Odpovede prináša jedna z najmladších vedeckých disciplín – scientometria. Tento rok uplynie 60 rokov odvtedy, čo jeden z otcov scientometrie jazykovedec Eugen Garfield založil Inštitút vedeckých informácií (ISI), ktorý zbiera a analyzuje scientometrické dáta. Viac nám prezradil farmakológ Tomáš Trnovec, ktorý sa scientometrii venuje a jej vývoj zažil na vlastnej koži.
Ústrednou témou, ktorú rieši naša spoločnosť, je koronavírus. Budeme vďaka kríze lepšie spravovať slovenskú vedu?
Určite a s mnohonásobne väčšou intenzitou, pretože hospodárska kríza, ktorej neunikneme, nás donúti spravovať tento štát tak, aby sa zvýšila hodnota jeho intelektuálneho produktu. Politici hovoria o produktoch so zvýšenou pridanou hodnotou.
Pri niektorých druhoch vedeckej činnosti je návratnosť bezprostredná a ľahko vyčísliteľná. Môže ísť o určitý nový výrobok, ktorý sa dobre predáva. Ako ale hodnotiť vedecký produkt, kde návratnosť nie je priamočiara alebo sa nedá presne odhadnúť možné využitie?
Na to slúži jedna z najmladších vedeckých disciplín – scientometria. Zaoberá sa kvantitatívnymi črtami a vlastnosťami vedy a vedeckého výskumu. Meria množstvo aj kvalitu vedeckého produktu, podobne ako hodnotíme ľubovoľný produkt s trhovou hodnotou ako zemiaky, jablká, nábytok. Scientometriou sa zaoberajú organizácie, ktoré hodnotia vedu, napríklad OECD, UNESCO. Udomácnila sa aj na Slovensku. Prednáša sa u nás na vysokých školách a ako pracovný nástroj ju používa ministerstvo, ktoré má v kompetencii vedu.
Je scientometria spoľahlivá?
Vzhľadom na to, že sa pohybujem vo vedeckom prostredí prakticky od skončenia školy v roku 1956, zaznamenal som rozvoj scientometrie aj na vlastnej koži a môžem povedať, že sa v poslednom desaťročí veľmi ustálili metódy hodnotenia vedeckého produktu. Sú štandardizované, celosvetovo akceptované a nepodliehajú veľkým zmenám.
Ako sa to teda pred šiestimi desaťročiami začalo?
Za otca scientometrie, v rámci ktorej sa hodnotí kvalita časopisov, sa považuje americký podnikateľ a jazykovedec Eugene Garfield. Rozbehol tento biznis ešte v čase, keď sme u nás boli v hlbokom socializme, ale ako mladí adepti vedy sme jeho aktivity sledovali. Začal oslovovať vydavateľov jednotlivých vedeckých časopisov, najmä amerických, ešte predtým ako príslušné kompletné číslo časopisu vytlačili, zviazali a expedovali. Požiadal si o kópiu tej stránky, kde bol obsah príslušného čísla a obsahoval meno autorov, názov článku a adresu pracoviska. Každý týždeň takto nazbieral okolo 50 až 100 obsahov jednotlivých čísiel časopisov. Nejakou lacnou tlačou podobnou xeroxu ich rozmnožil, niťou zviazal a letecky za poplatok rozosielal do vedeckých inštitúcií po celom svete pod názvom Current Contents (Priebežné obsahy), v skratke CC. Z tohto profitovali mnohí: Garfield mal zisky, ostatní bez oneskorenia vedeli, aký článok vyjde.
Ako ste sa k Priebežným obsahom dostali?
Aj napriek tomu, že sme mali veľmi limitovaný prístup k zahraničným časopisom, lebo boli za valuty, ktoré Československo nemalo, Garfieldov produkt sme odoberali. Mali sme také korešpondenčné lístky s predtlačou, ktoré sme vyplnili a zaslali letecky autorovi článku zo žiadosťou a on nám, ak sa mu chcelo, poslal takzvaný separátny výtlačok svojho článku. Autori, ktorých sme oslovili, totiž dostali zadarmo alebo za malý poplatok okolo 50 výtlačkov svojho článku na takéto účely.
To sa mohlo rýchlo rozchytať…
Presne tak. Niekedy autor dostal aj sto alebo viac lístkov žiadajúcich separátny výtlačok jeho článku, a preto bolo treba dostať sa ku Garfieldovmu informačnému týždenníku čím prv! U nás v ústave bola určitá hierarchia v dostupnosti CC, v hovorovej reči karent. Hoci sa nesmel odnášať z ústavnej knižnice, niektorí rovnejší medzi rovnými to mohli. Garfield bol súkromný podnikateľ a mohol si do CC zaradiť časopisy podľa ľubovôle, a to tie, ktoré prinášali najväčší zisk z predaja CC. Aby jeho výber bol čo najviac efektívny a CC mal veľa objednávok, vymyslel takzvaný impaktový faktor časopisu, ktorý sa prakticky v nezmenenej forme používa dodnes.
Impakt, čiže dosah, inými slovami kvalita?
Impakt hovorí v podstate o tom, ako sa články, ktoré časopis uverejní, citujú, koľko majú ohlasov. Pretože zaradenie časopisu do CC sa stalo prestížnou otázkou a nie každému vydavateľovi sa to podarilo, veľa sa na Garfielda hromžilo. Nemci, Francúzi a iní hovorili o diskriminácii neanglicky písaných časopisov a my s našimi časopismi sme sa cítili byť ponížení ako príslušníci socialistického tábora. Boli hlasy, že v biochémii a medicíne sa ľahko cituje a matematický článok sa dožije citácie po smrti autora. Niektorí tvrdili, že Garfieldovi treba zaplatiť nejaký poplatok, aby daný časopis zaradil do CC. Z dnešného pohľadu globalizácie vedy a liberálneho podnikania to boli zväčša nezmysly, ale bohužiaľ tieto názory sú ešte stále zakorenené u mnohých slovenských akademických funkcionárov, vydavateľov, autorov a čitateľov. Garfield bol svojím spôsobom geniálny a s dobre založeným biznisom paralelne položil základy scientometrie.
Prispieval aj sám do Priebežných obsahov?
Takmer v každom čísle CC mal necenzurovanú jednostranovú vedecko-spoločensko-politicky ladenú esej. Hltali sme ich. Pamätám si dobre jednu, ktorá bola o istom poprednom sovietskom vedcovi, ktorý sa volal Medvedev. Pozvali ho prednášať na významný svetový kongres a chceli mu uhradiť všetky náklady na cestu. Nepustili ho a v deň, ktorý mal byť dňom jeho vedeckého triumfu, ho poslali na zemiakovú brigádu.
Ako Garfield pokračoval?
V plnom rozsahu využil nastupujúcu digitalizáciu, svoju firmu rozkošatil o ďalšie produkty a predal spravodajskému gigantovi Thomson Reuters. Pod názvom Web of Science (WoS) slúži používateľom po celom svete. Paralelne najväčší vydavateľ časopisov na svete Elsevier vybudoval svoj Scopus. Činnosti databáz Scopus a WoS sa prelínajú, ale majú svoje špecifiká a dopĺňajú sa. Ich využiteľnosť v manažmente vedy je veľmi široká.
Foto: WIKIPEDIA.ORG/ SCIENCE HISTORY INSTITUTE
Ako je to na Slovensku?
Namiesto toho, aby sme akceptovali celosvetovo uznávaný systém hodnotenia vedy, vymýšľame si naše vlastné národné slovenské kritériá, ako hodnotiť vedecký produkt. Je to jedna z hlavných pracovných činností Centra vedecko-technických informácií SR. Nepohneme sa, ak nezačneme v plnom rozsahu vo všetkých akademických a univerzitných zariadeniach dôsledne akceptovať a uplatňovať zásady a výstupy týchto svetových vedeckých databáz. Všetky prosperujúce krajiny, a to nielen vo vede, ale aj v priemysle a iných odvetviach, to urobili.
Ako fungujú vedecké časopisy v zahraničí a ako u nás?
Najvýznamnejšie nakladateľstvá sú v súkromných rukách a riadia sa snahou o čo najväčší zisk. Ten je z predaja časopisov a kníh v papierovej alebo digitálnej forme. Ceny predplatného sa stále zvyšujú a rozpočty sa väčšinou nemenia, skôr krátia. Preto je recenzný proces nových príspevkov na uverejnenie veľmi dôsledný a uverejní sa iba to, čo prispeje k zvýšeniu kvality časopisu, inými slovami k jeho impakt faktoru (IF) a v konečnom dôsledku ku komerčnému úspechu. Mnoho časopisov sa chváli, že odmietne uverejniť až 70–80 percent príspevkov. V edičných radách úspešných časopisov sú najväčší odborníci v danej oblasti. V konkurenčnom prostredí časopisy zanikajú, zlučujú sa s inými alebo sa transformujú. U nás sú asi všetky časopisy dotované štátom. Majú zaručené, že pokiaľ sa niečo vážne nestane, budú vychádzať navždy. Na ich ziskovosť sa nehľadí, majú skôr nízky IF, mnohé sú v jazyku, ktorý je v zahraničí nezrozumiteľný, a majú limitovaný prienik do zahraničia. V tých dôležitých databázach, ako sú napríklad CC a WoS, väčšinou nie sú evidované.
Ako to súvisí s vedeckou produkciu Slovenska?
Publikovať prácu v časopise s vysokým IF ešte negarantuje, že ten-ktorý článok bude mať vysokú citovanosť, veľa ohlasov. Je však vyššia pravdepodobnosť, že k tomu príde. Z toho vyplýva záver, že ak si autor myslí, že vytvoril dobré vedecké dielo, mal by ponúknuť na zverejnenie svoju prácu do časopisu s čím vyšším IF. Je to v jeho záujme, jeho zamestnávateľa a konečne našej republiky. Databázy, o ktorých je reč, už mnohokrát úspešne predpovedali, kto dostane Nobelovu cenu.
Lenže podľa scientometrie by taký Einstein so svojimi dvomi prácami mal zrejme chabý výsledok… …ale Einstein bol len jeden. S touto zákonitosťou neurobíme nič a s týmto faktom sú konfrontované všetky krajiny.
Jeden z nástrojov scientometrie znie po anglicky peer review alebo posúdenie vedecky rovnocenným partnerom. Ako to prebieha v podmienkach Slovenska?
Je to zložitejšie. Posúdenie alebo peer review má absolútne kľúčový význam pre rozvoj vedy. Funkčné je však len vtedy, keď sa striktne dodržiavajú zásady. Posudzovateľ musí byť špecialistom v tej istej oblasti ako autor posudzovaného produktu, článku, návrhu na projekt. Nuž a dodržať túto požiadavku na Slovensku prakticky nie je možné.
Prečo?
Toľko vysokokvalifikovaných a užšie špecializovaných vedcov nemáme. Navyše naša krajina je prepletená spoluautorstvami, zaviazanosťami a konfliktmi záujmov. Našťastie vo vede dochádza ku globalizácii, k rýchlej komunikácii a ochote k spolupráci vnútri vedeckej komunity a nie je neriešiteľným problémom nájsť v nejakom kúte sveta objektívneho a zdatného reviewera, posudzovateľa, u nás označovaného ako oponenta. Sám som pravidelne žiadaný zo zahraničia o posúdenie návrhov na vedecké projekty alebo rukopisy zaslané na uverejnenie do vedeckých časopisov. Ak mám pocit, že sa nevyznám v danej problematike, alebo by mohlo ísť o konflikt záujmov, posúdenie odmietnem. Cez ruky mi prešlo veľa posudkov a musím priznať, že posudky prameniace zo Slovenska sa dosť líšia od tých z krajín s vyspelou vedou.
A s čím sa stretávate?
S dvoma extrémami. Prvý, že posudzovateľ sa snaží dokázať, že autor, tvorca produktu, nie je schopný vytvoriť nič súceho, na čo stačí napísať pár riadkov. Druhý extrém je bezhraničná dobroprajnosť našich oponentov. Je snaha nikoho nepoškodiť a posudok neobsahuje nič okrem chválospevov a konštatovaní, že posudzovaný produkt má svetovú kvalitu a je príspevok k svetovému poznaniu. V zahraničí, hlavne v USA, sa stretávam s obšírnymi posudkami, ktoré sa snažia pomenovať nedostatky a súčasne často vymenovávajú konštruktívne rady ako prácu, návrh na projekt, zlepšiť. Takto sme napríklad jeden a ten istý návrh opakovane v časových intervaloch podávali viackrát, vždy sme ho podľa oponentov zlepšili, kým nebol prijatý a navrhnutý na financovanie. Niektoré naše agentúry rozhodujúce o financovaní vedy sa snažia predstierať objektívne hodnotenie vedeckého produktu, a to tak, že vyžadujú, aby posudzovateľ bol zo zahraničia, čo má byť spása. V praxi sa takmer vždy navrhne niekto z Čiech, prípadne z Maďarska alebo Poľska. Táto cesta ku kvalitnému vedeckému produktu nevedie. Vzhľadom na tradičnú prepojenosť vedcov zo Slovenska, z Česka, ale do značnej miery aj z iných postkomunistických krajín, by som takých posudzovateľov vylúčil.
Rozprávanie o nízkej produktivite slovenskej vedy je takmer folklórom. Ako jednoduchá príčina sa často uvedie podfinancovanie. Ako to vidíte vy?
Súčasný nelichotivý stav sa podľa mňa už viac zdegradovať nedá. Je však výsledkom najmä zlého manažmentu vedy na všetkých úrovniach. Mám prehľad najmä o medicíne, ale mnoho mojich skúseností má asi širšiu platnosť.
V každoročných prierezových správach EÚ a OECD sa potácame v hodnotení vedeckého produktu európskych krajín niekde na spodných priečkach. Na univerzite sme si však urobili vlastnú scientometrickú analýzu lekárskych vied a zacielili sme sa nie na okamžitý stav, ale na trendy počas dlhšieho obdobia, až za 15 rokov. Výsledky sme publikovali v Medicínskom monitore, časopise Slovenskej lekárskej spoločnosti. Zistili sme, že trend rozvoja, teda rýchlosť ročných prírastkov produkcie slovenskej lekárskej vedy, výrazne zaostáva za našimi partnermi vo V4, veľmi výrazne aj za Chorvátskom, za Slovinskom, už nehovorím o západných krajinách.
Hrozivé je to, že pri porovnaní s Českom sú to násobky, o ktoré sa prepadáme. Pretože tá veľmi mierne stúpajúca slovenská krivka je pomerne presne definovaná, dá sa predpovedať vedecká produkcia aj v budúcich rokoch, a to minimálne do roku 2025. Takže aj keby niekto vypočul naše komentáre a vykonal by zázračné reformy v manažmente lekárskych vied, ich efekt sa s určitosťou prejaví na prelome dvadsiatych rokov!
Je problém, že veľa slovenských vedcov nemá žiaden bod vo svetových vedeckých databázach?
Mnohí vlastníci vedeckých alebo pedagogických hodností, s ktorými sa v živote stretávame, vo vedeckých databázach Scopus alebo WoS nemajú nijaký alebo len veľmi malý záznam. To nás oprávňuje, alebo dokonca núti zamyslieť sa, ako sa tieto osoby k týmto titulom dostali, ako prekľučkovali cez spleť zákonov a vyhlášok a v konečnom dôsledku nijako významne neprispeli k rozvoju slovenskej vedy z globálneho pohľadu. Inými slovami a veľmi zjednodušene. Poznáme aj v našom vlastnom prostredí množstvo nositeľov vedeckej hodnosti PhD. alebo staršieho ekvivalentu CSc., ale v databáze Scopus alebo WoS, ktoré reprezentujú Slovensko navonok, nemajú nijaký záznam alebo majú len veľmi málo záznamov.
Ako by sa malo potom s vedeckými hodnosťami „nakladať“?
Pozrime sa napríklad na podmienky pre udelenie vedeckej hodnosti na tej najnižšej úrovni. Tam rozhodujú príslušné vedecké rady vysokých škôl. Vidím veľký rozdiel v praktikách u nás a v západných krajinách. Kým dizertačná práca v západných krajinách je obvykle podložená súborom šiestich až ôsmich publikácií v časopisoch evidovaných vo WoS alebo Scopus, u nás sú to často rôzne „vedecké produkty“.
Namiesto toho, aby sme akceptovali celosvetovo uznávaný systém hodnotenia vedy, vymýšľame si naše vlastné národné slovenské kritériá, ako hodnotiť vedecký produkt.
Nie sú evidované v týchto databázach, ale figurujú v Centrálnom registri evidencie publikačnej činnosti Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Ako príklad by som uviedol abstrakty, postery, príspevok z podujatia a podobná voľnosť je aj pri evidencii citačných ohlasov, kde sa registrujú ohlasy v rôznych pracovných dokumentoch až po úroveň diplomových prác. Takže v zahraničí si musia dizertačnú prácu naozaj tvrdo oddrieť, ustáť prísne recenzovanie príspevkov v renomovaných časopisoch, zatiaľ čo u nás stačia príspevky z nejakých konferencií. Pre rozvoj slovenskej vedy v globálnom kontexte to nemá takmer nijakú hodnotu.
Najbizarnejšia situácia je s vedeckým produktom s názvom „monografia“, o to viac, ak vyjde v zahraničí. Pre finančný príjem školy a aj osobné hodnotenie autora a jeho kolektívu má cenu zlata. Ak spĺňa súčasné kritériá, považuje sa za ekvivalent originálnej vedeckej práce uverejnenej v časopise evidovanom v databáze WoS. Stretol som sa s „monografiami“, ktoré objektívne mali úroveň zlého vedecko-popularizačného článku, kopírovali predtým publikované články v časopisoch nízkej kvality, prešli recenzným procesom plným chválospevov od kolegov, vyšli v „zahraničí“ v podradnom nakladateľstve niekoľko kilometrov za hranicami SR v náklade menšom ako 100 kusov.
Autori týchto „monografií“ sú schopní tvrdošijne obhajovať prínos takýchto diel k rozvoju svetového vedeckého poznania. Že takáto prax je tiež príčinou stagnácie slovenskej vedy, je zrejmé aj pracovníkom ministerstva a na portáli právnych predpisov som našiel, že sa pripravuje novelizácia. Novela mi však pripadá nemotivačná z hľadiska výkonov Slovenska v globálnej vede.
Čo vám na novele prekáža?
Z Centrálneho registra by som napríklad vyčlenil publikačnú činnosť v súvislosti s vedeckou činnosťou od činností odbornej, pedagogickej a umeleckej, od práv duševného vlastníctva a technických noriem. Tieto činnosti majú toľko špecifických vlastností, že nasilu ich pchať pod jeden dáždnik vyhovuje uspokojovaniu osobných ambícií pracovníkov vysokých škôl rôzneho zamerania, ale sotva progresu slovenskej vedy. Zratúvanie jednotlivých produktov týchto činností mi často pripadá ako spočítavanie jabĺk a hrušiek. Novelu ako podklad pre hodnotenie vedeckého produktu považujem za zbytočne zložitú. Treba akceptovať jednoduché hodnotiace kritériá, ktoré sa už desaťročia uchytili vo svete, sú základným princípom scientometrie a riadia budovanie databáz WoS alebo Scopus.
Tak ako by mohla scientometria motivovať slovenskú vedu k lepším a pre svet prínosnejším výsledkom?
Zaoberali sme sa napríklad motivačným pôsobením takzvaného h-indexu. Toto číslo závisí od citovanosti. V databáze Scopus sa môže číslo h-indexu ľahko nájsť, a to osobitne pre každého jednotlivca, ale aj pre celú univerzitu, fakultu a podobne. Ukázali sme, že jedna zo slovenských lekárskych fakúlt, kde h-index slúži ako podklad pre výšku pohyblivej zložky mzdy, dosahuje najlepšie výsledky v produkcii vedeckých výsledkov, ale hlavne v časovom trende. Využiť h-index na hodnotenie jednotlivca je kladne prijímané u tých, ktorí majú jeho vysokú hodnotu a naráža na odpor u tých, ktorí sa v časovom trende dlhý čas nevedia odlepiť od dna. To je ľudsky pochopiteľné.
Ale je to fér, zredukovať všetky komplexné vedecké činnosti do jedného čísla?
Odporcovia tvrdia, že to nie je spravodlivé, že toľko pracujú vedecky, že im nezostáva čas na písanie článkov, že majú plné zásuvky nepublikovaných výsledkov a tak ďalej. Najnovšie som sa stretol s inovatívnym spochybňovaním využitia vedeckých databáz na hodnotenie vedeckej produkcie vysokých škôl. Spochybňuje sa takzvaná afiliácia. Keď sa vedecká publikácia zašle na uverejnenie do časopisu, tak korešpondujúci autor musí uviesť u každého autora pracovisko, ktoré je relevantné k jeho činnosti na predloženom rukopise. Tu treba pripomenúť, čo povedal Gogoľ: Nehnevaj sa na zrkadlo, keď máš krivé gamby.
Mala by sa dotácia vysokých škôl odvíjať od toho, aké scientometrické parametre dosiahnu?
Skúsenosti a názory na túto otázku sú veľmi odlišné. V niektorých štátoch s vysokou vedeckou produkciou sa tento nástroj po desaťročia úspešne používa. Inde vrátane Slovenska, kde v určitej podobe beží, sa ozývajú hlasy proti. Môj osobný názor je taký, že pokiaľ ako podklad budú slúžiť výstupy z Centrálneho registra v tej forme ako teraz, podklady na financovanie nebudú stimulovať vedeckú činnosť v rámci danej vysokej školy. Ako podklad by sa mali uznávať výhradne publikácie v časopisoch evidovaných vo WoS, Scopus a v lekárskych vedách v databáze PubMed. „Kvázipublikácie“ ako sú abstrakty, príspevky v zborníkoch, neimpaktovaných časopisoch, zväčša minimálne prispievajú k rozvoju globálneho vedeckého poznania a nemali by byť finančne honorované.
Tomáš Trnovec
farmakológ
- Od roku 2000 sa venuje environmentálnej toxikológii, keď sa zapojil do projektu skúmajúceho účinky toxických PCB látok, ktoré sa vyrábali v podniku Chemko Strážske.
- Od roku 2001 stále sleduje s ďalšími odborníkmi zdravotný stav 400 detí z východného Slovenska, skúmajú vplyvy toxických PCB látok. Tento projekt mal silný medzinárodný ohlas.
- Pracuje na oddelení environmentálnej medicíny Ústavu ochrany zdravia Fakulty verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave.
- V spolupráci s Univerzitou v Iowe inicioval založenie Medzinárodného ústavu pre zdravie vidieka a životného prostredia.
- Venuje sa scientometrii slovenskej lekárskej vedy.