Michalica: Po niekoľkých dňoch bez huslí sa cítim ako fajčiar bez cigarety

, 03.04.2020 06:00
Peter Michalica, huslista, profesor
Husľový virtuóz Peter Michalica. "Počúvať a najmä hrať hodnotnú hudbu dokáže byť skvelým všeliekom. A dá sa to aj bez rúška," zdôraznil v neľahkých časoch šírenia koronavírusu. Autor: ,

„Svetlo ľudskej duše dokáže mať obrovskú dezinfekčnú schopnosť. Najmä ak je napájané zo zdroja spojených nádob viery a nádeje,“ zdôrazňuje v čase nebezpečného koronavírusu vynikajúci slovenský huslista, profesor Peter Michalica. Napriek tomu, že riziko infekcie bráni ľuďom stretávať sa, nemá pocit stratených dní. „Inšpirácia, ktorú získavame kontaktom s inými, má svoj plnohodnotný pendant v bohatstve samoty,“ poznamenal v rozhovore pre Pravdu.

Čo porábajú vaše husle, keď teraz nemôžete hrať pred publikom? Oddychujú? Alebo pravidelne doma muzicírujete, aby ste hudbou potešili nielen seba, ale aj pani manželku?

Súčasné dianie len potvrdzuje, ako veľmi sa mýlil Charles Darwin tvrdením, že človek pochádza z opice. Ja tvrdím, že človek je krížencom škrečka a papagája.
Profesor Peter Michalica

Priznávam, že som sa cítil ako spolujazdec v aute, ktoré prudko zabrzdí. Najprv vás to hodí k čelnému sklu a potom prudko dozadu. Práve som chystal recitál pre oftalmologický kongres v Zlíne, cyklus benefičných koncertov a všeličo iné. Počas týchto dvoch mesiacov som mal byť v porote štyroch medzinárodných súťaží. No spiatočka už skončila a ja sa vraciam do zabehaných cvičných koľají. A potom je tu ešte niečo, čo ma neopustilo ani na staré kolená. Po niekoľkých dňoch bez huslí sa cítim ako fajčiar bez cigarety. Okrem toho počúvať a najmä hrať hodnotnú hudbu dokáže byť skvelým všeliekom. A dá sa to aj bez rúška.

Když vybojuješ mandarinku a v boji získáš banány, tož pamatuj si, milý synku, že zápas máš jen napůl vyhraný… Úryvok veršovačky v satirickom týždenníku Dikobraz pred rokom 1989 o nedostat­kovom tovare. Teraz to podobne vyzerá v lekárňach. Oživujú sa vám spomienky na podpultový predaj a dlhé čakanie v radoch do obchodov?

Súčasné dianie len potvrdzuje, ako veľmi sa mýlil Charles Darwin tvrdením, že človek pochádza z opice. Ja tvrdím, že človek je krížencom škrečka a papagája. Ale vráťme sa k vašej otázke. Spomienky na blahé časy čakaní pred obchodmi a následné malé nirvány v nákupnej taške nevymaže ani skleróza.

Konkrétna spomienka?

V Bratislave na rohu Palisád a Šulekovej ulice bolo malé mäsiarstvo. No rady pred ním siahali niekedy až k evanjelickému cintorínu. Aj ja som tam prežil časť svojej mladosti – dlhé čakanie v rade vytvára špeciálnu energiu napätia. Vďaka nemu sa potom hojne blýska aj pod Tatrou. Raz ako finalista čakania som si tam pýtal krkovičku. Nemáme. Taká istá odpoveď bola aj na stehno, šunku i pliecko. A vtedy sa ozval nenávistne spravodlivý hnev z ulice: Nevyberajte toľko a kupujte! V zážitkoch by sa dalo pokračovať.

Tak ešte niečo spomeňte.

V polovici osemdesiatych rokov ma prišiel navštíviť priateľ, dirigent z USA. Zaviedol som ho aj do kaštieľa v Dolnej Krupej, ktorý kedysi navštívil aj Beethoven. Potom sme sa zastavili v Trnave. Tam zažil dva šoky, obidva kultúrne. Tým prvým bolo poznanie, že všetka tá baroková krása je v Trnave vďaka Turkom, teda ich okupácii Ostrihomu, a tým druhým pohľad na moju šťastnú tvár, keď sa mi podarilo kúpiť päť roliek toaletného papiera. A ešte spomienka z roku 1967. Kráčame s hudobníkom Mariánom Vargom po Námestí SNP. Okolo nás sa prehnal textár Kamil Peteraj. Uháňal do predajne Česká kniha, kde dostali skvelý titul. Išli sme za ním a po polhodine čakania sme mali v rukách výborné poviedky Alexandra Klimenta Hodinky s vodotryskem. Rady pred kníhkupectvami rozhodne neboli hanbou, skôr národnou hrdosťou. Dnes sa podobne dlho čakáva v bankách…

Huslista Peter Michalica počas krstu knihy o...
Huslista Peter Michalica počas krstu knihy o herečke Emílii Vášáryovej v máji 2012. Autor: SITA, Jozef Jakubčo

Jednu z najkrajších básní od slovenských poetov napísal Ján Kostra: Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne. Lebo ak sa ti stratí, ak len pulz počuješ jak echo krokov v pustom nádvorí, deň stratený je… Opýtam sa preto: Keďže riziko vírusu ľuďom bráni stretávať sa, máte pocit stratených dní?

Určite nie. Začnime od praktickej výhody nečakaného časového kapitálu. Konečne môžem triediť a upratať haldy kôp rôznych materiálov a písomností, na ktoré som v uplynulých dynamických rokoch nemal čas. Manželka nebola z môjho tvorivého neporiadku príliš šťastná, takže si súčasne aj naprávam reputáciu. A ak hovorím o časovom kapitále, aj ten, podobne ako hmotný, treba správne investovať tak, aby priniesol aj úroky. Jedným z najľahších a najbezpečnejších spôsobov je pohrúžiť sa do svojho vnútra. Samota, na rozdiel od osamelosti, dokáže byť nesmierne plodná. Každý hodnotný umelec dobre vie, o čom hovorím. Že inšpirácia, ktorú získava kontaktom s ľuďmi má svoj plnohodnotný pendant v bohatstve samoty. O koľko chudobnejšie by bolo ľudstvo bez stavov samoty jeho mysliteľov, umelcov či vedcov. A takisto aj umenie života každého z nás by bez prepotrebnej samoty dostalo veľmi skoro sivý zákal. Viacerí známi sa v týchto dňoch dali na gymnastické cvičenia i na jogu. Máme v mojej rodnej Kremnici vzácnu bytosť, takmer 90-ročnú pani Irenku, ktorá dlhé roky počas sledovania televízie cvičila päť Tibeťanov. Aj vďaka tomu bola v skvelej kondícii. No to, čo ju posúvalo do výrazne mladších vekových kategórií, bola jej duša. A tu sme pri alfe a omege.

Rady pred kníhkupectvami rozhodne neboli hanbou, skôr národnou hrdosťou.
Profesor Peter Michalica

Prečo?

Vírus, ktorý okrem iného znovu priviedol ryby do benátskych kanálov, je hodenou rukavicou, výzvou pre naše duše. Lebo pozitívna energia, ktorú duša dokáže vytvoriť, zanecháva množstvo odtlačkov. A tie môžu byť očkovaciu látkou i semienkom pre tých, ktorých životnú cestu ešte takéto odtlačky nevydláždili. V súvislosti s tým dovoľte ešte jeden príklad. Ste v rušnom veľkomeste a vojdete do nejakého chrámu, v ktorom nie sú davy turistov. Cez okná či otvorené dvere počujete električky, ruch ulice a predsa tu panuje ticho a majestátny pokoj. Tie sú spôsobené aj miliónmi odtlačkov energie duší ľudí, ktorí trebárs pred účasťou na bohoslužbe i po nej konali hriešne, no v danej chvíli pobytu v chráme vytvárali túto energiu svojou snahou byť lepšími. Túto skúsenosť mám z chrámov na štyroch kontinentoch. A, samozrejme, nielen kresťanských.

Keď prišla reč na poéziu v súvislosti s úryvkom od Jána Kostru, určite ste sa poznali s niektorými už nežijúcimi básnickými legendami. Môžete prezradiť, kto z nich vás zvlášť zaujal a či jeho tvorba takpovediac kopírovala jeho charakter?

Aj keď považujem poéziu za najbližšiu sestru hudby a v mojej knižnici je nadvláda básní nad prózou, osobne som sa viac poznal so spisovateľmi než s básnikmi. Za jeden z veľkých komplimentov v živote považujem, keď mi Vojtech Zamarovský navrhol tykanie. Z básnikov, ktorých som osobne poznal, musím spomenúť dona Sandtnera. Hrdinsky znášal väzenie v päťdesiatych rokoch a desiatky či možno až stovky svojich básní sa musel naučiť naspamäť, keďže si ich nemal kam napísať. No samozrejme, že časť môjho srdca žije pamiatke geniálneho Milana Rúfusa. Mal som tú česť účinkovať v Múzeu Jána Cikkera pri oslave jeho osemdesiatín a o málo dní neskôr aj na jeho pohrebe vo Veľkom evanjelickom kostole. Jeho tvorba je synonymom večnej pravdy, apoteózou ľudskej duše a jej triumfu nad bolesťou. Rúfus je darom nebies pre Slovensko. A budem sa opakovať, lebo toto tvrdím už ozaj celý rad rokov: majster bol navrhovaný na Nobelovu cenu, no tá je už taká spolitizovaná, že si nezaslúži, aby jej nositeľom bol taký veľduch ako Rúfus. Navyše je v skvelej spoločnosti. Ani Karel Čapek, génius vysokého kalibru, ju nedostal.

V januári 2013 si Peter michalica prevzal od...
V januári 2013 si Peter michalica prevzal od vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča štátne vyznamenanie Pribinov kríž. Autor: SITA/AP, Jozef Jakubčo

Vírus nás uzatvára v domoch, čo nás nepriamo vedie k tomu, aby sme viac premýšľali. Viac pracovali mozgom sami pre seba. O akých veciach teraz uvažujete? Podarilo sa vám nájsť na niečo vnútornú odpoveď, ktorá vám dlhé roky chýbala?

Je len logické, že v týchto dňoch človeku prejde mysľou všeličo. A je aj samozrejmé, že viaceré lúče poznania mám zatiaľ len v štádiu výhonkov jarných lístkov a ich zverejnením by mohli vyschnúť. No tieto dni sú prajné aj oprašovaniu spomienok. Deje sa tak pri konverzácii s priateľmi. A tak som si len predvčerom spomenul na slová, ktoré na rozhraní novembra a decembra 1989 povedal jeden, myslím, pražský literát pri jednom zo stretnutí akčných výborov umelcov. Bolo to na Valdštejnskom námestí v budove „výstředního úboru skladu svazatelů“ (rozumej ústředního výboru svazu skladatelů). Hovoril doslova o „odstředění se“ od Slovenska. Po takých slovách sa človek díval s inou optikou na odvíjanie sa ponovembrových udalostí. Vrátane čierneho Petra. Moje úvahy potvrdil o niekoľko rokov neskôr aj legendárny JUDr. Rychetský v jednom rozhovore v novinách. Spomínam to preto, lebo nájsť správnu optiku dnešných dní je oveľa ťažšie. Najmä ak sa teraz celá planéta zmenila na podivné laboratórium. A to nielen zdravotnícke. S laboratórnymi myšičkami máme spoločné aj to, že netušíme, kto sú naši laboranti. Optika pohľadu sa zatiaľ mení ako dioptrie pri čítaní písmen u očného lekára.

Viackrát ste zmienili o duši, o mysli.

Svetlo ľudskej duše dokáže mať obrovskú dezinfekčnú schopnosť. Najmä ak je napájané zo zdroja spojených nádob viery a nádeje. Možno budem trendovému čitateľovi pripadať ako fosília, ale priznávam, že mi to vôbec nevadí. Najmä ak sa opieram o ďalšiu „fosíliu“, prastarú knihu, v ktorej sa uvádza, že človek bol stvorený na obraz Boží. Ak si uvedomíme, čo všetko môžu tieto slová obsahovať, je to priam magické posolstvo. Jeho hlboký zmysel poukazuje súčasne na dva fakty.

Na aké?

Ako málo z toho božského dokážeme v sebe nájsť a použiť. Veď, ruku na srdce, aké malé percento sivej kôry mozgovej vie bežný človek zužitkovať. A na strane druhej – aké obrovské perspektívy čakajú ľudstvo pri postupnom otváraní svojich zapečatení. Civilizácia v nás degenerovala celý rad inštinktov, ktoré dnes obdivujeme u zvierat. Nahradila ich ráciom, čo je dosť praktické pre život. No racionalita vytyčuje dosť striktné schengenské hranice, ktoré sú prepojené zo zemskou príťažlivosťou. Sme ňou ovplyvnení natoľko, že možno až väčšina z nás nechce akceptovať nič, čo sa nedá vysvetliť. Pripomeniem okrídlený výrok Alberta Einsteina po doznení Brahmsovho husľového koncertu v Berlíne. Prišiel za vtedy 15-ročným interpretom Yehudi Menuhinom so slovami: „Milý synu, tvoja hudba ešte viac ako celá moja veda dokazuje existenciu Božiu.“ A Einsteina iste nemožno obviniť z naivity. Mimochodom, Eistein bol nielen poslucháčskym ctiteľom vážnej hudby, vedel aj hrať na husliach.

Nedokončený portrét Mozarta, posledný maľovaný...
Nedokončený portrét Mozarta, posledný maľovaný počas jeho života, ktorého autorom bol jeho bratranec Joseph Lange. "Ďakujem svojmu Bohu, že mi láskavo poskytol príležitosť dozvedieť sa, že smrť je kľúčom, ktorý otvára dvere k nášmu skutočnému šťastiu," povedal raz Mozart. "Tento výrok považujem za jeho najkresťanskejší," reagoval Peter Michalica. Autor: SITA/AP

Wolfgang Amadeus Mozart patrí medzi vašich obľúbených skladateľov. Čo si myslíte o tomto jeho výroku? Ďakujem svojmu Bohu, že mi láskavo poskytol príležitosť dozvedieť sa, že smrť je kľúčom, ktorý otvára dvere k nášmu skutočnému šťastiu.

Tieto Mozartove slová som nepoznal. No tento výrok považujem za jeho najkresťanskejší. A súčasne aj najmohamedánskejší, najžidovskejší a asi aj najindiánskejší. Málokto si to možno uvedomuje, ale hudba a medicína majú k sebe blízko aj tým, že každá sa zaoberá bodmi začiatku a konca ľudského života. Samozrejme, medicína hmatateľne, kým hudba v abstraktných posolstvách. A možno sa z nich dozvedieť aj to, že narodenie je pre ľudskú bytosť asi väčším šokom než smrť, ku ktorej spela rad desaťročí. Mala by byť preto na ňu aj ďaleko lepšie pripravená. Spomínam si na moje tínedžerské poznanie, keď som dostal na narodeniny cievkový magnetofón. Všimol som, že kým bolo na kotúči veľa pásky, točil sa pomaly. No ako pásky ubúdalo, otáčky boli stále rýchlejšie, až nakoniec posledné centimetre pásu boli vymrštené do priestoru. Možno aj telesná smrť môže byť takým odstredením sa od života. Uvidíme. A môžem garantovať, že toto poznanie zažijeme všetci.

Keď sme si telefonicky dohadovali rozhovor, poznamenali ste doslova, že svet hudby je svetom veľkých tajomstiev. Tieto slová stoja za to, aby ste ich rozvili.

Áno, toto platí o hudbe. Všetky civilizácie ju potrebovali a používali. A neverbálnosť hudby môže byť mostom k jej nadčasovosti. Už počas študentských rokov som cítil, že vnímať hudbu len ako emocionálny či estetický fenomén nestačí. Poznanie, ktoré hudba istej kategórie obsahuje, ju posúva do iných rozmerov. Do sfér, čo dokážu odkrývať zapečatenia. No iba pred polrokom sa mi podarilo formulovať to, čo som tak dlho v sebe nosil. A asi sa to muselo udiať ďaleko od Európy, v krajine s takým rozdielnym kultúrnym zázemím. Na slávnostnom soirée pri príležitosti ukončenia mojich majstrovských kurzov na pódiu tokijskej školy Musašino, najväčšej z japonských vysokých hudobných škôl, som sa publiku vyznal z môjho hudobného kréda. Že považujem hudbu za ideálnu potravu duše, ktorá podobne ako potrava tela dodáva duši výživu i vitamíny. Citová a estetická zložka hudby sú len jej vôňou a chuťou, ktorá má inšpirovať k jej vnútornému požitiu. A až potom dôjde k uvoľňovaniu spomínaných výživných látok a neverbálnych posolstiev.

S husľami ste prešli veľký kus sveta. Keď som si s vami dohadoval rozhovor pre Pravdu, zmienili ste sa, že ste dávnejšie hrali aj na pódiu vo Wu-chane, odkiaľ sa začiatkom tohto roku začal šíriť vírus. Zostali vám na toto mesto zaujímavé spomienky?

Myslím si, že to bolo v roku 1987. Do Číny letela časť orchestra Opery SND s dirigentom Oliverom Dohnányim a niekoľko špičkových sólistov opery. Česť účinkovať ako sólista pripadla aj mne. S orchestrom som tam hral Mozarta a tiež aj spoločné recitály so spevákmi a klavírnym sprievodom. Mali sme mať vystúpenie v troch mestách. V Pekingu sme absolvovali tuším šesť koncertov, no vystúpenia v Šanghaji sa nekonali kvôli epidémii žltačky. Mesto Šanghaj malo karanténu. Dozvedeli sme sa, že epidémiu mali spôsobiť morské živočíchy. Tretím z miest bol Wu-chan, o ktorom som dovtedy nikdy nepočul. A pritom už vtedy mal viac ako sedem miliónov ľudí, teda takmer polovicu obyvateľov Československa.

Svetlo ľudskej duše dokáže mať obrovskú dezinfekčnú schopnosť. Najmä ak je napájané zo zdroja spojených nádob viery a nádeje.
Profesor Peter Michalica

Nie príliš zaujímavé centrum mesta sme videli len z okien auta. Náš 20-poschodový hotel bol na druhom brehu rieky Jang-c'-ťiang. Bola tu už dosť široká, most bol minimálne dva kilometre dlhý. Pobrežie okolo hotela bolo vzorne upravené. Hotel dokonca susedil s niečím, čo mohlo byť budhistickou svätyňou. Bola však nefunkčná a pôsobila ako minimúzeum či kulisa pre turistov. A iste by som nemohol odprisahať, že sme tam nemohli jesť aj netopiere. Princípom čínskej kuchyne je atomizovať kúsky mäsa, takže ich údaje o druhu mäsa na tanieri sú skôr otázkou viery. Nezabudnem na sýty bas badínskeho rodáka Ondríka Malachovského, ktorý rituálne zaplnil reštauráciu vždy po našom príchode: Čo za hadov nám to dnes zase pripravili? A pravdou je, že chuť sójovej omáčky a bambusových klíčkov milosrdne prikryjú akékoľvek rasové rozdiely medzi kúskami mäsa na tanieri. Blahoslavení vegetariáni!

Viackrát ste v Ázii navštívili krajinu vychádzajúceho slnka.

Každá návšteva Japonska mi priniesla rad zaujímavých poznatkov. Napríklad prekvapenie, ktoré som zažil po koncerte, na ktorom som s tokijským komorným orchestrom uviedol aj Zeljenkovu Musica Slovaca. Do šatne prišli za mnou poslucháči s tým, že im Zeljenkova skladba pripomína japonskú tradičnú hudbu! Svet je malý. Je známe, že my Európania mávame problém diferencovať rozdielnosť tvárí šikmookých obyvateľov Ázie. No stačí niekoľko dní pobytu v ich končinách a človek sa začne orientovať. Niečo podobné platí aj pri počúvaní japonských huslistov. Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetci veľmi expresívne prežívajú notový text. No až skúsenosť umožní rozlíšiť to, či študent ale aj profesionál hudbu naozaj vnútorne prežíva, alebo len prežitie dokonale imituje. S potešením však môžem konštatovať, že percento tých naozaj prežívajúcich v posledných rokoch rastie.

V Číne počas karantény stúpla rozvodovosť manželstiev. Viem, že nie ste veštec a možno to bude naivná otázka, ale skúsite filozofovať? Pôjdu mnohé páry na Slovensku čínskou cestou, alebo nás, naopak, na prelome rokov 2020/2021 príjemne prekvapí vyššia pôrodnosť, keďže na prejavy lásky má Slovač odrazu neuveriteľne veľa voľného času?

Je možné, že rozvodové súdy sa naplnia. Oddeľovanie zrna od pliev prinesie aj tragické aspekty. Myslím tým deti ako obete rozvodov. Neprajem si to rovnako ako potenciálne riziko preplnených psychiatrií a väzníc. A čo sa týka novonarodených, tých, čo boli počatí z čistej lásky, treba privítať s otvorenou náručou. Budú nesmierne potrební!

Ocitli sme sa v čase bez príležitosti zaľúbiť sa na ulici? Nielenže chodíme málo von, ešte aj s rúškom, a preto si nevidíme do tváre, všimnúť si môžeme iba oči.

Aspoň pochopíme, aké neľahké to majú muži v moslimských krajinách. Ak by som bol ortodoxným imámom, iste by som tvrdil, že Alah potrestal Európu za zákaz nosenia burky.

Predstavte si, že zajtra by mala vaša žena narodeniny. Aj kvetinárstva sú zatvorené, nádhernú kyticu ruží nekúpite, v hypermarkete by ste zistili, že sú už vypredané. Akú skladbu by ste jej zahrali ako darček a o čom by bol vinš, ktorý by možno povzbudil v neľahkých časoch aj iných ľudí?

Asi by som jej i sebe želal to, čo asi všetci cítia. Aby sme tie narodeniny o rok v zdraví oslávili s dvojnásobnou radosťou. A čo sa týka skladby, je jedna taká, ktorú som svojej milovanej už viackrát venoval na koncerte, ale neprezradím, ktorá to je a ani prečo práve táto. Nemôže sa predsa všetko médiám prezrádzať…

Peter Michalica

  • Pochádza z Kremnice, kde sa narodil 10. júla 1945. V rodnom meste chodil do hudobnej školy.
  • V rokoch 1959 – 1965 študoval na bratislavskom konzervatóriu. Neskôr sa stal poslucháčom Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave (1965 – 1969).
  • Hudobné vzdelanie si potom rozšíril na konzervatóriách v Moskve (1971 – 1974) a v Bruseli (1975). Neskôr absolvoval viacero majstrovských kurzov v zahraničí.
  • S husľami odohral tisíce koncertov. Veľké vedomosti o hudbe odovzdáva študentom. Ako hosťujúci profesor pôsobil v USA – na Michiganskej štátnej univerzite a na Wayneovej štátnej univerzite.
  • Od roku 1989 vyučuje na VŠMU, od roku 2004 ako profesor. Zároveň vzdeláva poslucháčov Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne.
  • Je známym propagátorom vážnej hudby nielen ako interpret. Vytvoril o nej veľa rozhlasových a televíznych relácií. Pamätal pritom aj na hudobnú osvetu medzi najmladšou generáciou – mnohí si určite spomenú na Michalicov 30-dielny rozhlasový cyklus pre žiakov základných škôl.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Wolfgang Amadeus Mozart #tajomstvo #Peter Michalica #koronavírus #husle #hudba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku