Dekan Ivan Kotuliak: Nezverejňujte nič, za čo by ste sa mohli hanbiť

Falošné správy na internete, kryptomeny či drsné zásahy do súkromia. Moderné technológie so sebou priniesli problémy, s ktorými sa treba vyrovnať. Aby u nás niektorí ľudia nezostali "digitálne negramotní", štát by ich mal naučiť aspoň základné veci ako prácu s počítačom či využívanie internetbankingu. V rozhovore pre Pravdu to uviedol dekan Fakulty informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave Ivan Kotuliak.

24.05.2020 06:00
ivan kotuliak Foto: ,
Ak ľudia nerozumejú prečítanému textu, ako ich chceme naučiť, aby vedeli rozoznávať, čo je dôležitá informácia a čo obyčajný hoax, pýta sa dekan FIIT STU Ivan Kotuliak.
debata (29)

Krátko po nástupe do funkcie, ešte v januári, ste prepustili svoju predchodkyňu Máriu Bielikovú. Niektorí zamestnanci fakulty preto vstúpili do štrajku, na podporu odvolanej profesorky spísali petíciu, dokonca žiadali vašu rezignáciu. Aká je dnes na fakulte situácia?

Treba povedať, že pani profesorku Bielikovú som prepustil na základe podania, ktoré uvádzalo nezrovnalosti v daňovej oblasti. V tejto chvíli sú pripravené opravné daňové priznania za roky 2016 až 2018, ktoré budú podané hneď po koronakríze. Zároveň chcem zdôrazniť, že prepustenie pani profesorky nemalo nič spoločné s jej odbornosťou alebo s tým, že kandidovala do akademického senátu fakulty. Stále nemáme funkčný akademický senát fakulty, ktorý zhodila moja opozícia. Dúfame, že bude funkčný 4. júna. To by mohlo výrazne prispieť k upokojeniu situácie. Tú upokojila aj koronakríza a teraz čakáme, čo bude po sfunkčnení akademického senátu.

Dekanom ste už pol roka. Čo sa vám za ten čas podarilo dosiahnuť?

Dekanom som pol roka, ale vo veľmi neštandardnej situácii. Od začiatku marca trvá koronakríza, pre ktorú sme museli prejsť do on-line výučby, čo sme zvládli. Pripravujeme on-line skúšky, on-line štátnice a on-line prijímačky, ktoré sme dlhé roky nerobili. Súbežne rozbiehame veľké projekty. Aktívne sa zúčastňujeme na výskumnom projekte ACCORD, čo je stomiliónový spoločný projekt pre STU a Univerzitu Komenského. Takisto sme rozbehli niekoľko projektov vo výške zhruba štyri milióny eur zo štrukturálnych fondov s rôznymi partnermi. Máme to teda dobre naštartované. Mojou ambíciou v blízkej budúcnosti je tiež získať experta, ktorý vyštudoval informatiku na Oxforde, pracuje na univerzite vo švajčiarskom Bazileji, má vyše desať článkov v časopise Nature a chce prísť pôsobiť na našu fakultu.

Aké sú vaše ďalšie plány?

Mojím snom je internacionalizácia fakulty – získať čo najviac pedagógov a výskumníkov zo zahraničia. Minimálne začať so Slovákmi, ktorí majú zahraničné skúsenosti, ale, samozrejme, pokračovať zahraničnými odborníkmi. Pretože len tak budeme môcť pokračovať v tom, aby sme boli silnou európskou fakultou zameranou na IT. Treba tiež zdôrazniť medziodborové štúdium a medziodborové aplikácie ako bioinformatika či samonavádzacie a samoriadiace autá.

Treba si uvedomiť, že dnes vznikajú nové pozície, ktoré sme donedávna nepotrebovali.

Na pracovnom trhu je nedostatok IT špecialistov. Podľa IT Asociácie Slovenska ich už teraz chýba asi 10-tisíc a tento počet by sa mal čoskoro zdvojnásobiť. Je to len planý poplach alebo to vážne hrozí?

Naozaj ich je málo. Treba si uvedomiť, že dnes vznikajú nové pozície, ktoré sme donedávna nepotrebovali. Medzi odborníkmi teraz napríklad rezonuje téma, že sú povinné bezpečnostné audity pre väčšie firmy a štátne inštitúcie, a na to tiež treba expertov. Sú veci, ktoré sme pred 10 či 15 rokmi nerobili tak, ako sa robia dnes. Takže nedostatok IT špecialistov na pracovnom trhu je naozaj citeľný.

Jedným z dôvodov, prečo má rásť dopyt po informatikoch, je tzv. digitálna revolúcia a štátna koncepcia Priemysel 4.0 (Inteligentný priemysel pre Slovensko), o ktorej sa však veľa nevie. O čo ide?

Možno by som to priblížil trochu inak. Pôsobím aj v slovenskom výbore UNESCO, kde som zodpovedný za program Informácie pre všetkých. V rámci tejto celosvetovej organizácie sa rieši aj to, ako sa zmenia profesie a ako ich ovplyvnia nové technológie. Dnes už smerujeme k tomu, že ak viete opísať obsah svojho povolania na polovicu papiera formátu A4, tak sa zamyslite nad tým, čo budete robiť o päť či desať rokov, lebo také povolania môžu zväčša nahradiť stroje. To je teda jedna obava, ale na druhej strane je to aj príležitosť, pretože keď ľudia získajú digitálne zručnosti, môžu vykonávať prácu, ktorá má vyššiu pridanú hodnotu. Je jasné, že špecialistov IT nebudeme mať dosť, ale môžeme spraviť všetko pre to, aby ich chýbalo čo najmenej.

Hoci je informatika veľmi perspektívnym odvetvím, kde špecialisti aj celkom slušne zarábajú, študentov tohto odboru nie je veľa. Prečo?

Trochu by som to obrátil. My ako Fakulta informatiky a informačných technológií STU máme dostatok záujemcov o štúdium a snažíme sa z nich vyberať tých najlepších, aby skutočne najlepší študenti zostávali na našej fakulte a na Slovensku. Keby sme však v súčasnosti chceli vychovávať viac IT špecialistov, potrebovali by sme väčší počet zamestnancov aj väčší počet pedagógov. To znamená, že za súčasnej ekonomickej situácie a so súčasnou podporou vlády nevieme vychovať viac odborníkov. Ročne informatiku skončí asi 1 200 absolventov inžinierskeho štúdia. Na našej fakulte je to každý rok okolo 120 až 130 absolventov inžinierskeho štúdia a popritom ešte 150 bakalárov.

Čo bráni tomu, aby ich študovalo viac? Nedostatok financií alebo učiteľov?

Sú to spojené nádoby. Jednak tých ľudí potrebujete zaplatiť, jednak vychovať si ich a udržať. Štát navyše síce deklaruje, že je školstvo prioritou, ale v praxi to tak veľakrát nie je.

Veľa informatikov po skončení štúdia odchádza do cudziny, kde im ponúkajú lepšie pracovné podmienky a vyššie platy. K nám zase prichádzajú ítečkári z Ukrajiny. Je to cesta, ako doplniť chýbajúcich odborníkov?

Určite sa netreba brániť otvoreniu pracovného trhu a je dobre, keď k nám prichádzajú IT špecialisti z iných krajín, lebo to trh práce oživí. Netreba sa brániť ani tomu, že vyštudovaní IT špecialisti odchádzajú do zahraničia. Vďaka tomu profesijne rastú a niektorí z nich sa vrátia. To, čomu sa treba brániť a na čom treba pracovať, je, aby končiaci študenti stredných škôl odchádzali študovať na bežné univerzity do Českej republiky. Na Slovensku totiž majú k dispozícii minimálne porovnateľnú, ak nie lepšiu kvalitu, pokiaľ ide o štúdium informatiky.

Ivan Kotuliak. Foto: Robert Hüttner, Pravda
Ivan Kotuliak Ivan Kotuliak.

Ako je to s absolventmi vašej fakulty? Tiež ich to ťahá za hranice?

Drvivá väčšina z nich zostáva pracovať v odbore na Slovensku. Vyplýva to aj z toho, že väčšina našich študentov si už počas školy hľadá prvé zamestnanie, kde potom zostávajú. To, s čím je problém – a to zopakujem – sú maturanti, ktorí húfne odchádzajú do Čiech. Nám sa podarilo tých najšikovnejších stiahnuť práve na našu fakultu, ale jedna lastovička leto nerobí. V tomto by sme naozaj potrebovali pomoc spoločnosti.

Čo tých stredoškolákov láka na české univerzity?

Vnímajú to ako zahraničie, často ich tam stiahnu aj starší kamaráti. České vysoké školy navyše robia nábor už medzi našimi stredoškolákmi. Niekedy idú aj do našich regiónov. České firmy často robia aj testovanie našich stredoškolákov a výsledky posielajú českým univerzitám. Tie potom posielajú rozhodnutie o prijatí aj študentom, ktorí sa na ne nezapísali. Majú už prepracovanú metodiku, ako si pritiahnuť študentov zo Slovenska.

Štát navyše síce deklaruje, že je školstvo prioritou, ale v praxi to tak veľakrát nie je.

Často sa tvrdí, že maturanti, ktorí na univerzity prichádzajú študovať technické smery, nemajú potrebné vedomosti z matematiky, lebo sa na našich stredných školách zanedbáva. Máte také skúsenosti?

Na našej fakulte sme si povedali, že nedokážeme zmeniť stredné školstvo, preto sme pripravili rozšírenie bakalárskeho štúdia o štvrtý ročník. To znamená, že kto sa cíti pripravený, nastupuje na trojročné štúdium, a kto má obavy, že by mohol mať problémy, ide na štvorročné. V prvom ročníku sa tam ešte prelína výučba stredoškolských vedomostí – napríklad z matematiky – s vysokoškolskými. Postupuje sa však pomalšie, aby si študenti zvykli a zbytočne nevzdávali štúdium len preto, že sa nedokázali prispôsobiť. Snažíme sa teda túto výzvu prijať a účinne na ňu odpovedať. Tento prístup sa už ukazuje ako veľmi efektívny, pretože o fakultách elektrotechniky a informatiky sa vždy hovorilo, že na nich polovica ľudí „neprežije“, no my dnes mávame okolo 75 percent úspešných absolventov.

Jednou z oblastí, ktorej sa venujete, sú kryptomeny. Akú budúcnosť im predpovedáte?

Nová kryptomena, ktorá nie je regulovaná štátom, tu určite nebude. Keď som sa zúčastnil na podujatí blockchain forum, ktoré pravidelne pripravuje Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), francúzsky minister financií Bruno Le Maire tam vyhlásil, že táto spoločnosť je založená na hodnotách a ideáloch a tomu majú slúžiť aj technológie. Naše hodnoty a ideály sa im nemôžu prispôsobovať. To znamená, že kryptomeny, ako je facebooková libra, sa na územie Európskej únie nedostanú, lebo nad tým nie je žiadna regulácia. Na druhej strane je istá vízia, že Európska centrálna banka vydá svoju vlastnú kryptomenu, ktorú budeme používať.

Akú budúcnosť má bitcoin?

To je otázka pre krištáľovú guľu, ale odhadujem, že tu bitcoin s nami ešte nejaký čas pobudne. Jeho nevýhodou je, že má veľmi vysoké výkyvy v kurze vo veľmi krátkom čase, keď aj za hodinu môže získať alebo stratiť až 50 percent svojej hodnoty. Dnes sa preto ide skôr tou cestou, že sa vydávajú tzv. stablecoiny, teda stabilné meny, ktoré sú kryté napríklad zlatom alebo niečím iným. Bitcoin nie je krytý ničím.

Čoraz modernejšie sú bezhotovostné platby, v čom vyniká napríklad Švédsko. Už pred rokmi sa písalo, že tam i v kostoloch prestávajú zbierať peniaze do zvončeka a namiesto toho veriacich nabádajú prispievať na cirkevný účet. Dokonca vraj i bezdomovci začali používať čítačku kreditných kariet. Nie je to už priveľký extrém?

Iným príkladom je aj Čína, kde ani nepoužívajú čítačky kreditných kariet, ale mobily a mobilné aplikácie. Ak ich niekto nemá, tak si pomaly nevie objednať ani taxík. Keď nemá podporu lokálnej aplikácie, je vystrčený zo spoločnosti. Podobný zážitok mám zo Švédska. Potreboval som tam niečo kúpiť, no na to bola nutná mobilná aplikácia, ktorú by som si musel nainštalovať. Aby som si ju mohol aktivovať, pýtalo to odo mňa švédsky účet v banke, čo som nemal, takže sa mi to nepodarilo. Na druhej strane treba povedať, že používanie bezhotovostného platobného styku má i svoje nespochybniteľné výhody. Je to rýchlejšie, transparentnejšie a je tam menšie riziko zneužitia. Samozrejme, na mieste je aj otázka dôvery v bankový systém a jeho kontrolu.

Aký je váš názor na to, že sa používaním moderných technológií pripravujeme o súkromie? Ľudia zverejňujú aj citlivé informácie či fotky na sociálnych sieťach, na uliciach a vo verejných budovách nás sledujú kamery, pri sebe máme mobily, vďaka ktorým možno vystopovať našu polohu…

Vnímanie súkromia je rôzne podľa generácií. Naša generácia si súkromie viac stráži ako tá mladšia, ktorá všetko dáva na facebook. Osobne si myslím, že treba nájsť rovnováhu medzi ochranou súkromia a možnosťou podnikať. V každom prípade, už George Orwell vo svojej knihe 1984 písal, že „Veľký brat ťa sleduje“. Treba si dávať pozor, aby sme tak neskončili.

Niekedy sa zdá, že k tomu smerujeme.

Pravda je, že spraviť to, čo opísal Orwell vo svojom románe, je dnes už technicky možné. To, čo bráni tomu, aby sa to realizovalo, sú práve zákony a kontrola výkonnej moci občanmi.

Čo hovoríte na opatrenia, ktoré zavádzajú v Číne? Každého, kto vlastní mobilný telefón, tam budú evidovať aj podľa tváre. To znie už dosť orwellovsky.

Čína vo všeobecnosti neuznáva ochranu osobných údajov či ochranu súkromia, aspoň v našom európskom ponímaní. Môžeme sa na to pozerať, ako chceme, je to danosť tej krajiny.

V súvislosti s Čínou sa hovorí až o digitálnej diktatúre. Najmä čo sa týka čínskej snahy zaviesť univerzálne hodnotenie všetkých obyvateľov, akési osobné skóre, na základe čoho sa im vypočíta spoločenský status. Ak sa nebudú správať tak, ako sa majú, ich skóre klesne, a to sa odrazí na ich živote – na tom, čo môžu alebo nesmú. Ak sa to Číne podarí zaviesť, nebudú sa tým inšpirovať i ďalšie krajiny?

Pokiaľ by šlo len o výtržnosti – napríklad, keď ich niekto pácha vo vlaku, tak mu železnice ďalšie dva roky nepredajú lístok – nemuselo by to byť zlé riešenie. Ak však niekomu zakážu kúpiť si byt len preto, lebo nemá potrebný sociálny status, tak je to zničujúce pre celú spoločnosť. To je už kastovanie ľudí, teda v podstate diktatúra. Nemyslím si však, že by európska alebo americká spoločnosť dospeli k takejto forme digitálnej diktatúry, pretože u nás sa naozaj dbá na ochranu súkromia a na to, aby také rozhodnutia mohli prijímať iba nezávislé súdy.

Je naozaj veľa vecí, ktoré o vás dokážu niečo prezradiť bez toho, aby ste si to uvedomili. Preto je aj ťažké sa proti tomu chrániť.

Čoraz viac vecí sa dnes vybavuje elektronicky. Pri registrácii sa od ľudí vyžaduje číslo ich mobilu, e-mailová adresa, prípadne ako forma platenia kreditná karta. Mnoho ľudí, najmä seniorov, tým však nedisponuje alebo technológiám nerozumejú. Nie je to diskriminácia?

Stále je tu aj možnosť fungovať bez týchto moderných technológií, ale tie nám zjednodušujú život. Čo sa týka formulárov, napríklad daňové priznanie dnes človek môže vyplniť vo svojom počítači, podpísať svojím elektronickým kľúčom a podať do elektronickej podateľne – bez toho, aby sa vzdialil od počítača. Je to určite pridaná hodnota pre tých, čo to vedia využiť. Pre tých, čo to nevedia alebo nechcú používať, však stále funguje i štandardná cesta. Zvyčajne je však drahšia a vyžaduje si viac času. Používanie moderných technológií je svetový trend, ktorému sa musíme prispôsobiť.

Nie každý má však prístup k internetu, a teda aj k informáciám. Nevytvára sa tu akási novodobá triedna spoločnosť tých, čo sú po technologickej stránke gramotní alebo negramotní?

Zostávať digitálne negramotný určite nie je dobrý prístup. Ako spoločnosť musíme dbať o to, aby sme všetkým dali možnosť naučiť sa pracovať s potrebnými technológiami. Túto službu by spoločnosť mala poskytnúť každému, kto má záujem. Mali by sme sa preto starať o to, aby sme vedeli doškoliť aj seniorov, aj ľudí v strednom veku. Nepristupovať k tomu tak, že oni sami sa to majú naučiť, ale proaktívne im to ponúknuť: ak chcete, naučíme vás základy práce s počítačom, bezpečné používanie internetbankingu, ale aj ekonomickú gramotnosť a podobne. Pretože pokiaľ sa to staršia generácia nedoučí, nebude mať plnohodnotný život.

Internet so sebou priniesol zvláštny paradox. Ľudia získali prístup k obrovskému množstvu informácií, no zároveň prestávajú rozoznávať, či je ich zdroj hodnoverný. Často neveria klasickým médiám, zatiaľ čo nekriticky prijímajú správy zo sociálnych sietí, z blogov, pochybných webstránok či videí, o ktorých autoroch nič nevedia. Ako si s tým poradiť?

Je to veľmi ťažký boj, pretože takzvané fake news (falošné správy) sa šíria rýchlosťou blesku, a keď ich dostanete z troch rôznych zdrojov, môže sa zdať, že sú pravdivé. Aj rozoznávanie takých falošných informácií je veľmi zložité. Je preto potrebné, aby sme už deti vychovávali k tomu, aby sa snažili rozlíšiť pravdivé a falošné správy. Aby sa naučili kriticky čítať a overovať si informácie. V tom však zaostávame. Potvrdilo to aj posledné testovanie PISA, kde sme v tejto oblasti – v čítaní s porozumením – dopadli horšie ako v predošlom roku a katastrofálne v porovnaní s okolitými krajinami. Ak ľudia nerozumejú prečítanému textu, ako ich chceme naučiť, aby vedeli rozoznávať, čo je dôležitá informácia a čo obyčajný chýr či hoax? Musíme to naučiť deti, ale aj dospelých.

Kvôli technológiám človek o sebe prezrádza veľa informácií, ktoré možno zneužiť. Dá sa zistiť, čo má rád, kde pracuje, kam cestuje, čo nakupuje či aké má politické názory. Na čo by sme si mali dávať pozor, ak si chceme chrániť súkromie?

Čím menej toho o sebe zverejníte, tým lepšie. Treba si však uvedomiť, že každá služba, ktorú dnes využívate, si o vás zbiera informácie. Napríklad už aj pri poskytovaní hudby cez internetové služby si zhromažďujú údaje o tom, čo počúvate, a na základe toho vedia zistiť váš približný vek, prípadne sa zamyslieť, či je nejaký vzťah medzi hudbou, ktorú počúvate, a vaším politickým presvedčením. Je naozaj veľa vecí, ktoré o vás dokážu niečo prezradiť bez toho, aby ste si to uvedomili. Preto je aj ťažké sa proti tomu chrániť. V tom nám pomáha EÚ, ktorá ochraňuje naše súkromie. Od každej spoločnosti si navyše môžete vypýtať zoznam informácií, ktoré od vás daná služba má, a požiadať o ich „zabudnutie“. To je však proces, ktorý nezvládne každý, preto radšej radím: Zverejňujte o sebe iba nevyhnutné minimum informácií, a aj tie by mali byť len také, ktoré môžu byť známe aj o dvadsať rokov. Nič, za čo by ste sa po dvadsiatich rokoch mohli hanbiť, nezverejňujte.

Prof. Ing. Ivan Kotuliak, PhD. (45)

Ivan Kotuliak. Foto: Robert Hüttner, Pravda
ivan kotuliak Ivan Kotuliak.
  • Dekan Fakulty informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity (FIIT STU), od roku 2018 profesor v odbore aplikovaná informatika. Pôsobí aj ako odborný zástupca SR pre European Blockchain Partnership pri Európskej komisii a ako zástupca v programe Informácie pre všetkých Slovenskej komisie pre UNESCO.
  • Doktorandský titul získal na francúzskej Univerzite vo Versailles v odbore informatika a na FEI STU v odbore telekomunikácie. Odborne sa venuje výkonnosti komunikačných sietí, architektúre NGN sietí, mobilným a bezdrôtovým sieťam.
  • V poslednom čase sa zameriava na blockchain a siete pre doručovanie obsahu CDN, kde je spoluautorom štandardu ETSI, a tiež na softvérovo definované siete (SDN). Je spoluautorom viac ako 50 vedeckých publikácií, ako riešiteľ sa zúčastnil na vyše 20 medzinárodných a národných výskumných projektoch.

© Autorské práva vyhradené

29 debata chyba
Viac na túto tému: #hoax #digitálna gramotnosť #kryptomena #Ivan Kotuliak