Ako ste sa dostali k tejto práci?
Už pred revolúciou som mal priateľov medzi ľuďmi, ktorí počas nej zasadli v Koordinačnom centre VPN. Do jeho sídla na Jiráskovej ulici ma niekedy v polovici februára 1990 doviedol Ján Budaj a už som tam zostal.
Predvolebná kampaň nie je maličkosť. Kto vám pomáhal?
O voľbách a kampani som nevedel vôbec nič, ale ako jeden z mála ľudí v centre VPN som ovládal angličtinu. Zrejme aj preto padol výber na mňa. Niekedy začiatkom apríla nás navštívil mladík menom Andy Frank z USA. Mal vtedy vari 25 rokov a prišiel pripraviť pôdu pre seminár o voľbách a o predvolebnej kampani. Skupina asi dvadsiatich amerických odborníkov potom urobila zdarma dvojdňový seminár o tejto problematike. Presvedčil som Andyho, aby ostal nejaký čas s nami a pomáhal. Spolu sme potom prehovorili šesť členov americkej delegácie na spoluprácu. Táto skupina nám pripravila softvér, posudzovala výsledky verejnej mienky, pripravovala v USA cestu pre delegáciu VPN do Spojených štátov pred voľbami.
Ako dlho tu pán Frank zostal?
Takmer pol roka, bola to pre mňa záchrana a pred kamarátmi som vyzeral, že sa vo veci vyznám. V skutočnosti som bol len Andyho tlmočníkom. A s odstupom času možno povedať, že Andy v podstate usmerňoval celú kampaň a ja som mu pri tom len pomáhal. Keď už spomíname Andyho, ten medzičasom spravil úžasnú kariéru a vo svojich 28 rokoch bol jedným z najbližších ľudí Billa Clintona v jeho prezidentskom predvolebnom boji a neskôr i v jeho administratíve. (Dnes je Andrew Frank zakladateľom i prezidentom prestížnej americkej spoločnosti pre strategické komunikácie KARV Communications – pozn. red.).
Kto všetko bol vo volebnom štábe?
Poviem, kto tam skutočne pracoval, lebo mnohí sa ukázali iba raz. Partiu držal ďalší výtvarník Jan Meisner a inžinier Andrej Kulla, ktorý robil manažéra, neskôr založil známu záhradnícku firmu. Spontánne sa do kampane zapojili mnohí z tých, čo boli aktívni v revolúcii. Herec Andy Hryc si takmer zničil auto, keď niekoľkokrát obcestoval celé Slovensko.
Predvolebná kampaň '90 bola iná než kampane, ktoré nasledovali po nej. Dôraz bol na mítingoch, plagátoch, letákoch. Nevyšlo to tak draho ako bilbordy, ale predsa – kde ste vzali peniaze?
Balík peňazí od štátu za výsledky hlasovania mohol prísť až po voľbách. O predvolebnej kampani sa začalo hovoriť až v marci, a vtedy mala VPN podľa prieskumov len okolo desať percent preferencií, preto sme museli byť opatrní a hľadať iné zdroje financovania. Propagačné oddelenie KC VPN začalo vyrábať plagáty, značky, dávali sa vyrábať odznaky, tzv. placky, s nápisom VPN. Mal to byť zároveň zdroj príjmov. Niekedy to však dopadlo presne opačne. Objednalo sa vyše stotisíc placiek s anglickým textom „Movement for Democracy", výtvarník však urobil v návrhu chybu, a tak sa na hotových odznakoch objavila „Demokracy". Nedalo sa s tým nič urobiť a odznaky sa museli zničiť.
Spomenuli ste zbierky v USA a vôbec peniaze na kampaň zo zahraničia. O čo konkrétne išlo?
Dostávali sme dary v podobe menších šekov a často aj techniku. Mnohé dary a zásielky nám len písomne avizovali a pre zjednodušenie ich posielali na adresu Občianskeho fóra (OF) do Prahy s tým, že tretina je pre nás. Tieto prostriedky sme však nikdy nevideli. Prepadli sa v Prahe pod zem a pri ich vymáhaní v OF len krútili hlavami, že o ničom nevedia. Jeden takýto príspevok vo výške 10-tisíc dolárov, vyzbieraný slovenskými krajanmi v New Yorku na predstavení divadelnej hry Václava Havla, odovzdali na mieste bývalému veľvyslancovi USA v Československu. On ho mal na druhý deň odovzdať vo Washingtone vtedajšej veľvyslankyni ČSFR ako dar pre VPN. Peniaze nikdy neprišli, tak som sa o vec neskôr zaujímal priamo u pani veľvyslankyne. Tá tiež o ničom nevedela. Kto klamal, vie len Boh.
Nakoniec ste však nejaké peniaze z Ameriky dostali, ako o tom píšete v knižke, vydanej ešte v roku 1993.
Uprostred prípravy kampane ma organizácia Volunteers for Democracy pozvala do USA, kde som okrem prípravy prvej zahraničnej cesty ponovembrových slovenských politikov mal zabezpečiť nejaké finančné prostriedky. Získal som 80-tisíc dolárov od jednej organizácie, ktorá kedysi pomáhala aj disidentom v Poľsku. Ako som sa neskôr dozvedel, išlo o finančné prostriedky Kongresu USA, ktoré poskytoval na „obnovu demokracie" v štátoch východnej a strednej Európy. Za tie peniaze sa nakúpili zväčša počítače, faxy a kopírky. Skrátka to, čo nebolo ešte dostať za koruny. Zariadenia boli určené pre okresné centrá VPN.
Fedor Gál mi otvorene povedal, že som na cestu do USA nevybral správnych politikov.Juraj Mihalík
Ako dopadla májová cesta našich politikov do USA?
Bola to vlastne prvá politická cesta Slovákov bez tútorstva Prahy. Okrem toho som si predstavoval, ako prijímajú predstaviteľov VPN v Bielom dome, čo by bol perfektný predvolebný ťah. Prezident USA však v poslednej chvíli stretnutie s nami zrušil. V delegácii boli Alexander Dubček, Ján Budaj i Milan Kňažko. Vo Washingtone nám pripravili tzv. fundraisingový obed s Dubčekom, kde boli pozvaní bohatí ľudia, ochotní zaplatiť za posedenie s Dubčekom slušnú sumu. Tá pokryla výdavky za letenky a hotely.
Ako sa cítil Dubček v Amerike?
Správal sa tam veľmi milo, občas nám však robil trochu problémy. Pri rokovaní s ministrom zahraničných vecí USA Jamesom Bakerom rozprával z naplánovanej hodiny plných 53 minút. Zaspomínal si na svoju mladosť, hovoril o živote v Sovietskom zväze, opísal presne, ako jeho otec vyrábal kufor, keď sa sťahovali. Dubček mal zmysel pre osobitý humor. Keď po tom, čo mu na Washingtonskej univerzite udelili čestný doktorát, prišiel za ním skormútený Kňažko, že ho bolí brucho, doktor Dubček mu naordinoval dvojitý koňak.
Čiže bola to úspešná predvolebná cesta?
Ako sa to vezme, po návrate z cesty ma totiž zbavili vedenia kampane. Dva týždne pred voľbami ma nahradil dnes už nebohý Michal Horský. Fedor Gál mi otvorene povedal, že som na tú cestu nevybral správnych politikov. KC VPN nevydalo o ceste žiadnu správu, a tak aj médiá ju ignorovali.
VPN však voľby na Slovensku napokon vyhrala.
Áno, a najmä vďaka Dubčekovi a Kňažkovi na kandidátke. Spočiatku mi prekážalo, že v kampani mám propagovať bývalých významných členov komunistickej strany, ale bez nich by nastal ešte väčší zmätok. Lebo v pamäti mi zostal z tej kampane najmä zmätok, neochota kolegov z KC VPN spolupracovať a amaterizmus nás všetkých.
Po rozkole vo VPN ste boli aj pri zakladaní HZDS, ale v roku 1992 ste dali politike zbohom a vrátili sa do ateliéru. Nebanujete?
Nie, som skôr rád, že som z histórie ponovembrovej politiky úplne vymazaný. Nerád si na svoje pôsobenie v nej spomínam.
Juraj Mihalík (67) je slovenský sochár a keramikár.
Začínal monumentálnou sochárskou tvorbou, po zákaze výkonu sochárskej činnosti z politických dôvodov experimentoval s odlievaním keramiky do sadrových foriem.
V rokoch 1989 – 1999 mala Mihalíkova keramika pod značkou ART4 celosvetový úspech. V ostatných rokoch sa pre vlečúcu sa chorobu už výtvarnej tvorbe nevenuje.