Čomu slúži prekrúcanie dejín najstrašnejšej vojny

Všetko podstatné o príčinách, priebehu či dôsledkoch druhej svetovej vojny je už známe a nie je na tom čo prehodnocovať, zdôrazňuje Igor Baka z Vojenského historického ústavu v Bratislave.

10.05.2020 06:00
debata (634)
Parížanky v auguste 1944 vítali amerických... Foto: SITA/AP, Harry Harris
druhá svetová vojna, oslobodenie Paríža Parížanky v auguste 1944 vítali amerických vojakov, ktorí oslobodili mesto.

Každá vojna je strašná, o druhej svetovej sa však z tohto pohľadu píše ako o najhoršej. Čo sa vám zdá na nej najstrašnejšie?

Súhlasím, druhá svetová vojna prekonala všetky predchádzajúce hlavne tým, akým spôsobom postihla civilné obyvateľstvo. Zahynulo v nej viac civilistov ako vojakov na frontoch. Podpísal sa pod to do značnej miery jej rasovo-vyhladzovací charakter zo strany nacistického Nemecka, ktoré vyvraždilo milióny Židov, Slovanov, či iných z jeho pohľadu menejcenných národov. Obrovské obete si vyžiadala tiež japonská rozpínavosť počas vojny v Tichomorí a na Ďalekom východe. Milióny ľudí zomreli v dôsledku hladu a chorôb. Množstvo obetí aj z radov civilného obyvateľstva ide na vrub technickému pokroku pri výrobe zbraní. Stačí spomenúť ničivé účinky bombardovania celých miest, či použitie atómových bômb zo strany USA v Hirošime a Nagasaki.

Kedy ste sa vy stretli prvýkrát s druhou svetovou? Bojoval v nej alebo zažil ju zblízka niekto z vašej rodiny?

O históriu sa zaujímam od detstva, koníčkom pre mňa zostala dodnes. Bez toho by sa také náročné povolanie dalo ťažko vykonávať. Samozrejme, informácie som v detstve čerpal aj z rozprávania starých rodičov. Jedna stará mama pochádzala z Banskej Bystrice, kde prežila aj SNP. Starý otec z otcovej strany bol v slovenskej armáde ako padákový strelec. Aktívne sa zúčastnil SNP, kde bol hneď počas prvej bojovej akcie zranený.

Vojna bola dôsledkom agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka.

Jednu zo svojich prác ste venovali účasti slovenskej armády na agresii nacistického Nemecka proti Poľsku, ktorou sa druhá svetová vojna vlastne začala. Už v tejto súvislosti ste si museli klásť otázku: čo bolo jej rozhodujúcou príčinou?

Seriózna historiografia má v tejto otázke celkom jasno. Vojna bola dôsledkom agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka. Hitlerovým prvoradým cieľom bola demontáž Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá po prvej svetovej vojne oklieštila porazené Nemecko. Ďalším krokom malo byť získanie „životného priestoru“ na východe a pretvorenie európskeho poriadku na základe rasovo-politických princípov. K prvým krokom patrilo vojenské obsadenie demilitarizovaného Porýnia, či pripojenie Rakúska k Tretej ríši. Nasledovala Mníchovská dohoda, okupácia okyptených Čiech a Moravy v marci 1939 a vznik Slovenského štátu, závislého od nacistického Nemecka. Hitlerova agresívna politika zároveň donútila Litvu vydať prístav Memel (Klaipéda). Hitler následne stupňoval tlak aj na Poľsko. Žiadal najmä komunikácie cez poľský koridor do Východného Pruska a tiež slobodné mesto Gdansk. Pred svojimi generálmi sa však už na jar 1939 netajil cieľom zničiť celé Poľsko.

Vladimír Putin nie tak dávno obvinil Poľsko, že čiastočne k tomu prispelo predchádzajúcou spoluprácou s Hitlerom. Na druhej strane Poľsko už dlhšie obviňuje Moskvu z čohosi podobného v dôsledku uzavretia známeho paktu Molotov – Ribbentrop. Čo si o tom myslíte?

Do určitej miery sú za tým pretrvávajúce resentimenty, odkazujúce na tragické etapy poľsko-ruských vzťahov v minulosti. To je živná pôda pre politikov, ktorí sa často snažia o kreovanie kolektívnej pamäti vlastného národa pre svoje politické ciele. Treba však priznať, že Hitlerove agresívne zámery vo vzťahu k Poľsku uľahčila práve zmluva o neútočení z 23. augusta, ktorú Nemecko podpísalo so svojím dovtedy úhlavným nepriateľom ZSSR. V tajnom protokole boli rozdelené sféry vplyvu v Poľsku a východnej Európe. Nemecku sa tak podarilo vyhnúť hroziacej vojne na dvoch frontoch. Stalin zase využil možnosť zúčastniť sa delenia Poľska a pomstiť sa mu za porážku vo vojne z rokov 1919 – 1921, ktorá znamenala stratu ďalších území nadobudnutých ešte cárskym Ruskom delením poľsko-litovského štátu v 18. storočí. Realizovať svoje imperiálne ambície vo východnej Európe Stalin plánoval tiež na úkor ďalších štátov, ktorých územie patrilo cárskemu Rusku. Chcel tak tiež odvrátiť nebezpečenstvo od Nemecka a získať čas pripraviť sa na predpokladanú vojnu. V dôverných kruhoch spojenectvo s Hitlerom ospravedlňoval tvrdením, že blížiaca sa vojna na Západe oslabí obidvoch protivníkov (Nemecko, ako aj Veľkú Britániu a Francúzsko). Vyvolával tak optimistické prognózy (bez ohľadu na to, či im veril) o možnosti budúcej sovietizácie Západu. Podpísaním nemecko-sovietskej zmluvy sa úplne zrútili rokovania Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR o spoločnom postupe proti Nemecku. Tie blokoval nesúhlas Poľska s prechodom sovietskych vojsk cez jeho územie. ZSSR sa nakoniec stal druhým agresorom vo vojne proti Poľsku (tretím bola paradoxne Slovenská republika ako satelit Nemecka), a to v dôsledku jeho vlastnej účasti na útoku od 17. septembra.

Sovieti tým chceli údajne len ochrániť obyvateľov ukrajinskej a bieloruskej národnosti v dôsledku porážky Poľska.

Ide o tvrdenie sovietskej propagandy, ktoré neobstojí zoči-voči historickým faktom. Skutočným cieľom totiž bolo naplnenie tajného protokolu k zmluve o neútočení, ako aj vytvorenie ochranného koridoru na západných hraniciach ZSSR. Potvrdzuje to aj neskoršia vojenská okupácia pobaltských štátov a ich násilné pripojenie k ZSSR v roku 1940 (spolu s Besarábiou a severnou Bukovinou), ako aj vojenské prepadnutie Fínska. Čo sa týka Poľska, tomu možno vyčítať postoj v roku 1938, keď na základe Mníchovskej konferencie participovalo na okyptení Československa, namiesto spolupráce s ním.

V bieloruskom meste Mazyr jedna slovenská rota v januári 1942 asistovala nemeckým jednotkám pri strieľaní Židov tým, že uzatvárala východy z mesta.

A nenesú spoluvinu za rozpútanie druhej svetovej vojny aj západné mocnosti svojimi ústupkami Hitlerovi, ktorými len zvyšovali jeho odhodlanie ovládnuť svet?

Čo sa týka postoja západných Spojencov – Veľkej Británie, Francúzska – ich politika uzmierovania (ktorá vyvrcholila podpisom ich predstaviteľov pod Mníchovskú dohodu) vychádzala z mylnej predstavy, že ani Hitler o vojnu nemá záujem. Táto politika v konečnom dôsledku tiež uľahčila Hitlerovi cestu k vojne. Dôležitú úlohu tu hrala snaha Veľkej Británie udržať za každú cenu mier v Európe a sústrediť sa na svoje záujmy v kolóniách, ale tiež psychologická, ekonomická a vojenská nepripravenosť Francúzska ísť do ďalšej vojny.

Dalo sa druhej svetovej vojne vôbec predísť, zabrániť alebo ju aspoň oddialiť? Rozmýšľate občas nad podobnými otázkami alebo tzv. alternatívne dejiny tejto vojny prenechávate autorom fantazijnej literatúry?

Skôr som sa ako vojenský historik zamýšľal nad otázkou, ako by sa vojna vyvíjala, keby západní Spojenci na začiatku pred Hitlerom neustupovali a neumožnili mu posilňovať sa. Narážam najmä na situáciu pred Mníchovom. V súvislosti s pokusmi o zabránenie vojny totiž treba mať na pamäti Hitlerove skutočné ciele. Ten predsa pri ich realizácii vychádzal z jasných politických predstáv. Hitler sa ako oportunista dokázal prispôsobovať podmienkam, ktoré boli v rozpore s jeho názormi a propagandou, o čom svedčí aj podpis nemecko-sovietskeho paktu. O kauzálnej súvislosti medzi plánmi, ktoré načrtol už v knihe Mein Kampf v dvadsiatych rokoch a politickou realitou po nástupe nacistov k moci však nepochybujem. Vojnu pritom chcel už v roku 1938 v súvislosti s nárokom Nemecka na Sudety. Mníchovská dohoda bola z tohto pohľadu pre Hitlera sklamaním. O rok neskôr už bol pevne odhodlaný podobný scenár nedopustiť.

Bitku o Stalingrad hitlerovci prehrali. Na... Foto: SITA/AP
druhá svetová vojna, bitka o Stalingrad Bitku o Stalingrad hitlerovci prehrali. Na snímke z februára 1943 sú zajatí nemeckí vojaci.

Ako ste už spomenuli, Slovenský štát stál vo vojne na strane nacistického Nemecka. Obhajcovia Tisovho režimu tvrdia, že iná možnosť vtedy ani neexistovala ako toto "menšie zlo“. Naozaj neexistovala?

Slovenský štát (od 21. júla 1939 Slovenská republika) bol od začiatku súčasťou mocenskej sféry nacistického Nemecka, jeho samostatnosť preto bola oklieštená. Účasť Slovenska vo vojne na strane Nemecka determinovala už ochranná zmluva z 18. – 23. marca 1939, podľa ktorej mala byť jeho zahraničná a obranná politika vedená v zhode s tou nemeckou. Nemecko za to prevzalo ochranu nad politickou nezávislosťou a územnou celistvosťou Slovenska. Ľudácka propaganda sa tento fakt snažila prekryť okrem iného teóriou menšieho zla. Jednotlivé prejavy kolaborácie s nacistickým Nemeckom pritom interpretovala ako prostriedok záchrany národa. Skutočné plány nacistov o rasovej prestavbe európskeho priestoru, v ktorých sa objavovali aj konkrétne návrhy na asimiláciu a germanizáciu časti slovenského národa a na vysídlenie jeho väčšiny, však teórii menšieho zla odporovali. Druhá vec je, do akej miery bola účasť Slovenska vo vojne na strane Nemecka len vynúteným aktom alebo aj prejavom horlivosti malého spojenca. Najnovší výskum nemecko-slovenských vojenských vzťahov v rokoch 1939 – 1945 potvrdzuje, že ochota na slovenskej strane prerastajúca v niektorých prípadoch do vlastnej iniciatívy sa podpísala tak pod charakter účasti Slovenska na vojne proti Poľsku, ako aj proti ZSSR.

Čo si ľudáci od takejto iniciatívy sľubovali?

Najskôr upevnenie labilného zahranično-politického postavenia, potom návrat území, ktoré Slovensko stratilo v dôsledku mníchovského diktátu na úkor Poľska a Maďarska, a nakoniec aj trvalé miesto v Hitlerom sľubovanej novej Európe, čo bola vzhľadom na už konštatované dosť naivná predstava. Táto politika sa v konečnom dôsledku aj tak ukázala ako bezalternatívna, keďže aktívna kolaborácia SR s nacistickým Nemeckom ju osudovo čoraz viac zväzovala s jeho víťazstvom alebo porážkou.

Ale na Slovensku sa vraj vďaka tomu nežilo počas vojny zle. Bolo naozaj „výkladnou skriňou“ vtedajšej Európy alebo ide o mýtus?

Tieto tvrdenia zodpovedajú skutočnosti len čiastočne. Slovenské hospodárstvo sa postavilo plne pod kontrolu Nemeckej ríše, čo sa v prvom období paradoxne podpísalo pod ekonomický rozvoj Slovenska. Ekonomika ťažila z vojnovej konjunktúry, silných nemeckých investícií, technologického rozvoja, dobrej hospodárskej politiky slovenských národohospodárov atď. Podarilo sa výrazne znížiť nezamestnanosť, vzrástla priemyselná výroba, mnoho robotníkov našlo prácu v ríši. V štátnej a verejnej sfére sa pre nedostatok odborníkov po odstránení Čechov a Židov otvorili možnosti rýchlej kariéry. Živnostníkov, remeselníkov či roľníkov si režim zaviazal poskytnutím židovského majetku.

Dokedy táto konjunktúra trvala?

Slovenskej ekonomike sa darilo zvyšovať priemyselnú produkciu až do roku 1943. Priemysel však musel prispôsobiť svoju štruktúru vojenským potrebám. Tento fakt by si po vojne vypýtal svoju daň. Zvyšovanie výroby okrem toho v dôsledku vojny narážalo na ťažkosti vyvolané nedostatkom surovín, polotovarov, dopravné problémy atď. Vojna sa od začiatku podpísala na zásobovaní a to najmä prehlbovaním nedostatku niektorých potravín, ale aj priemyselných výrobkov, čo nahrávalo šíreniu čierneho trhu. Vláda to riešila rôznymi reštrikciami (zákaz hromadenia zásob v domácnostiach, razie v bytoch, regulácia a zákaz predaja niektorých výrobkov, rozširovanie nákupu na odberné knižky na základné potraviny, regulácia predaja topánok, uhlia, dreva, atď.). V snahe tlmiť dosah vojny na hospodárstvo musela vláda pristupovať k budovaniu riadeného vojnového hospodárstva. Tento proces vyvrcholil v roku 1942. Vojna postupne čoraz viac zasahovala priemysel a finančný sektor.

Slovenské hospodárstvo sa postavilo plne pod kontrolu Nemeckej ríše, čo sa v prvom období paradoxne podpísalo pod ekonomický rozvoj Slovenska.

Zlom zrejme nastal po bitke pri Stalingrade.

V dôsledku nemeckých porážok nastalo na prelome rokov 1943/44 obdobie stagnácie a po príchode nemeckej armády v lete 1944 sa naplno prejavil úpadok slovenského hospodárstva. Pevnejšie pripútanie Slovenska k Nemeckej ríši, ktorá stupňovala svoje finančné a materiálne požiadavky, prerástlo v období nemeckej okupácie po vypuknutí SNP do bezbrehej exploatácie krajiny.

Zatiaľ poslednú monografiu ste venovali účasti slovenskej armády na vojnovom ťažení proti Sovietskemu zväzu. Aký význam malo toto jej spojenectvo v zbrani pre nacistické Nemecko?

V prvej fáze vojny predovšetkým propagandistický význam, čo sa dá povedať aj o účasti armád ďalších spojencov. Ťaženie na fronte mohli nacisti propagovať ako krížovú výpravu proti hrozbe „židoboľševizmu“ a kamuflovať tak jej skutočný rasovo-vyhladzovací charakter. Slováci zmobilizovali vyše 50-tisíc vojakov, ešte v lete 1941 sa však dve tretiny vrátili domov, lebo armáda bola málo motorizovaná a nedokázala plniť plnohodnotnú úlohu priamo na fronte. Zostala tu preto len Rýchla divízia a v zázemí Zaisťovacia divízia (ZD). Nasadené zostali tiež letecké jednotky. S ochotou ľudáckej vlády participovať aktívne na vojne bola nemecká strana až do roku 1943 viac-menej spokojná. Oveľa väčší význam však pre Nemcov malo fungovanie slovenských zbrojoviek. V nasledujúcom období sa do vývoja nemecko-slovenských vojenských vzťahov stále viac negatívne premietal vývoj na frontoch v neprospech spojencov Osi.

V socialistickej škole sme sa kedysi učili, že slovenskí vojaci nechceli bojovať proti slovanským bratom a hromadne prebiehali na druhú stranu. Dnes sa z rôznych prameňov dozvedáme, že boli dobre pripravenou a platnou silou, že bojovali udatne. Ako to teda bolo?

Čo sa týka radových vojakov, mnohí z nich na začiatku uverili propagande, že vojna je namierená proti boľševizmu s cieľom oslobodiť ujarmené národy ZSSR. Utvrdzovali ich v tom už otrasné nálezy masových hrobov politických väzňov, ktorých pred ústupom zavraždila tajná polícia NKVD. Slovenskí vojaci boli aj z tohto dôvodu spočiatku pomerne spoľahliví, tvrdenia o ich udatnosti však treba brať s rezervou, vychádzajú z tvrdení ľudáckej propagandy, ktorá armáde pripisovala osudový význam pre budúcnosť národa. Zoči-voči nacistickým zločinom však vojaci postupne vytriezveli, ich morálku podkopávalo neustále predlžovanie vojny, sovietska propaganda či zbližovanie sa s domácim obyvateľstvom.

Varšava bola po vyčíňaní nacistov jedným z... Foto: SITA/AP
druhá svetová vojna, Varšava Varšava bola po vyčíňaní nacistov jedným z najviac zničených miest v Európe.

Je pravda, že niektorí slovenskí vojaci sa na východnom fronte dopúšťali vojnových zločinov na civilnom obyvateľstve?

Ohľadne účasti slovenských vojakov na represáliách treba mať na pamäti, že vojna proti ZSSR bola vyhladzovacia. Na dobytom území Nemci od začiatku zaviedli brutálny režim. Jeho cieľom bola exploatácia krajiny pre nemeckú armádu na úkor zotročeného obyvateľstva, zničenie akéhokoľvek aj potenciálneho odporu, ideologických nepriateľov vrátane židovského obyvateľstva atď. Na pacifikovanie dobytého územia pritom Nemci používali aj svojich spojencov. Tieto úlohy plnila aj slovenská ZD, ktorá pôsobila v rokoch 1941 – 1943 na území dnešnej Ukrajiny a Bieloruska. Išlo o územie pod civilnou okupačnou správou, kde dominantnú úlohu od roku 1942 preberali vyšší vodcovia SS a polície. Okrem plnenia rôznych strážnych úloh bol jednou z hlavných činností ZD boj proti partizánom spojený s vraždením zajatcov, ukrývajúcich sa Židov, vypaľovaním dedín a likvidovaním civilistov. Vo viacerých slovenských jednotkách však nacistické praktiky vzbudzovali odpor, a tak ich sabotovali, čo sa podpísalo aj pod nárast dezercií a spolupráce s partizánmi. Divízia bola nakoniec na jeseň 1943 taká demoralizovaná, že ju museli reorganizovať a preveliť na budovanie zákopov do Talianska.

Niektorí autori historickej a historizujúcej literatúry bagatelizujú význam vyhlásenia vojny Spojeným štátom a Veľkej Británii zo strany vojnového Slovenska. Aké mal tento akt následky?

Následkom bolo napríklad bombardovanie Bratislavy a iných cieľov vojenského významu od júna 1944, ktoré, žiaľ, postihlo aj civilné obyvateľstvo. Dosť sa pritom zabúda na už spomínané jednotky technickej brigády (neskôr divízie) nasadené v Taliansku. Do bojovej činnosti proti Spojencom sa síce nedostala, slovenskí vojaci však zomierali aj na tomto fronte, a to najmä v dôsledku bombardovania.

Najväčšou škvrnou na dejinách vojnovej Slovenskej republiky je holokaust, deportácie tunajších Židov. Nakoľko obstojí v konfrontácii s objektívnymi faktami argument stúpencov Jozefa Tisa a spol., že o chystanom tragickom osude deportovaných nevedel?

Nie som odborník na holokaust, ale môžem sa k tomu vyjadriť ako vojenský historik. Ako som už spomenul, na okupovanom sovietskom území boli slovenskí vojaci od začiatku svedkami zločinov páchaných na Židoch. Tieto informácie sa objavovali aj v hláseniach pre ministerstvo národnej obrany, takže slovenská vláda bola informovaná o tom, čo sa tam deje. V bieloruskom meste Mazyr jedna slovenská rota v januári 1942 asistovala nemeckým jednotkám pri strieľaní Židov tým, že uzatvárala východy z mesta. Zachovalo sa dokonca niekoľko fotografií, ktoré slovenskí vojaci vyhotovili, keď sa náhodou stali svedkami masových exekúcií Židov zo strany nemeckých jednotiek, resp. domácich kolaborantov.

Zodpovedá historickej pravde tvrdenie, že Slovenské národné povstanie zachránilo našu krajinu pred väčším zničením, lebo ju začlenilo do protihitlerovskej koalície?

Nie, so zachovaním slovenskej samostatnosti totiž Spojenci nepočítali. V skutočnosti postupne v rokoch 1940 – 1942 uznali čs. vládu v Londýne. Povstanie malo napriek tomu morálny význam, keďže veľká časť slovenského obyvateľstva sa aktívne zapojila do boja proti nacistickému Nemecku. Povstalecká reprezentácia sa zároveň jasne vymedzila proti nedemokratickému režimu SR a jej kolaborácii s nacizmom. Vďaka SNP mohli politickí reprezentanti Slovenska výrazne prehovoriť do otázky jeho postavenia v povojnovom politickom usporiadaní ČSR, aj keď ďalší vývoj tieto „výdobytky“ postupne negoval.

Napriek zapojeniu čs. vlády v exile a čs. zahraničného vojska do protihitlerovskej koalície straty a škody spôsobené prechodom frontu a bojmi na našom území boli obrovské. Ako si to vysvetľujete?

V rámci oslobodzovania Slovenska prebiehali na jeho území intenzívne niekoľkomesačné boje. Prvá obec bola oslobodená už v septembri 1944 v rámci Karpatsko-duklianskej operácie uskutočnenej na základe politického rozhodnutia s cieľom pomôcť SNP. Oslobodzovacie boje na Slovensku, na ktorých sa okrem sovietskych a rumunských vojsk podieľali tiež vojaci 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a partizáni, sa skončili až začiatkom mája. Bojovú činnosť útočiacich vojsk negatívne ovplyvňovali horské masívy, ako aj značný počet riek, teda prirodzené prekážky, ktoré, naopak, vyhovovali brániacim sa nemeckým a maďarským vojskám. Tieto skutočnosti sa podpísali pod veľké straty na životoch bojujúcich vojakov, na vojnové škody však mali boje len sekundárny význam. Najväčšie škody slovenskému hospodárstvu spôsobili ustupujúce nemecké vojská, ktoré rabovali a ničili prakticky všetko, čo sa dalo.

Od skončenia druhej svetovej vojny v Európe uplynulo v týchto dňoch 75 rokov. Napriek tomu neprestávajú utíchať politicko-ideologické spory o tom, ktorý štát mal väčšie zásluhy na víťazstve, kto komu by mal ešte platiť reparácie a pod. Čím to je a existujú vôbec nejaké objektívne dôvody na prehodnocovanie dejín druhej svetovej vojny?

Všetky podstatné aspekty príčin, priebehu či dôsledkov tejto vojny sú už známe. To však neznamená, že druhá svetová vojna sa už nemusí ďalej skúmať. Stále je množstvo tém, ktoré si vyžadujú hlbší výskum a komplexnejšie poznanie. Existujú, samozrejme, aj individuálne pokusy prehodnocovať druhú svetovú vojnu, spomenúť možno revizionistické snahy o relativizovanie zločinov nacizmu, tvrdenia o sovietskych útočných zámeroch v lete 1941 a pod. Druhá vec sú politické snahy o prehodnocovanie, či prekrúcanie dejín druhej svetovej vojny. S tým mala aj naša historiografia pred rokom 1989 bohaté skúsenosti. Alarmujúci je však fakt, že v dôsledku politických tlakov sa v niektorých krajinách ešte aj dnes oživujú (aj v kontexte s rastúcim medzinárodnopo­litickým napätím) snahy o kreovanie kolektívnej pamäti národa.

Pomaly odchádzajú do večnosti poslední pamätníci – aktívni účastníci bojov druhej svetovej vojny a je tu fenomén „postpamäti“ generácií, ktoré už ani neprišli do styku s ľuďmi, čo tie boje zažili. Máte recept na to, ako by im škola a médiá mohli priblížiť podstatu a tragiku oných udalosti?

Nie som pedagóg, ale aj každodenný život v demokracii nám ukazuje, aký je význam spoločensko-vedných predmetov formujúcich osobnosť žiaka. Zážitková aktivita vo výchovno-vzdelávacom procese je, podľa mňa, dôležitá, len ju v tomto smere treba nasmerovať tak, aby na príklade tragických udalostí druhej svetovej vojny u žiaka pomáhala rozvíjať pozitívny vzťah k demokracii, humanizmu a tolerancii. Pomohli by možno pravidelné návštevy pamätných miest, napríklad koncentračných táborov, či múzeí venovaným tragickým udalostiam tohto najstrašnejšieho vojnového konfliktu v dejinách ľudstva. Čo sa týka mediálnej oblasti, mne osobne chýbajú kvalitné dokumentárne filmy venované najnovším slovenským dejinám.

Stará múdrosť varuje: zabúdať na hrôzy poslednej vojny má za následok približovanie ďalšej, možno ešte strašnejšej. Súhlasíte?

Často sa hovorí, že z histórie sa dá poučiť, samotní historici sú však voči takémuto konštatovaniu skeptickí. Videli sme to aj po druhej svetovej vojne, svet sa už viackrát ocitol na prahu ďalšieho globálneho konfliktu. V súčasnosti tiež možno sledovať eskaláciu medzinárodného napätia, veľa sa hovorí o oživovaní studenej vojny, čiže mier je naďalej veľmi krehký a na jeho udržanie je potrebné vynakladať obrovské úsilie. Pre náš malý štát je z tohto pohľadu zvlášť dôležité, že je súčasťou systému kolektívnej bezpečnosti, ktorý sa aj vďaka mementu druhej svetovej vojny podarilo vytvoriť. Práve fakt, že pokusy o vytvorenie takéhoto systému po roku 1918 zlyhali, sa veľkou mierou podpísal pod vypuknutie dodnes najstrašnejšieho vojnového konfliktu v dejinách ľudstva.

PhDr. Igor Baka, PhD (1976) – vojenský historik

Vojenský historik Igor Baka. Foto: Archív Igora Baku
Vojenský historik Igor Baka Vojenský historik Igor Baka.
  • Štúdium histórie absolvoval na Filozofickej fakulte UKF v Nitre.
  • Od roku 1999 pôsobí ako vedecký pracovník vo Vojenskom historikom ústave v Bratislave.
  • Je autorom monografií Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku (2006), Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940 (2010), Slovenská armáda vo vojne proti Sovietskemu zväzu a slovensko – nemecké vzťahy (2019) a ďalších.
  • Je spoluautorom kolektívnych diel Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny, Vojenské dejiny Slovenska 1939 – 1945 slovom a obrazom, Vojenské dejiny Slovenska (V. a VII. zv.) a i.
  • Publikoval tiež množstvo štúdií a odborných článkov.
  • Od roku 2019 je podpredsedom redakčnej rady časopisu Vojenská história.

© Autorské práva vyhradené

634 debata chyba
Viac na túto tému: #druhá svetová vojna #Vojenský historický ústav #Igor Baka