Foto: Archív J. Ferko
S akými problémami sa na vás obracali majitelia psov počas karantény?
Neboli to špecifické požiadavky. Skôr konzultácie, ako zabaviť psa, keď je s ním majiteľ stále doma, keď sú obmedzené vychádzky. Problémy prídu trochu neskôr, pretože psi boli a stále sú s majiteľmi doma. Keď sa ľudia vrátia do bežného pracovného procesu, začnem mať prácu so separačnými úzkosťami psov, ktorí stratia neustálu pozornosť svojich majiteľov. Snažím sa preto cez sociálne siete povzbudzovať majiteľov, aby aj teraz nechávali svojich psov na hodinku-dve samých doma. Obávam sa však, že väčšina ľudí to neurobí.
Vedia psi predstierať psychické traumy?
Samozrejme, sú to vynikajúci herci. Dokážu dokonca zahrať aj fyzické zranenia. Môj pes mal zranenú nohu, kvôli ktorej sme sa k nemu správali trochu inak. Keď sa vyliečil, zneužíval to, akurát zabudol, ktorú nohu mal zranenú, a kríval na opačnú.
Dokáže sa pes aj hanbiť, ako to vidíme na vtipných videách na youtube?
Väčšina tých videí sú podľa mňa nacvičené scénky. Pes reaguje na emóciu človeka. Aj keď absolútne nič neurobí, a začnem mu dohovárať, akoby niečo vyviedol, reaguje svojím výrazom. Súvislosť rozhryzených perín a výčitkou jeho pána, ktorá príde o tri hodiny, pes nedokáže pochopiť. Pes má krátku pamäť, okolo jeden a pol sekundy. Ak sa vyšpiní v kuchyni a vy ho za to po príchode z práce potrestáte, spojí si trest s niečím iným. Dlhšiu dobu si dokáže pamätať len vtedy, ak sa situácia pravidelne opakuje a zapíše sa do dlhodobej pamäti. Častokrát aj nechtiac – napríklad, keď si panička obúva na prechádzku konkrétne topánky, pes na to začne reagovať.
Aké najčastejšie chyby robia majitelia psov?
Dá sa to zhrnúť do jednej vety – nechajú svojich psov, aby rozhodovali o ich aktivite. Pes by z pohľadu hierarchie nemal rozhodovať o správaní majiteľa. Ak pes nemá v hierarchii jasno, vznikajú neštandardné modely správania – skákanie na majiteľa či iných ľudí, ťahanie na vôdzke, značkovanie domácnosti, v horšom prípade aj vracanie, hryzenie, útoky či zastrašovanie majiteľa.
Čo urobíte ako prvé, keď vás niekto osloví, že má problém so psom?
V prvom rade musím vidieť psa v jeho čo najprirodzenejšom prostredí. Snažím sa chodiť k ľuďom domov – osobne alebo keď to nedovoľovali opatrenia kvôli koronavírusu, tak cez obrazovku počítača. Potrebujem spoznať psa a urobiť základnú diagnostiku jeho správania. Potom nasleduje dlhý rozhovor s majiteľom o fungovaní rodiny či o histórii psa. Vychádzajúc z tejto analýzy navrhujem dva typy najefektívnejších riešení. K prvej skupine patria rýchle riešenia, ktoré problém síce neodstránia, ale dokážu ho krátkodobo zastaviť. Ďalej nasleduje systematická práca, postupný tréning, ktorý problém odstráni. Psy ma však neustále prekvapujú. Veľakrát som bol presvedčený o tom, že som našiel univerzálny kľúč na daný problém, a vždy sa nájde pes, ktorý mi to vyvráti.
Ktorý havkáč vás najviac potrápil?
Bolo ich veľa. K čerstvým patrí labrador Harvy, ktorý celkom dobre poslúchal, ale ťahal na vôdzke. Keďže sa majiteľom malo narodiť bábätko, dostal som úlohu naučiť ho chodiť bez vôdzky a pri nohe alebo pri kočiari. Asi pred mesiacom sme sa dostali k vysnívanému cieľu a pes funguje tak, ako má. Bolo to však jeden a pol roka práce.
Foto: Pravda, Jana Kollárová
Ako prijíma pes narodenie dieťaťa v rodine, vo svojej „svorke“?
Ja to mám teraz čerstvo za sebou, keďže máme doma bábätko. Pes spočiatku dieťa potrebuje len ovoňať, reálna komunikácia nastáva vtedy, keď sa dieťa začne hýbať – loziť. To je moment, keď sa začne vyvíjať komunikácia medzi dieťaťom a psom a treba ju viesť. Hoci je to bizarné, v tomto období treba učiť psa, že dieťa je zdrojom potravy. Čo to znamená. Na holú ruku a nohu dieťaťa natriem tavený syr a nechám psa, nech to oblizuje. Učím ho tým, že kontakt s dieťaťom má byť jazykom a nie zubami. Keďže nohy a ruky dieťaťa sa hýbu a budú hýbať prudko, nekoordinovane, učím psa týmto spôsobom na to nereagovať, nebrániť sa „potrave“.
Môžeme dieťa nechať osamote so psom, aj keď vycvičeným?
Ja by som nenechal dieťa so psom osamote do dvanástich, ideálne do pätnástich rokov. Bežne vidím, že desaťročné dievčatko je na prechádzke s yorkshirom. Ona možno psa zvládne, ale keď sa zjaví iný pes, a príde ku konfliktu, neporadí si s tým. Bol som reálne v rodinách, kde malo dieťa zjazvenú tvár, lebo ceruzkou skúšalo, či sa dá oko psa prasknúť ako balónik… Dieťa si neuvedomuje dôsledky svojho správania a pes reaguje inštinktívne, niekoľkonásobne rýchlejšie ako človek. Ani supervycvičený pes nemá ostať osamote s vynikajúco sa správajúcim dieťaťom.
Máme psa vycvičeného na celý život?
Určite nie. Jedna múdra švajčiarska trénerka mi povedala, že vycvičený pes neexistuje, je len pravidelne cvičený pes.
V súvislosti s dôsledkami koronakrízy sa skloňujú rozchody a rozvody. Ako to vnímajú psi?
Veľmi negatívne, nerozumejú tomu. Nedokážu pochopiť, že svorka sa rozdelí, také niečo sa vo voľnej prírode nedeje, alebo len zriedka. Chcel by som poprosiť rozchádzajúce sa páry, aby sa nedohadovali na striedavej starostlivosti o psa. To je niečo, čo spôsobí psovi extrémny guláš v hlave. Bude ich síce oboch milovať, ale keďže je teritoriálne založený, nevie si zvyknúť na dve miesta. Skôr či neskôr príde k tomu, že pes bude nešťastný a k slovu sa dostanú nezdravé modely správania – separačné úzkosti, deštrukcia interiéru či exteriéru, sebadeštrukcia – napríklad vyhrýzanie časti tela.
Ako sa budoval váš vzťah k psom, k zvieratám?
Podľa rozprávania rodičov, s ktorými sme bývali v bratislavskom byte, som už od dvoch rokov túžil po psovi. Keďže moja mama trpí alergiou, zviera v interiéri bolo vylúčené. Vtedy sme netušili, že existujú hypoalergénne psy. Neskôr, keď som mal deväť rokov a presťahovali sme sa do rodinného domu, dostal som psa, ktorý bol vonku, v záhrade. Podmienkou bolo, aby som s ním chodil na cvičisko, ktoré bolo neďaleko. To som aj poctivo robil. Po roku mala naša trénerka menšiu autonehodu, a keďže nemohla prísť, telefonovala, či by som ju nemohol zastúpiť a viesť tréning. To som s radosťou, ako desaťročný chalan, urobil. Stalo sa však to, že o týždeň si klienti pýtali mňa…
Čomu sa trénerka asi veľmi nepotešila…
Mala z toho zmiešané pocity, ale to bol štart do môjho trénovania. Vytvorila sa skupina, v ktorej som viedol a trénoval základnú poslušnosť šteniatok. Na „cvičáku“ som spoznal aj svoju manželku, ktorá ma podporila v tom, aby som sa osamostatnil a robil vlastné výcviky psov.
Čím ste ako desaťročný chlapec tak zaujali klientov?
Možno úprimnosťou. Každému poviem otvorene, čo si myslím. Niekedy to bolo na škodu, najmä v škole s učiteľmi, neskôr profesormi. Nie každému sa páči, keď mu do očí hovorím aj nepríjemné veci. Nemám problém sa porozprávať s kýmkoľvek, či to je bohatý podnikateľ, politik, alebo bezdomovec na ulici. A, samozrejme, mám veľký vzťah k psom a možno im rozumiem viac, ako je štandard. Mnohí klienti mi hovoria, že som spolovice pes.
Foto: Pravda, Jana Kollárová
Aký bol váš prvý psík?
Bola to labradorka, ktorú vyradili zo slepeckého výcviku, pretože nevedela ignorovať mačky. Daroval nám ju veterinár, keď mala jeden a pol roka, už nebola šteniatko. Stala sa prvým terapeutickým psom na Slovensku, čo je dnes ďalšia časť mojej aktivity. Momentálne máme doma troch psov. Jeden je už staručký. Každý pes je úžasná individualita. Každý je v niečom lepší a v niečom horší. V tejto fáze života som sa ustálil pri plemene portugalský vodný pes, ktoré je veľmi aktívne. Tretieho psa sme už neplánovali mať, ale jedno zo šteniatok, ktoré sa nám narodili, ma veľmi zaujalo. Zrušil som objednávku zo zahraničia a nechal som si ho. Teraz má vyše roka. Jeho neskutočne tvrdá povaha sa veľmi ťažko formuje, ale pre mňa je to obrovská výzva. Táto hra kto z koho ma veľmi inšpiruje a ťahá dopredu. Viem, že keď toho psa vyformujem, čo potrvá asi dva roky, bude to Pán pes.
Študovali ste kynológiu?
Absolvoval som odbor strategický manažment na Fakulte manažmentu UK a matematiku – manažment na matematicko-fyzikálnej fakulte. Klasický odbor na veterine som neštudoval. Mám medzinárodne uznávaný neakademický titul Problem Dog Coach. Študoval som medzinárodnú akadémiu v Rakúsku a prešiel som rôznymi formami vzdelávania v rámci celej Európy. Tie som si cielene vyberal podľa toho, ako som sa chcel profilovať. Napríklad tréning divokých zvierat, ktoré sú v zoologických záhradách alebo v karanténnych staniciach.
Čo si máme predstaviť pod tréningom divokých zvierat?
Sú to zvieratá v zajatí alebo zachránené z voľnej prírody. Minulý rok som absolvoval stáž v českom Vlašime v ParaZOO, kam sa dostávajú zranené zvieratá, ktoré nie sú schopné ďalej samostatne žiť vo voľnej prírode. Tieto zvieratá nie sú zvyknuté na komunikáciu s ľuďmi. Netrénujú sa pre zábavu ľudí, ale preto, aby sa o ne dalo starať. Pracovali sme napríklad s uškatcami, ktorým treba pravidelne odoberať krv. Robiť to tvorovi, ktorý žije väčšinu života pod hladinou, nie je jednoduché. Učili sme ich, aby nám cez mrežu vystrčili chvost a nechali si krv odobrať. Za to uškatec dostal odmenu a pokojne odplával. Bez toho, že by sme museli zviera streliť šípkou a uspať. Je to takzvaný funkčný tréning, aby sme zvieratám čo najmenej zasahovali do ich veľmi krehkej psychiky.
Čerpáte z týchto poznatkov aj pri cvičení psov?
To je práve dôvod, pre ktorý to robím. Zvieratá z voľnej prírody, na rozdiel od psov, chyby neodpúšťajú, okamžite mi to vrátia naspäť. Bezchybnosť komunikácie sa nedá naučiť na psoch, ale na zvieratách, ktoré dajú okamžitú, niekedy až nebezpečne silnú spätnú väzbu. Pritom nie som ďaleko od toho, že ma lama kopne do hlavy, že mi slon chytí ruku a prepasíruje ma cez mrežu. Naposledy ma pohrýzla veverička do prsta, a keby som cukol a nenechal sa pohrýzť, pokazím niekoľkomesačný tréning. Veverička, ktorú našli polomŕtvu na ceste, nedôveruje nikomu. Musel som vydržať dosť veľkú bolesť, keď mi štyrikrát veľmi svedomito zahryzla až ku kosti, kým našla oriešok.
Stalo sa vám, že ste boli pri tréningu zvierat v skutočnom nebezpečenstve?
Pri psoch som v nebezpečenstve pravidelne. Naprávam veľmi zložité neduhy správania psov, ktorí sú často extrémne agresívni, veľkí. Som však opatrný, snažím sa myslieť krok dopredu, ale nikdy to nie je stopercentne bezpečné. Pri osemdesiatkilovom zvierati je vždy nejaká miera rizika. Naposledy a prvýkrát odvtedy, čo sa profesionálne venujem tréningu psov, ma pred dvoma rokmi pohrýzol do ruky československý vlčiak. Tak nepekne, že mám aj dieru v kosti. Nezaútočil na mňa, len ja som ruku obetoval kvôli veterinárke, ktorá urobila chybu v komunikácii. Učili sme psa, aby nebol na lekára agresívny.
Pracuje sa ťažšie so psami alebo s ich majiteľmi?
Som síce inštruktor výcviku psov, ale málokedy učím priamo psa. Učím ľudí, ako si vytrénujú svojho psa. Sedemdesiat percent mojej práce je s ľuďmi a len ten zvyšok so psami. Oveľa ťažšie je naučiť človeka pracovať so psom, ako naučiť povel psa. Mnoho klientov, ktorým som kvôli pracovnej vyťaženosti cvičil psov ja, zvieratá rešpektujú viac mňa ako ich. Hoci ich naučím, aby poslúchali svojich majiteľov, nie je to najrozumnejšia cesta.
Môže mať psa ktokoľvek?
Dúfam, že nie, aj keď sa stretávam s opakom. Psa by mali mať len empatickí ľudia, aby dokázali plniť všetky priania a potreby svojho zvieratka.
Majú majitelia špeciálne, zvláštne požiadavky na to, čo sa ich pes má naučiť?
Najväčšia časť našich klientov má záujem o základnú ovládateľnosť, teda povely sadni, ľahni, privolanie, odloženie, chôdzu na vôdzke a zakazujúci povel. Mám za sebou výcvik asi dvadsiatich psov, ktorých som učil golfovú etiketu, učil som tiež nemeckú dogu pekne sedieť v kabriolete.
Šatku a okuliare nemusela nosiť?
To nie… Jeden z mojich najsilnejších zážitkov bol, keď som učil psa cestovať súkromným lietadlom. Kým sme to natrénovali, obleteli sme kus Európy…
Juraj Ferko
Foto: Archív J. Ferko
Narodil sa 8. októbra 1986 v Bratislave. Vyštudoval strategický manažment na FM UK a matematiku – manažment na FMFI UK v Bratislave. Výcviku psov sa venuje od roku 1996. S labradorkou Deisi sa stal v roku 1999 jedným z prvých canisterapeutických tímov na Slovensku. Od roku 2000 sa začal aktívne venovať canisterapii, navštevoval ústavy pre postihnutých a domovy sociálnych služieb v Bratislave a jej okolí. V roku 2009 založil v Bratislave vlastnú výcvikovú školu pre psy a občianske združenie Kynologický klub DOGGIE. V septembri 2009 získal medzinárodne uznávaný certifikát Problem Dog-Coach na Dog Coaching Academy v Rakúsku. Je ženatý, má tri deti.