Nielenže chodievate pravidelne do Egypta, kde vediete (s kolegom doc. Sławomirom Rzepkom z Varšavskej univerzity) poľsko – slovenský výskum v Tell el – Retábí, ale o tom všetkom aj pripravujete prednášky. Čo všetko ste museli kvôli pandémii zmeniť?
Pandémia nám radikálne skrížila plány. Ostatnú prednášku sme mali 6. marca. Potom sme sa podriadili opatreniam vlády a magistrátu proti šíreniu COVID-19. Dúfame, že do konca cyklu v júni ešte nejakú prezentáciu stihneme. Zrušiť sme museli aj prezentácie v Banskej Bystrici a účasť na viacerých domácich aj zahraničných konferenciách.
Na vašu činnosť nestačí len Slovensko…
Áno, problémom je, že nie sme závislí len od vývoja situácie na Slovensku, ale aj v zahraničí. Pri našej práci musíme prechádzať hranice, musíme cestovať lietadlami a musíme sledovať aj vývoj epidemiologickej situácie v Afrike. Nevieme, aké bude psychologické nastavenie na egyptskom vidieku. V poslednej tretine tohto roka máme naplánované sezóny na egyptskom Tell el-Retábí a v sudánskom Duwejme. Medzi nimi by sme ešte chceli stihnúť 13. medzinárodnú konferenciu Egypt a Rakúsko v Topoľčiankach, ktorú začala Nadácia Aigyptos spoluorganizovať ešte minulú jeseň. V prípade komplikácií by sme sa nenudili, máme dostatok materiálu z výskumov na spracovávanie. Ale vyviedlo by nás to z rytmu a mali by sme náročnú grantovú byrokraciu.
Ako ste sa stali archeológom?
Otec tvrdí, že som o archeológii začal rozprávať už v 5. triede základnej školy v Žitavanoch. Mal som šťastie na výborných dejepisárov – pána učiteľa Ondrejmišku a na zlatomoraveckom gymnáziu profesorov Lasaba a Rajkovú. Hoci profesori matematiky mi rozhodnutie pre humanitný smer trochu zazlievali… V socialistickom Československu sa archeológia študovala striedavo v Bratislave, Brne a Prahe. V mojom maturitnom roku však neotvorila štúdium archeológie žiadna škola v republike. Univerzita Karlova, kde skončila moja prihláška pred uzávierkou, mi ponúkla prijímacie skúšky na históriu. Nebol som síce prijatý, ale paradoxne som sa tu prvýkrát stretol s orientalistikou – sinológovia mi ponúkali štúdium čínštiny! Ďalšie prijímacie skúšky som robil opäť v Prahe, a administratívnym rozhodnutím som bol prijatý na archívnictvo. Tak som si požiadal o paralelné mimoriadne štúdium archeológie a po roku som presedlal do riadneho 2. ročníka. V roku, keď som archeológiu absolvoval, sa takmer po dvoch desaťročiach otváralo štúdium egyptológie. Tá má mnoho spoločného s archeológiou, ale je zameraná na staroveký Egypt, predpokladá znalosť viacerých živých aj mŕtvych jazykov a má aj muzeologický rozmer.
Mali ste v rodine historikov? Veľkú knižnicu, ktorá vás k dejinám priviedla?
Môj praujec, don Anton Mária Vacval SDB, písal poučné historické príbehy rímskych svätcov. Mal vzťah k Rímu, lebo tam od svojich 12 rokov študoval. Spracoval aj životopis Žofie Bosniakovej. Svoje samizdatové knižky uschovával aj u mojich rodičov, takže patrili k prvým publikáciám, ktoré som čítal. Môj otec mal vo svojej knižnici rozsiahlu historickú beletriu. Časom však podchytil môj záujem a dokupoval mi spravidla Zamarovského diela. Podporoval ma aj môj strýc Fero, ktorý mi zaobstaral viacero publikácií Archeologického ústavu.
Splnili sa vám sny, alebo je realita niečo celkom iné?
Indiana Jones je až produktom 80. rokov, takže moje predstavy o archeológii sa s ním nespájali. Už pred štúdiom som mal skúsenosti z archeologickej práce, dá sa teda povedať, že moje sny boli reálne. Niektoré sa splnili, napríklad ten o výskume v Egypte, či o výskume v Sudáne. Ďalšie pretrvávajú, alebo prišli aj nové. Človek musí mať sny a vždy niečo chcieť – ak teda nie je budhistom…
Foto: SAMS/Jozef Hudec
Kde ste boli po prvý raz niečo kopať v teréne? Čo najzaujímavejšie ste našli?
Na prvom výskume som bol veľmi hlboko – v stavebnej jame Divadla Andreja Bagara v Nitre – po prvom roku gymnázia. Ílovité vrstvy tu boli letným slnkom vysušené na betón. Aj so spolužiakom Emilom sme tu preto akademikovi Chropovskému a dnes už prof. Wiedermannovi veľa toho nenašli. Kopali sme okolo starého mosta na meandri rieky Nitry, ktorý sa nachádzal aj na starej mape, vtedy vystavenej v Ponitrianskom múzeu.
Je pre vás v niečom Slovensko po archeologickej stránke zaujímavejšie než Egypt?
Iste. Kvôli klimatickým podmienkam je zachovanie organických pamiatok hmotnej kultúry na Slovensku menej početné. Navyše nie je podporené ikonografickými a písomnými prameňmi, ako je to v Egypte. Hoci aj u nás, aj v Afrike je potrebné zrekonštruovať mozaikové obrazy dejín, pri tej slovenskej mozaike býva k dispozícii oveľa menej kamienkov. Preto je na Slovensku nazeranie do prehistórie väčšou výzvou, vyžaduje si viac deduktívnej erudície a znalosť celej škály odbornej literatúry zo širšieho európskeho priestoru. Okrem toho považujem výskum na Slovensku do istej miery aj za hľadanie koreňov samého seba.
Aký vzťah má Slovensko k egyptskej histórii?
Napriek značnej geografickej vzdialenosti celkom blízky a nesúvisí to iba s biblickou tradíciou. Môžem uviesť pre ilustráciu niekoľko perličiek. Z laténskeho opevnenia v Trenčianskych Bohuslaviciach pochádza soška staroegyptského boha Usira. Kontext nepoznáme, takže môžeme len hádať, či si ju priniesol z Egypta keltský žoldnier, alebo sa tam dostala za iných okolností… Intenzívne vzťahy existovali v 2. storočí po Kristovi. Naše územie zasiahli nové orientálne kulty, medzi nimi aj uctievanie egyptských božstiev Esety (Isis) a Serapida. Podľa historika Cassia Dia mal vojská cisára Marka Aurélia (161–180) zachrániť z obkľúčenia Kvádov nad Dunajom zázračný dážď, privolaný egyptským mágom Arnufisom, čiže kňazom Hor-Neferom.
Foto: Emma B. Andrews Diary Project
Takže aj vtedy platilo, že „svet je malý“? Vyskytuje sa napríklad naše územie na dávnych mapách?
Trenčín by mal byť starovekým Leukaristom na mape Klaudia Ptolemaia, ktorý žil v egyptskej Alexandrii. Kultúrne väzby pretrvali aj počas Východorímskej ríše. Slonovinová pyxida z Čiernych Kľačian by mohla byť príkladom egyptského koptského umenia, ktoré k nám mohlo prísť s byzantskou misiou. Počas 5. krížovej výpravy bojoval uhorský kráľ Ondrej II. (1177 – 1235) v Palestíne proti sultánovi Al-Adílovi I (1145–1218). Po dobytí Konštantínopolu (1453) spojila Uhorsko s Egyptom hrozba expanzie Osmanov. Vyslanci kráľa Mateja Korvína (1443 – 1490) navštívili viackrát dvor egyptského mamlúckeho sultána Kajtbeja (1416/18 – 1496), staviteľa známej alexandrijskej pevnosti. Sultán potom vyslal na kráľov dvor svojich vyslancov, medzi nimi aj jeruzalemského patriarchu. Počas 150 rokov osmanskej nadvlády boli obsadené časti horného Uhorska s Egyptom súčasťou jednej ríše. Po bitke pri Viedni (1683) sa vzťahy postupne zobojsmernili.
Cestovalo sa do Egypta od nás?
V 19. storočí evidujeme príslušníkov viacerých našich šľachtických rodov – napr. Andrássyovcov, Esterházyovcov, Pálffyovcov, Révayovcov či Zichyovcov – ktorí radi navštevovali Egypt, resp. Sudán a vďačíme im aj za niektoré zbierky.
Vy vraj viete najviac o slovenskej egyptologickej zbierke – čo obsahuje?
Egyptské zbierky na Slovensku boli predmetom mojej magisterskej aj doktorandskej práce na egyptológii. Uhorsko začalo výskum v Egypte dosť neskoro. Vykopávky v Šarune a Gamhúde (1907 a 1908) podporoval veľkoobchodník Filip Back de Surány (1862 – 1958) z Nitrianskej župy. Z nálezov sa však na našom území nič nezachovalo. O zbierky sa v 19. storočí zaslúžili najmä cestovatelia a zberatelia. Na viacerých kolekciách sa podpísali Veľká hospodárska kríza, II. svetová vojna a boľševické experimenty v 50. rokoch. Obeťami boli napr. zbierky z Abrahámu, bývalého Kráľovského katolíckeho gymnázia v Bratislave a košického múzea. Mnohé pamiatky skončili v zahraničí. Do súčasnosti sa zachovalo viac ako 500 staroegyptských pamiatok, najmä v Betliari, Bratislave a Rimavskej Sobote, sporadické exempláre sú aj v Leviciach, Nitre, Prievidzi a v Topoľčiankach. Našu najväčšiu zachovanú egyptologickú zbierku zostavil zberateľ Friedrich Daniel Schimko (1796 – 1867). Má viac ako 400 exponátov – okrem iných vešebty faraónov aj hodnostárov, skaraby, drevené aj kovové sošky, amulety, kanopy a múmiu. Je trvalo vystavená v Archeologickom múzeu SNM v Bratislave. Verím, že sa mi podarí dokončiť jej anglický katalóg, ktorý múzeu už dlho sľubujem…
Čo spája ľudí, ktorí k vám chodia na prednášky o Egypte? Aký zmysel má poznanie týchto starých dejín pre súčasnosť?
Spoločným menovateľom je predovšetkým záujem o staroveký Egypt. Inak sa záujmy návštevníkov líšia. Niektorých viac zaujímajú pyramídy, iných bohovia či ďalšie stránky tejto tisícročia trvajúcej civilizácie. Preto sú aj naše prednášky širokospektrálne, konštantou býva len úvodná prednáška, ktorá prezentuje výsledky výskumu v Retábí alebo v Duwejme. Mám dojem, že súčasnosť osciluje medzi technológiami a emóciami. Racionalita humanitných a spoločenských vied hrá v oslabení. Staroveký Egypt je preto nastaveným zrkadlom. Ukazuje, že ľudská vynachádzavosť nie je iba výsledkom elektrizácie či elektronizácie, ale „už starí Egypťania…“
Foto: Nadácia Aigyptos/Jozef Hudec
Má toto odvetvie v každej krajine iný ráz a náplň?
V egyptológii je špecializácia užitočná. Spravidla sa odvíja od charakteru lokality skúmanej v Egypte. Pražskí kolegovia kopú v Abusíre, a preto má ich ústav svetové renomé najmä v oblasti pohrebísk Starej ríše a Neskorej doby. Viedenskí egyptológovia zasa kopú 1. ligu v Strednej ríši, Druhom prechodnom období a Novej ríši, ktoré sú zastúpené v Tell el-Dabe. Poľsko-slovenský výskum na Tell el-Retábí skúma materiálnu kultúru Druhého prechodného obdobia až Neskorej doby. My máme najviac nálezov z Druhého prechodného obdobia a Novej ríše, zatiaľ čo poľskí kolegovia sa teraz sústreďujú na Tretie prechodné obdobie a Neskorú dobu. Môžem neskromne povedať, že Retábí patrí momentálne medzi tri najvýznamnejšie lokality z Druhého prechodného obdobia. Egyptologické výskumy sa tiež líšia prostredím. Pražskí kolegovia kopú v púšti, my v polopúšti a Viedenčania v usadeninách nílskej delty.
Čo by sa malo pre dnešok odkukať z histórie?
Ak by som sa obmedzil iba na egyptskú históriu a možnosti poučenia len pre nedávne obdobie, tak z toho nezmerného množstva môžem stručne vypichnúť napríklad klimatické zmeny, migrácie, epidémie, spoločenské či ekonomické zmeny a kolapsy.
Foto: Nadácia Aigyptos/Jozef Hudec
Priblížte nám ešte samotné Tell el – Retábí.
Tell patrí k najvýznamnejším starovekým sídlam v údolí (wádí) Tumilát, spájajúcom východný okraj nílskej delty so Suezskou šijou. Pôvodne tu tieklo rameno Nílu, ktoré neskôr faraóni obnovovali ako zavlažovací či plavebný kanál. Prítomnosť vody uľahčovala cestu k medenej rude a tyrkysu na Sinaji, či až do wádí Araba. Zo Strednej ríše sa zachoval príbeh Sinuheta, ktorý pri úteku asi prechádzal popri Tell el-Retábí. Ten mohol byť súčasťou masívneho opevnenia Egypta vo wádí Tumilát a v Suezskej šiji, ktoré Egypťania volali Vládcove múry. Archeologicky sa však zatiaľ nenašli. Región v Druhom prechodnom období ovládali Hyksósovia. Z 18. dynastie sa našli obydlia, ale nie opevnenie. Vojenské pevnosti na Telle sú až z 19. a 20. dynastie. Viedli tu strategické vojenské cesty. Jedna z nich pretínala wádí pri Telle. Pevnosti tvorili zázemie pre výpravy do Levanty a chránili Egypt pred útokmi morských národov. Zistili sme, že faraón Ramesse III. z 20. dynastie postavil svoju pevnosť na zaviatej priekope opevnenia z 19. dynastie. Jej hradby dosahovali hrúbku až 10 metrov. V sezóne 2019 sme tu objavili aj zvyšky cesty, po ktorej nosili tehly na stavbu hradieb. Neskoršie osídlenie už nevykazuje vojenský charakter. V Neskorej dobe tu stáli masívne vežové domy. Zdá sa, že už vtedy začali rozoberať chrám, postavený z vápencových blokov zdobených nápismi a reliéfmi. V ostatnej sezóne narazili poľskí kolegovia aj na pohreby z ptolemajovského obdobia, takže lokalita bola osídlená viac ako 1500 rokov.
Naposledy ste vraj našli zaujímavú studňu a hroby?
Našli sme oválnu hlbokú štruktúru v štrkopiesku, ktorej steny boli obstavané nepálenými tehlami. Mala priemer cez 2 metre. Na silo bola príliš vlhká. Studne sa v Egypte používali tisícročia, hlavne v oblasti, kde nebol stály prístup k vode. To bol aj prípad Retábí. Po letných záplavách (jún – september) sa zavodnili mokrade a jazerá v okolí. Keď záplavy opadli a nílsky kanál bol zanesený, po nejakej dobe mohla chýbať pitná voda. Studňa získavala priesakovú vodu z vysychajúceho jazera a mokrade. Našli sa v nej črepy z konca Strednej ríše. V tejto časti Tellu mali studne svoje miesto, neďaleko sa našla studňa z Neskorej doby. Hroby z 2. prechodného obdobia boli v oblasti našej studne menej časté, asi aj kvôli sklonu terénu. Nebola však asi centrom osídlenia. Jeden detský hrob sa zachoval vo vrstve vyššie nad studňou, ilustruje tak fakt, že studňa bola staršia ako pohrebisko nad ňou.
Píšete knihu? Čo rád čítate?
Nápadov je veľa, času je málo. Okrem prípravy už spomínaného katalógu slovenských zbierok editujem aj populárnu publikáciu o Retábí. Chcel by som tiež vydať knižku o cestovateľoch z nášho územia do Egypta v 19. storočí. Keď relaxujem, tak najradšej čítam detektívky zo starej Číny holandského diplomata van Gulika. Výborné sú tiež detektívky Agathy Christieovej, manželky archeológa sira Mallowana. Páči sa mi aj štýl sklabinského rodáka Mikszátha a jeho súčasníka Zechentera-Laskomerského.
Foto: Archív Jozefa Hudeca
Má ešte archeológia čo objavovať? Zanechávame aj my niečo pre budúcnosť?
Archeológia je sizyfovská profesia, nemôže nikdy skončiť. Každým dňom vieme síce o niečo viac, ale zároveň aj ukladáme niečo pre budúcich kolegov. Predpokladám, že raz nás chronologicky vyčlenia ako dobu plastovú. Na Slovensku sa dá objavovať aj objavené, staršie výskumy sa preskúmavajú novými metódami. Odkladajú sa výkopy na lokalitách, ktorým nehrozí narušenie. V budúcnosti, ak budú ohrozené, môžu existovať dokonalejšie výskumné metódy. Čo by napríklad kolegovia pred 50 rokmi dali za 3D dokumentáciu. Preto neobľubujem detektoristov-priekupníkov, ktorí myslia iba na dnes.
Ako Egypt ovplyvňuje váš všedný život? Máte rád egyptské jedlá? Máte doma egyptské umenie?
Ovplyvňovanie je každodenné, v Egypte mi manželka porodila dvoch synov, ktorí sú teraz v puberte! Egyptské jedlá obľubujem. Nemusia byť nijako rafinované, aj jednoduché majú svoje čaro. Už samotná čerstvo upečená placka, éš, chutí fantasticky. Mojím obľúbeným jedlom v Egypte je košari – cestovinovo-ryžovo-šošovicovo-cícerovo-paradajkovo-cibuľová pikantná zmes. V Sudáne nám veľmi chutili nílske ryby a dakwa, pikantný dip z arašidov. V Ismailíji, kde máme výskumnú základňu, rastie povestné egyptské mango, z neho obľubujeme čerstvý džús. Pred miestnym víkendom sa zvykneme zastaviť v cukrárni a kúpiť si egyptské halwiját – sladkosti. Najradšej mám kunáfu s pistáciami. Ako egyptológ mám pozitívny vzťah k starovekému egyptskému umeniu. Ale páči sa mi aj stredoveké a moderné egyptské umenie a tiež súčasná literatúra. Mal som tú česť osobne poznať vynikajúceho spisovateľa a človeka Gamála el-Ghitaního. Minulý rok mal v Univerzitnej knižnici v Bratislave výstavu maliar a „renesančná osobnosť“ Faríd Fádel, jeho obraz mám už 15 rokov.
Foto: Archív/Jozef Hudec
Jozef Hudec
Foto: SAV/Katarína Acél Gáliková
Narodil sa 29. decembra 1965 v Zlatých Moravciach, vyštudoval archeológiu, egyptológiu a politológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Špecializuje sa na slovenské egyptiaká, archeológiu a históriu starého Egypta počas 2. tisícročia pred Kristom, v politológii na islamský svet a fundamentalizmus a v archeológii Slovenska na 10. a 11. storočie. V roku 1995 založil spolu s ďalším slovenským egyptológom Dušanom Magdolenom nadáciu Aigyptos, v súčasnosti je predsedom jej správnej rady. Je jedným z dvoch vedúcich poľsko-slovenského výskumu v egyptskom Tell el – Retábí, spolu s poľským egyptológom Slawomirom Rzepkom. Vedie Slovenskú archeologickú misiu v Sudáne, na lokalite Duwejm Wad Hadž, v spolupráci s archeológom Branislavom Kovárom. Pracuje na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a v Ústave orientalistiky Slovenskej akadémie vied.