Jana Filipová: Nepočujúci nechcú byť na príťaž spoločnosti

, 11.06.2020 06:00
Jana Filipová, posunková reč
Jana Filipová na podujatí v Žiline, ktoré sa konalo v rámci Medzinárodného dňa nepočujúcich. Autor:

Aj nepočujúci vedia rozprávať - ibaže každý inak. Preto sa dnes už ani nepoužíva pojem hluchonemý. V rozhovore pre Pravdu na to upozornila prezidentka Asociácie nepočujúcich Slovenska (ANEPS) Jana Filipová, ktorá priblížila viaceré problémy, s akými sa táto komunita stretáva v bežnom živote.

Asi nikdy predtým sa na verejnosti tak často neobjavovali tlmočníci do posunkového jazyka, ako teraz počas epidémie koronavírusu. Vidno ich prakticky na každej tlačovej konferencii. Privítali ste to?

Každé opatrenie pre akúkoľvek zraniteľnú skupinu je potrebné. Treba si však uvedomiť, že u sluchovo postihnutých je to naozaj veľmi individuálne. Máme rôzne poruchy sluchu, rôznu slovnú zásobu či schopnosť porozumieť. Zoberme si príklad: jeden nepočujúci neovláda posunkovú reč, ale potrebuje simultánny prepis, respektíve titulky. Druhý ovláda posunkovú reč a má slušnú slovnú zásobu, takže komunikácia prostredníctvom posunkov preňho nie je problém. Tretí má takú malú slovnú zásobu, že akákoľvek ťažká téma je preňho veľmi zložitá. Keďže slabo rozumie aj posunkom, všetko mu treba veľmi detailne vysvetľovať.

Sú tiež prípady, že nepočujúci pre pochopenie potrebuje aj posunky, aj písaný text. Opatrenia preto treba nastavovať tak, aby neboli diskriminované tie sluchovo postihnuté osoby, ktoré potrebujú inú formu sprostredkovania informácií. Všetci máme rovnaké právo na informácie.

Pomohlo by, keby sa do posunkovej reči prekladali všetky večerné televízne správy?

V súčasnosti sa tak v priamom prenose prekladajú správy vo verejnoprávnej televízii na Trojke, na Dvojke sú len krátke večerné správy pre nepočujúcich, ale vysielajú sa aj na TA3. Je veľkým prínosom, že konečne i nepočujúci majú správy v normálnom čase a nemusia na ne čakať do nočných alebo skorých ranných hodín, ako to bolo v minulosti. To všetko je výborná pomoc, ktorú oceňujeme všetci, čo rozumieme posunkom. Chýba nám však riešenie pre tých, ktorí posunkovú reč neovládajú, a tých je omnoho viac – ľudia s akoukoľvek poruchou sluchu, prevažne ohluchnutí, s kochleárnym implantátom či seniori, ktorí v dôsledku staroby prichádzajú o sluch.

Aké riešenie by ste navrhovali?

Zabezpečenie správ a iného televízneho vysielania titulkami. Pevne verím, že kompetentní sa zamyslia aj nad tým a budú akceptovať i druhú skupinu sluchovo postihnutých, ktorá nevyužíva posunkovú reč.

Slovenský zväz nepočujúcich tvrdí, že je u nás veľký nedostatok tlmočníkov do posunkovej reči. Nepočujúcich, ktorí ten jazyk dobre ovládajú, je vraj asi 5 000, no k dispozícii majú iba 25 tlmočníkov, z toho takmer polovica pôsobí v Trnave. Čo si o tom myslíte?

S tým údajom nesúhlasím. Neviem, odkiaľ zväz tú informáciu zistil a na základe akých faktov. Na Slovensku totiž neexistuje žiadna oficiálna štatistika počtu ľudí so zdravotným postihnutím – ani celkovo, ani v členení podľa jednotlivých druhov zdravotného postihnutia. Určite je veľa "sluchovo postihnutých“. Oficiálna štatistika však nie je, evidencia žiadna a združovanie sa v organizáciách je dobrovoľné. To znamená, že niektorí ani nemusia byť v žiadnej organizácii, a naopak, jeden môže byť evidovaný vo viacerých.

Po roku 1989 bola u nás jedna veľká organizácia, ktorá zastrešovala všetkých sluchovo postihnutých. Najskôr to bol Slovenský zväz sluchovo postihnutých, ale ten sa rozpadol. Nástupcom sa stala ANEPS – Asociácia nepočujúcich Slovenska a pre nedoslýchavých zase Slovenská únia sluchovo postihnutých. Majú vytvorené štruktúry v tých mestách, kde je komunita nepočujúcich a nedoslýchavých. ANEPS je najväčšia organizácia nepočujúcich na Slovensku. Momentálne máme menej ako 500 prevažne starších členov, ktorí nám z roka na rok ubúdajú. V rámci asociácie v rôznych mestách poskytujeme sociálne služby a sú klienti, ktorí ich využívajú, hoci nemusia byť členmi.

Na Slovensku neexistuje žiadna oficiálna štatistika počtu ľudí so zdravotným postihnutím – ani celkovo, ani v členení podľa jednotlivých druhov zdravotného postihnutia.

A čo tlmočníci do posunkovej reči?

Súhlasím, že ich je málo. Ale nemôžem súhlasiť s tým, že ich je vraj 25 a polovica z toho v Trnavskom kraji. Prečo? Veď máme dobrovoľníkov aj ľudí, ktorí dodnes tlmočia v rámci osobnej asistencie, na základe certifikátu vydaného Asociáciou tlmočníkov posunkovej reči nepočujúcich Slovenska. Po ukončení akreditácie u nás vznikol "hluchý priestor“, keďže už nikto certifikáty nevydával. Počet tých tlmočníkov by mohli mať na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, prostredníctvom ktorých vykonávajú činnosť na celom Slovensku. Treba povedať, že to sú ľudia, ktorí sa s nepočujúcimi vďaka posunkom vedia dohodnúť, dokážu im pomôcť a sprostredkovať komunikáciu.

U nás ide tlmočnícka služba viac do popredia cez neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, a potom máme súdnych tlmočníkov, ktorí sú zapísaní v zozname na ministerstve spravodlivosti. Tých je menej ako desať. Na Slovensku máme výborných tlmočníkov, ktorí tu pôsobia dlhé roky, no podľa posledných príspevkoch v médiách to vyzerá, ako keby sme mali iba tých, čo tlmočia na úrade vlády. Nechcem tým povedať, že sú zbytoční – to nie. Ale oni začali vystupovať v médiách len teraz od marca, po nástupe novej vlády, tí ostatní sú tu dlho. Aj tým patrí naša vďaka.

Podľa vás je teda tlmočníkov viac?

Podľa môjho názoru nie je problém len v počte, ale aj v dostupnosti tlmočníka. Tá profesia nie je až taká lákavá, hlavne pre nedostatočné finančné ohodnotenie a často sa vykonáva vo flexibilnom pracovnom čase, aj cez víkendy a sviatky. Tlmočnícku službu v rámci krajov financujú vyššie územné celky, z ktorých každý poskytuje iný príspevok. Tak, ako je málo kvalitných sociálnych pracovníkov, je málo aj tlmočníkov. Nepočujúci ich potrebujú denne – na úrade, u lekára, v škole (ak navštevujú bežnú strednú alebo vysokú školu), na rodičovskom združení a podobne. V prvom rade si vyberajú osoby, na ktoré sú zvyknutí, rozumejú im a hlavne im dôverujú. Väčšinou sú to rodinní príslušníci, kamaráti či susedia.

Je nedostatok tlmočníkov pri riešení bežných situácií, ale aj súdnych tlmočníkov. Tých je najviac v Bratislavskom kraji. Všetci majú iné zamestnanie a popri tom tlmočia. Tlmočníkov v RTVS je päť. Sú aj kvalitní tlmočníci, ktorí sa združujú v rôznych spolkoch, no nepovažujú to za zamestnanie a nepočujúcim pomáhajú dobrovoľne.

Tlmočníkov do posunkovej reči využíva...
Tlmočníkov do posunkovej reči využíva prezidentka, ministri aj premiér Igor Matovič. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Ako argument, že je u nás málo tlmočníkov, sa uvádza Nórsko. Má zhruba toľko obyvateľov ako Slovensko, no pôsobí tam až 600 tlmočníkov do posunkového jazyka.

Každý štát ma inú ekonomickú situáciu a možnosti. Nemôžeme porovnávať, ako je to inde. Môžeme sa len snažiť, aby sme dosiahli lepšie platové podmienky pre tlmočníkov na Slovensku a rovnaké na celom území. Je veľa dobrovoľných tlmočníkov, ktorí vykonávajú inú prácu, lebo z tlmočenia by rodinu neuživili. Ja vidím riešenie v určení hodinovej odmeny pre tlmočníka priamo v zákone. Už dlhšie sa snažíme o presadenie lepších podmienok pre tlmočníkov, a tým pádom aj pre nepočujúcich. V Nórsku majú agentúru, kde poskytujú tlmočnícku službu, a je po nej obrovský dopyt.

Je zaujímavé, že na nedostatok tlmočníkov do posunkovej reči sa sťažujú aj v iných štátoch. Napríklad v Rakúsku, kde na približne 10-tisíc nepočujúcich pripadá asi 130 tlmočníkov, v Nemecku, kde je 80-tisíc nepočujúcich a 600 tlmočníkov, no aj v Česku – tam vraj posunkový jazyk ovláda asi 7 500 nepočujúcich a tlmočníkov je 120. Podľa toho by ich aj u nás malo byť viac.

Jednoznačne áno. Vždy sa dá nájsť riešenie. Jedno z nich je rodina. V rodinách nepočujúcich žije čoraz viac počujúcich detí. Treba ich v tom remesle len podporovať. V uvedených štátoch sú tlmočníci inak oceňovaní, preto o prácu majú záujem. Kým sa toto na Slovensku nezmení, tlmočníkov asi viac nebude. Vedeli ste, že za istých podmienok môžu tlmočiť aj sluchovo postihnutí? Vo svete sa to deje, u nás zatiaľ nie.

Nepočujúci tlmočníci? Ako dokážu prekladať?

Tí nepočujúci, ktorí majú dobrú slovnú zásobu a vedia odčítavať z pier, môžu tlmočiť pre tých slabších, ktorí nevedia čítať s porozumením. Môžu však tlmočiť len jednoduchú komunikáciu, nie prednášky a tam, kde je väčší priestor a viac ľudí.

Aká je obľuba posunkového jazyka medzi nepočujúcimi? Sú vraj takí, ktorí sa ho odmietajú učiť alebo ho nechcú používať.

Kto sa posunkovú reč naučí a vžije sa do sveta nepočujúcich, urobí všetko pre to, aby ho komunita prijala. Ja sama som samouk a posunkovú reč ma naučila spolužiačka, ktorej som za to veľmi vďačná. Ako aj všetkým nepočujúcim, ktorí ma do tej komunity vtiahli a prijali. Žiaľ, nájdu sa aj takí, čo vám povedia, že vy posunkovej reči nerozumiete. Tí, ktorí sú na tom so schopnosťami horšie, využívajú iba jednoduchú komunikáciu.

Nie každý nepočujúci chce komunikovať len posunkovou rečou. Ak napríklad niekto žije v obci, kde je sám nepočujúci a chce mať priateľov, tak sa snaží prispôsobiť počujúcej väčšine. Asi pred dvoma rokmi ma pozvali na divadelné predstavenie do Českej republiky. Bola som veľmi milo prekvapená, že tam komunita sluchovo postihnutých medzi sebou normálne komunikovala a možno len pár nepočujúcich posunkovalo.

Každá krajina má vlastný posunkový jazyk – dokopy ich je vyše tristo. Do akej miery sa odlišujú? Rozumeli by ste aspoň základom, keby ste sledovali posunkovanie Nemca, Taliana či Američana?

Samozrejme, nepočujúci sú vďaka sociálnym sieťam vo veľmi úzkom kontakte. Stretávajú sa, a keď napríklad ideme do iného štátu a vidíme tam posunkovať, hneď sa aj prihovoríme a nadviažeme bežnú komunikáciu. Ak ste v kontakte s nepočujúcim v inom štáte, veľmi rýchlo sa prispôsobíte a dokážete sa možno rýchlejšie dorozumieť ako počujúci. Existuje tiež prirodzený posunkový jazyk, ktorým sa nepočujúci vo svete bežne dorozumejú. Príkladom sú krátke správy pre nepočujúcich, ktoré si moderátori s pomocou tlmočníkov upravia zo slovenskej gramatiky do prirodzeného posunkového jazyka, a tak čítajú a moderujú.

Každá krajina má svoj posunkový jazyk, ktorý sa viaže na úradný jazyk. Na Slovensku je slovenský posunkový jazyk, ten sa riadi gramatikou slovenského jazyka. Tak tlmočia napríklad tlmočníci v správach RTVS, ktorí si vzhľadom na rýchlosť správ nemôžu text upravovať do prirodzeného posunkového jazyka, ale posunkujú v tempe danom hovoriacim moderátorom.

Spomenuli ste prirodzený posunkový jazyk. Mohli by ste bližšie vysvetliť, v čom sa odlišuje od formálneho posunkového jazyka? Dorozumievajú sa nepočujúci, ktorí sa stretnú trebárs na ulici, inými posunkami, než aké sa používajú oficiálne?

Využívajú sa rôzne formy posunkovej komunikácie – posunkovaná slovenčina, prstová abeceda, posunky – špecifické, domáce, detské, menné, umelecké. Prirodzený posunkový jazyk si vytvorila komunita nepočujúcich. Dorozumievajú sa ním medzi sebou v bežnej komunikácii a nemá doslovný preklad, ide o neformálne situácie. Tento jazyk používajú nepočujúci v krátkych správach RTVS. Posunkový jazyk je v podstate simultánna forma sprostredkovania informácií súčasne v hovorenej a posunkovej reči, čo je typické pre formálne situácie.

Slováci bez problémov rozumejú češtine, no čo-to pochopia aj z iných slovanských jazykov. Existuje taká podobnosť i v posunkovej re­či?

Áno, veľa nepočujúcich u nás si osvojuje posunky zo zahraničia, napríklad označenia krajín čerpáme z daných štátov. Pri vzniku nového posunku čerpáme zo zahraničia, ak tam taký posunok už existuje, napríklad rôzne technické pojmy, internet, cudzie slová, softvér a podobne. Niekedy však nastane situácia, že najmä starší nepočujúci novému, prevzatému, modernému posunku nerozumejú, takže si ho musia osvojiť.

Kto u nás vymýšľa alebo "uzákoňuje“ nové posunky? Kto rozhoduje, aký posunok sa pre nové slovo začne používať?

Kedysi sa posunky odovzdávali z generácie na generáciu. Nové posunky vymýšľajú samotní nepočujúci, napríklad, ak je nový posunok, nie každý ho začne používať, alebo používa svoj vlastný.

Jana Filipová pri tlmočení do posunkového jazyka.
Jana Filipová pri tlmočení do posunkového jazyka. Autor: ANEPS

Ako sa dorozumievajú nepočujúci z rôznych krajín?

Existuje medzinárodný posunkový jazyk, ktorí bežní nepočujúci nepoužívajú. Využíva sa na odborných fórach alebo konferenciách. Ťažko povedať, koľko ľudí ho ovláda. Mladšia generácia na Slovensku si ho však veľmi rýchlo osvojí prostredníctvom sociálnych sietí, kde sledujú videá v posunkoch.

Je ťažké naučiť sa posunkovú reč?

Každý z nás má inú schopnosť učenia jazykov. Niekto sa učí rýchlo, inému to trvá dlhšie a niekomu to nejde vôbec. Dôležitý je kontakt s nepočujúcimi – či už s nimi vyrastať, alebo sa s nimi pravidelne stretávať. To je základ. Niekoho to veľmi baví, ale ak vás nepočujúci neprijme, tak je to ťažké. Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, že ak človek veľmi chce, tak sa to dá. Ja som sa to naučila veľmi rýchlo, ale doslova ma "hodili“ do komunity nepočujúcich, kde všetci len posunkovali. Mala som teda dve možnosti – pozerať sa a nerozumieť, alebo sledovať a učiť sa. Vybrala som si tú druhú.

Je nutné, aby tlmočník pri posunkovaní tak veľmi využíval mimiku? Nebolo by mu rozumieť, keby sa obmedzil na gestikuláciu rukami?

Mimikou vyjadrujete to, čo cítite a potrebujete to aj pretlmočiť. Je teda naozaj veľmi dôležitá, no nie každý ju vie využívať. Nepočujúci sa pri sledovaní posunkov nepozerá len na ruky, ale aj na tvár, kde sleduje artikuláciu pier. Je však pravda, že niektorí nepočujúci posunkujú aj bez artikulovania.

Ste nepočujúca, no napriek tomu sa dá s vami bez problémov zhovárať. Ako je to možné?

Vyrastala som medzi počujúcimi, mojím prvým jazykom bola hovorená reč. Keď som mala päť rokov, zistili mi ľahkú nedoslýchavosť. Vekom sa mi sluch zhoršoval, dnes mám stopercentnú stratu sluchu. Celý život som odčítavala z pier, a to mi aj dnes veľmi pomáha. Ani môj lekár nedokáže pochopiť, ako je možné, že mi načúvací aparát tak pomáha a počujem. Mimochodom, mám ten najsilnejší aparát, ktorý sa už ani nevyrába. Vždy som nosila načúvací prístroj len na jedno ucho, a to je zvyknuté "počúvať“. Na druhé ucho som ho začala používať asi pred rokom, hlavne kvôli rovnováhe, a tam už počujem len zvuky – pri komunikácii mi to nepomáha.

Treba povedať, že načúvací aparát nenahradí sluch na sto percent. Môže len pomôcť pri vnímaní zvukov a komunikácii. Mnoho z nás cez načúvací prístroj počuje zvuky, no nerozumie slovám. Niekomu nepomôže ani načúvací aparát. Nepočujúci však vedia rozprávať – ibaže každý inak. Preto sa dnes už nepoužíva pojem hluchonemý, ale nepočujúci. Nepočujúceho, ktorý by vôbec nevedel rozprávať, ani nepoznám.

Ako sa nepočujúci naučia hovoriť?

Ak sa s dieťaťom pracuje odmalička a trénuje sa – logopédia, škola, tréning, čítanie, rozvoj reči. Poznám veľa ľudí, ktorí sú od narodenia nepočujúci a pekne rozprávajú.

Vzťahy sa zlepšia len vtedy, ak nebudeme robiť žiadne rozdiely medzi ľuďmi. My nepočujúci nechceme byť na príťaž štátu, len chceme plnohodnotne žiť.

Chodili ste do bežnej školy, posunkovú reč ste sa naučili až v 13 rokoch. Je pre sluchovo postihnuté deti lepšie integrovať sa, ako ste to spravili vy, alebo navštevovať špeciálne školy?

U každého je to individuálne. V minulosti sa nepočujúci učili v týždňových internátnych školách, integrované vzdelávanie ešte neexistovalo, iba vo výnimočných prípadoch. V dnešnej dobe majú rodičia právo vybrať si formu vzdelávania nepočujúceho dieťaťa. Žiaľ, nie vždy sa rozhodnú v jeho prospech. Mnoho mojich nepočujúcich priateľov, ktorí navštevovali špeciálne školy a počujú lepšie ako ja cez aparát, je na tom horšie ako ja. Nevedia komunikovať a majú menšiu slovnú zásobu. Treba veľa čítať, pýtať sa a nikdy sa nevzdávať.

Učíte posunkový jazyk aj deti?

Mám dve deti, počujúce. Z posunkovej reči ovládajú len pár slov, keďže rozprávam ja i môj počujúci partner. Posunkovanie využívame iba občas večer, keď už načúvacie prístroje odložím. Priateľ mal nepočujúceho otca, ktorý však posunkovať vôbec nevedel. Nie v každom prípade je hluchota dedičná. Nepočujúcim párom sa väčšinou rodia počujúce deti. Je veľa prípadov, keď nepočujúci žije v partnerskom zväzku s počujúcim človekom.

Moderná technika napreduje. Nepočujúcim pomáhajú kochleárne implantáty, načúvacie prístroje či mobilné aplikácie, ktoré hovorenú reč upravujú do písomnej podoby. Znamená to, že ľudí odkázaných na posunkový jazyk bude čoraz menej?

Hovorí sa o tom, ale čas ukáže, ako to bude. Myslím si, že vždy budú nepočujúci, ktorí budú v určitých situáciách potrebovať tlmočníka. Lenže ten s nimi nemôže byť nonstop, napríklad v posteli a pri hygiene… (Smiech.)

Bežní ľudia majú predstavu, že nepočujúci dokážu dobre odčítavať z pier. Je to tak?

Nie každý vie a môže odčítavať. Záleží to veľmi aj na druhej osobe. Je problematické odzerať, ak má muž fúzy cez pery, žena má krikľavý rúž, ak má niekto krivé zuby alebo mu chýbajú, rýchlo rozpráva a dobre neartikuluje, v pozadí je svetlo a podobne. Odzeranie ovplyvňujú aj rušivé predmety naokolo. Pre ľudí, ktorí odzerajú a nevedia posunkovať, legislatíva umožňuje takzvané artikulačné tlmočenie. A tu je ďalšia otázka: kde sú títo tlmočníci?

Keby ste porovnali skúsenosti spred 20 či 10 rokov, aký máte dojem? Zlepšil sa vzťah spoločnosti k sluchovo postihnutým?

Za posledných 20 rokov sa situácia určite posunula k lepšiemu. Ohrozené sú hlavne centrá, kde sa žiadna sociálna služba neposkytuje a nepočujúci sa veľmi radi stretávajú v komunite. Zmenilo sa najmä financovanie tlmočníckej služby a tiež poradenstvo. Máme kompenzácie sluchového postihnutia, bezplatné tlmočenie a asistenciu, tlmočníkov platí štát – aj keď nedostatočne. Máme vzdelávanie – integrované i špeciálne, možnosť študovať spolu s počujúcimi na vysokých školách. Máme tlmočené správy aj iné relácie, filmy s titulkami. Určite sú však aj rezervy. Vzťahy sa zlepšia len vtedy, ak nebudeme robiť žiadne rozdiely medzi ľuďmi. My nepočujúci nechceme byť na príťaž štátu, len chceme plnohodnotne žiť. Chceme, aby ste nás vnímali a pochopili, že aj my potrebujeme inú formu komunikácie a potom sa aj my môžeme stať rovnocennou súčasťou spoločnosti.

Jana Filipová, prezidentka Asociácie...

Jana Filipová (38)

Prezidentka Asociácie nepočujúcich Slovenska (ANEPS). Vyštudovala verejnú správu na Vysokej škole ekonómie a manažmentu verejnej správy a sociálnu prácu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Absolvovala i opatrovateľský kurz a má certifikát na tlmočenie do posunkovej reči. Pracuje ako riaditeľka Krajského centra nepočujúcich ANEPS Žilina. Od októbra 2015 pôsobí aj ako poslankyňa mestského zastupiteľstva v Žiline.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#tlmočník #sluchovo postihnutí #posunková reč #nepočujúci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku