Foto: SITA, Tomáš Somr
Do roku 1989 komunistický režim v niekdajšom Československu šíril ideológiu, že Veľká noc = sviatky jari; nič viac. Napriek tomu, že zamlčiaval kresťanskú podstatu o umučení a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, bol to aj kus pravdy.
V podstate áno, pretože veľkonočné sviatky spájajú v sebe dva prvky. Jeden pochádza ešte z obdobia starých Slovanov, ktorí v jarnom období oslavovali solárny kult a začiatok poľnohospodárskych prác. Ich rok sa nedelil na jar, leto, jeseň a zimu; pre našich dávnych predkov existovali len zima a leto. Obrady, ktoré vykonávali, mali teda urýchliť koniec zimy, návrat tepla a slnka, keď sa prebúdza vegetácia a v prírode sa rodí nový život. Kresťanstvo postupne síce nadviazalo na tento pohanský sviatok, no jeho obsah sa zmenil, pretože zmŕtvychvstaním Ježiša Krista vstúpila do popredia symbolika víťazstva života nad smrťou.
Mnohým môže pripadať zvláštne, že Veľká noc nemá pevný dátum. Niekedy vyjde napríklad na polovicu marca, inokedy sa zase blíži až k druhej časti apríla.
Závisí to od toho, kedy nastáva jarná rovnodennosť. Záleží to zároveň na momente, kedy je po nej prvý jarný spln. Dátumy veľkonočných sviatkov sa vždy posúvajú, lebo nikdy sa presne rok po roku neopakujú dni, o ktorých som sa zmienila.
Veď o čom je korbáč, v čom je jeho spojitosť s Veľkou nocou? V utrpení Krista, korbáčom predsa Ježiša bičovali…
Polievačka a šibačka je typická iba pre Slovákov, Čechov, Moravanov, Poliakov a čiastočne Chorvátov a Srbov.
Sme v tom špecifickí, dokonca v mnohých štátoch nás nechápu, lebo sú presvedčení, že muži na Slovensku cez Veľkú noc bijú ženy a ubližujú im. Našli by ste určite v zahraničí veľa ľudí, čo sa čudujú, že to nie je považované za trestný čin. Vyplýva to možno aj z určitej neznalosti či súvislostí. Veď o čom je korbáč, v čom je jeho spojitosť s Veľkou nocou? V utrpení Krista, korbáčom predsa Ježiša bičovali… K ďalším podrobnostiam a vysvetleniam sa určite ešte dostaneme. Teraz mi dovoľte poukázať na rozdiely, ktoré sa kedysi vyskytovali na Slovensku.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
O čo ide?
Na západnom území Slovenska šibali dievčatá korbáčom, vrátane oblasti, ktorá sa spája so strednou časťou krajiny. Na strednom Slovensku a smerom na východ ich už oblievali vodou. Tečúca voda mala vždy magickú očistnú funkciu a keby sme sa pozreli do regiónov, kde žijú pravoslávni veriaci, tam mala obrovský význam, dokonca ju na sviatok Troch kráľov svätili. Kňazi chodievali priamo k potokom a riekam, aby posvätili vodu a ľudia si ju brali domov. Všetko je vlastne poprepletané zmesou kresťanských a ľudových tradícií. Tieto dve veci sa nedajú od seba odčleniť.
V súčasnosti šibú všetci – od najmenších cez tínedžerov až po dospelých i starých. V minulosti to však bolo výlučne v rukách mládencov. Prečo?
Súviselo to s obdobím prebúdzania prírody. Podľa našich predkov sa vtedy prebúdzala aj sila, aj vitalita. Vrátane toho, čo súviselo s budúcnosťou každej dievčiny, ktorá sa mala stať najprv manželkou a potom matkou. Prúty, ktoré mládenci získali z vŕby a už boli napučané, aby sa rozvili, akoby mali preniesť do dievčat schopnosť prebúdzať sa, naberať silu, plodnosť. Zdôrazňujem, že išlo o dievčatá súce na vydaj, nie o naháňanie vydatých žien. Kto to mohol robiť? Jedine tí, čo boli vekovo príbuzní. Čiže slobodné dievča a slobodný mládenec. Nie zosobášená žena a ženatý muž. Akoby išlo o pomyselné spájanie budúcich párov.
Spočiatku sa používali iba vŕbové prúty, potom sa objavili korbáče. Ako sa to dá vysvetliť?
Zmienila som sa už o prútoch. Pletením prútov do korbáča sa zrejme mala znásobiť ich sila a ďalšia vec bola, že vidiecki mládenci sa chceli predviesť v čo najlepšom svetle. Obyčajný korbáčik – čo si pomyslí dievka? Neveľmi šikovný mládenec za mnou prišiel. Naopak, bohatý, z viacerých prútov krásne pletený korbáč hneď na prvý pohľad naznačil, že mladík je aj zručný. Dievčatá za odmenu, vlastne ako prejav vďaky a priazne mládencom, viazali na korbáče farebné stužky. Samozrejme, že potom mládenec s takto skrášleným korbáčom si mohol hrdo vykračovať cez dedinu.
Ako sa chodievalo šibať? Jednotlivo alebo v skupinkách?
Dedinskí mládenci sa vybrali za dievčatami vo väčšej skupine. Prízvukujem, že tí, čo boli v mládeneckom spolku. Nemohol sa pridať ktokoľvek. Šibač musel byť zrelý duševne aj telesne. Taký, čo sa už dostal do spolku, aby mohol stavať máj, kurizovať rovesníčkam, taký, čo s inými napríklad mohol zájsť už aj do krčmy na zábavu.
Vedeli dievčatá naznačiť svojmu sympatickému šibačovi náklonnosť nielen prostredníctvom viazania stužiek na korbáč?
Dievčatá vajíčka farbili šupkami z cibule, bylinkami, kôrou zo stromov, alebo ich zdobili voskom, obliepali slamou, trávou sitinou, zdobili vyškrabávaním. Vážny nápadník zvykol dostať na červeno zafarbenú kraslicu. Na Spiši, hlavne v podtatranských obciach, sa na kraslice vyškrabávali aj veršíky. Tieto kraslice, ktoré volali „písanky“, nezdobili dievčatá, ale zaplatili za to šikovným ženám. Na písankách boli rôzne milé veršíky, napríklad „Toto vajíčko, moje srdiečko, koho ja milujem, tomu ho darujem“. Keď prišlo niekoľko šibačov naraz, mohli dostať stužky aj kraslice, ale dievčina darovala takúto písanku len tomu, kto bol blízky jej srdcu.
Napriek tomu, že šibačka a polievačka sú v našich dejinách stáročnou tradíciou, dievčatá mohli často aj trpieť…
…môže sa to zdať súčasníkom ťažko prijateľné, ale ony boli hrdé a spokojné. Mohlo ich to zabolieť, mohli aj ochorieť v studenej vode, ale vnímali to ako neodmysliteľnú súčasť Veľkej noci.
Šibač musel byť zrelý duševne aj telesne. Taký, čo sa už dostal do mládeneckého spolku, aby mohol stavať máj, kurizovať rovesníčkam, taký, čo s inými napríklad mohol zájsť už aj do krčmy na zábavu.
Bez ohľadu na riziko zápalu priedušiek či dokonca pľúc, či ďalšie nepríjemné zdravotné následky?
Opakujem, že to bol rituál, ktorý počas veľkonočných sviatkov nemohol chýbať. Aj za cenu toho, že keď štyria mládenci schmatli dievčinu za obe ruky a obe nohy, aby ju povláčili v rýchlo tečúcej bystrine, v ktorej ju mohli neúmyselne poudierať o kamene. Ona sa napriek tomu cítila pyšne, lebo ostatní videli, že je o ňu záujem.
Kedysi bolo málo príležitostí zoznámiť sa. Mládenec, ktorý drel na poli v obci, kde žil, sa zrejme len občas dostal inam; napríklad do mesta na jarmok. Chodievali preto mladí slobodní na Veľkú noc aj za slobodnými dievčatami do okolitých dedín?
Nie. Bolo zvykom, že prešli iba svoju dedinu. Treba si uvedomiť, že skoro v každej rodine žilo viacero dievok, lebo veľa detí v jednom dome bývala samozrejmosť. Uvedomte si tiež, že síce túžili po kúpačoch, ale zároveň sa chceli pred nimi skryť, tak robili drahoty. Keď šibači prehľadávali povalu, stodolu či šopu, čo im zabralo nejaký čas, nemali by už potom vlastne ani možnosť zájsť ešte kamsi inam; patrilo sa totiž polievať len dopoludnia, poobede už nie. A predstavte si, čo by sa nepochybne udialo, keby sa mládenec vybral peši do susednej dediny… Rovesníci stadiaľ by ho istotne zbili za to, že chcel obháňať tamojšie dievky súce na vydaj.
Foto: SITA, Braňo Bibel
Môžeme sa pristaviť pri korbáčoch?
V okolí Bratislavy, ale hlavne na Záhorí bolo vo zvyku používať veľké, dlhé korbáče, umne spletené zo zväzkov ôsmich prútov. Takýto aj vyše dva a pol metra dlhý korbáč aj niečo vážil a muselo ho niesť viacero šibačov. Každý mládenec mal pritom aj menší korbáč, ktorým vyšibal dievky, tie potom na veľký korbáč priväzovali farebnú stuhu. Dlhým korbáčom, „kocarom“, sa často predvádzali regrúti z mládeneckého spolku.
Čím ponúkali šibačov?
Pre mládencov bývala všade na stole pripravená šunka, vajíčka, koláče, na východnom Slovensku i žltá hrudka z vajec, koláč „paska“, nechýbalo víno alebo pálenka. Keď šibali už aj chlapci, pohostili ich koláčikom, dali im maľované vajíčko, prípadne pár korún, čo najmenších potešilo. Mládencom zase nešlo o peniaze – záležalo im na tom, aby im dievka dala peknú kraslicu ako dôkaz náklonnosti.
Keď sa ľudia postili, jedli zeleninové a múčne jedlá. Nenapchávali sa. Veriaci sa mal najesť raz denne a striedmo, takže hlavne ten, čo potreboval, schudol.
Naši predkovia prísne dodržiavali pôst, ktorý trval až 40 dní. Nejedli počas neho mäso, respektíve sa neprejedali. Dá sa preto hovoriť o zaujímavej podobe zdravého stravovania?
Nepochybne áno, veď si všimnite, aké dni predchádzali Veľkej noci. V decembri Vianoce, po novom roku fašiangy – kto mohol, ten sa najedol dosýta aj nezdravých vecí. Pôst pred veľkonočnými sviatkami mal teda skutočne význam pre ľudský organizmus. Keď sa ľudia postili, jedli zeleninové a múčne jedlá. Nenapchávali sa. Veriaci sa mal najesť raz denne a striedmo, takže hlavne ten, čo potreboval, schudol. Zovšeobecniť sa to dá naozaj tak, že pôstne obdobie pomáhalo zdravému životnému štýlu. Mimochodom, počas pôstu sa mohli jesť ryby, čo bolo zdravé a tiež si nájsť pochúťku v čistom potoku, o akej sa nám už môže len snívať na Slovensku.
Akú pochúťku?
Potoky neboli znečistené, naši predkovia preto mali ľahký prístup k rakom. Musím ešte zdôrazniť v súvislosti s pôstnymi dňami, že v dávnejšej minulosti ich existovalo veľa.
V akej podobe?
Keby sme sa vrátili o nejakých dvesto rokov dozadu, videli by sme, že ľudia sa postili či už v stredu alebo v piatok. Keď si to zrátame s pôstom pred vianočnými a veľkonočnými sviatkami, ročne by pôstnych dní bolo až okolo 160. Zišlo by sa to aj súčasnej generácii, ale pochybujem, že by sa to dodržiavalo. Samozrejme, že chudobní mali kedysi aj bez pôstu dosť často bezmäsité dni. No našlo by sa aj viac zaujímavostí z pohľadu terajších ľudí.
Napríklad?
Ženy vinohradníkov v bratislavskej oblasti predávali počas pôstu slimačie vajíčka. Dovoliť si ich mohli len bohatšie rodiny. Bol to veľmi cenný, takpovediac slimačí kaviár. Dokazuje to fakt, že dva malé tégliky stáli toľko, čo jedna veľká hus.
Bývali rozdiely vo veľkonočných pokrmoch v mestách a na dedinách?
Vždy hovorím, že treba brať do úvahy obdobie a spoločenské vrstvy. Chudobní totiž žili nielen na dedinách, ale aj v mestách. A tí, čo mali dosť peňazí? Na vidieku šľachta a inde zase bohatí mešťania. Zásadné bývalo to, že roľník jedol to, čo si sám dopestoval a čo mu dané prírodné podmienky umožňovali pestovať, prípadne tiež chovať. V prípade zámožných rozhodovali peniaze a ponuka na trhu. Jedna vec však bola spoločná – či to bola bohatá alebo obyčajná rodina. Za vrchom stola všade sedel na čestnom mieste manžel-otec.
Kedy sa začali vytrácať veľkonočné tradície, ktoré pretrvávali stáročia? Spôsobil to až konzumný život v posledných desaťročiach, ktorému chýba veľa duchovna, alebo stopy nájdeme ešte ďalej smerom do minulosti?
Zhrnula by som to tak, že ľudové tradície ešte fungovali, kým žila generácia našich starých alebo prastarých rodičov, čo sa narodili v širšom období na prelome 19. a 20. storočia, pretože potomkovia, čo s nimi bývali, ich aj z úcty k nim dodržiavali. Väčšia sila peňazí a viac možností nakúpiť si akoby vytvárali v mnohých ľuďoch predstavu, že je pomaly hanba pripraviť si niečo vlastnými rukami, keď sa to dá získať v obchode. S tým, pochopiteľne, prichádzali i ďalšie zmeny. Dnes veľa ľudí využíva veľkonočné sviatky na pobyt na svojej chalupe alebo vycestujú na lyžovačku. Vyšibú partnerku, ale to je z tradícií tak asi všetko. Nepozerajú sa na ne ako na duchovné dedičstvo. Pre väčšinu z nich je to vlastne spoločensko-zábavná záležitosť s plným stolom. Vyznie potom smutne, že si nevedia vážiť, čo nám zanechali v ľudových tradíciách naši predkovia. Navyše sa na Slovensko dostali cudzie veľkonočné prvky.
Aké napríklad?
Hľadanie čokoládových vajíčok a zajačikov deťmi. Možno je to teraz pre deti užitočné, keď majú počas karantény menej pohybu. Nuž behajú niekde na chalupe alebo po byte, aby našli vajíčka, ale so slovenskou tradíciou to nemá nič spoločné. Prišlo to k nám zo zahraničia ako časť rôznych cudzorodých nánosov. Potešiteľné však je, že tí, ktorí majú záujem o ľudové tradície, o veľkonočnú atmosféru, môžu ju spoznávať prostredníctvom folklórnych súborov.
Zora Mintalová Zubercová
- Narodila sa v roku 1950 v Martine. Je významná slovenská etnologička, historička a múzejníčka.
- K tradíciám si budovala vzťah už odmalička. Jej otec bol redaktorom vo vydavateľstve a matka pracovala v múzeu.
- Svoj profesionálny život zasvätila práci v Slovenskom národnom múzeu (SNM) v Martine. Podieľala sa na výskumoch v teréne, je tiež autorkou a spoluautorkou piatich expozícií v Múzeu slovenskej dediny pri SNM v Martine.
- Venuje sa aj výskumnej a publikačnej činnosti, na svojom konte má 20 knižných publikácií, stovky štúdií a článkov. Do jej knižnej tvorby napríklad patrí dielo s názvom Tradície na Slovensku (na snímke).