Potravinová sebestačnosť v zajatí nevyzretých politikov

Za koho sa považujete? Ste ešte roľníci, novšie poľnohospodári, alebo najnovšie farmári? Aký pojem vlastne vystihuje ľudí spätých s pôdou na začiatku digitálnej éry?

Šimunek: Otázka smeruje k podstate veci. Akoby súčasníci, ale najmä mnohí politici nevedeli povedať, kto sú ľudia živiaci sa hospodárením na pôde, neraz vidia našu prácu skreslene a nevedia nám prísť na meno. Som generálny riaditeľ akciovej spoločnosti Poľnohospodár, ktorá má viac ako 100 akcionárov, hospodári na 3950 hektároch pôdy v okolí Nových Zámkov. Pestujeme obilniny, olejniny, kukuricu, cukrovú repu aj liečivú medovku, vysokú agronomickú úroveň dokumentuje výroba osív. Máme rozsiahle ovocné sady aj predajne s čerstvým ovocím, vinice, a tiež úspešne chováme vyše 2¤000 ks hovädzieho dobytka – na mlieko aj mäso a pre dobro pôdy, ktorú po predkoch rovnako poctivo obrábame. Nielen ja, ale aj ostatných viac ako sto ľudí rôznych profesií pracujúcich v našom podniku sa považuje za poľnohospodárov. Preto sme zvolili všetkých nás zjednocujúci názov Poľnohospodár. Naším spoločným dielom sú čerstvé a zdravé potraviny.

Boroš: Z môjho pohľadu je poľnohospodár ten, kto akýmkoľvek aktívnym postupom prispeje k tomu, aby sa dorobili potraviny. Či už je to agronóm, traktorista, ekonómka, považujem ho za poľnohospodára, práve tak ako seba, ktorý manažérsky zlaďuje súhru všetkých činností 40 ľudí v našej spoločnosti Agronatur, ktorú som zakladal s otcom a bratom. V princípe si poľnohospodárstvo aj v tom najmenšom podniku, hoci aj rodinnom, vyžaduje úzku kooperáciu. Celkom prirodzene sa vyvinula deľba práce, špecializácia, prehlbujúca sa s novými technológiami. Ale stále je tu nezameniteľná a ničím nenahraditeľná pôda, mikroklíma, ktoré sa premietajú do charakteru a zamerania výroby. V dvetisícdves­tohektárovej spoločnosti Agronatur Jasová sa orientujeme okrem klasických plodín na vinohradníctvo, ovocinárstvo, vysádzame aleje, aby sme našim deťom a vnukom zanechali krajinu, v ktorej sa oplatí žiť. Z nášho hrozna sa produkujú vína, šampióni medzinárodných výstav, aj z Paríža. Chováme aj ovce, ale nie sme zeleninári, lebo v našom chotári nie sú závlahy. Áno sme poľnohospodári, v tom ponímaní, ako povedal Marek Šimunek.

Kamil Boroš, poľnohospodár Kamil Boroš, Agronatur, Jasová.

Gombár: Slovensko často porovnávajú s Rakúskom, kde napospol prevažujú rodinné hospodárstva. Rakúšania sú celkom iste farmári, ale naša krajina je iná, čo vyplýva z našej povojnovej minulosti a kolektivizácie. Poľnohospodárstvo sa za posledných 30 rokov veľmi zmenilo, z hľadiska podnikateľských foriem je veľmi pestré, sú tu družstvá, ich následníci, ale aj rodinné hospodárstva, ktoré sa označujú za farmy. Tento pojem sme na Slovensku nepoznali, priniesla ho doba, svet spájajúca angličtina. Až do kolektivizácie tu boli gazdovstvá. Lenže ako sa vyvíja podnikanie na pôde, vyvíja sa aj reč. Nové slová reflektujú zmeny, ktoré sa odohrali.

Uvedomujeme si podstatu zmien?

Gombár: Ide o to, ako ich kto vníma a interpretuje. Na Slovensku máme podniky malé, stredne veľké i veľké, dovedna je okolo 20-tisíc žiadateľov agrodotácií. Nejde o rovnorodú skupinu s rovnakými predstavami o hospodárení. Prím v trhovej produkcii hrajú veľké podniky zabezpečujúce okolo 80 percent poľnohospodárskej výroby. Naša rodina vedie dvetisícdvesto­hektárové hospodárstvo. Pestovateľské spektrum siaha od sladovníckeho jačmeňa, potravinárskej pšenice, repky či kukurice, hrachu, horčice po jahody a marhule, skúšali sme koreňovú zeleninu. Podnik vyrástol jednak na pôde našich predkov, ale súčasnú veľkosť nadobudol po tom, čo sme prevzali bardoňovské družstvo v likvidácii a Ovocinársky školský majetok Šurany. Opierame sa o tím 26 ľudí. Každý z nás je v čomsi dobrý, v niečom nenahraditeľný, ale vie si zastať aj inú prácu. Tón hospodárstvu udáva ten, kto stojí na jeho čele. Poľnohospodárstvo pripomína kolektívnu športovú hru, kde záleží na výkone každého. Hrou, ktorá nás živí, je hospodárenie na pôde, sme teda poľnohospodári.

Maroš Gombár Maroš Gombár, Agro-Gombár, Dvory nad Žitavou.

Možno sa diskusia okolo pojmu aktívny poľnohospodár, farmár zdá formálnou, ale od jeho definície bude závisieť aj prúd podpôr pre taký či onaký typ podnikov. Je to tak?

Šimunek: Je tu snaha démonizovať veľké podniky. Tie však nespadli z neba, sú dôsledkom historického vývoja. Dokonca z hľadiska ekonomickej efektivity sú jej výsledkom. Hrozí, že dôjde k pojmovému skratu. Dojička podľa chápania niektorých expertov ešte spĺňa kritériá poľnohospodára a môže patriť medzi profesie, na ktoré sa bude dať uplatniť tzv. odpočítateľná položka pri možnom krátení priamych platieb. No vrcholoví manažéri sa tam rátať nemajú?! Prečo nás niekto núti, aby sme všetci chodili do poľa s motykou prehodenou na pleci? Má byť vari toto správny farmár? Ním môže byť už aj v polhektárový malovýrobca, ktorý pestuje zeleninu iba pre seba a nemusí mať na ňu certifikát, ale manažéri podniku, ktorý produkuje milióny litrov mlieka, tisíce ton zrna, stovky ton ovocia, aktívnymi poľnohospodármi nie sú? Pritom nie každý chce byť farmárom, veľa ľudí hľadá zamestnanie, ktoré vie ponúknuť poľnohospodársky podnik. Úspech bol vždy symbiózou šikovných rúk a umu.

Boroš: Žiaden zákon nedokáže zachytiť všetky životné situácie. Preto by mala byť definícia aktívneho poľnohospodára či farmára veľmi jednoduchá a všeobecná, zároveň vystihujúca podstatu podnikania na pôde a starostlivosti o krajinu. Je potrebné začať tvoriť a razantne riešiť podstatné veci. A toto vnímam aj v súvislosti s vedením rezortu. Kauzám ako Dobytkár sa majú venovať patričné inštitúcie. Augiášov chliev treba vyčistiť, my však musíme ísť ďalej, orať, siať, žať, kŕmiť aj dojiť. Príroda nepočká a svet ide míľovými krokmi vpred. Aby nás realita jedného dňa nepríjemne neprekvapila, že sme akosi zaspali opojení romantickými predstavami.

Marek Šimunek, poľnohospodár Marek Šimunek, generálny riaditeľ firmy Poľnohospodár v Nových Zámkoch.

Čo vám najviac chýba v toľko proklamovanej snahe oživiť sebestačnosť?

Boroš: Vecná diskusia. Namiesto toho sa predmetom debaty stali pálčivé témy, veci povytŕhané z kontextu vývoja a do jedného vreca boli nahádzaní všetci. Témy pestovania repky, veľkosti honov či naposledy zvýšenia nájomného uprostred poľnohospodárskeho roka sú zložitejšie, ako ich čierno-bielo prezentovalo nové vedenie rezortu. Vzbudzuje to dojem, že sa vraciame do 19. storočia, ignoruje sa odbornosť, vedecké poznanie. Verejnosti sa podsúva, že veľký podnik rovná sa zlý, malý, naopak, dobrý, ale tak to predsa nie je. Rétorika lídrov rezortu sa síce trochu zmenila, začínajú hovoriť, ako logika veci káže, o prínose podnikov meranom potrebami sebestačnosti krajiny. Stále nejasná agrárna politika však vytvára medzi poľnohospodármi napätie. Pýtajú sa: Je to pravda alebo iba zastieranie skutočných zámerov rozbiť skoncentrovanú výrobu? Veľkovýroba je naša výhoda. Celý svet sa spája, vznikajú väčšie a špecializované podniky, ktoré dokonale ovládajú problematiku a majú patričné know-how. A kam ideme my?

Šimunek: Poľnohospodárstvo potrebuje stabilitu a nie mesiac čo mesiac nové zneistenia. Predstavte si situáciu, že robíte závlahu na 70 hektároch z vlastných zdrojov aj za pomoci eurofondov, ktoré nie je štát schopný dotiahnuť do konca už takmer tri roky. Jedného rána sa dozviete, že iné ako 30-hektárové hony v tejto krajine nebudú. A teraz čo, urobíme stredom územia so závlahovou sieťou biopás? Ako to vlastne budeme riešiť? Nemožno zasiahnuť do krajiny bez akejkoľvek hlbšej analýzy zohľadňujúcej reálny stav územia. Asi iná je erózia pôdy v horských a podhorských oblastiach s veľkými sklonmi parciel a iná na rovinách, iná je na pieskových a iná na ťažkých pôdach. A závisí aj od toho, kto akú plodinu pestuje, ako dodržiava osevné postupy. V Česku si stanovili jasné pravidlá. Treba zohľadňovať zdroje, vybavenosť podnikov aj obrovskú roztrieštenosť pozemkov prenajatých od stoviek vlastníkov. Križuje sa tu obrovské množstvo záujmov. Urobiť zmenu z noci na ráno nejde. Veľmi chýba odborná diskusia. Poľnohospodárstvo sa bagatelizuje. Mám pocit, že si pomaly každý myslí, že sa v ňom vyzná.

Foto: Jozef Sedlák, Pravda

pole, poľnohospodárstvo Letná poľnohospodárska krajina má nezabudnuteľné čaro.

Veď sa aj každého nejakým spôsobom týka.

Šimunek: To áno, čo však neznamená, že mu každý rozumie. Perličkou zmien bez diskusie je príprava novely zákona o ovzduší, kde je zámer žiadať poľnohospodárov, aby prekryli poľné hnojiská. V praxi by to boli vynútené investície, ktoré by viedli k ďalšej likvidácii živočíšnej výroby. Na druhej strane neexistuje presná analýza, čo pozitívne by toto opatrenie znamenalo pre životné prostredie.

Gombár: Každému dobrému hospodárovi ide o to, aby pôda slúžila aj jeho deťom a vnukom. Je celá plejáda možností, ako pôde pomôcť. My polia pravidelne podrývame. Rovnako ich treba vápniť, lebo sú okyslené. Zvýšiť podiel organickej hmoty v pôde a tak aj obsah humusu v nej možno aj prostredníctvom medziplodín. Ako dobrá alternatíva sa ponúka hrach, facélia, čo je vynikajúca medonosná plodina. Lenže osivá medziplodín čosi stoja, prečo nepodporiť ich pestovanie, ako to robia napríklad v Česku? Zúžiť diskusiu len na veľkosť honov je zjednodušením problému, chce to diskusiu, ale odbornú a nie plnú vášní, ako tú okolo repky. Odrazu sa vyrojili tisíce „poľnohospodár­skych“ expertov. Bolo to na smiech aj do plaču.

Šimunek: Keď už je reč o repke, nebol to nápad slovenských poľnohospodárov vyrábať z nej biopalivá. Presadili ho zelené iniciatívy, Brusel následne určil záväzné normatívy na pridávanie mera z repky do nafty a bioetanolu z kukurice do benzínu. Slovensku celkovo chýba dostatočne veľký spracovateľ repky, ale aj ostatných komodít poľnohospodárstva. To v divokej diskusii o repke a „klasických“ plodinách akosi samozvaným expertom na poľnohospodárstvo ušlo. Nevšímajú si to, že Slovensko rokmi prišlo o dobre štruktúrovaný spracovateľský priemysel. Logicky sa dnes pestujú plodiny, ktoré majú odbyt a za čo má poľnohospodár zaplatené. Mimochodom, v Leopoldove boli aj s podporou Bruselu vybudované spracovateľské kapacity na technické spracovanie repky. Je zjednodušujúce navážať sa do repky bez uvedenia súvislostí. Nuž áno, aj my pestujeme repku okrem ďalšieho najmenej tucta plodín. Je logickou súčasťou osevného postupu, je dobrou predplodinou a naši včelári ju majú radi. A argument, že sa viac používa na priemysel ako na potravinársky účel, je v dobe hľadania obnoviteľných zdrojov smiešny. Viete, kde všade sa využíva kukurica? A čo ľan a konope? Pritom pestujeme aj medovku, skúšali sme mak, konope. Ale zo skúseností pripomínam, že je to náročné najmä legislatívne, nehovoriac o tom, že nie je adekvátny odbyt. Ísť na nové veci hurásystémom sa nedá. Najmä keď legislatíva obmedzuje práve netradičné plodiny – napr. konope. Ani klasické plodiny, ako je pšenica, sa nedopestujú samy, bez starostlivosti. Prestávame si vážiť to, v čom sme dobrí. Staré mamy nás učili modlitbu „chlieb náš každodenný daj nám dnes…“. Vážme si chlieb, každú plodinu.

Foto: Jozef Sedlák, Pravda

chovateľ, dobytok Ak chce byť Slovensko sebestačné v mliečnych výrobkoch, mäse a mať živú krajinu, potrebuje pridať v chove dobytka.

Boroš: To, čo nám chýba, je komplexná vecná analýza stavu slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva. Investičný dlh potravinového hospodárstva sa vyšplhal k jednej miliarde eur. Treba čím skôr spracovať analýzu a predložiť ju na diskusiu rovnako ako stratégiu ďalšieho rozvoja odvetvia. Namiesto toho ustavične objavujeme nejaké nové kolesá. Na experimenty tu však už nie je ani čas, ani priestor. Ak hovoríme o sebestačnosti a myslíme to s ňou vážne, nuž prerátajme, koľko nás vyjde jedno percento sebestačnosti povedzme v zemiakoch, koľko v takom či onakom druhu zeleniny, ovocia, porovnajme jednotlivé produkty a pôdno-klimatický, ľudský, technologický potenciál jednotlivých slovenských regiónov podieľať sa na ich plnení. Aká je vôbec spôsobilosť a pripravenosť existujúcich podnikov pustiť sa do plnenia tohto programu? Je nad čím premýšľať. Chýba tu však spoločenská objednávka, a tú musí dať ten, kto vládne. Zdá sa mi však, že sa rieši nie hlavný prúd problémov, lež mnohé, ktoré nimi nie sú, ale sa tak prezentujú.

Čo vám napríklad prekáža?

Boroš: Ilúzia, že každý musí robiť všetko. Už ste videli, aby niekto fabrike predpisoval, čo má vyrábať? Ani v Holandsku, kde sa rozvíja trhová ekonomika 500 rokov, nerobí každý farmár mlieko a zároveň zeleninu, pestovateľ kvetín nechová sliepky či ošípané. Všade sa rozvíja špecializácia, vidíte ju v Dánsku, Kanade aj vo Francúzsku alebo aj v Poľsku. Vyspelý svet sa špecializuje prihliadajúc na prírodné podmienky, pestovateľskú a chovateľskú tradíciu daných území. Preto sme my stavili o. i. na vinohrady. Jasová je neďaleko Strekova a Rúbane, má jedinečný terroir, preto vinice dávajú zmysel. Triezvo treba posudzovať aj rolu malých, mladých a rodinných hospodárstiev – fariem. Opäť tu vládne jednofarebná predstava o tom, ktorí mladí sú správnou čerstvou krvou. Len na okraj: priemerný vek v našom podniku je 42 rokov.

Foto: Jozef Sedlák, Pravda

Kamil Boros Kamil Boros zo spoločnosti Agronatur v obnovenom vinohrade. Jasová produkuje jedny z najlepších vín južného Slovenska.

Omladzovanie poľnohospodárstva, ktoré starne, je nevyhnutnosťou. Ako ho teda robiť?

Gombár: Predovšetkým tak, aby prospelo krajine. Slovensko potrebuje aj podnikateľskú diverzitu, rôznorodosť, ale zohľadňujme skúsenosti, zručnosti, vedomosti, disponibilné zdroje a záujem, podotýkam vidieckej, mládeže o poľnohospodár­stvo. Kto sú tzv. noví farmári? Rojkovia z miest? Znechutení intelektuáli, ktorí si chcú vyvetrať hlavy na vidieku? Aké je ich odborné vzdelanie? Dali by ste sa operovať nechirurgovi? V poľnohospodárstve sa pracuje s osivami, hnojivami, ochrannými prostriedkami, riadenie strojov si vyžaduje už pomaly inžinierske znalosti. Každý z nás vie, že veľa vecí je zbytočne zbyrokratizovaných, že neraz nejde o kontrolu, ale skôr o buzeráciu, že chovateľom, ktorí ponúknu na predaj veľkonočné jahňa či zabijú ošípanú, treba poskytnúť viac dôvery pri predaji. Každá práca si vyžaduje, pravdaže, zapálené srdce, ale zdôrazním aj skúsenosti a v poľnohospodárstve celoživotnú spätosť – pripútanosť k pôde, farme.

Boroš: Určite treba dať šancu mladým, oživenie poľnohospodárstva je aj o kooperácii, súhre existujúcich a začínajúcich podnikov, fariem. Sú tu spustnuté dvory, hľadajme spôsoby, ako iniciatívu a chuť podnikať na pôde a so zvieratami podchytiť. Pomôžme, ale nepreháňajme. Začínajúci farmári nevystačia len so štartovnými podporami, tie sa rozplynú kúpou prvého stroja. Na rozvoj budú potrebovať úvery, preklepnú si ich banky, a čo mnohí z nich okrem odhodlania finančným ústavom ponúknu? To nestačí. Podnikanie v poľnohospodárstve nie je voľnočasovou zábavkou, ale tvrdou každodennou prácou. Prúdia tam verejné zdroje, na ktoré sa skladajú daňoví poplatníci. Prečo by mali Petržalčania financovať niekomu jeho životný štýl? Podporme tých, čo aj s pomocou štátu garantujú, že dopestujú kvalitnú lokálnu čerstvú produkciu, ale nie iba pre seba a pár známych, lež pre lokálny trh.

Foto: Jozef Sedlák, Pravda

jarmok, kone Hijó koník, hijó! Chovateľská vášeň sa rodí v detstve.

Šimunek: Našou chorobou je závisť a hľadanie toho, čo nás rozdeľuje. Dnes sa sústavne hovorí, že Slovensko spasia iba malé farmy a veľké sú zlé. Je štruktúra výroby malých výrazne iná? Tí, ktorí chcú prežiť, sa rýchlo dostanú do tých istých ekonomických súradníc ako veľkí. Bez výraznejšej štátnej pomoci nebude nikto robiť dlhodobo to, čo ho neuživí. A veľakrát práve veľký podnik dokáže utiahnuť aj neefektívnejšiu výrobu. Česť všetkým tým, ktorí robia niečo špeciálne. Neodsudzujem ani podniky, ktoré nemajú takú pestrú výrobu ako my, ale sústreďujú sa na to, v čom sú dobrí. Ak zamestnávajú ľudí, odvádzajú štátu dane a odvody, nemyslím si, že by mali byť hanení za to, že nepestujú dvadsať plodín. Aj takýto poľnohospodár vie hospodáriť ohľaduplne k životnému prostrediu.

Aký je vlastne súčasný vidiek a ako vníma poľnohospodárstvo?

Šimunek: Zamyslime sa nad tým, ako ľudia na dedine žijú, čo chápu pod dobrým životom. Či chcú mať vedľa seba suseda, ktorý chová prasa, nieto ešte, že sa chystá založiť malý či väčší kravín, farmu živočíšnej výroby. Vidiek začal kopírovať životný štýl mesta, to už dávno nie je samozásobiteľská dedina osemdesiatych rokov. Hľadajme spôsoby, ako, v akých podobách, prihliadajúc na charakter osídlenia, rozvíjať poľnohospodárstvo. Zvažujme, ako podporíme začínajúcich poľnohospodárov. Na ťahu je štát, aby vytvoril náležité podmienky. Neočakávajme od súčasných hospodárov, že to sami vyriešia. Kontinuitu treba v každom prípade zabezpečiť, ale vyvážene. Tak pre začínajúcich farmárov, ako aj pre pokračovateľov poľnohospodárskych podnikov. Neničme, čo je dobré, ale hľadajme cesty a spôsoby chlebové odvetvie zlepšiť ako celok.

Gombár: Aj v súvislosti s neutíchajúcou pandémiou koronavírusu vidím zmysel vypracovať plán premyslenej podpory lokálnych výrobcov potravín. Nielen čerstvých, ale aj trvanlivých. Podporiť treba reálne projekty, kryté aj pracovnými silami. Kedysi sa sezónne práce zabezpečovali brigádnikmi zo severu Slovenska. Dnes v sadoch nemá kto zberať ovocie a pláta sa to pracovníkmi z Ukrajiny, zo Srbska či z Rumunska. Nemáme zdroje na rozdávanie. Dávajme si pozor, na čo sa využívajú, aby sa zo skladov na obilie nestali ako v nedávnej minulosti sklady stavebnín. A keď hovoríme o ekologizácii, uvažujme nad tým, že rastliny potrebujú výživu, teda hnojivá, ako aj ochranu pred chorobami a škodcami.

Foto: Jozef Sedlák, Pravda

zajac Kto dobre hospodári, má v chotári aj zajace.

Čo to v praxi znamená?

Gombár: Požadovanú ekologizáciu výroby potravín prinesú stroje precízne dávkujúce výživu a ochranu. Dá sa tak minimalizovať podiel agrochémie, bez ktorej sa úplne nezaobídeme. Hovorme ľuďom celú pravdu, nevyberajme to, čo sa komu hodí, lebo ekológia sa teraz nosí. Nevytŕhajme veci z kontextu, skutočnosť je komplikovanejšia, ako na prvý pohľad vyzerá. Áno, Brusel má plán dosiahnuť podiel biopotravín v EÚ na úrovni 25 percent, ale z tohto čísla vyplýva, že väčšina Európanov aj ľudí na Slovensku sa bude naďalej živiť produktmi konvenčného poľnohospodárstva. Tie sú dva, tri razy lacnejšie a biologicky rovnako hodnotné. Nuž a kľúčová je cenová dostupnosť potravín. To majme na pamäti, koľko nás potraviny stoja.