Neostáva nič iné, len ošetriť planéte rany

, 13.04.2020 06:00
Matúš Hyžný, mikroskop, paleontológia, výskum
Matúš Hyžný pri práci s mikroskopom. Autor:

Paleontológovia nazerajú na život na planéte Zem v ohromnej šírke. Skúmajú nepredstaviteľne dlhé procesy, ktoré trvali státisíce, milióny rokov, v rámci ktorých predstavuje ľudská civilizácia len kratučký záblesk. S paleontológom Matúšom Hyžným, ktorého vášňou sú príbehy Tolkiena a tiež kreslenie, sme sa pozhovárali o tom, aký vplyv má človek na planétu, ako dinosaury nakoniec nevyhynuli, či o krevetách, ktoré dokážu zabiť zvukom hlasnejším ako štart rakety. A tiež o tom, ako skúma na Slovensku v dávnom mori takzvané krevety duchov.

Vašou vášňou je Tolkien. Čím si vás jeho knihy podmanili?

Prakticky všetkým. Tolkien je v prvom rade vynikajúci rozprávač. Navyše ako profesionálny filológ a vášnivý milovník mýtov dokázal moderným spôsobom tlmočiť hlboké morálne témy rezonujúce naprieč vekmi našej civilizácie. Jeho dielo má veľa rovín a užijete si ho aj bez toho, aby ste sa museli vŕtať vo všetkých tých jazykových odkazoch či slovných hračkách, ktorými svoje príbehy prešpikoval.

Malo Tolkienovo dielo nejaký podiel na tom, že ste sa stali paleontológom?

Vôbec žiadny. Paleontológom som chcel byť od útleho detstva. Vlastne som nad žiadnym iným povolaním nikdy neuvažoval. Všetko to začalo, keď som v učebnici zoológie z päťdesiatych rokov, ktorú mi daroval otec, našiel niekoľko perokresieb dinosaurov. Mal som vtedy asi štyri roky.

Tolkien dal Stredozemi nesmiernu históriu, vybudoval ju vrstvu po vrstve, novšie príbehy stoja na „ruinách“ pradávnych udalostí. A podobne sa aj vy zaoberáte príbehmi, ktoré sú nepredstaviteľne dlhé, trvajú milióny rokov. Čo je ich pointou?

Nehľadal by som tam žiadnu hlavnú pointu. My sami sa môžeme z týchto príbehov poučiť, ale treba si uvedomiť, že tieto príbehy prebiehali aj bez nás a budú prebiehať aj potom, keď človek už nebude. Možno práve to by mohlo byť hlavné posolstvo pre nás ako druh: nebudeme tu večne, a aj my skôr alebo neskôr zrejme vyhynieme.

Stopy po komôrkach, ktoré ráčiky vytvárajú,...
Stopy po komôrkach, ktoré ráčiky vytvárajú, objavil paleontológ Hyžný s kolegami v Gbeloch. Autor: Vladimír Šimo

Je nesprávne tvrdiť, že človek sa vyvinul z opice?

Na túto otázku sa dá zmysluplne odpovedať niekoľkými spôsobmi. Ak opice chápeme ako zástupcov dnešných druhov, tak sa z nich človek samozrejme nevyvinul. Naším najbližším príbuzným sú šimpanzy. Ale nevyvinuli sme sa z nich. Máme však s nimi spoločného predka. A toho by sme za opicu označiť neváhali. Takže je správne tvrdiť, že z genealogického hľadiska sme my sami opicami. Podobne máme spoločných predkov s množstvom iných tvorov a v tomto zmysle patríme medzi cicavce a zároveň stavovce. Sme iba jedným živočíšnym druhom zo stoviek miliónov, ktoré žijú či žili na planéte Zem.

A je rovnako chybné tvrdiť, že dinosaury vyhynuli?

Dinosaury ako také nevyhynuli, pretože jedna ich podskupina, ktorou sú vtáky, dodnes prežíva, ba dokonca sa jej mimoriadne dobre darí. Krokodíly sú podobným spôsobom žijúcimi zástupcami kedysi ohromne rôznorodej skupiny plazov. Na rozdiel od vtákov ich však prežíva iba zlomok z niekdajšej rozmanitosti.

V odbornom časopise Nature nedávno vyšiel článok o objave v Belgicku – ide o skamenelinu vtáka Asteriornis maastrichtensis, má prezývku wonder chicken, zázračné kura. V čom je jeho objav výnimočný?

Asteriornis je starý takmer 67 miliónov rokov a ide o jedného z najstarších zástupcov vtákov v užšom zmysle. Napríklad starý známy Archaeopteryx, žijúci pred 150 miliónmi rokov, nebol zástupcom dodnes prežívajúcej evolučnej línie. Inak povedané, všetci potomkovia archeopteryxa v priebehu druhohôr vyhynuli. Asteriornis bol iný. Spolu s niekoľko málo ďalšími nálezmi predstavuje zástupcu vtákov, ktoré prežívajú dodnes. Asteriornis bol zrejme príbuzný dnešným kurám či kačkám.

Naznačuje nový objav, že moderné vtáky sa vyvinuli ešte pred pádom asteroidu?

Áno. To však nie je nový objav, z predchádzajúcich analýz to bolo zrejmé. Navyše Asteriornis nie je jediný známy zástupca moderných vtákov z obdobia kriedy. Ďalšou hviezdou v tomto ohľade je vyhynutý vták rodu Vegavis. Vegavis však pochádza z Antarktídy, zatiaľ čo Asteriornis je z Európy. Počas neskorej kriedy teda boli moderné vtáky už pomerne rozšírené.

Podporuje objav tohto kuraťa teóriu, že pád asteroidu prežili práve tie druhy vtákov, ktoré žili skôr pri zemi a nie v korunách stromov?

Zrejme áno, ale opäť nejde o veľké prekvapenie. Celkovo vymieranie prežili druhy, ktoré sa držali pri zemi alebo doslova v zemi. Na presnú rekonštrukciu udalostí z pohľadu vtákov však máme príliš málo údajov a budeme si musieť počkať na ďalšie objavy.

Ak prežili predovšetkým druhy, ktoré sa držali pri zemi, museli sa vtáky akoby znova „učiť“ lietať?

Nie. Ako som spomenul, poznáme minimálne dva neskorokriedové druhy, ktoré patria do evolučnej línie moderných vtákov, pričom spomenuté nálezy pochádzajú z opačných kútov sveta. Kriedových zástupcov moderných vtákov teda muselo existovať oveľa viac. Aktívneho letu boli schopné všetky tieto moderné vtáky, a ak túto schopnosť stratili, išlo o sekundárnu záležitosť. Navyše aktívne vedeli lietať mnohé kriedové vtáky, ktorých potomkovia vymieranie na konci kriedy neprežili. Pred dopadom asteroidu patrila obloha viacerým evolučným líniám vtákov. Všetky dnešné vtáky sú však potomkami iba jednej z nich.

Zaoberáte sa najmä desaťnožcami, kam patria raky, kraby. No špecializujete sa na jednu zvláštnu skupinu – takzvané krevety duchovia, po anglicky ghost shrimps. Čím sa vyznačujú?

Ide skôr o ráčiky, pretože nemajú z bokov stlačené telo, ako je to pri krevetách. Ide zväčša o malé tvory, dorastajúce do dĺžky niekoľkých centimetrov, i keď sú známe aj 15-centimetrové obry. Nory mnohých druhov sú ohromne komplexné a ich obyvatelia z nich prakticky nevyliezajú, takže nepoučený laik o ich existencii nemusí vôbec vedieť. Nájdeme ich predovšetkým v prílivových zónach, ale aj hlbšie v mori. Často ich nájdeme aj v eustároch riek, teda v prostredí s výrazne zníženou salinitou (slanosťou).

Ráčik duch, po anglicky ghost shrimp, patrí k...
Ráčik duch, po anglicky ghost shrimp, patrí k ekosystémovým inžinierom. Autor: MATÚŠ HYŽNÝ

Ako dokážu prežiť v takom nestálom a krehkom prostredí?

Tieto tvory sú dobré v osmoregulácii, teda v regulovaní stáleho zloženia vnútorného prostredia ich tela úpravou obsahu vody a soli. Väčšina morských rýb alebo ostnatokožce, napríklad morské hviezdice či morskí ježkovia, zníženie salinity netolerujú. Ale nie všetky druhy spomínaných ráčikov znášajú veľké salinitné rozdiely. Sú ale aj také, ktoré migrujú do sladkých vôd.

Morská biologička, špecialistka na bentos (pri dne žijúce vodné organizmy) Katrin Berkenbuschová označuje tieto ráčiky za ekosystémových inžinierov. Naozaj môžu mať drobné tvory a štruktúry, ktoré vytvárajú, zásadný vplyv na prostredie?

Tieto ráčiky žijú vo veľkých počtoch, pričom ich nory siahajú hlboko do sedimentu. Vchod do nory sa hlbšie rozvetvuje alebo ústi do komôrok. Ak by sme urobili výliatky všetkých nôr týchto ráčikov na nejakej pláži a otočili by sme ich hore nohami, tvorili by hustý les. Tak veľa ich je. Ráčiky svojou hrabavou činnosťou menia geochemické podmienky substrátu a takisto ho prevzdušňujú. V istom zmysle by sa dali prirovnať k dážďovkám na súši. Okolie nôr ráčikov, ako aj nory samotné predstavujú typ ekosystému, ktorý by bez nich neexistoval. Ale nedajme sa mýliť. Za ekosystémových inžinierov považujeme veľké množstvo organizmov. Jedným z nich sme napokon aj my ľudia.

Aké staré sú krevety duchovia? Aké sú najstaršie fosílie?

Tie najstaršie majú vek asi 120 miliónov rokov. Ako skupina však zrejme vznikli ešte o niečo skôr.

Existujú ešte dnes na Slovensku?

Nie. Aj keď tieto ráčiky znášajú určité zmeny salinity, sú viazané na morské prostredie a to na Slovensku chýba.

No napriek tomu skúmate ich stopy priamo na území Slovenska. Ako je to možné?

Na našom území sa nachádzajú sedimenty, ktoré vznikali v morskom prostredí a stopy hrabavých ráčikov sú u nás, ako aj inde vo svete, veľmi časté. A dokonca sa mi podarilo s kolegami identifikovať stopy nôr, ktoré zrejme patrili hrabavým ráčikom prispôsobeným na takmer sladkovodné prostredie.

Čo to znamená? Bolo na mieste, ktoré dnes označujeme ako Slovensko, more, ktoré sa postupne menilo na sladkovodné jazero?

Áno, asi pred desiatimi miliónmi rokov vzniklo čiastočne na našom území najprv brakické a neskôr sladkovodné jazero, ktoré bolo pozostatkom plytkého mora Paretetýda. Ale nie je celkom správne hovoriť, že územie Slovenska bolo zaplavené morom tak, ako sa to môžete na niektorých miestach dopočuť či dočítať. Naše územie je geologicky pomerne aktívna oblasť a pohyby zemskej kôry za ostatné desiatky či stovky miliónov rokov spôsobili, že sedimenty pravekých morí nie vždy vznikali v tých zemepisných šírkach, kde sa momentálne nachádzajú. Geologické procesy moderné politické hranice nerešpektujú.

V súvislosti s desaťnožcami vás zaujíma fenomén zvaný heterochélia. Čo to je?

Znamená to, že predmetný desaťnožec má hlavné klepetá odlišného tvaru, a teda aj funkcie. Napríklad homáre majú jedno klepeto určené na drvenie mušlí, zatiaľ čo druhé má akúsi rezaciu funkciu. Pri kraboch fidlikantoch zase pri samčekoch nájdeme jedno z klepiet výrazne zväčšené, pričom slúži na vnútrodruhovú komunikáciu, dvorenie samičkám a odstrašovanie iných samčekov. Aj vyššie spomínané hrabavé ráčiky majú v drvivej väčšine prípadov jedno klepeto odlíšené od druhého, sú teda heterochélické.

Súvisí heterochélia aj s človekom?

Heterochélia je špecifickým typom asymetrie pri dvojstranne súmerných organizmoch. Ak u takýmto spôsobom asymetrického tvora jeho telo pozdĺžne rozdelíme na dve polovice, jedna nebude presným zrkadlovým obrazom tej druhej. Asymetria sa vyskytuje pri mnohých druhov organizmov. Napríklad niektoré chrobáky majú nesúmerné hryzadlá alebo uši sov sa nenachádzajú v rovnakej výške hlavy. Podobne asymetrické sú ale aj ryby platesy či ulity inak dvojstranne súmerných slimákov. U mnohých ďalších tvorov sa asymetria prejavuje vo vnútornom usporiadaní telových orgánov alebo sa u nich vyskytuje funkčná asymetria. Pre ľudí je typická takzvaná lateralita, teda prednostné používanie jednej ruky na úkor druhej. Nie všetky orgány nášho tela sú usporiadané symetricky a ani na prvý pohľad dvojstranne súmerný orgán, akým je mozog, nie je symetrický v detailoch a ani funkčne.

Pištoľová kreveta.
Pištoľová kreveta. Autor: ALEXANDER ZIEGLER, ARTHUR ANKER

Fascinujúcim príkladom sú pištoľové krevety. Ako to, že dokážu strieľať?

Jedno klepeto pištoľovej krevety je výrazne zväčšené, pričom jedna jeho koncová časť, takzvaný pohyblivý prst, má na spodnej strane akýsi zub, ktorý zapadá do priehlbiny na pevnom prste. Zatvárací mechanizmus klepeta je mimoriadne rýchly a zapadnutie zubu do priehlbiny vytvorí extrémne rýchly prúd vody. Ten pred klepetom spôsobí vznik bubliny vákua, ktorej implózia vytvorí kratulinký svetelný záblesk a veľmi hlasný zvuk (asi 200 decibelov, čo je hlasnejšie ako štart rakety). Výsledná tlaková vlna ochromí alebo aj zabije korisť, ktorá sa nachádza niekoľko centimetrov pred klepetom. Nejde teda o strieľanie v pravom zmysle slova, to však na pozoruhodnosti pištoľových kreviet nič neuberá. V každom prípade sa neodporúča chovať tieto krevety v domácich podmienkach – ak sa chcete v noci vyspať.

Vám a vašim kolegom sa podarilo dokázať, že tieto tvory existovali už pred 28 miliónmi rokov, čím ste posunuli doterajšie predstavy o desať miliónov rokov. Máte teóriu, ako sa takéto pištoľové klepeto vyvinulo a prečo?

Najstaršie nálezy pištoľového klepeta sú zvyškami už plne funkčného orgánu. Pri iných príbuzných krevetách však poznáme rôzne medzistupne medzi obyčajným klepetom a jeho pištoľovou verziou. Pištoľové klepeto slúži okrem lovu aj na medzidruhovú komunikáciu a práve tá mohla byť na začiatku celého procesu. Upotrebenie pri love prišlo vhod až neskôr.

Vráťme sa ešte k vtákom, dinosaurom a k asteroidu, ktorý vyhubil takmer tri štvrtiny druhov. Bolo toto piate masové vymieranie v porovnaní s predchádzajúcimi štyrmi pomerne „rýchle“?

V prvom rade treba povedať, že nešlo o piate masové vymieranie ako také. Tých hromadných vymieraní, teda vymieraní, keď v krátkom čase vyhynulo veľké množstvo druhov, bolo v histórii našej planéty oveľa viac. Hovorí sa však o takzvanej veľkej päťke, čo je pätica najväčších hromadných vymieraní. Jedným z nich bolo aj to na konci kriedy pred asi 65 a pol miliónmi rokov, počas ktorého vyhynuli aj takmer všetky dinosaury. Každé z masových vymieraní bolo pomerne rýchle v porovnaní s priebežnými vymieraniami, ktoré sa odohrávajú neustále. To je napokon ich definíciou. Či bolo vymieranie na konci kriedy rýchlejšie ako ostatné, je ťažké zistiť. Rôzne druhy na tieto udalosti reagovali rôzne rýchlo, čo súvisí s ich potravovými nárokmi a dĺžkou života jednej generácie. V každom prípade hromadné vymierania neprebehnú z jedného dňa na druhý.

Na konci kriedy okrem iného vyhynuli rudisty...
Na konci kriedy okrem iného vyhynuli rudisty (1), mosasaury (2) a amonity (3). Autor: MATÚŠ HYŽNÝ

Vedci hovoria, že sme svedkami aj strojcami takzvaného šiesteho vymierania. Je zmena, ktorú zapríčinil človek, ešte rýchlejšia ako tá, ktorú zavinil asteroid?

Treba podotknúť, že odborná diskusia na túto tému stále nie je uzavretá. Je jasné, že významnou mierou prispievame k devastácii prírodného prostredia a takisto je pravda, že sme už spôsobili a so zvyšujúcou sa mierou stále spôsobujeme vymieranie množstva druhov rastlín aj živočíchov. Je ale ťažké kvantitatívne porovnať vymieranie, ktoré spôsobujeme, s tými minulými. O tých spred dávnych miliónov rokov vieme iba vďaka fosílnemu záznamu, a ten je veľmi deravý. Silu jednotlivých masových vymieraní usudzujeme na základe vybraných skupín organizmov, ktorých fosílie sa dobre zachovávajú a ktorých náhla absencia svedčí o vyhynutí týchto tvorov. Ale napríklad takmer vôbec netušíme, či a akým spôsobom boli vymieraním na konci kriedy postihnuté vybrané skupiny morských červov – ich fosílny záznam je veľmi chudobný. Súčasné vymieranie dokážeme vyhodnotiť oveľa lepšie ako tie minulé. To na konci kriedy pravdepodobne trvalo menej ako 10 000 rokov. Človek sa na vymieraní veľkých cicavcov, akými boli napríklad mamuty, podieľal už pred 10 000 rokmi, ale v danom čase o hromadnom vymieraní ešte nemohlo byť ani reči. Z dlhodobého hľadiska však vyhynutie fauny veľkých cicavcov pred úsvitom civilizácie do takzvaného šiesteho vymierania zarátať môžeme.

Graf znázorňujúci masové vymierania
Graf znázorňujúci masové vymierania Autor: MATÚŠ HYŽNÝ

Možno povedať, že každé z piatich doterajších masových vymieraní bolo akoby na niečo dobré? Umožnilo následne rozvoj života v nových oblastiach, smeroch?

Do istej miery áno, ale vždy iba zo spätného pohľadu. Vymierania sa neodohrávajú za nejakým účelom, a tak nikdy nie je isté, akým spôsobom dôjde k preusporiadaniu poškodených ekosystémov. Vymieranie na konci kriedy otvorilo na súši možnosti cicavcom, medzi ktoré patrí aj človek. Ak by nevtáčie dinosaury nevyhynuli, zrejme by sme tu neboli. Ale nemuseli by sme tu byť ani vtedy, ak by z nejakej príčiny vyhynula určitá skupina opíc v pokriedovej histórii našej planéty. Vyhynutie morských plazov na konci kriedy zase umožnilo ohromný rozvoj kostnatých rýb.

Hromadné vymieranie je niečo ako veľké upratovanie: náhle sa objaví voľný priestor. A ten sa opäť rýchlo niečím alebo niekým vyplní. To je dôvod každoročného alebo každomesačného upratovania domácností a takisto obnovenia ekosystémov po vymieracích udalostiach.

A bude na niečo dobré aj šieste masové vymieranie?

Ako som spomenul, o niečom takom môžeme hovoriť iba zo spätného pohľadu, a ten v prípade šiesteho masového vymierania zatiaľ nie je možný. Ak by som mal byť cynický, mohol by som povedať, že súčasne prebiehajúce vymieranie môže urýchliť náš vlastný zánik, čo by mohlo byť práve to dobré, čo sa planéte Zemi stane. V každom prípade si ale myslím, že život ako taký sa naším pričinením určite neskončí. Som takisto presvedčený, že človek je ohromne vynaliezavý tvor, ktorý si dokáže poradiť takmer v každej situácii. A možno vynaliezavý až natoľko, že nájde spôsob, ako svojej planéte pomôcť ošetriť jej rany spôsobené ľudskou činnosťou. Napokon, ak chceme prežiť, nič iné nám ani neostáva.

Pomohlo by, ak by sa ľudia aspoň pokúsili dívať na život na Zemi inými očami? Trebárs astronauta, ktorý si uvedomí, že Zem je len malá krehká modrá guľôčka v neprívetivom vesmíre. Mali by sme sa pozerať aj očami paleontológa?

Pohľad paleontológa je v tomto ohľade totožný s pohľadom evolučného biológa. Život vnímame v širšej časovej perspektíve, pričom človek ako biologický druh je iba jedným výhonkom košatého stromu života. Trvanie ľudskej civilizácie sa z tohto pohľadu javí ako jediný úder pomyselného srdca našej planéty. Takéto zamyslenie by nás malo napĺňať pokorou voči životu a životnému prostrediu okolo nás.

Paleontológ Matúš Hyžný s krabom.
Paleontológ Matúš Hyžný s krabom. Autor: Matúš Hyžný

Matúš Hyžný (1985)

paleontológ

  • Narodil sa v Kežmarku, paleontológiu vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • Pôsobil v Prírodovednom múzeu vo Viedni, neskôr sa vrátil na svoju alma mater.
  • Venuje sa desaťnožcom, kam patria raky, kraby, krevety a ďalšie druhy.
  • Jeho špecializáciou sú takzvané ráčiky duchovia – ghost shrimps.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#paleontológia #krevety #kraby
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku