Slovenka z Lombardska: Taliani dúfali, že sa k nim vírus nedostane

Žiadnu európsku krajinu koronavírus nezasiahol tak tvrdo, ako Taliansko. "Keď počujete, koľko ľudí zomrelo, zovrie vám srdce,“ prezradila v telefonickom rozhovore pre Pravdu Romana Inovecká (46), Slovenka, ktorá býva neďaleko Milána. Práve oblasť Lombardska patrí ku krajom, kde si nákaza vyžiadala najviac obetí.

31.03.2020 06:00
Romana Inovecká, Taliansko, selfie Foto:
"So psom nesmiete byť ďalej ako dvesto metrov od svojho domu. Treba mať i rúško, a aj keď sa prechádzate s manželom, mali by ste byť od seba vzdialení aspoň jeden a pol metra," povedala Romana Inovecká.
debata (14)

Aká je nálada medzi ľuďmi v Taliansku? Neprepadajú strachu alebo panike?

U nás ani nie. Možno na začiatku to tak bolo, keď sa hovorilo, že bude problém s tovarom. Vtedy sa ľudia trochu vyľakali a utekali do obchodov, aby si spravili zásoby. Závisí to však aj od lokality. Ľudia v Miláne sú pokojnejší ako tí, čo žijú v Bergame, kde je to naozaj veľmi ťažké. My bývame blízko Milána, tu to nie je také dramatické. Aj u nás sa však tvoria dlhé rady pri nakupovaní v supermarkete či v lekárni. Ľudia musia čakať vonku, vzdialení od seba 1,5 metra, a dnu môžu vchádzať len po jednom. Supermarket je dosť malý, takže tam naraz môže byť iba 15 ľudí, ostatní zostávajú vonku. V rade však stoja trpezlivo. Dodržiavajú odstup, nehádajú sa, navzájom si pomáhajú.

Ako to zvláda vaša rodina?

Keď sledujeme správy v televízii, nie je nám to jedno, ale tu to nie je také hrozné. Naša obec Basiglio leží osem kilometrov od Milána. Má asi 8 000 obyvateľov a zatiaľ iba trinásť nakazených. Jeden už zomrel. Nie je to ľahké, no človek si zvykne, keď musí.

Talianske úrady prijali veľmi prísne opatrenia. S čím všetkým sa musíte vyrovnať?

Všetky predajne, ktoré nie sú až také potrebné, pozatvárali. Problém je, že naša obec má len jeden supermarket pre všetkých obyvateľov, takže je tam veľký nával. V rade sa čaká až dve či dve a pol hodiny. V susednej obci Rozzano majú pritom osem supermarketov, väčších a lepšie zásobených, no my tam nemôžeme ísť, lebo nesmieme opustiť svoju obec. A to ani vtedy, ak by sa ten supermarket nachádzal iba sto metrov od nášho domu. Policajti to kontrolujú.

Ako je to pri cestovaní autom?

Ak sa niekam vyberiem, musím vyplniť certifikát, kde uvediem, odkiaľ a kam idem – a dôvod cesty. Keby som ten papier pri kontrole nemala, alebo údaje nebudú pravdivé, hrozí mi pokuta 5 000 eur a považuje sa to za trestný čin. Formulár musia vyplniť aj tí, čo ešte chodia do práce. Ak narazia na kontrolu, zisťuje sa, či sa na ich pracovisku skutočne robí. Do supermarketu v susednej obci by som vraj mohla ísť, keby som potrebovala tovar, ktorý v tom našom nedostať. Nemôžem tam však vyraziť len preto, že je u nás dlhý rad.

Na Slovensku je povinnosť nosiť rúška. Platí to aj u vás?

Áno, je to povinné, ale nedostať ich. Hneď sa vypredali. Až teraz sa nám podarilo kúpiť jeden kus, ktorý stál deväť eur. Ľudia si preto pomáhajú, ako vedia. Ja napríklad šijem, tak som kamarátkam zhotovila rúška. Nosiť by sa mali aj rukavice.

Ako vyzerá váš všedný deň?

Doma sme už vyše mesiaca, odkedy dcére zavreli školu. Keďže nemusíme nikam chodiť, vstávame neskôr, okolo deviatej. Dcéra si po raňajkách sadne k počítaču, aby sa učila na diaľku – on-line. Napojí sa na školský register, kde má všetky vyučovacie hodiny aj s prestávkami. My zatiaľ ideme von so svojím a susedkiným psom. Potom obedujeme, sledujeme televíziu, ja háčkujem, manžel si prezerá internet alebo pracuje. Potom zase ideme von so psom, nasleduje večera, televízia… Veľa sa toho robiť nedá.

Sú nejaké obmedzenia aj pri prechádzke so psom?

Platí pravidlo jeden pes – jeden človek. Teraz je už aj pri venčení psa povinné nosiť doklad totožnosti, aby vedeli, či som sa od bydliska príliš nevzdialila. So psom totiž nesmiete byť ďalej ako dvesto metrov od svojho domu. Treba mať i rúško, a aj keď sa prechádzate s manželom, mali by ste byť od seba vzdialení jeden a pol metra.

Ako Taliani čelia epidémii? Dodržiavajú pokyny?

Myslím si, že áno, aj keď spočiatku to tak nebolo. Stávalo sa, že sa nejaký politik vybral do mesta na aperitív a potom vyhlasoval: "Vidíte, nič sa nestalo. Nemusíte sa báť.“ A o dva týždne na to bol už chorý. Tu v Basigliu sú ľudia disciplinovaní. Dávajú si pozor. Pekné na tom je, ako ich to spája. Napríklad sa dohodnú, že o ôsmej večer vyjdú na balkóny, a tlieskajú všetkým lekárom a zdravotníkom. Alebo si tam o štvrtej popoludní spolu zaspievajú, prípadne večer zapália sviečku. Minule sme tam zase svietili mobilmi.

Videá z podobných akcií už obleteli svet.

Je to milé. Napríklad to tlieskanie doktorom a zdravotníkom, ktorí pomáhajú chorým… Mnoho ich už zomrelo. Aj u nás v Basigliu ochoreli dvaja všeobecní lekári. Na začiatku k nim totiž chodili pacienti, ktorí netušili, že sa infikovali koronavírusom.

Nenakazil sa i niekto z vašich známych či rodiny?

Z rodiny, našťastie, nie, ale máme kamaráta, ktorý ochorel. Dostal silný zápal pľúc, ležal v nemocnici. Už mu to prešlo, no zatiaľ sa nevie, či nebude mať trvalé následky.

Taliansko pre ostatné štáty slúži ako odstrašujúci príklad. Nákaza sa tam vraj preto tak rozmohla, lebo ju Taliani podcenili.

Nemyslím si, že by ju podcenili. Možno len nevedeli, že to bude také vážne. Prvé reakcie totiž boli, aby sa toho ľudia nebáli. Možnože ten vírus podcenili mladí ľudia, lebo obeťami nákazy boli najmä seniori alebo osoby s oslabenou imunitou. Mladí si asi povedali, že ich sa to netýka.

Po tom, ako koronavírus zabíjal v Číne, však muselo byť jasné, že ide o nebezpečnú chorobu. Prečo to Talianov nevarovalo?

Asi dúfali, že to nepríde až sem. V to dúfala celá Európa. Je len zhoda okolností, že to prepuklo práve tu. Napokon, prvým chorým v Taliansku, takzvaným pacientom nula, nebol Talian, ale Nemec. V každom prípade som rada, ako rýchlo na nákazu zareagovali Slováci.

Vaša rodina žije na Slovensku, kde je situácia oveľa lepšia. Neuvažovali ste, že by ste sa sem na čas vrátili, aby ste tu prečkali to najhoršie?

Volali ma, ale odmietla som. Moja sestra a neter, ktoré žijú na Slovensku, majú slabú imunitu, a keby som to v sebe náhodou mala, mohla by som ich ohroziť. Preto som radšej zostala tu. Zato v Taliansku sa stalo, že keď začali zatvárať školy a firmy, veľmi veľa Talianov odišlo na juh za rodinami, ktoré potom nakazili. Jedna žena dokonca nakazila celú menšiu dedinu. Všetci ju tam totiž prišli vítať a ona vírus tak rozniesla, že museli izolovať celú obec.

Sú nejaké odhady, kedy by sa situácia v Taliansku mala konečne zlepšiť?

Najprv sa hovorilo o konci apríla, teraz sa vraví, že by nákaza mala vrcholiť v polovici alebo koncom mája. Potom by vraj mala ustupovať. Otázne je, čo sa stane na juhu Talianska, kam za rodinami utieklo mnoho ľudí zo severu. Zatiaľ žijeme zo dňa na deň. Pohľad na vyľudnené ulice je smutný, a keď počujete, koľko ľudí zomrelo, zovrie vám srdce. Dúfam, že sa to už čoskoro skončí.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Taliansko #koronavírus #Covid-19