Medzi majoritným obyvateľstvom prežíva predstava, že Rómovia sú odolnejší proti prechladnutiu, chrípke, virózam. Zodpovedá to skutočnosti?
Ide o mýtus, ktorý sa zrodil už dávno, keď „gadžovia" videli Rómov jesť mäso uhynutých zvierat, v zime pobehovať polonahé deti… Vraj ich organizmus znesie všetko, nie je to však pravda. Priemerný vek dožitia Rómov je oveľa nižší než u ostatných obyvateľov. To, myslím si, vypovedá za všetko.
Foto: Archív R. Pivoňa
Vie sa vôbec, ktorá populácia bola priemerne zdravšia – kočujúci Rómovia alebo usadlí? Ako z tohto porovnania vychádzajú súčasní Rómovia žijúci v marginalizovaných osadách?
Keď lekári koncom 50. rokov minulého storočia skúmali zdravotný stav kočujúcich Rómov, ostali prekvapení, lebo boli na tom oveľa lepšie, ako očakávali. Svedčí o tom dobová výpoveď lekára Križana, jedného z odborníkov povereného výskumom. Aj hygienické návyky kočovných Rómov boli na vyššej úrovni, ako sa predpokladalo.
Ako rómske prostredie a najmä ľudia v marginalizovaných osadách vnímajú karanténne opatrenia, ktoré vláda presadzuje počas pandémie koronavírusu?
Obvykle ich sprevádza pocit strachu a neistoty. Takmer vždy sa v osadách nájdu chytráci, ktorí tento pocit znásobia rečami o tom, ako chcú Rómov zlikvidovať, premiestniť a podobne. Preto je dobre, ak úrady spolupracujú so zdravotnými asistentmi, ktorí tieto fámy vyvracajú a ľudí upokojujú.
Spomínate si na podobné problémy v minulosti?
Pomerne nedávno, pred pár rokmi sa riešil problém s epidémiou v okrese Trebišov, kde je 17 marginalizovaných rómskych osád. Pravda, aj vtedy bola pri zavádzaní karanténnych opatrení prítomná polícia, Rómovia si však dali povedať aj bez jej zásahu. Ľudí treba počúvať a oni si veci dajú vysvetliť, čo platí nielen o Rómoch.
Dá sa v takýchto osadách zabrániť šíreniu pandémie pri zachovaní súčasných hygienických podmienok a terajšej hustote ich obyvateľstva?
Len s veľkými problémami, miestami je to až nemožné. V osadách, kde sa jedna chatrč lepí na druhú a každá je preľudnená… V Trebišove sme o tom vtedy diskutovali, napríklad o nedostatku pitnej vody. O tom, že ju treba pre Rómov zabezpečiť. Ale ako? Máme na pitnú vodu právo alebo nie? – pýtali sa. Ak áno, štát ju má zabezpečiť; ak je pitná voda tovar, treba si ju kúpiť. Bol som pri tom, keď Rómovia pitnú vodu odmietli preto, že za ňu mali platiť. V potoku je vraj vody dosť…
Je verejným tajomstvom, že v osadách prekvitá úžera, ľudia sú po uši zadlžení, čo len komplikuje zásobovanie základnými potravinami a inými potrebami v podmienkach povinnej karantény. Čo s tým?
Treba využiť skúseností s prídelovým systémom a s inštitútom osobitného príjemcu sociálnych dávok, ktorý sa tam osvedčil už v minulosti. Viem, je to administratívne náročné a veľmi to zaťažuje miestne samosprávy. Je však mimoriadna situácia a ide o životy ľudí. Žiaľ, v osadách sú jedinci, čo aj toto nešťastie budú chcieť využiť vo svoj prospech. Štát by mal na to dozrieť a zabrániť tomu.
