Po vojne prišlo sucho. A pomaly vysychala aj spoločnosť

, 12.05.2020 06:00
Anton Lycius, dôchodca, učiteľ
Anton Lycius, stredoškolský učiteľ. Autor: , ,

Krčili sa s rodičmi v území nikoho. Z východnej hranice Slovenska sa na nich tlačili Rusi, na západe sa opevnili Nemci. A oni medzi nimi. Prečkávali krutú poslednú zimu vojny s desiatkami vidiečanov v lese, v ktorom dobytok zdivel, ženy sa modlili pri veľkej vatre a deti v noci nespali pre hvizd striel. Oslobodenie znamenalo pre Antona Lyciusa, dnes stredoškolského učiteľa na dôchodku, nesmiernu radosť. No po vojne prišlo sucho. A do spoločnosti sa vkrádala totalita.

Vraciate sa často v spomienkach na koniec vojny a k oslobodeniu?

Iste! Človek s tým žije. Nie je možné, aby som na to zabudol. To je veľa zážitkov, väčšinou pochmúrnych, ale aj dobrých.

Ako prvák ste nastúpili do školy v septembri 1944, tesne po vypuknutí SNP. Ako sa učilo?

Veľmi slabo. Do školy som začal chodiť v Ruskom Kazimíre (dnes Vyšný Kazimír). V jednej budove v jednej miestnosti boli všetky ročníky, od prvého až po ôsmy. Po našej dedine chodili nafúkaní chlapi v čiernom oblečení, ľudia sa ich báli – gardisti. V škole bol slovenský odznak, vyobrazený Tiso. A výuka? Učiteľ nás miesto toho posielal pásť jeho kravy. Ani prvé vysvedčenie sme nedostali.

Kedy sa vás dotkla vojna?

Do roku 1944 sme žiadnych vojakov u nás nevideli. A dokonca sme ani nevnímali, že je druhá svetová vojna. Bol pokoj. Až sa na jeseň po vypuknutí Povstania zjavila kolóna konských povozov. Nízkych ale silných, ťažko sa drali cestou, na ktorej bolo 20–30 centimetrov blata. Ubytovali sa, rozdelili do rodín a bývali aj v našom dome. Mama im prala, vyvárala. Poprinášali sme im drevo na kúrenie. Neboli to esesáci, ale Wehrmacht, normálni ľudia, otcovia rodín. Naučili sme sa pár slov po nemecky.

Nebáli ste sa?

S bratom sme sa zaujímali skôr o ich zbrane. Samopaly, guľometné pásy, granáty voľne ležali v našej izbe. A či môj brat Janko nezobral jeden granát, taký modrý, ako vajce a šiel do stodoly. A začal ho hádzať o stenu! Prišiel Nemec a keď to zbadal, schmatol granát a bratovi takú vylepil. Kričí – weg! Granát odistil a hodil do záhrady. Vybuchlo to. Ani som sa nenazdal a ocitol som sa na pôjde. Strach sme však zažívali, keď prišiel tento list – Nútená evakuácia obyvateľstva (ukazuje lístok, podpísaný notárom pod heslom Na stráž!). Posielali nás na Poprad. Z Ruského Kazimíra. To bolo niečo nepredstaviteľné!

Ako ste sa presúvali?

Na voze, drabiňáku, čo zvážal seno. Pomáhal som ho otcovi naložiť. Do polovice ho vystlal slamou, voz prikryl plachtou, ako to robili zlatokopovia na západe. Ešte predtým stihol zabiť prasiatko, nabral údeniny, múku. Na voze sme sa tisli šiesti, otec, mama, dve sestry a dvaja bratia. Nastúpili sme k ostatným vozom do radu, Nemci boli len vpredu. Pohli sme sa, keď môj otec urobil takú vec, za ktorú by nás všetkých odstrelili. Za dedinou je odbočka na Čičavu a otec aj s Dudovcami na konci nešli na Poprad, ale stočili to na Čičavu a po horizonte šli ku Kvakovciam až do lesa. Sledovali sme, čo sa deje, triasli sa ako osiky. Prišli sme do lesa a ten moment si pamätám dodnes. Už tam bolo mnoho ľudí, z Benkoviec, Merníka, porobili si zemľanky, lavice. Zaradili sme sa medzi nich. A bolo ticho.

Čo sa stalo s kolónou, ktorá pokračovala do Popradu?

Len sme sa dopočuli, že jeden z vozov narazil na mínu a tí ľudia zahynuli. Neviem, či ostatní došli až k Popradu. Nemci už nemali silu všetko kontrolovať. Ustupovali. Ale predstavte si, front zastal. Nemci vytvorili obranu nad Ruským Kazimírom. Rusi boli už za Sninou. A my sme sa ocitli medzi nimi! V tom lese v Ondavskej vrchovine.

Ako ste to prežívali?

Ako deti. Dobrodružne! Vyžívali sme sa v tom, že ponad nás strieľali z kanónov. Počuli sme hvizd a povedali sme – a teraz bum! A to vedľa nás buchlo! Raz nás prišli skontrolovať Rusi. Len čo odišli preč, na druhý deň boli u nás Nemci. Keď sa vojaci vzdialili, sestra Mária sa vybrala, že pôjde do dediny. V dome totiž zostala naša sestra Anka, narodilo sa jej dieťa a Nemci jej a ešte pár ľuďom dovolili zostať. Sestra šla dole, keď na ňu kričal Nemec a vyhnal ju späť do lesa. Asi 100 metrov od nej dopadol granát. Vyvalilo buk. Bola by prišla o život.

A čo druhá sestra s novorodencom?

Rodičia poslali mňa. Poznal som chotár ako dlaň, pásol som kravy a kone. Šiel som do potoka, bol zarastený vŕbami, nebolo za ne vidieť. Prešiel som až k nášmu domu. Dozvedel som sa, že chlapec Vincko dostal strašný zápal pľúc. Bol červený ako krv. Dieťa to nevydržalo a zomrelo.

A ako ste to vydržali pri mínusových teplotách v lese?

Spali sme na voze, šiesti. Prikrytí perinami z husacieho peria. Držali sa pohromade ako zver. V noci horeli vatry, ženy a babičky sa len modlili a modlili – otče naš, iže jesi na nebesi. Ľudia sa živili všeličím. Podaktorí si pritiahli do lesa dobytok, kravy, teľce. Ale tie zdiveli! Báli sa ľudí, utekali ako hrom! A tak chlapi použili opraty z koní, natiahli ich od buka do buka, nahnali teľce, tie urobili kotrmelce, chlapi ich dosekali sekerami. Mäso rozvešali po stromoch, hneď zamrzlo.

Potvrdenie o nútenej evakuácii.
Potvrdenie o nútenej evakuácii. Autor: Andrej Barát, Pravda

Dokedy váš tábor fungoval?

V januári, keď Nemci odišli, vrátili sme sa do dediny. Naša obec nebola postihnutá, ale susedné Benkovce… Už z lesa sme videli obrovskú žiaru. Nemci ich vypálili pri odchode. Môj otec bol stolár, po vojne tam robil dvere aj okná. 18. januára oslobodzovali Rusi Vranov nad Topľou. Ja som šiel len tak náhodou vonku a zbadal som, ako cez sad prechádzajú jednotlivo traja Rusi. Jeden ma zobral na ruky. O chvíľu ich bolo už asi 30. A tiež sa ubytovali. Mama v paráku krútila veľkou palicou a vyvárala im oblečenie. Boli strašne zavšivavení. Chudáci. Prešli cez Karpaty.

Ako chutila sloboda?

Ako študent som písal básne a často som ich písal o slobode. Takže chutila. A ako veľmi! To zbavenie sa fašistov, vojny. Úprimne sme sa tešili z príchodu Červenej armády.

Ako ste pokračovali v škole?

Presťahovali sme sa do mesta, do Vranova nad Topľou. Vedomosti sme mali slabé. Až tu som konečne dostal prvé vysvedčenie, pozrite (skoro samé trojky). Ale snažil som sa a hneď druhý rok som mal samé jednotky (strieda ďalší list). Aj preto, aby som mestským deťom niečo dokázal. Nakoniec ma žiadali, aby som im pomáhal. Boli sme z chudobnej rodiny, ale vďaka mestu sme sa dostali na štúdiá. Brat robil všeobecného lekára a ja som sa dal na stredoškolského učiteľa, do Bratislavy.

Spomínali ste gardistov. Čo s nimi bolo po oslobodení?

Stiahli sa. No v jednej rodine, kde som doučoval, mal syn otca gardistu. Prezerali sme si fotografie na Vianoce, naraz zbadám, tento pán, jeho otec hajluje čierno oblečený. Skoro som z nôh spadol. Vo Vranove boli Židia, poznali sme ich, pán Schwarz, železiar, Trenk, môj kamarát. Keď sme sa presťahovali do Vranova po vojne, môj kamarát Trenk už bol preč. Židia tam neboli. Arizovali ich majetky, domy. Pobrali ich gardistickí papaláši. Niektorí po vojne utekali, iní zostali. A na moje prekvapenie, z gardistu – otca môjho spolužiaka sa naraz stal člen komunistickej strany. Šikovným spôsobom prešli na požiadavky doby. Zrazu budovali komunizmus. Skutoční hrdinovia SNP boli potlačení.

Vojna priniesla so sebou nedostatok. Ako ste to prekonali?

Nuž mám tu jeden starožitný dokument (usmieva sa a vyťahuje malý papier) – stravný lístok. Nielen potraviny boli na prídel. Dostávali sme aj takzvanú šatenku na odev. To sa vystrihovalo, lepilo. Prišli ťažké časy, nebolo potravín.

No pochádzali ste z roľníckej rodiny, ako mnohí vaši rovesníci. Neboli ste sebestační?

V čase tohto sucha bol najmä na východnom Slovensku hladomor. To bolo také strašné sucho, že mama musela piecť z kukurice. Potom sme mali len zemiaky a fazuľu. Neskôr vo Vranove sme žili na chlebe s maslom a čiernom čaji.

Sebestačnosť rodín sa už krátko po vojne výrazne narušila. Aj moja rodina kedysi prišla ťažko k políčkam, otec klčoval les. Keď sa začala kolektivizácia, robila sa reklama, že ľudia vstupujú do družstiev dobrovoľne, s radosťou, že je to v poriadku. Nebolo! Bolo to veľmi násilné! Mnohí sa bránili. Vo Vranovskom Dlhom odmietol vstúpiť do družstva jeden roľník. V krčme sa pohádal s človekom, ktorý ho tlačil do družstva. Ten na neho kričal, že jeho deti nepôjdu do školy, že zdochne. Pustili sa do seba. Roľník siahol po noži, pichol ho. A smrteľne zasiahol. Krajský súd v Prešove roľníka odsúdil na trest smrti s prepadnutím celého majetku, napriek tomu, že bol vyprovokovaný. Brali do úvahy len to, že spôsobil škodu ľudovodemokra­tickému zriadeniu. Neviem, či to bolo správne. Takto vznikali družstvá. Ľudia prišli o pôdu. Ľudia časom nesmeli chovať dobytok, kone, dokonca ani ošípané, sliepky. Nesmeli mať roličky. A to bolo zlé. Dovtedy sa ľudia dokázali uživiť sami, bez starosti štátu. Situáciu tesne po vojne však zhoršil aj fakt, že prišlo drvivé sucho.

Čo to spôsobilo?

Neviem ako inde na Slovensku, no v čase tohto sucha bol najmä na východnom Slovensku hladomor. To bolo také strašné sucho, že mama musela piecť z kukurice. Potom sme mali len zemiaky a fazuľu. Neskôr vo Vranove sme žili na chlebe s maslom a čiernom čaji. Málokedy sa stalo, že sme si mohli dovoliť cez týždeň sliepku. Živili ma rodiny, v ktorých som doučoval. Dokonca až do prvého ročníka strednej školy. Bola povojnová doba. Ale som presvedčený o tom, že samotní vedúci činitelia nášho štátu robili kroky, ktoré znemožnili potravinovú sebestačnosť ľudí. A hoci som bol ešte chlapec, všímal som si po oslobodení postupne aj iné neduhy, nielen také, ktoré sa týkali životnej úrovne, ale skôr spoločnosti.

Čo máte na mysli?

Socializmus veľmi rýchlo zaútočil napríklad na gréckokatolícku cirkev. Pozrite (opäť vyťahuje vysvedčenia), najprv som mal riadne uvedené vierovyznanie – gréckokatolícke. A vzápätí, bez toho, aby som s tým súhlasil – pravoslávne. A každý nasledujúci rok – pravoslávne. Vo Vranove sme si veľmi obľúbili nášho gréckokatolíckeho duchovného Michala Ihnáta zo Zemplínskeho Jastrabia. Naučil nás bábkové divadlo, mňa naučil hrať na mandolíne, dodnes ju mám doma. Ako skauti sme s ním lozili po stromoch, bavili sa pri ohni. Až raz sme sa dozvedeli, že zmizol. Ušiel k bratovi na južné Slovensko. Aj napriek tomu sa často vracal do Vranova, tajne sme sa stretávali v noci pri rieke Topľa, pri Čemernom. Až ho jedna pani udala a chytili ho. Dostal 15 rokov. Nič zlé neurobil. Likvidovali gréckokatolíkov, saleziánov a ďalších. Ale nebol v tom ateistický princíp. Pretože všade tam, kde vyhnali gréckokatolíckeho kňaza, dali pravoslávneho. Vasil Biľak chcel ruské záležitosti presadzovať na našom území. Už ako mladý človek som nastupujúci systém znenávidel.

Lístok na potraviny.
Lístok na potraviny. Autor: Andrej Barát, Pravda

Ale naozaj ste si tieto spoločenské zmeny uvedomovali ako chlapec?

Bol som skautom, vĺčaťom. Skauti urobili chatu pri našej škole. Potom nám zrazu zobrali vedúceho. Skautskú chatu skonfiškovali pre pionierov. Vymazali skautskú ľaliu a namaľovali pioniersky odznak. A ja som bol pionierom. Úprimne vám poviem, že som sa tešil – som pionier, mám šatku, bolo mi veselo. Ale postupne, pomaly som sa stretával s ďalšími vecami. Keď po vojne vymenili gréckokatolíckych kňazov za pravoslávnych a zomrel mi dedo, otec ho chcel pochovať. Ale sám, nie pravoslávne. Dobre ovládal staroslovienčinu, poznal obrady. Nejaký eštebák z Ruského Kazimíra otca nahlásil. Zobrali ho do väzenia, na štyri dni. Prepustili ho, no zakázali mu o tom hovoriť, že bol zadržaný. V 8. ročníku na meštianskej škole nám dali podpísať listinu, že súhlasíme s trestom smrti pre Rudolfa Slánskeho. Predstavte si, dali to podpísať deťom!

Tak ako s odstupom času vnímate oslobodenie?

Viete, oslobodenie Rusom nemôže nik uprieť. To bola úžasná obeta. Videl som tých vojakov, akí boli zničení, vychudnutí, ošarpaní. Toľké kilometre prešli, bojovali, za svoje vlastné oslobodenie a krivdy, ktoré fašizmus napáchal v Rusku a potom šli a oslobodzovali ďalej. No rovnako si myslím, že naša spoločnosť si nezaslúžila to nasledujúce obdobie po oslobodení spojené s väznením nevinných ľudí, eštebákmi na každom kroku, snahou priblížiť sa Sovietskemu zväzu. Veď to boli kruté postupy, ktoré sa nezhodujú s ľudskými právami, demokraciou (nadlho sa odmlčí). Je ťažké sám seba posúdiť. Som demokrat? Kto ním je? Je to ten, ktorý uznáva ľudské hodnoty? Asi áno. Uznáva slobodu, demokraciu, spravodlivé a nezávislé súdy. Mňa nikto nepresvedčí o nejakom nacizme, fašizme či boľševizme. Prežil som to. Videl som postupy tých ľudí a neželám si, aby sa na Slovensku znova ujala nejaká totalita.


Potrebujeme Vašu podporu

Číslo účtu pre finančné dary:

Slovenská sporiteľňa IBAN: SK90 0900 0000 0051 4353 2023 variabilný symbol: 701 konštantný symbol: 0558

Alebo použite formulár

Vždy stojíme na Vašej strane

Pre nás ste hrdinovia Vy

Vždy stojíme na Vašej strane. Iba vďaka Vám Pravda aj teraz prináša aktuálne a dôveryhodné správy, užitočné a praktické témy, jedinečný obsah. Ak máte Pravdu radi a je pre Vás dôležitá, budeme vďační za Vašu pomoc. Podporiť nás môžete kúpou novín v stánku, objednávkou predplatného alebo finančným darom v ľubovolnej výške. Spoločne sme silnejší. Ďakujeme!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spomienky #oslobodenie #druhá svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku