste, kde dnes šumí les. Stopy mali byť zahladené. Práve v tomto vyhladzovacom tábore zahynulo najviac ľudí zo Slovenska. Porozprával nám o tom historik Ján Hlavinka. V týchto dňoch prichádza na pulty slovenských kníhkupectiev kniha Tábor smrti Sobibor: Dejiny a odkaz, na ktorej spolupracoval.

Vediete bratislavské Dokumentačné stredisko holokaustu. Sú zdokumentované už všetky zločiny holokaustu na Slovensku? Je možné, že niektoré z nich sa nepodarí nikdy zdokumentovať, lebo jednoducho páchatelia nezanechali po sebe žiadne stopy?

Termín „zločin holokaustu“ musím trochu objasniť. Ak vychádzame z definície, že holokaust je štátom organizovaná, systematická perzekúcia a vražda šiestich miliónov Židov, potom už pojem „systematická“ nám ukazuje, že holokaust bol proces. Na Slovensku počas neho režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany prenasledoval desiatky tisíc osôb. A ako toto prenasledovanie od roku 1938 gradovalo, tak sa na seba vrstvili rôzne zločiny holokaustu. U desiatok tisíc obetí to vyvrcholilo vraždou v niektorom z nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov, teda tým najväčším zločinom. A teraz sa vráťme k otázke: Áno, je možné, že niektoré zločiny sa nikdy nepodarí zdokumentovať, lebo po nich nezostali stopy. Stretávame sa napríklad s tým, že aj keď máme informáciu o jednotlivcoch, ktorí ešte v roku 1942 žili v nejakom slovenskom meste, nenachádzame po nich ďalšiu stopu. Niekedy sa ukáže, že ušli do Maďarska a tam sa stali obeťami holokaustu. Niekedy sa však ďalší prameň nedarí nájsť.

Svet si každý rok koncom januára pripomína Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý pripadá na výročie oslobodenia koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz. Vypočuli sme si vás na besede o tábore Sobibor. Nemali by sme si na Slovensku pripomínať aj nejaké výročie spojené s týmto vyhladzovacím táborom, kde podľa niektorých zistení zahynulo zrejme viac slovenských Židov ako v Osvienčime?

Pokiaľ ide o Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, vychádza sa z rezolúcie Organizácie Spojených národov, ktorou bol tento deň ustanovený, a myslím, že je to dobre zvolený dátum. Auschwitz bol najväčším vyhladzovacím táborom počas holokaustu a dnes je symbolom holokaustu. Je správne si pripomínať tento deň. My na Slovensku si pripomíname obete holokaustu aj 9. septembra, ktorý je Pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia. Tento dátum pripomína prijatie tzv. Židovského kódexu v roku 1941. Máme tak na Slovensku prítomný aj medzinárodný, aj slovenský pamätný moment a to je dobre. Nestačí však hovoriť o holokauste len v pamätný deň. Myslím, že dnes si potrebujeme brať z holokaustu poučenie a „prekladať" jeho odkaz do každodenného života. Napríklad tým, že jasne pomenujeme zlo, ktoré sa tvári, že nie je zlom, a odmietneme tých, ktorí velebia predstaviteľov vojnového Slovenského štátu a zdravia sa ľudáckym pozdravom „Na stráž“. Pripomínanie holokaustu nie je len úctou k obetiam, ale vypovedá aj o nás. Pokiaľ ide o Sobibor, máme ešte čo doháňať. Aj vo vzťahu k širšiemu teritóriu Lublinskej oblasti, v ktorej fungoval. Deportovali do nej 39 000 Židov zo Slovenska a slovenskí historici sa jej dotkli minimálne.

Židia z Medzilaboriec v roku 1942.
Židia z Medzilaboriec v roku 1942. Autor: archív Jána Hlavinku

O Sobibore ste predvlani zorganizovali aj medzinárodnú vedeckú konferenciu v Bratislave. Ako pokračuje výskum toho, čo sa v tomto tábore dialo, a pátranie po preživších?

Keďže Sobibor je u nás málo známy, spolu s partnermi sme sa snažili priviezť na Slovensko špičkových zahraničných odborníkov na dejiny tohto tábora a vydať publikáciu, ktorá by poskytla slovenskému čitateľovi informácie. Oboje sa podarilo a v týchto dňoch prichádza na pulty slovenských kníhkupectiev kniha Tábor smrti Sobibor: Dejiny a odkaz, ktorú som pomáhal zostaviť. Kniha sa venuje aj otázke obetí zo Slovenska a téme preživších z nášho územia. Za roky výskumu som narazil len na jedného preživšieho, a aj ten prežil preto, že ho počas selekcie na rampe tábora poslali na prácu do neďalekého pracovného lágra, odkiaľ sa mu podarilo utiecť. Výskum neustále napreduje a len pred pár dňami svetové médiá zverejnili informáciu, že sa podarilo objaviť doteraz neznámy album s desiatkami unikátnych fotografií tábora, ako aj s fotografiami páchateľov. Mala ho rodina jedného z esesákov, a tá ho po desaťročiach dala k dispozícii bádateľom. Máme tak možnosť vidieť budovy a personál tábora, ktorý sme doteraz poznali len z písomných prameňov a povojnových náčrtov.

Medzilaborce v 30. rokoch minulého storočia.
Medzilaborce v 30. rokoch minulého storočia. Autor: archív Jána Hlavinku

K štúdiu histórie a konkrétne holokaustu vás priviedla skúsenosť z rodných Medzilaboriec. Vraj ste v detstve ani netušili, že tam žila silná židovská komunita, ktorá bola z obce vyvezená a vytratila sa bez stopy. O ktorej rodine ste sa dozvedeli ako o prvej s takýmto osudom?

Je to tak, o významnej židovskej komunite, ktorá kedysi existovala v mojom rodnom meste, som netušil, až kým som sa sám nezačal profesionálne venovať historickému výskumu. To znamená, že ešte ani ako študent histórie na univerzite som o nej nevedel nič. Na tému som narazil v archíve, keď som našiel súpis Židov z celého okresu Medzilaborce a následne niektoré deportačné zoznamy. Nedá sa preto povedať, že by som dokumentoval niektorú rodinu ako prvú alebo druhú. Videl som desiatky ľudí a rodín. Ale je fakt, že niektoré rodiny som mohol „spoznať“ lepšie, lebo sa mi podarilo získať k nim viac prameňov a dokonca stretnúť aj ich príbuzných, ktorí prežili.

Ako ste postupovali pri pátraní po týchto rodinách? Ako sa potom rozvíjali vaše vzťahy s medzilaborec­kými Židmi?

Začiatky boli veľmi ťažké a dlho som bol obklopený len písomnými prameňmi z obdobia deportácií, no chýbali mi pramene o živote komunity pred nimi. Bol to veľký problém aj preto, že mnohé dokumenty po vojne zničili. Pátral som následne po preživších. Na Slovensku som nenašiel nikoho a s pomocou košického rabína Jossi Steinera, ako aj s pomocou zahraničných inštitúcií som napokon kontaktoval tých, ktorí žili v zahraničí. Až tento moment mi dovolil za mnohými menami objavovať a vidieť predtým neznáme súvislosti. Historik tu ale musí dávať pozor, lebo pamäť nie je najlepší prameň. Snažil som sa mozaiku kontrolovať a dopĺňať výskumom v archívoch, aj v zahraničných. S preživšími a ich rodinami som zostal v úzkom kontakte dodnes. Spája nás s mnohými priateľstvo.

Často píšete o holokauste a verejne vystupujete s iným známym historikom Ivanom Kamencom, ktorý je o generáciu starší. Čo pre vás znamená a v čom sa možno dopĺňate?

Ivan Kamenec je zakladateľ výskumu holokaustu na Slovensku, v podstate nestor tejto témy. Vo svojej dizertácii, ktorá vznikla na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia, opísal priebeh holokaustu na území vojnového Slovenského štátu tak kvalitne, že do dnešných dní ide o základnú prácu. Komunisti mu ju nedovolili vydať, takže verejnosť ju pozná až ako knihu pod názvom Po stopách tragédie z roku 1991. Netrúfam si povedať, či ja v niečom dopĺňam Ivana Kamenca. Patrím azda k mladšej generácii historikov, ktorí na neho nadväzujú. Ak by som to mal povedať obrazne, tak naša generácia prehlbuje chodby, ktoré začal raziť a ktorých smer vytýčil Ivan Kamenec. Ale o čo lepšie podmienky a technológie dnes máme, o to viac si vážim základnú prácu doktora Kamenca.

Medzilaborskí židia pri pomníku vojakov padlých...
Medzilaborskí židia pri pomníku vojakov padlých v 1. svetovej vojne na židovskom cintoríne vo Vydrani. Autor: archív Jána Hlavinku

Chodievate často aj do Izraela – ako vás prijímajú? Nezanevreli naši rodáci na celé Slovensko?

V Izraeli stretávam dve skupiny ľudí: tých, čo prežili, ich príbuzenstvo a potom kolegov, ktorí sa výskumu venujú profesionálne. U preživších som nikdy nemal pocit negatívneho prijatia. Ale je pravda, že chvíľu trvalo, kým som si získal ich dôveru a mohli sme sa dotknúť témy. Stalo sa, že mi niektorí povedali veci, ktoré nevedela ani ich rodina. Videl som viacero prípadov, kedy u preživších nielenže pretrvala väzba na túto krajinu, ale preniesli ju aj na svoje potomstvo. Neviem, či to ja môžem hodnotiť, tak poviem aspoň svoj pocit: zdá sa mi, že tá väzba nie je jednorozmerná a ani jednoduchá. Stretol som ľudí, ktorí prišli na Slovensko s celými rodinami, často s dvoma generáciami potomkov, a mal som pocit, že túto krajinu majú napriek všetkému radi.

Na prezentácii anglickej verzie vašej knihy o holokauste na Slovensku bol aj Pinchas Mendlovič, ktorý žije v Izraeli. Stali ste sa priateľmi vďaka histórii alebo vás zbližuje aj niečo iné?

Po istom čase sa medzi rodinami preživších rozšírila informácia, že ich kontaktuje a navštevuje mladý historik zo Slovenska, dokonca z Medzilaboriec. Vracal som sa práve z USA a na letisku som si ešte pozeral e-maily. V jednom z nich ma kontaktoval Pinchas Mendlovič, syn jedného z niekdajších predsedov židovskej náboženskej obce v Medzilaborciach. O pár týždňov neskôr prišiel s deťmi a vnukmi na Slovensko a stretli sme sa. Začal sa dialóg historika s preživším, ale aj priateľstvo. Pinchas je právnik a vyjadruje sa veľmi presne. To je to, čo historik potrebuje.

Vrátili sa Židia do Medzilaboriec? Prichádzajú potomkovia tých, čo tam tvorili kedysi kompaktnú komunitu?

Holokaust prežila asi desatina komunity, ale podľa toho, čo viem od preživších, bolo veľmi náročné žiť v Medzilaborciach, a to ako psychologicky, tak prakticky. Mnohí opustili toto mesto a región a vysťahovali sa do zahraničia. Niektorí odišli do vznikajúceho Izraela, iní do USA či do západnej Európy.

Ruina starej medzilaborskej synagógy, dnes na...
Ruina starej medzilaborskej synagógy, dnes na jej mieste stoja bytové domy. Autor: archív Jána Hlavinku

Dnes niektorí ľudia hovoria, že holokaustu sa venuje príliš veľa pozornosti, že to môže byť kontraproduktívne, lebo veď v druhej svetovej vojne zomreli milióny ľudí iných rás a národov, o ktorých sa tak často nehovorí a nepíše. Ako na to reagujete?

Pozrite sa, holokaust bol totálny: v momente, ako nacisti ovládli nejaké územie, alebo nad ním získali vplyv, prišlo na ňom k prenasledovaniu a nakoniec aj vraždeniu obetí holokaustu. Túto politiku nacisti jasne plánovali a ohlasovali aj vo vzťahu k územiam, ktoré ešte len mali byť ovládnuté. Keď už prebiehala fáza genocídy, holokaust dosiahol rozmery systematického masového vraždenia priemyselným spôsobom v plynových komorách, ktoré nemá v dejinách obdobu. Preto ho dnes odborníci volajú „referenčnou genocídou“. Azda aj preto je tak v centre pozornosti. Veľmi jasne chcem povedať, že nepoznám žiadneho odborníka na holokaust, ktorý by vyzdvihoval obete holokaustu nad iné obete. Neexistuje obeť vyššej a nižšej hodnoty, tak ako neexistuje hodnotnejší a menej hodnotný ľudský život. Skôr naopak, poukazovaním na to, čo viedlo k holokaustu a čo znamenal, sa odborníci snažia pomôcť tomu, aby sa predišlo genocídam. Aj pojem genocídy pomohol definovať preživší holokaust, právnik Raphael Lemkin.

Chápu dnes ľudia fašizmus a antisemitizmus? Vedia vôbec, čo to je? Naozaj ich tu máme?

Pojem fašizmus má svoju politologickú definíciu. Odborníci sa bavia o tom, do akej miery ju naplnil režim Slovenského štátu. Extrémisti, ktorí velebia ľudácky režim vojnovej Slovenskej republiky, prezidenta Tisa a podobne, sa snažia baviť o tom, že jej režim nebol fašistický a tým pádom ho má verejnosť považovať za dobrý. To je hlboký omyl. Je úplne jedno, či bol ľudácky režim fašistický takisto, ako bolo fašistické Taliansko, alebo vykazoval prvky fašizmu, podstatné je, čo robil s občanmi Slovenska, že ich väznil z politických dôvodov, okrádal o majetok, posielal do koncentračných a vyhladzovacích táborov a na sklonku vojny už aj vraždil. Antisemitizmus je na tom podobne. Máme tu vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí dokážu iracionálne nenávidieť Židov, slovne ich napádať a obviňovať z tých istých nezmyslov, z akých ich obviňovali nacisti, a pritom sa tváriť, že nie sú antisemiti, len vyjadrujú názor.

Robíte niečo v dokumentačnom stredisku aj pre mládež? Čo sa ľudí najviac dotýka, keď s nimi hovoríte o tejto téme?

Dokumentačné stredisko holokaustu sa dlhodobo venuje práci s mládežou a pedagógmi. Dobré základy v tomto smere položila moja predchodkyňa vo funkcii Monika Vrzgulová. Vydali sme a naďalej pripravujeme metodické materiály. Momentálne s niekoľkými domácimi a aj zahraničnými partnermi pripravujeme takéto materiály postavené na listoch, ktoré dostával Jozef Tiso. V minulom roku sme organizovali vzdelávací seminár pre pedagógov, robievame prednášky na školách a besedy. Mladí ľudia si zaslúžia osobitnú pozornosť, lebo sú dnes najmä na internete vystavení dezinformáciám a lžiam, ktoré šíria pravicoví extrémisti.

Ján Hlavinka

Narodil sa 2. júna 1979 v Humennom, vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Doktorandské štúdium absolvoval na Univerzite Komenského v Bratislave. V minulosti pracoval v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a Ústave pamäti národa v Bratislave. Od roku 2008 pôsobí v Historickom ústave SAV a Dokumentačnom stredisku holokaustu. Od roku 2018 je riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu.Je autorom viacerých vedeckých monografií, vedeckých štúdií a odborných článkov na tému holokaustu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Sobibor #Slovenský štát #Ján Hlavinka #holokaust
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku