Soňa Belanská: Využime zložitú dobu na pekné veci, na ktoré nám chýbal čas

Na Slovensku sme si zvykli, že sa nám vyhýbajú rôzne veľké katastrofy, ktoré sa dejú vo svete. Cítia sa zrazu našinci preto viac zaskočení?

Samozrejme, že je obrovský rozdiel, keď človek vidí v televízii nešťastia v zahraničí a keď sa ho niečo podobné priamo dotýka. Pochopiteľne je prežívanie celkom iné, keď čosi také zažívame na vlastnej koži. Pandémia koronavírusu bola pre nás abstraktná a vzdialená, kým sa neobjavil prvý pacient v blízkom okolí Slovenska. Ani prví infikovaní v Taliansku u nás nevyvolávali výrazné obavy. Keď testy potvrdili nákazu aj v našej krajine, ľudia si uvedomili, že sme vtiahnutí do celosvetovej pandémie, do hrozby, akej sme tu desaťročia nečelili.

Domáca karanténa je výborná prevencia proti koronavírusu, ale na druhej strane niektorých môže deptať. Niekto prepadne sebaľútosti, u iného sa prejaví agresivita. Kedy to nastáva, čo je spúšťačom?

Je to široko koncipovaná otázka, ale poviem čo najviac podstatné. Celá naša spoločnosť, rovnako to platí o západných štátoch, je príliš orientovaná na výkonnosť. Žijeme v dobe, keď v zásade výsledky sú to jediné, čo sa cení. Neposudzujem, či je to dobré, alebo zlé, iba to konštatujem, a pandémia prinútila ľudí zrazu spomaliť, čiže podávajú oveľa menší výkon, čo u niektorých jedincov môže zakolísať s ich sebavedomím.

Dovoľte mi prerušiť vás. O čo ide?

Keď niektorí ľudia teraz prichádzajú o možnosti mať výsledky, podávať výkon, riadiť kolektív, hnať sa za pracovnými métami, môžu sa cítiť stratení. Boli sme „rozbehnutí“ vo svojich pracovných úlohách, ale museli sme výraznejšie spomaliť. Niektorí sú v karanténe, iní v podmienkach, keď môžu len málo chodiť von. Prirovnala by som to k nepríjemnému pocitu, ako keď v rýchlosti na bicykli šliapnete na brzdu a zotrvačnosť vás ešte hodí dopredu. Museli sme všetci spomaliť pomerne v krátkom čase a pokúšame sa na túto situáciu adaptovať.

V čom je táto zmena zvlášť citeľná?

Ľudia sa ocitli v mikrosvete. Zrazu musia s blízkymi tráviť celé dni a noci. Musia sa viac zhovárať, čo kladie veľký nárok na komunikačné schopnosti. Ich súčasťou je schopnosť vytvárať kompromisy, keď viac ľudí žije na jednom mieste. Je to o dohode o bežných veciach – kto a kedy použije kúpeľňu, kto a kedy si pozrie televíziu. Jeden je hlučný, druhý menej. Jeden už chce spať, druhý ešte nie. Počas pracovného týždňa trávime spolu menej času pod spoločnou strechou, potom mávame víkendové aktivity. Teraz máme zmenený denný režim. Pandémia koronavírusu preverí nielen pripravenosť nášho zdravotníckeho systému, ale aj každého z nás.

Iba v súkromnom živote?

Jednak nás preverí po charakterovej stránke, jednak z pohľadu určitej občianskej vyspelosti, ako sa dokážeme postaviť k vážnym výzvam. Pandémia v tomto smere „testuje“ každého človeka. Zmienil som sa o deptaní, ale s otázkami som odbočil.

Pandémia a s ňou spojené obmedzenia zatiaľ trvajú krátky čas. Psychické stavy, ktoré sa u ľudí objavujú, môžeme klasifikovať ako reaktívne. Je to stav, keď reagujeme na niečo, čo nás zaskočilo. Prejavmi býva nepokoj, nervozita, pocit úzkosti, podráždenosť, nespavosť, netrpezlivosť. Na druhej strane musím zdôrazniť, že krízové situácie dokážu z človeka vytiahnuť aj to, čo je v ňom dobré.

Čo to znamená?

Zobúdzajú sa, aktivujú sa, naše rezervy. Psychické aj fyzické. Použila by som metaforu: hovorí sa, že maratónci dobehnú posledný kilometer nie nohami, lebo stratili fyzické sily, ale hlavou. Odhodlaním a chuťou víťaziť. Do cieľa sa dostanú vďaka svojej silnej mentálnej výbave. Toto je tá vnútorná rezerva, ktorá sa nachádza v každom jedincovi, a aktivovať sa môže v krízach. Chcela by som veriť, že ľudia uzavretí doma objavia v sebe aj to dobré, čo sa nemohlo pri rýchlom životnom štýle pred pandémiou prejaviť.

Môžu sa stať oporami naši starí rodičia, ktorí ako deti zažili ťažké časy? Či už druhú svetovú vojnu, alebo chudobu po jej skončení?

Generácia našich seniorov má skúsenosť, že v čase vojny a po nej musela vyžiť z mála; ich možnosti boli veľmi obmedzené. Krajina bola zničená, všetko si museli zabezpečiť vlastnými silami. Napriek tomu prežili a vybudovali krásnu krajinu, kde sme si pred vpádom pandémie užívali úžasné časy. Seniori by nám mali pripomenúť, že náš národ vždy vedel prežiť. Bolo to nielen po skončení druhej svetovej vojny, história si pamätá viacero ďalších príkladov. Keď to dokázali naši predkovia, prečo by sme to nezvládli teraz my?

V čom?

Nemáte rúško? Tak si ho ušijete. Nemáte dezinfekčné gély? Tak si ich vyrobíte – balzam, krémy na ruky, alpa, silný alkohol… nemyslím na pitie, ale do prírodného balzamu. Nie som expertka, treba skúsiť pohľadať návody na výrobu prírodnej kozmetiky či dezinfekcie na internete.

Foto: SITA, Jakub Julény

rozvoz, rúška, dôchodcovia Ochrana proti šíreniu koronavírusu je základ úspechu v boji proti tejto pliage. Na snímke sú dôchodkyňa a zamestnankyňa Mestského úradu v Banskej Bystrici počas rozvozu ochranných rúšok určených pre penzistov.

Čína má veľa infikovaných aj mŕtvych. Proti smrtiacej pliage sa však štát postavil asi najviac dôrazne, ako mohol. Samozrejme, že to vyplýva z možností, ktoré sú typické pre režimy s jedinou politickou stranou.

Napríklad v Singapure či na Taiwane zvládli hrozbu koronavírusu najmä vďaka prísnym obmedzeniam, ktoré sa v tomto regióne uplatňujú jednoduchšie ako v európskom systéme otvorenej demokracie. Bolo by úžasné, keby sa na Slovensku išlo šanghajskou cestou. Nie talianskou. Ázijčania majú silný zmysel pre disciplínu, schopnosť rešpektovať autority.

A my Európania?

Obávam sa, že v dobrých časoch sme sa odnaučili zvládať veľké krízové situácie. Respektíve sme nemali príležitosť ukázať, čo je všetko v nás. Dobré časy nás trochu rozmaznali. Teraz je len na nás ukázať, že nie sme o nič horší, o nič slabší. Mimochodom, mohli by sme si v jednej veci zobrať príklad zo života Ázijcov.

Konkrétne?

Ázijci fungujú silno komunitným spôsobom života. Vzájomne si pomáhajú rozvetvené rodiny. Naopak, Európania sú skôr individualisti. Teraz je nám trochu individualizmus na škodu. Teraz potrebujeme, aby sme komunitne mysleli; teda s ohľadom aj na ostatných. Aby zdraví pomáhali chorým, aby k nim boli ústretoví; aby silnejší podali pomocnú ruku slabším.

Povedali ste pred chvíľou, ako môžu seniori slovne pomôcť mladším, lebo kedysi zažili ťažké časy. Na druhej strane mnohí starí alebo prastarí rodičia sa domáhajú priameho kontaktu s vnúčencami či pravnúčatami. Bez ohľadu na hrozbu koronavírusu. Ako im citlivo vysvetliť, že je to nesprávne?

Možno si neuvedomujú vážnosť situácie, pretože naposledy sme čelili takejto veľkej výzve a celospoločensky vážnej počas vojny, čo je už dávno. Možno sa domnievajú, že to len chrípka, nepripisujú koronavírusu závažnosť, akú v skutočnosti má, a niektorí možno podceňujú riziká špecifické práve pre ich generáciu. Je preto potrebné, aby im mladší v rodine vysvetlili, o čo ide; pokojne, trpezlivo, bez osobných invektív.

Čiže čo by ste im poradili povedať?

Upozorniť ich, že sme sa ocitli v situácii, aká tu naposledy bola v časoch vojny. Vrátane toho, že nie je možné hľadať nejaké výnimky pre seba. A, samozrejme, že práve oni sú kvôli ich veku v najviac ohrozenej skupine.

Môžu celebrity pomôcť, aby niektorí ľudia nepodceňovali koronavírus? Český minister vnútra Jan Hamáček telefonoval populárnemu moderátorovi Leošovi Marešovi, aby zapôsobil na spoluobčanov. Okamžite nakrútil krátke video, ktoré zavesil na internet. Apeloval v ňom na nosenie rúšok.

Poviem to tak, ako to cítim: Konečne nech sú nám tieto celebrity na niečo „užitočné“. Vidím veľký priestor pre ich celospoločenský prínos. Mali by oslovovať fanúšikov, ktorí ich sledujú na sociálnych sieťach, zvlášť mladých, ktorí ich považujú za svoje idoly, aby nosili rúška. Hovoriť im, aby sa správali zodpovedne, tak, ako odporúča krízový štáb. Rozprávajú inou rečou, pochopiteľnejšou, na rozdiel od politikov. Majú úžasné možnosti, ako sa prihovoriť svojim obdivovateľom. Môžu to urobiť aj vtipnou formou, trebárs aj veršovanou alebo spievanou. Videla som na internete video českého zabávača s chytľavou melódiou, ktorý spieval o tom, ako si treba umývať ruky a podobne. Bolo to skvelé. Ak to tínedžerom nevysvetlia politici, tak to pochopia, keď im to povedia influenceri, idoly našej mládeže.

Deti v predškolskom veku ešte nedokážu pochopiť zmysel obmedzení. Ako majú rodičia postupovať?

V prvom rade im treba povedať, že sú v bezpečí. Dieťa cíti, že niečo nezvyčajné, neobvyklé, sa deje, len ešte nechápe čo. Samozrejme, že aj v nich vznikajú pocity úzkosti, a preto matky a otcovia ich musia ubezpečiť, že im nič nehrozí. Ako som povedala – že sú v bezpečí. Som tu pre teba, ja ťa ochránim, som tvoja mamička, tvoj otecko, spolu to zvládneme. Komunikujme to deťom pozitívne – určite sa to skončí a zase budeme robiť všetky pekné veci, ktorým sme sa doteraz venovali. Treba im dať pocit, že sme tu s nimi, že nie sú osamotené. Toto je základný rámec, ako sa teraz zachovať k deťom. Menšie deti nepotrebujú vedieť všetky podrobnosti o vírusovej pandémii, všetky fakty. S väčšími deťmi, tínedžermi, treba hovoriť viac otvorene, podrobnejšie, pýtať sa ich na názor, nechať ich, aby sa sami k situácii vyjadrili a diskutovať.

Čo ďalej?

Rozmeňme to na drobné. Keď s deťmi nemôžeme ísť von, ponúknime im náhradnú činnosť. Kreslite s nimi, hrajte sa s nimi, učte sa spoločne. Učenie je dôležité, aby sa deťom zachoval denný režim. Aby mali zmysluplnú aktivitu aj dopoludnia, aj popoludní. Aby sa ich život odchýlil od normálu podľa možností čo najmenej. Prikláňam sa k názoru, že pokiaľ deti a ich rodičia nemajú zdravotné ťažkosti a nemajú cestovateľskú anamnézu, môžu chodiť na hodinku von, do prírody, kde nie je veľa ľudí na jednom mieste. Je to dôležité pre udržanie psychickej aj fyzickej kondície. Žena a muž v jednej domácnosti aspoň s jedným dieťaťom je niečo úplne iné ako iba dvaja partneri pod jednou strechou. Tí sú takpovediac odkázaní rozprávať sa len medzi štyrmi očami, čo po nejakom čase môže byť nuda, vo vzťahu sa môže strácať iskra.

Túto tému riešia ľudia každé leto. Keď idú dvaja partneri na dovolenku, tak na nej hrozí taký stav. Sú spolu bez práce desať alebo 14 dní, niekedy aj dlhšie. Vyplavujú sa z nich rôzne pocity, názory. Vtedy je otázne, či sa ich vzťah skôr utuží alebo, naopak, môže v ňom čosi zaškrípať. Je to niečo podobné ako to, čo zažívate, keď ste iba dvaja spolu na dovolenke.

Čo dobré teda napríklad poradíte partnerom, aby nezačali trpieť ponorkovou chorobou?

Uvedomme si, že hoci je človek tvor spoločenský, každý potrebuje aj istý priestor pre seba. Mentálny aj fyzický. Veľa ľudí pozná potrebu ostať na chvíľu sám, so svojimi myšlienkami alebo nejakou činnosťou, akoby, potrebuje si na chvíľu oddýchnuť od neustáleho medziľudského kontaktu. Aj v podmienkach, ktoré máme teraz, je úplne v poriadku požiadať partnera o prechodný pocit „súkromia“, alebo ísť sám na prechádzku. To nie je prejav narušeného vzťahu, druhý partner by to nemal brať v zlom. To je normálna ľudské potreba. Treba ju rešpektovať. Odbočím, aby som poukázala na jeden paradox.

Na aký?

Pred pandémiou sa väčšina ľudí sťažovala, že sú prepracovaní, že im chýba čas na ich záujmy. Teraz ten čas máme (a vyzerá, že ho budeme mať dostatok). Tak sa konečne venujme svojim záľubám, koníčkom. Uvedomme si, koľko platíme za hypotéky, a keď veľa pracujeme, často chodievame do drahých bytov a domov iba spávať. Teraz je možnosť vychutnať si svoje obydlia, napr. si ich upratať alebo skrášliť. Keďže každá minca má dve strany, tak aj na pandemickej situácii sa dá nájsť čo-to pozitívne. Napríklad sa ľudia zdravšie stravujú. Prevádzky s rýchlym občerstvením, kde si ľudia kupujú aj vysokokalorické jedlá, sú zatvorené. Varia doma čerstvú stravu. Uvedomili si, že musia jesť viac ovocia a zeleniny, aby mali väčší prísun vitamínov. Ďalšia vec, čo sa týka životného štýlu: tí, čo pracovali v nočných zmenách, môžu dohnať deficit spánku. Úvahy o tom, ako súčasná situácia prispieva k tomu, aby každý prehodnotil niektoré veci vo svojom živote a prípadne v ňom urobil malé pozitívne zmeny (otázka vzťahu, hodnotového rebríčka), presahuje rámec tohto rozhovoru.

Prízvukovali ste význam zodpovedného správania a realistického triezveho pohľadu. Robíme v médiách chyby? Stáva sa, že prispievame k horšej nálade? Detail: Narábame neopatrne so slovami, keď napríklad napíšeme, že sa zaviedli drastické obmedzenia a neštylizujeme to ako nevyhnutné opatrenia?

Čiastočne ste si odpovedali. Podľa toho, ako médiá informujú, môžu byť niekedy jazýčkom na váhach a prispievať významnou mierou k formovaniu nálady v spoločnosti. Emocionálne zafarbenia vznikajú používaním prídavných mien a prívlastkov. Je rozdiel napísať „drastické“ alebo „nevyhnutné“. Alebo možno radšej bez adjektív. Niekedy stačí napísať iba „opatrenia". Poznáte to – niekedy menej je viac. Médiá si musia uvedomiť, že nesmú živiť strach v ľuďoch len preto, aby získali väčšiu sledovanosť. O vážnych veciach treba informovať vecne, to je môj názor.

Ešte mi napadli veci, ktoré súvisia s domácou izoláciou. Málo pohybu a, naopak, veľa nakúpených potravinových zá­sob.

Ak vám to pripomína to, čo aj mne, tak áno, súhlasím. Ľudia musia dbať nielen na svoju psychickú, ale aj fyzickú kondíciu. Opatrne so zásobami, netreba ich pojesť za prvé dva týždne odporúčaného zdržiavania sa v domácnostiach. Fakt je, že máme teraz menej pohybu. To môže mať rôzne dôsledky: priberanie na hmotnosti, zníženie fyzickej kondície, oslabenie svalovej sily, problémy s kĺbmi… V konečnom dôsledku tiež oslabenie imunity a tým sa stávame, paradoxne, náchylnejší na infekcie. Ako to riešiť? Hýbať sa dá aj doma. Je to príležitosť pre tých, čo doteraz necvičili – môžu si pozrieť na internete návody jednoduchých cvičení. Niektorí možno objavia jogu, keď si prezrú na webe video, ako sa má cvičiť. Iným lepšie vyhovuje ísť si na polhodinku zabehať alebo sa prejsť na vzduchu – tam, kde nie je veľa ľudí pokope. Toto sú veľmi dôležité veci, a pritom veľmi jednoduché; každý má tieto možnosti vo vlastných rukách – neprejedať sa a nájsť si spôsob, ako mať dostatok pohybu.

MUDr. Soňa Belanská

Foto: Miroslav Čaplovič, Pravda

Soňa Belanská, psychiatria, doktorka, ordinácia Soňa Belanská u seba v ordinácii.

• Štúdium na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine ukončila v roku 1996 s vyzname­naním.
• Postupne pracovala vo viacerých zariadeniach: psychiatrická nemocnica Veľké Zálužie, Pinelova psychiatrická nemocnica Pezinok, gerontopsychi­atrické oddelenie psychiatrickej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity v Podunajských Biskupiciach, psychiatrická ambulancia v nemocnici Milosrdní bratia Bratislava.
• V roku 2009 absolvovala atestáciu v odbore psychiatria a v tom istom roku ukončila štvorročné vzdelávanie v kognitívno-behaviorálnej psychoterapii a bola zapísaná do Zoznamu psychoterapeutov Slovenskej republiky. Od roku 2011 je predsedníčka dozornej rady Gerontopsychi­atrickej sekcie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti.
• Ako expertku ju diváci poznajú z vysielaní slovenských televíznych staníc. Podobne to platí o poslucháčoch rozhlasu.