Masívny výskum rúca mýty o Rómoch

, 16.07.2020 06:00
Andrej Belák, SAV
Na to, aby sa niečo zmenilo, treba podľa pána Beláka viac než len vieru. Autor: ,

Na Slovensku sa urobil v rómskych osadách prieskum, aký nemá obdobu v celej Európe. Výskumníci oslovili takmer 15-tisíc respondentov a zozbierali obrovské množstvo dát, ktoré rúcajú mnohé mýty o osadách a o správaní ich obyvateľov. Výskum realizovala Lekárska fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na podnet príspevkovej organizácie ministerstva zdravotníctva - Zdravé regióny (správa z výskumu je dostupná na stránke zdraveregiony.eu). Viac nám v rozhovore prezradil antropológ Andrej Belák, vedúci výskumu.

To máte naozaj na ruke vytetovanú skratku projektu?

Keď som prehováral koordinátorov Zdravých regiónov, aby sa do toho pustili naplno, sľúbil som, že sám dám do toho všetko. A že keď nám výskumný zámer schvália, tak si dám Zdravé komunity (predchodca Zdravých regiónov) vytetovať. Vypadlo to zo mňa spontánne, a nerád nedodržujem slovo.

Vaši kolegovia hovoria, že vás výskum pohltil, obetovali ste mu roky života. Je to tak?

Predtým som sa desať rokov venoval výskumu zdravia Rómov akademicky. A cítil som, že toto je životná príležitosť zužitkovať zistenia v praxi. Vďaka obrovskej sieti stoviek ľudí v organizácii Zdravé regióny, ktorí pracujú priamo v osadách, sme mohli pokryť takmer všetky kriticky vylúčené lokality na Slovensku. Aj keď bolo jasné, že to bude ťažké. Robiť výskum skrz stovky ľudí, z ktorých väčšina má základnú školu, a dospieť k štatisticky reprezentatívnym údajom.

Vás ale zrejme niečo silné vnútorne motivovalo. Čo to bolo?

Na začiatku som ako etnograf intenzívne trávil čas v jednej rómskej komunite, nejaký čas som tam žil, miestnych ľudí som spoznal zblízka. Nadobudol som pocit, že porozumenie tomu, prečo sa ľudia v osadách správajú tak, ako sa správajú, je vo všeobecnosti veľmi malé. Že život v osade vie byť na jednej strane nesmierne ťažký, no na druhej strane si tam mnohí ľudia dokážu vybudovať svet, z ktorého by sa mohli mnoho naučiť aj ľudia mimo osady. Ani jedno, ani druhé nijako nerezonovalo v médiách ani v akademickom, ani v neziskovom sektore. Pocítil som zodpovednosť, že za všetky tie veci, ktoré mi odkryli, im to musím nejako vrátiť.

Čím je tento prieskum výnimočný?

Treba najprv zdôrazniť, že nadväzuje na skvelé predchádzajúce výskumy, v ktorých je Slovensko dlhodobo ťahúňom v rámci Európy. Či sú to Atlasy rómskych komunít, výskumy UNDP alebo akademické štúdie. Náš je výnimočný v tom, že prináša niektoré nové témy, ktoré sa dosiaľ plošne vôbec neskúmali a ktoré intímne súvisia so zdravím. Napríklad celá oblasť psychickej záťaže a mnoho konkrétnych prvkov správania súvisiaceho so zdravím, kvality zdravotnej starostlivosti, sociálneho vylúčenia. No najmä, nový výskum je významne praktickejší ako doterajšie, pretože výstupom nie sú nejaké abstraktné národné alebo regionálne priemery. Išli sme skutočne do detailu a prinášame spoľahlivé čísla nie za krajinu, kraje či okresy, ale za jednotlivé obce a osady. Až toto sú údaje, ktoré naozaj môže využiť miestny komunitný pracovník. Ak mu dáte do ruky národný údaj alebo priemer za kraj, je to preňho nepoužiteľné. My mu však dávame takmer 300 parametrov priamo z jeho lokality, v ktorých jasne vidí, v čom sú najväčšie problémy, na ktoré sa treba zamerať. A vie si časom skontrolovať čísla, či sa vývoj hýbe správnym smerom.

Ako však môže s akademickým výskumom pracovať komunitný pracovník?

Náš výskum je nadštandardne praktický aj preto, lebo bol mimoriadne participatívny. Neobsahuje zložité údaje, ktoré by miestni nevedeli interpretovať. Zameriava sa na konkrétne otázky, ktoré sú dôležité, využiteľné a jasne formulované aj z pohľadu samotných obyvateľov.

Zapojili ste do výskumu obyvateľov osád?

Od začiatku do konca sme výskum robili aj priamo s nimi. My sme do osád nedoviezli dotazník, ktorý sa síce medzinárodne používa, ale pre ľudí je ťažko zrozumiteľný. Nezisťovali sme údaje prostredníctvom cudzích anketárov, ktorí by si neboli istí, či si domáci nevymýšľajú. A ani výsledky neinterpretujeme bez ľudí, ktorí tam žijú. Na výskumných nástrojoch aj na prevedení a spracovaní sa podieľali ľudia, ktorí tam pôsobia, žijú. Tým pádom je tento výskum aj etickejší než výskumy, ktoré sa zvyknú robiť, a aj preto veľmi jasne poukazuje na mnohé nezmysly v doterajšej pomoci vylúčeným komunitám.

Napríklad?

Osobná hygiena. Je rozšírená predstava, že za zdravotné problémy tu môžu hlavne „slabé hygienické návyky“ a podobne. Áno, je veľa rodín, v ktorých je aj toto to problematické. Ale na druhej strane, školiť ľudí na osobnú hygienu v osadách, kde chýba najzákladnejšia infraštruktúra, je trápne. Väčšina tých ľudí to považuje za úplnú drzosť, keď im niekto ukazuje, ako si majú umývať ruky, keď nemajú ani vodovod. Keď tisícky ľudí majú prístup len k jednému jedinému vodovodnému kohútiku. V 21. storočí! Výskum poukazuje práve aj na oblasti, v ktorých sa musia robiť intervencie veľmi opatrne. Ak má byť intervencia účinná, treba ju nadizajnovať priamo s tými ľuďmi.

Doteraz sa to tak nerobilo?

Je to problém. Veľa peňazí z Európskej únie sa takto vyplytvalo. Preto, že niekto na kraji, na obci vymyslel projekt podľa svojich insitných vedomostí o rómskej komunite. Urobil to bez zapojenia miestnych ľudí. Dotiahol tam európske peniaze, a tie nielenže neviedli k náprave neduhov. Ale viedlo to k ďalšiemu negatívnemu efektu – posilnilo to všeobecnú vedomosť, že peniaze sa iba minú a nič nezmenia. Podporuje to predstavu, že do osád nemá zmysel investovať. To všetko v dôsledku toho, že sa projekty nerobia prácne, poctivo, aj priamo s ľuďmi, čo žijú v osadách.

Tvrdíte, že výskum nabúral mnohé mýty. Aké?

Napríklad v oblasti správania, ktoré súvisí so zdravím. Napríklad nadužívanie návykových látok. Z výskumu je evidentné, že drvivá väčšina lokalít vôbec nemá vypuklý problém ani s alkoholizmom, ani s užívaním ďalších návykových látok. Jediný problém, ktorý sa ukázal všade, je fajčenie. Ale pri ostatných drogách to vôbec nepredstavovalo taký veľký problém. A dokonca aj v lokalitách, ktoré patria z tohto pohľadu medzi najohrozenejšie, sa to týka v podstate malého percenta domácností. Vôbec to nie je tak, že by tam polovica ľudí užívala toluén. Podobné je to aj v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia.

Nie je teda pravda, že fenomén mladistvých rodičiek je pomerne rozšírený?

Týka sa to naozaj minimálneho podielu rodín. V niektorých regiónoch je to rozšírenejšie, ale skutočne sa to týka len niekoľkých rodín, kde sa dieťa narodí niekomu do 15 rokov. O takýchto stigmatizujúcich javoch ľudia veľmi radi fantazírujú a šíria anekdoty. No na našich dátach jasne vidno, že tieto prípady sa celkovo reálne dejú v omnoho menšej miere, než predpokladajú napríklad aj pediatri alebo záchranári.

Ako je to s diskrimináciou v službách zdravotnej starostlivosti?

Všade na svete ide o spornú oblasť. Väčšina zdravotníkov bude hovoriť, že to neexistuje. Väčšina ľudí z neziskového sektora bude hovoriť, že je to všade. Naše dáta ukazujú, že existujú veľké rozdiely aj v rámci krajov. Sú nemocnice, kde vám aj obyvatelia osád povedia, že nie sú problematické. Ale o nemocnici o dve doliny ďalej vám povedia, že je to naozaj problém a že ľudia z osád tam radšej nechodia, že sú tam rasistickí lekári.

Tak ako to je?

Pravda je niekde uprostred a je pestrá. Teraz ju máme možnosť vidieť veľmi konkrétne. Opäť – intervencia by nemala spočívať v nejakých všeobecných opatreniach, ale skôr v práci s vedením konkrétnych prevádzok. A možno aj v nastavení komunikácie. Možno by mohli ľudia z prevádzok, kde sa im darí bez problémov pracovať aj s ľuďmi z osád, ukázať tým druhým, ako sa to dá. Aj v tejto oblasti by sa mohli prelomiť ľady vďaka našim údajom.

Sú mnohodetné rodiny rozšírené?

Vôbec nie. Priemerný počet členov rodiny je 4,6. Čiže dvaja dospelí a dve až tri deti. Ide o presné číslo, ktoré je určite presnejšie ako napríklad cenzus Štatistického úradu, kde sa väčšina Rómov neidentifikovala s rómskou etnicitou. Náš výskum robil priame sčítanie. A čo je dôležité, aj keď ide o priemer, rozptyl tohto čísla vôbec nie je veľký. Naozaj existuje len veľmi malý podiel domácností, ktoré majú vysoký počet detí.

Zaujímavým číslom je priemerný vek – 25 rokov. Ak by človek nelistoval v prieskume ďalej, tak by vykríkol – veď tam musia žiť samé deti! Ale nízky vek osvetlia ďalšie vaše zistenia. V osadách žije veľmi málo starších ľudí. Asi iba päť percent populácie sa dožije nad 60 rokov. Aký veľký je tento rozdiel oproti populácii mimo osád?

Je to rádovo odlišné! Dáta jednoznačne ukazujú, že v 90 percentách osád má najstaršia osoba menej než je národný priemer za celé Slovensko. Drvivá väčšina obyvateľov sa nedožije ani len národného priemeru strednej dĺžky dožitia. Rozdiely v priemernej dĺžke života medzi osadami a národnými priemermi niekde zjavne predstavujú 20 až 30 rokov!

Prečo je to tak?

Ide o definitívny dôkaz, že zdravotný stav obyvateľstva v osadách je výrazne horší ako mimo osád. To sa už nedá vysvetliť ničím iným, než tým, že všetky tie podmienky v osadách sú veľmi zlé. Všetky druhy ochorení sa u tých ľudí kumulujú v priebehu celého života. Máme tu dlhodobo problém, že sa systematicky nezbierajú dáta o zdraví, na ktorých by sa dalo ukázať, aký priepastný je rozdiel priamo v samotnom zdravotnom stave medzi ľuďmi, ktorí žijú v osadách, a tými, čo v nich nežijú.

Nemali sa však takéto dáta zbierať už dávnejšie?

Za oblasť zdravia ide o prvú úlohu v strategickom dokumente Národná stratégia začleňovania Rómov. Je to vládou schválený dokument, podľa ktorého by sa mali riešiť problémy so začleňovaním. Je to tam už asi šesť rokov, a stále sa to nespustilo. A takáto úloha je nad kapacity akéhokoľvek akademického alebo mimovládneho výskumu. Malo by ísť o súčasť základných zdravotníckych registrov a malo by to zastrešovať napríklad Národné centrum zdravotníckych informácií.

Je jednou z príčin aj problematický prístup k zdravotnej starostlivosti?

Lepší prístup k zdravotnej starostlivosti nevyrieši hlavné príčiny rozdielov v zdraví. Zdravotná starostlivosť pre ľudí, ktorí sú už chorí, predstavuje niečo, čo prichádza z pohľadu verejného zdravia už neskoro. My potrebujeme riešiť, že títo ľudia ochorejú skôr a častejšie na všetky druhy ochorení, a toto lekári nevyriešia, nemajú ako.

A kde to treba riešiť?

Priamo tam, v osadách. Tí ľudia ochorejú častejšie, lebo sú omnoho viac vystavení škodlivinám a stresu. Nemajú zaizolované domy, nemajú prostriedky, nemajú ani základný prístup k vode, toto vedie k chorobám a toto sa v rámci zdravotníctva vyriešiť nedá. To je potrebné riešiť na trhu práce, v školstve. Toto sú kľúčové oblasti.

Ale prečo vo vylúčených komunitách žije taká veľká časť Rómov?

Je to základná otázka, ktorú tiež treba vysvetliť. Odpoveď sa skrýva v minulosti, v tom, ako vôbec osady vznikli. Prečo polovica Rómov žije na okraji priemyselných zón? Pod lesom? Ako tam tie osady vznikli? Je to historická otázka. Keď ju začnete skúmať, odhalíte jednoznačne rasistické úradné rozhodnutia. No a rasizmus pretrváva podnes, na trhu práce. Človek zavolá na inzerát, povedia mu, že práca je, a keď sa príde ukázať, tak zrazu práca nie je. Toto funguje neustále. Zároveň, keď takýto stav trvá niekoľko desiatok rokov, v osade vzniknú rôzne sociálne adaptácie, prispôsobenia na danú situáciu. Mnohí ľudia si vytvoria alternatívne ideály, každý odniekadiaľ potrebuje čerpať sebaúctu. Mnohí mladí Rómovia sa po sérii nezdarov nakoniec stotožnia so životom v osadách. A vznikne veľká miera nedôvery a oportunizmu k čomukoľvek prichádzajúcemu zvonku, vrátane rozvojových projektov, neziskoviek, politikov.

Výsledky najnovšieho výskumu

  • Výskum pokryl 3/4 osád na Slovensku, je reprezentatívny za celý Košický, Prešovský a Banskobystric­ký kraj.
  • Žije v nich 183 602 obyvateľov v 31 731 domác­nostiach.
  • Priemerný počet členov v jednej domácnosti je 4,6. To znamená dvaja dospelí a dve až tri deti.
  • 81 percent domácností je bez pripojenia na nepretržite funkčný vodovod.
  • 300 až 400 ľudí sa delí o jeden zdroj pitnej vody.
  • Tretina obyvateľov je dlhodobo nezamestnaná.
  • Invalidný dôchodok poberá 15,5 percenta obyvateľov.
  • Ani tí najstarší obyvatelia osád sa väčšinou nedožívajú aspoň priemerného veku dožitia v SR.
Zdroj: Zdravé regióny, zdraveregiony.eu

Veríte, že váš prieskum niečo zmení?

Viera nestačí. Podľa mňa by súčasťou zodpovednosti akademických výskumníkov mala byť postvýskumná aktivita, aby sa výskumy dostali do politík, do opatrení. Nikto iný s tým za nich sám od seba nepohne. Tento výskum mi dáva trochu väčšiu nádej. Robil sa totiž pre organizáciu Zdravé regióny, ktorá je súčasťou štátnej správy. Ale ako nepriamo upozornila pani riaditeľka Tatiana Hrustič, je príznačné, že z ministerstva zdravotníctva sa na prezentáciu výsledkov tohto výskumu, ktorý robila ich dcérska organizácia, neprišiel dnes pozrieť nikto, hoci pozvaní boli mnohí. Je tu ale aj náznak, že prístup sa pomaly mení. Zdravé regióny počas koronakrízy preukázali, že sú v mnohých veciach nenahraditeľní. Jediné dáta o navrátilcoch do osád existovali práve vďaka tejto organizácii. Ministerstvo to uznalo a je tu prísľub systematickejšej spolupráce v tejto oblasti. Takže som optimista. A ešte raz, nie je to o viere. Bude to len na nás, ako veľmi budeme búchať na ktoré dvere. Koľko vydržíme oslovovať všetkých zodpovedných ľudí, nech si aj na náš výskum nájdu čas.

Prekvapilo ma jedno číslo. Takmer polovica respondentov hodnotí svoju celkovú spokojnosť pomerne vysoko. Ako je to možné?

Je to pravda. Aj napriek tomu, že vo väčšine lokalít sú podmienky mizerné, nastavenie veľkej časti rodín, prekvapivo, vôbec nie je pesimistické. Ale na druhej strane, dáta ukazujú aj to, že ich predstavy o budúcnosti sú celkom realistické. V tom, že podľa nich väčšina z nich nemá v rukách moc zmeniť väčšinu problémov.

A kto?

Komunitné podmienky dokážu priamo meniť najmä obce. Tam môže vzniknúť aj know-how, ako na to. Lenže vôľa, aby do osád išli ďalšie prostriedky, je na úrovni celej spoločnosti. Museli by sme si priznať, že tie osady nevznikli samy. Ale že sa o ne pričinili naši predkovia. Tvorili sa stáročia, desaťročia, systematicky. Rozložiť ten systém, ktorý ich udržiava, môžeme len my, ako spoločnosť. Na úrovni zákonov, finančných investícií a najmä, a to je kritický prvok, bolo by dobré už konečne pochopiť, že žiadne opatrenia nebudú účinné, ak sa nebudú robiť od začiatku v spolupráci s obyvateľmi, ktorých sa týkajú.

Andrej Belák

antropológ

  • Vyštudoval antropológiu a genetiku človeka na Karlovej univerzite v Prahe.
  • Doktorát v oblasti sociálnej epidemiológie získal na prestížnej Lekárskej fakulte Groningenskej univerzity v Holandsku.
  • Prednášal o sociálnej epidemiológii a sociálnych a kultúrnych aspektoch zdravia na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
  • V súčasnosti pôsobí v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#výskum #SAV #Rómovia #mýty a fakty
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku