Kedy ste sa po prvý raz stretli s knihou Jána Kalinu Tisíc a jeden vtip?
V lete roku 1969 som bol na prázdninách u starých rodičov vo Vrbovom, mestečku pri Piešťanoch. Mal som osem rokov, politika ma, pochopiteľne, vtedy nezaujímala a ruské tanky, ktoré prišli rok predtým, boli len zaujímavým spestrením života. Nuž a v deň odchodu domov sa odrazu vynoril môj strýko, ktorý držal v rukách čudnú hrubú žltú knihu, ktorá mala na obálke fotku vyrehotaného chlapa. Kniha sa volala Tisíc a jeden vtip a on z nej neustále čítal rôzne vtipy, ktoré mne až také vtipné nepripadali, ale dospelí ľudia, moji rodičia a iní príbuzní, sa veľmi bavili. Toto bolo moje prvé stretnutie s legendárnou knihou. Omnoho neskôr, keď som v puberte začal naberať rozum, sa mi konečne dostala aj do rúk. Už zakázaná, poriadne ohmataná, zabalená v baliacom papieri, aby nikto podľa obálky nevidel, čo je to za knihu. Na víkend mi ju požičal bratranec a za tie dva dni som ju nepustil z rúk a naučil sa ju celú naspamäť. Bolo to prelomové stretnutie. Aj napriek tomu, že veľa vtipov som poznal už z počutia, takúto dávku humoru, navyše zakázaného a neprístupného, som dovtedy nezažil. Navyše s prepojovacími textami, ktoré mi vysvetľovali, ako humor funguje či nefunguje.
Foto: Slovart
Mali ste veľa práce s novým vydaním Kalinovej knihy?
Mali sme s knihou veľa práce, ale boli sme na ňu dvaja: ja a Júlia Kalinová Sherwoodová, dcéra Jána L. Kalinu, autora knihy. Šlo o to prejsť jednotlivé kapitoly a zvážiť, ktoré vtipy pôjdu von, pretože už pri prvom uvažovaní nad tým, že sa pokúsime o tretie vydanie, sme sa zhodli v tom, že časť vtipov stratila humor. Hovorili sme si: buď ku knihe pristúpime ako k dobovému artefaktu a pietne ju ponecháme tak, aká bola, alebo urobíme presne to, čo by zrejme urobil aj autor knihy: vyhádžeme zostarnuté vtipy. Júlia hovorila, že jej otec knihu prerábal do poslednej chvíle, vyhadzoval vtipy a nahrádzal ich inými, lepšími, určite by zvolil druhé riešenie. Skrátka, chceli sme, aby táto legendárna kniha opäť ožila aj pre mladú generáciu, aby sa na nej bavili aj ľudia, ktorí o komunizme, cenzúre, zakázaných vtipoch a podobne, vedeli len zo školy či z počutia. A to predpokladalo, že v nej nebudú nudné vtipy či hluché miesta, ktoré boli vtipné v roku 1969, ale nie dnes.
Aktualizovali sa aj komentáre a spojovacie texty?
Trikrát sme celú knihu prešli a okrem vtipov sme preriedili aj spojovacie texty. Napríklad: vyhodili sme dlhú časť, v ktorej Kalina vysvetľuje, ako rozprávať či nerozprávať vtipy. Alebo množstvo citátov z dobovej tlače, ktorým by dnes rozumel len ten, čo má vyše osemdesiat a tie časy zažil. Našou ambíciou bolo, aby na každej strane, ktorú čitateľ otvorí, boli výborné vtipy či texty, aby sa ľudia smiali už v kníhkupectve pri listovaní. Namiesto vyhodených vtipov sme doplnili vtipy z knihy, ktorú Ján L. Kalina vydal po emigrácii, v západnom Nemecku, v roku 1980. Volala sa Nichts zu lachen (Nič na smiech) a boli to politické vtipy z komunistického Československa. Čitatelia tak majú možnosť prvýkrát si prečítať klasické i menej známe vtipy z obdobia normalizácie, o Husákovi, Brežnevovi a im podobných.
Foto: Kresba: Ľubo Radena z knihy Tisíc a jeden vtip po 50 rokoch, vydal Slovart, 2019
Niekto by mohol povedať, že ste knihu scenzurovali, prípadne, že ste vyhodili vtipy, ktoré nie sú vtipné pre vás, ale iným by sa páčili. Ako ste postupovali?
Bol to typ cenzúry, ktorú bežne robia redaktori či editori pri redigovaní textov. Vyhadzujú vatu, nudné či zle napísané časti. Robia to s vedomím a so súhlasom autora, v tomto prípade túto funkciu zastúpila Júlia Kalinová Sherwoodová. Jednotlivé kapitoly s vyznačenými miestami určenými na vyhodenie sme si posielali, a keď sme súhlasili obaja, šlo to von. Ja som typ novinárskeho editora, nemám zľutovanie nad žiadnym textom a vyhodím všetko, čo ma brzdí pri čítaní. Júlia v mojom výbere vyznačila vtipy, ktoré by mali podľa nej zostať, pretože boli čímsi ako rodinným dedičstvom, takže takto sme knihu zredigovali. Nuž a čo sa týka cenzúry. Tu je zopár vtipov: „V Londýne je taká hmla, že nevidno na dva kroky. – Ja som bol v takom meste, kde je ešte väčšia hmla. – Ktoré je to mesto? – Neviem, lebo tam bola taká hmla, že som ani nevidel, kde som.“ Alebo: „V hroznom lejaku sa stretnú na bratislavskej ulici dvaja známi. – Kde ideš? – Nakupovať, a ty? – Moja žena práve začala spievať. Keby som bol zostal doma, susedia by si mohli myslieť, že ju bijem.“ Ak sa niekto na týchto vtipoch zasmial, pošlem mu všetky vyhodené vtipy, mám ich odložené.
A obrazová časť knihy? V novom vydaní sú obrázky iné – ako ste ich vyberali?
Pôvodné vydanie dopĺňali kreslené vtipy a karikatúry, ktoré vybral sám autor z rôznych zahraničných kníh a časopisov. Skrátka ich odtiaľ vystrihol a reprodukoval vo svojej knihe. O autorské práva sa vtedy nikto nezaujímal. Dnes by to už možné nebolo a tiež nebolo v našich silách zohnať originálne obrázky alebo aspoň zistiť ich autorov a požiadať ich o povolenie opäť ich použiť. Takže sa vynorila otázka, čím ich nahradiť. Na Slovensku však máme jedinečného človeka, ktorý to dokázal: karikaturista a publicista Fero Jablonovský. On má obrovský archív českých a slovenských karikaturistov, vybral kreslené vtipy z ich tvorby a vďaka nemu získala kniha nový obrázkový obsah, ale zároveň zostala dostatočne „retro“.
Foto: Kresba: Mikuláš Sliacky z knihy Tisíc a jeden vtip po 50 rokoch, vydal Slovart, 2019
Sám ste autor, ktorému je vlastný humor. Čo zo svojich obľúbených hlášok by ste do takejto knihy pridali? Máte vôbec rád vtipy?
Nemám obľúbené hlášky a moje obľúbené vtipy sa nachádzajú práve v tejto knihe. Mám všetky tri jej vydania a okrem nich mám ešte peknú zbierku kníh židovských vtipov. Ďalším mojím obľúbeným autorom je český spisovateľ Jaroslav Hašek a to asi najviac prezrádza, aký humor mám rád: ten kruto pravdivý, až výsmešný. Ale vo všeobecnosti mám vtipy rád, hoci ich neviem rozprávať. Čo je podobné, ako keď niekto má rád hudbu, a pritom nevie spievať. Vtipy sú malé príbehy, sú stručné a majú pointu. Vždy povedia pravdu o niečom ľudskom. Vystihnú nejakú ľudskú vlastnosť, povahu, jav, niečo čo človek robí alebo robil. Dobrý vtip je ako facka, prečistí hlavu od hlúpostí.
Čo poviete ako spisovateľ – je humor zbraň, môže riešiť veci alebo len obrusuje hrany?
Humor je najsilnejšia zbraň na obranu pred ľudskou blbosťou. Asi nie je náhoda, že humor bol a vždy bude zakazovaný, presnejšie: istý typ humoru alebo témy, o ktorých sa nesmelo či nesmie žartovať. Som presvedčený o tom, že kniha Tisíc a jeden vtip naštvala v roku 1969 komunistov nie kvôli vtipom na ich adresu, ale vrcholne ich rozzúrili vtipy, ktorým nerozumeli: čierny a absurdný humor, židovské vtipy a vtipy o sexe. Dokázali tolerovať, že takéto vtipy sa rozprávajú, ale to, že ich ktosi zapísal a zverejnil, aby si ich mohli prečítať aj deti a mládež, to už nedokázali prežuť. Toto majú spoločné všetci totalizátori, komunisti, fašisti či extrémni konzervatívci – snahu zakazovať a cenzurovať čokoľvek v mene ochrany detí či celej rodiny. Ak začne niekto vykrikovať, že treba chrániť rodinu či mládež, treba si začať dávať pozor, pretože ten, čo to vykrikuje, má úplne iné ciele.
O čom svedčí kniha Tisíc a jeden vtip? Existuje špeciálny slovenský humor alebo je len humor univerzálny?
Čosi také ako špecifický slovenský humor neexistuje. Sú židovské vtipy, vtipy o Škótoch, vtipy, v ktorých hlavnou postavou sú nejaké národné figúrky, napríklad Kalina uvádza, že Maďari mali obľúbené postavičky Aristida a Tasila, ale typicky slovenský humor nemáme. Vtipy o bačoch nemôžeme považovať za typický slovenský humor, hoci niektorí by asi tvrdili, že áno. V knihe je kapitola nazvaná Malý miestopis Slovenska – fígle v krpcoch s haluškami a slivovicou. Sú tam mimoriadne vydarené vtipy, ktoré veľa hovoria o mentalite obyvateľov rôznych oblastí Slovenska. Každodenný život a rodinné vzťahy – to je väčšinová téma týchto vtipov, odvážnejšie témy tam nenájdeme.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Kniha je koncipovaná ako „učebnica humoru a žartovania“. Naučila vás niečomu?
Bolo to takpovediac osudové stretnutie. I keď v tej chvíli, ako som už spomínal, bol som dospievajúci mladý muž, keď som si ju prvýkrát prečítal, som to až tak nevnímal. Ale práve vďaka nej som pochopil, že jestvuje aj iný humor, než ten, ktorý komunisti v tých časoch oficiálne povolili v televízii, rozhlase či v humoristickom týždenníku Roháč. Čierny a absurdný humor, to bolo niečo, čo ma oslovilo a ukázalo mi, že žartovať sa dá aj na rôzne neveselé témy. Nuž a potom židovské vtipy, ktoré na prvé počutie či prečítanie vôbec nepôsobia vtipne, ich humor je skrytý, ale pritom hlboko pravdivý a povedal by som ľudský a múdry. Hoci častokrát za poriadne cynickou či krutou fasádou.
Čo ste sa dozvedeli o samotnom Jánovi L. Kalinovi pri tejto práci, najmä pri písaní doslovu?
O Kalinovi som veľa vedel už dávno, pretože Albert Marenčin vydal všetky jeho spomienkové knihy. Ján L. Kalina bol výnimočný človek s neuveriteľným životným príbehom. Zmysel pre humor však nestratil nikdy, dokonca aj jeho kniha spomienok na pobyt vo väzení v rokoch 1972 – 1973 je plná humorných situácií. Komunistom sa ho však podarilo vymazať z pamäti „národa“ takmer úplne. Tým, že ho v roku 1969 zakázali a znemožnili mu čokoľvek publikovať, ho mladšie generácie už vôbec nepoznali, autora desiatok humorných relácií pre rozhlas, televíziu, spoluzakladateľa Tatra Revue či profesora z VŠMU. Stal sa len abstraktným menom na obálke zakázanej knihy Tisíc a jeden vtip. Kalina by si zaslúžil, aby po ňom v Bratislave pomenovali aspoň ulicu. Otázka je, či by to mala byť Kalinova ulica, Ulica Jána L. Kalinu či Ulica Jána Ladislava Kalinu, pretože všetci mu hovorili Laco, Ján Kalina bol pseudonym. Možno by to mala byť ulica Tisíc a jedného vtipu, tomu by rozumeli asi všetci. Koniec koncov, práve vďaka tejto knihe sa Kalina stal nesmrteľným.
Okrem knihy vtipov ste kedysi publikovali knihu nazvanú Sex po slovensky. Majú tieto oblasti niečo spoločné?
Sex a humor nejdú dokopy. Buď je sex, alebo humor, ale keď sa to snažíte spojiť, je buď po sexe, alebo po humore. Humoru o sexe je však dosť, koniec koncov aj Kalina má vo svojej knihe kapitolu na túto tému. Spomínaná kniha vyšla v roku 2003 a šlo v nej o prelomenie povery, že slovenskí autori nevedia o sexe písať alebo sa tejto téme vyhýbajú. To, že vyšlo aj pokračovanie Sex po slovensky 2 dokazuje, že čitatelia uznali, že slovenskí autori a autorky píšu o sexe dobre a zaujímavo.
Máte na konte aj televízny film Baščovanský a zať. Vraj je taký drsný, že sa veľmi nepremieta. Čo je tam najstrašnejšie? Je to vraj o bašovaní v začiatkoch nášho neokapitalizmu.
Baščovanský a zať je komédia a žartuje sa v nej o veciach, o ktorých sa podľa niektorých nepatrí žartovať. Keď som písal scenár, bolo to tesne po revolúcii, vložil som doň veci, o ktorých sa bežne medzi sebou bavili obyčajní ľudia. Netušil som, že z toho vzniknú politicky nekorektné hlášky o rôznych menšinách, že opitý poslanec sa stane symbolom politických elít a podobne. Celý film je o dedinskom majiteľovi autoservisu Baščovanskom a jeho zaťovi, o ich podnikaní, chamtivosti, manželke a dcére, králikoch a podobne. Keď film v roku 1994 premiérovali v televízii, prišlo množstvo nahnevaných listov, že ukazujeme Slovákov v negatívnom svetle. Dnes už film žije samostatným životom, pred pár mesiacmi mal obnovenú premiéru v kine Lumiére a mal som radosť z divákov, ktorí sa veselo smiali a vnímali film ako komediálnu nadsázku o živote v časoch tesne po revolúcii. Ten humor, ktorý sa mi tam podarilo dostať, som sa naučil od Kalinu, jeho kniha Tisíc a jeden vtip mi dala to najlepšie školenie a aj preto ju odporúčam všetkým, ktorí majú radi humor a zaujíma ich, ako vlastne funguje.
Dušan Taragel
Narodil sa 29. septembra 1961 v Bratislave. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Vystriedal rôzne profesie, teraz pracuje ako redaktor v Knižnej revue. Práce: Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov, zbierka poviedok (spolu s Petrom Pišťankom) Sekerou a nožom, kolektívny komiks Roger Krowiak, antológia poviedok Sex po slovensky. Je editorom knihy Jána L. Kalinu Tisíc a jeden vtip.